Francúzsko

Francúzsko má o niečo viac ako 550 000 km² územia a po Sovietskom zväze je druhou najväčšou krajinou Európy. Francúzi zvyknú volať svoju krajinu „hexagon“ [šesťuholník]. Dôvod pochopíte pri pohľade na mapu Francúzska. Krajina je požehnaná nádhernými plážami pozdåž kanálu La Manche, pozdåž pobrežia Atlantického oceánu a Stredozemného mora a majestátnymi, snehom pokrytými horami Álp a Pyrenejí.

Francúzsko je republika, ktorá je rozdelená do 96 správnych departementov a zahàňa ostrov Korziku v Stredozemnom mori. Francúzske obyvateľstvo, ktorého je viac ako 53 miliónov, je zmesou rozličných typov, ktoré odrážajú črty svojich vzdialených predkov: obyvateľov Stredomoria, Keltov, Germánov a Latinov. Všetci Francúzi dnes rozprávajú francúzsky, hoci v bývalom Alsasku-Lotrinsku starší ľudia stále rozprávajú nemecky alebo miestnym nemeckým dialektom. Mnohí baníci, ktorí prišli do Francúzska z Poľska po prvej svetovej vojne, rozprávajú poľsky. Je tu tiež veľké množstvo Talianov a Alžírčanov. Nedávno prišli do Francúzska tisícky španielskych a portugalských robotníkov, takže tieto jazyky možno často počuť po celej krajine.

Francúzsko je vcelku katolíckou krajinou, lebo francúzske protestantské spoločenstvo sa značne zmenšilo prenasledovaním v 16. a 17. storočí. Avšak „Encyclopaedia Britannica“ komentuje náboženskú situácie vo Francúzsku takto:

„Existuje jav, ktorý je bežný vo všetkých západných krajinách, ale zvlášť evidentný vo Francúzsku. Je to masové odpadávanie ľudí od náboženských skupín. Je spojený s rastom industrializácie a urbanizácie. Kým vidiecke spoločenstvá vo všeobecnosti viacej lipnú na tradičnej viere, ľudia v meste, zvlášť v predmestských oblastiach, sú v procese strácania kresťanskej viery.“

RUSSELL KLADIE ZÁKLADY

Činnosť svedkov Jehovových vo Francúzsku sa datuje od konca 19. storočia. V roku 1891 prezident spoločnosti Strážna veža Charles T. Russell navštívil Paríž a zaznamenal svoje dojmy z francúzskeho poľa vo vydaní časopisu „Sionská Strážna veža“ v novembra roku 1891: „Francúzi sa rýchle obracajú k otvorenej nevere, hoci mnohí sú stále zaslepení veľkými rímskymi poverami.“

Avšak tento nepriaznivý dojem nezabránil bratovi Russellovi, aby dal preložiť „Štúdie Písiem“ do francúzštiny. Taktiež urobil opatrenia na preklad rozličných traktátov a brožúr do francúzštiny, a tak položil základy pre budúce hlásanie dobrého posolstva vo Francúzsku.

 NENÁPADNÝ ŠVAJČIARSKY DREVORUBAČ

Niekedy v 90-tych rokov 19. storočia pricestoval do Spojených štátov Adolphe Weber, nenápadný švajčiarsky drevorubač. Pracoval v Pittsburgu ako záhradník pre brata Russella a získal od neho hlboké poznanie Písiem. Po čase sa Weber ponúkol, že sa vráti do Európy, aby evanjelizoval francúzsky hovoriace krajiny. Brat Russell nakoniec prijal jeho návrh a súhlasil, aby sa financovalo zvestovateľské dielo vo francúzsky hovoriacej Európe.

Adolphe Weber bol jednoduchý človek sedliackeho vzhľadu. Ale pritom bol oddaným, zrelým kresťanom, ktorý vedel veľmi dobre po anglicky, francúzsky a nemecky. Keď sa dostal naspäť do Švajčiarska, inzeroval prvý zväzok „Štúdií Písiem“ a brožúrky napísané bratom Russellom v náboženských novinách a časopisoch, ktoré vychádzali vo francúzštine.

PRVÉ ZNAKY ZÁUJMU

12. augusta 1900 Francúz menom Elie Thérond žijúci v malom mestečku Beauvéne v strednom Francúzsku odpovedal na inzerát a objednal si biblickú literatúru. Elie rozoznal zvučanie pravdy a čoskoro začal rozširovať posolstvo sám. Neskôr, v roku 1905, sa jeho dom stal prvým skladom pre vybavovanie objednávok literatúry Spoločnosti Strážna veža vo Francúzsku.

V roku 1901 Jean Baptiste Thilmant, obchodník s potravinami žijúci v belgickej baníckej dedine blízko Charleroi, tiež čítal jeden z inzerátov brata Webera a objednal si biblickú literatúru. V roku 1902 zorganizoval vo svojom dome malú skupinu bádateľov Biblie. Táto skupina neskôr priniesla pravdu do severného Francúzska, ako čoskoro uvidíme.

Brat Russell navštívil znovu Európu v roku 1903 a spolu s bratom Weberom urobili opatrenia pre vydávanie „Sionskej Strážnej veže“ vo francúzštine. Začala vychádzať na 8 stranách štvrťročne a prvý výtlačok mal dátum október 1903. V januári 1904 sa stala mesačníkom.

„OBRÁBANIE“ FRANCÚZSKEJ PÔDY

Ako výsledok inzerovania v tlači, ktoré robil brat Weber, stále viac ľudí si objednávalo a študovalo biblickú literatúru Spoločnosti. Weber pracoval počas leta vo Švajčiarsku ako drevorubač a záhradník, pričom rozširoval traktáty a hlásal medzi francúzsky hovoriacimi Švajčiarmi. Potom sa vydával na dlhé cesty a navštevoval ľudí vo Francúzsku a Belgicku, ktorí si objednali literatúru, alebo si predplatili „Strážnu vežu“. Počas svojich ciest záhradníčil a robil rozličné práce, aby si zarobil na živobytie. Ako výsledok oddanej služby brata Webera sa pravda začala šíriť v rozličných častiach Francúzska.

 V roku 1904 brat Weber navštívil rodinu Thilmantovcov pri Charleroi v Belgicku. Ukázal im, ako majú rozširovať traktáty pri protestantských kostoloch a povzbudil ich, aby rozšírili svoju činnosť do severného Francúzska. A tak v auguste roku 1904 Thilmant a jeho mladá dcéra Joséphine cestovali vlakom do mesta Denain v baníckej oblasti v severnom Francúzsku, kde rozširovali traktáty a časopisy „Strážna veža“ pri baptistických kostoloch. Niekoľko členov tejto cirkvi si so záujmom prečítalo túto literatúru a predplatili si časopis „Strážna veža“. Tieto rodiny čoskoro začali klásť nepríjemné otázky svojmu baptistickému duchovnému, ktorý im nakoniec povedal, aby už viac nechodili do jeho kostola. Rozhodli sa, že sa budú spoločne stretávať, aby študovali Bibliu v dome Julesa Lequime v Haveluy blízko Denainu. Deti a vnuci týchto rodín v Denain — Lequimovci, Vaucampovci a Polardovci — sú stále aktívnymi svedkami. Dvaja z vnukov slúžia v súčasnosti ako krajskí dozorcovia vo Francúzsku.

Brat Weber navštívil túto skupinu v roku 1906 a pomohol im, aby sa zorganizovali. Zbor v Denain čoskoro začal rozširovať traktáty pri protestantských kostoloch v blízkom meste Sin-le-Noble. Po čase sa tu začalo zaujímať o pravdu niekoľko rodín, vrátane Palmaertovcov. Brat Weber ich zorganizoval do skupiny, ktorá sa stretávala v dome Victora Jupina, ktorý zomrel 15. novembra roku 1969, po asi 60 ročnej vernej službe Jehovovi.

Baptistický duchovný v Denain stále prechovával nádej, že tí, ktorí sa stali bádateľmi Biblie, sa nakoniec vrátia do baptistického košiara. Myslel si: „Počkám dokiaľ jeden z nich nezomrie, alebo budú chcieť uzavrieť manželstvo! Potom prídu behom ku mne, aby som urobil obrad.“ Jeho nádeje sa rozplynuli najprv v roku 1906, keď jeden z bratov zomrel a znovu v roku 1907, keď sa dve z Lequimových dcér vydávali. Obrady uskutočnili bratia z miestneho zboru bádateľov Biblie.

Medzitým sa dielo stále rozširovalo ďalej na juh. V roku 1907 učiteľ z okolia Rennes rozširoval prvý zväzok „Štúdií Písiem“ a časopisy „Strážna veža“ v katolíckej Bretanii. V tom čase pracovali vo Francúzsku tri sklady literatúry a objednávky na francúzsku „Strážnu vežu“ mohli byť poslané na ktorúkoľvek z týchto troch adries. Koncom roku 1907 bola vo francúzskej „Strážnej veži“ publikovaná „výzva k dobrovoľníkom“. Počas rokov 1908–1909 zbory v Denain a Sin-le-Noble hlásali v priľahlom území a začali formovať študijné skupiny v iných mestách severného Francúzska, ako boli napríklad Lens a Auchel v departemente Pas-de-Calais.

PRVÉ PÚTNICKÉ NÁVŠTĚVY

Od decembra roku 1908 do februára roku 1909 Weber robil pútnické  návštevy skupín a jednotlivých bratov v 20 departementoch alebo správnych oblastiach po celom Francúzsku, vrátane takých veľkých miest ako Besancon, Valence, Grenoble, Bordeaux, Nantes, Rennes, Angers, Paríž a Nancy. V tom čase začala pravda tiež prenikať nemecky hovoriacu oblasť Alsasko-Lotrinsko. Brat Schutz bol činný v meste Sainte-Marie-aux-Mines a iní bádatelia Biblie v malom meste Petersbach rozširovali publikáciu „Potrava pre premýšľajúcich kresťanov“ v nemeckom jazyku.

V decembri 1909 traja bratie pútnici A. Meyer, S. Seguier a Adolphe Weber navštívili 34 miest vo Francúzsku a v mnohých z nich konali zhromaždenia, vrátane Roubaix, veľkom textilnom meste na severe Francúzska, kde bol organizovaný zbor. Najdlhšia zastávka bola v Paríži od 18. do 20. decembra 1909, čo naznačuje, že v tom čase sa už vyvíjal záujem v hlavnom meste Francúzska. V tom istom roku francúzska „Strážna veža“ zmenila svoj názov z „Le Phare de la Tour de Sion“ [doslovne: Maják sionskej veže] na „la Tour de Garde“ [Strážna veža], meno, ktorým je stále známa i dnes.

V roku 1910 bol vydaný prvý výtlačok „Ľudovej kazateľne“ vo francúzštine. Vydanie francúzskej „Strážnej veže“ z apríla roku 1910 prinieslo inú „výzvu k dobrovoľníkom“, a konštatovalo: „Teraz máme na sklade veľkú zásobu traktátov ‚Ľudovej kazateľne‘. Práve sa vytlačilo 100 000 kópií prvého traktátu. Je to zvláštne vydanie, ktoré možno dať každému.“

Brat Weber zakončil rok 1910 ďalšou pútnickou cestou po celom Francúzsku. Svoju cestu začal 22. decembra 1910 a navštívil 30 skupín bádateľov Biblie vo Francúzsku; skončil ju 28. januára 1911. Tesne pred touto cestou 4. a 5. decembra sa konalo hlavné zhromaždenie bádateľov Biblie na severe Francúzska v meste Lens.

RUSSELL PODNIKÁ DVE ĎALŠIE NÁVŠTEVY FRANCÚZSKA

Veľkou udalosťou roku 1911 bola návšteva prezidenta Spoločnosti Charlesa T. Russella, keď 14. apríla prehovoril ku viac ako 100 člennej skupine na zhromaždení konanom v Denain a nasledujúceho dňa k 70-tim v Lens. Na týchto zhromaždeniach boli tiež prítomní bádatelia Biblie z Belgicka. Brat Weber a Alexandre Freytag, ďalší švajčiarsky brat, ktorý začínal hrať dôležitú úlohu v riadení práce vo francúzsky hovoriacich krajinách, pomáhali pri týchto príležitostiach bratovi Russellovi.

Od decembra 1911 do marca 1912 brat Russell podnikol cestu okolo sveta. Správa z tejto cesty hovorí: „Z Ríma sme išli do Paríža a tu sme sa stretli s malou triedou Medzinárodných bádateľov Biblie v tomto veľkom meste.“ Medzi opatreniami, ktoré Russell urobil na tejto ceste bolo otvorenie tzv. francúzskej kancelárie v Ženeve vo Švajčiarsku v júni 1912. Bola  zodpovedná za vedenie diela vo Francúzsku, Belgicku a francúzsky hovoriacom Švajčiarsku. Brat Russell poveril vedením tejto odbočky Emile Lanza, švajčiarskeho zubára, ktorý žil v Mulhouse v Alsasku. Lanz zabezpečil služby Alexandra Freytaga, ktorý pomáhal pri prekladaní francúzskej „Strážnej veže“.

Tak Adolphe Weber, ktorý verne dozeral na dielo vo francúzsky hovoriacej Európe od jeho začiatku na prelome storočí, uvoľnil miesto vzdelanejšiemu Lanzovi a Alexandrovi Freytagovi. Avšak brat Weber si udržal dobrého ducha a pokračoval vo svojich pútnických návštevách zborov a jednotlivých bratov vo francúzsky hovoriacich územiach. V decembri 1912 sa vydal na dlhú cestu po celom Francúzsku, ktorá ho priviedla do 42 miest a dedín.

LIST OD PREZIDENTA

Vydanie francúzskej „Strážnej veže“ z marca roku 1913 publikovalo list brata Russella, ktorý bol adresovaný francúzsky hovoriacim bratom. V ňom bolo medziiným uvedené:

„Bol som šťastný, keď som sa nedávno dozvedel o rastúcom záujme, ktorý prejavujú bratia vo Francúzsku, Švajčiarsku, Belgicku a Taliansku. Som za to veľmi šťastný. Musím povedať niekoľko slov o výhodách práce dobrovoľných rozširovateľov, ktorí rozširujú traktáty zadarmo a múdro každému, kto ich bude skutočne čítať. Táto práca sa musí bezpochyby urobiť zvlášť v protestantských oblastiach podľa inštrukcií, ktoré dostanete z kancelárie v Ženeve. Dúfam, že v tomto roku sa vynaloží vo Francúzsku veľké úsilie, ktorému bude odpovedať veľké požehnanie pre všetkých dobrovoľníkov, ktorí sa podieľajú na práci žatvy. Zdá sa, že kolportérska práca nemala úspech ani vo Francúzsku, ani inde. Ľutujeme to, ale musíme to prijať.“

Počas tohto predvojnového roku sa konalo vo Francúzsku niekoľko zhromaždení. V marci sa konala dvojdňové zhromaždenie v Lens na severe a počas leta ďalšie dvojdňové zhromaždenie v tej istej oblasti v Denain, kde bolo prítomných 260 účastníkov.

RUSSELL A RUTHERFORD V PARÍŽI

31. augusta 1913 brat Russell znovu prechádzal cez Paríž a uskutočnil zhromaždenie v Salle de lʹExposition dʹAgriculture, rue dʹAthenes, pri stanici Saint Lazare. Bolo prítomných asi 70 bratov, vrátane niekoľkých, ktorí prišli z Belgicka, Švajčiarska a Nemecka.

O niekoľko týždňov neskôr 19. septembra 1913 mal v Paríži verejnú prednášku Joseph F. Rutherford. Nasledujúceho dňa mal verejnú prednášku na severe Francúzska, v divadle Grand Theatre v Denain, pred viac ako 1 000 poslucháčmi!

 SPRÁVA Z PREDVOJNOVÝCH ROKOV

S ohľadom na dielo, ktoré sa vykonalo v roku 1913 vo Francúzsku a francúzsky hovoriacom Švajčiarsku, brat Emile Lanz písal bratovi Russellovi:

„Rozhodli sme sa sústrediť naše úsilie zvlášť na tie časti krajiny, v ktorých žijú protestantskí potomkovia Hugenotov a členovia iných protestantských siekt. V týchto oblastiach organizujeme verejné zhromaždenia a zhromažďujeme adresy tých, ktorí prejavujú záujem. ‚Tour de Garde‘ [francúzska ‚Strážna veža‘] má 800 predplatiteľov. Služba cestujúcich bratov sa obmedzuje na francúzske Švajčiarsko, severné Francúzsko a Belgicko, kde sú zbory.“

A tak obdobie od prelomu storočí do roku 1913 končilo s dôrazom, ktorý sa kládol na francúzskych protestantov, ktorí tvoria iba 1,5% populácie, a to dokonca ani nie na všetkých, lebo dôraz sa kládol na sever Francúzska.

V roku 1914 sa tiež zaznamenalo rozšírenie diela v Alsasku. 20. februára bratia z Mulhousu zorganizovali prvé verejné zhromaždenie v Strasbourgu. Brat Emile Lanz predniesol prednášku „Kde sú màtvi?“ pred veľkým poslucháčstvom. Spolu 350 prítomných nechalo svoje mená a adresy. O týchto záujemcov sa staral brat z Nemecka, ktorý pracoval ako kolportér, a tak bola v Strasbourgu sformovaná malá skupina bádateľov Biblie. V júli sa dalo pokrstiť 7 nových bratov.

ŤAŽKÉ ČASY VO FRANCÚZSKU

Francúzska „Strážna veža“ z augusta 1914 oznámila, že hlavné zhromaždenie sa bude konať v Denaine 15. a 16. augusta. Ale 3. augusta 1914 Nemecko vyhlásilo vojnu Francúzsku a toto zhromaždenie muselo byť zrušené. Začiatkom augusta vpadlo Nemecko do Belgicka a do severného Francúzska. Niektorí bratia evakuovali do oblasti Paríže, kde sa pripojili k malému zboru, ktorý tam už existoval. Iní bratia zostali za hranicou a pokračovali v hlásaní. Hoci táto oblasť bola okupovaná Nemcami, bratia v Denaine a v okolí mohli konať zhromaždenia každú nedeľu. Od bratov v Charleroi v Belgicku dostávali rukou písané kópie „Strážnej veže“. Ďalej na juh brat Theophile Lequime, ktorý opustil Denain a teraz žil v oblasti Paríža, prekladal články zo „Strážnej veže“ a rozmnožoval ich pre bratov. A tak, či pred alebo za nemeckými líniami, bratia dostávali duchovnú potravu. Predsa však medzi niektorými pomazanými kresťanmi, vrátane samotného Emile Lanza, rástol pocit sklamania. Videl, že rok 1914 sa blíži k záveru a kresťania nie sú „vytrhnutí aby sa stretli s Pánom vo vzduchu,“ podľa ich chápania 1. Tesaloničanom 4:17. Bolo zrejmé, že dielo vo francúzsky hovoriacich krajinách vstupuje do ťažkého obdobia.

 Vo svojej správe zo služobného roku 1915 Lanz napísal bratovi Russellovi dlhý list, v ktorom obhajoval činnosť ženevskej kancelárie. Avšak nezmienil sa ani slovom o úsilí v minulosti, ktoré spôsobilo vzrast diela do takých rozmerov, že sa stalo nutným zriadenie ženevskej kancelárie! Bratovi Russellovi bol podozrivý spôsob, ktorým Lanz jednal, a v roku 1916 poslal Conrada Binkeleho, Američana nemeckého pôvodu, z Brooklynu do Švajčiarska, aby prešetril záležitosti. Lanz toto odmietol, prejavil spurný postoj a nakoniec sa obrátil proti Spoločnosti. Tak brat Binkele prevzal vedenie centrálnej švajčiarskej kancelárie v Zürichu a Alexandre Freytag mal dozor nad francúzskou kanceláriou v Ženeve. Táto kríza bola prekonaná.

VÄČŠIA KRÍZA

Brat Freytag, ktorý prekladal publikácie Spoločnosti do francúzštiny, si začal dovoľovať vsúvať svoje vlastné myšlienky do „Strážnej veže“. Brat Weber si všimol tieto zmeny a radil sa s Brooklynom. Brat Russell, ktorý iba nedávno menoval Freytaga ako riaditeľa ženevskej kancelárie, napísal Weberovi:

„Ak on [Freytag] je zlý sluha, tak sa to určite prejaví.“

31. októbra 1916 brat Russell zomrel a toto prinieslo bratom ďalšie pochybnosti a skúšky, kým očakávali správy o tom, kto bude jeho nasledovníkom. Konečne, v januári 1917 bol zvolený ako prezident Spoločnosti brat Rutherford.

Neskôr Rutherford prostredníctvom listu Freytagovi povzbudzoval francúzskych bratov, aby nasledovali zriadený program „berejských otázok“. Tento termín sa používal na otázky, ktoré sa dodávali pre skupinové štúdium „Strážnej veže“. Zdá sa, že v roku 1917 francúzsky hovoriace zbory zanedbávali tieto berejské štúdia, čo vysvetľuje list brata Rutherforda.

Ale iný dôvod, prečo brat Rutherford trval na používaní berejských otázok bol ten, aby pomohol bratom pridàžať sa pravdy tak, ako bola publikovaná Spoločnosťou. Je pravdepodobné, že brat Rutherford bol informovaný o Freytagovom vsúvaní vlastných myšlienok do „Strážnej veže“ pri prekladaní. Preto, keď Freytag organizoval zjazd pre francúzsky hovoriacich bratov v Ženeve 6.-8. októbra 1917, brat Rutherford napísal list, ktorý sa mal prečítať na tomto zhromaždení. Písalo sa v ňom:

„Chcel by som využiť túto príležitosť, aby som vás pozdravil v Kristovej láske a aby som vás uistil o mojom hlbokom záujme o vaše duchovné i súčasné šťastie. Ohnivé skúšky, ktoré sú pripúšťané ukážu, ktorí sú schválení a ktorí nie. Všetci tí, ktorí majú pýchu a ambície vo svojich srdciach, sú vo veľkom nebezpečenstve, pretože padlí anjeli využijú ich slabosti a zvíťazia nad nimi, pokiaľ nebudú silne oponovať týmto tendenciám. Každá hlboko  zakorenená horkosť v ich srdciach predstavuje otvor pre toho zlého. Buďme poslovia a sluhovia pravdy, nie omylu. Vyhýbajme sa prázdnym diskusiám, odvracajme sa od ohovárania a klebiet. Boh miluje vernosť a oddanosť, čo znamená, že máme byť verní Majstrovi, verní jeho veci a metódam, ktoré vytvoril pre šírenie posolstva o jeho kráľovstve.“

Hoci bol vrelý a štedrý k svojim druhom, brat Rutherford bol tiež ostrý a priamy typ človeka. Bol podozrievavý k tým, o ktorých si myslel, že sa mu podlizujú. Na druhej strane, Freytag bol človek, ktorý prikladal veľký význam vyvíjaniu charakteru, rád pútal na seba pozornosť, priťahoval obdivovateľov, zvlášť medzi sestrami. A tak Freytag bol jeden z tých, ktorí sa na Rutherfordovi urazili.

V správe z francúzskeho diela, ktorú prinieslo francúzske vydanie „Strážnej veže“ z decembra 1918, Freytag otvorene kritizoval „ústredie“. Bolo to preto, lebo dostal informáciu, že ženevská kancelária sa má stať finančne samostatnou. Treba si pripomenúť, že v tom čase brat Rutherford a sedem ďalších bratov z bételu boli nespravodlivo uväznení v Atlante v štáte Georgia v USA. Freytag zrejme uvažoval: „Russell je màtvy. Jeho spolupracovníci sú vo väzení. A tak podľa Zjavenia 3. kapitoly, verša 15–21, sú modernými Laodičanmi, ktorých boh vypľul zo svojich úst. Ja som pánov posol. Boh si ma vybral, aby som zriadil novú zem a odteraz viedol jeho ľud.“

PARÍŽSKY ZBOR INFORMUJE PITTSBURG

Vzhľadom na túto situáciu parížsky zbor poslal 19. januára 1919 list ženevskej kancelárii a jeho kópiu ústrediu Spoločnosti, ktoré sa dočasne presťahovalo do Pittsburgu v Pennsylvánii. V tomto liste sa písalo o chybných prekladoch kníh, brožúr a časopisov do francúzštiny. Hovorilo sa tam, že tieto obsahujú také množstvo chybných prekladov, že bratia váhajú predávať alebo rozširovať niekoľko z týchto publikácií. List vyjadroval ľútosť nad spôsobmi, ktoré používal jeden z riaditeľov zodpovedných za ženevskú kanceláriu. Tento list podpísal za výbor starších parížskeho zboru brat H. Roussel, tajomník.

V tom istom mesiaci parížsky zbor sformoval tzv. centralizujúci výbor, aby nahradil ženevskú kanceláriu. Urobili tak, pretože mali pocit, že pokyny prichádzajúce prostredníctvom ženevskej kancelárie už nepredstavujú Pánove pokyny.

FREYTAG PRIPRAVUJE PREVZATIE

Počínajúc aprílovým číslom roku 1919 Freytag už neuvádzal svoje meno na druhej strane francúzskej „Strážnej veže“ ako riaditeľ ženevskej kancelárie, ale ako vydavateľ „Strážnej veže“. Pretože oficiálne vydanie francúzskej „Strážnej veže“ predstavovalo stále menej a menej z anglického vydania, niektorí bratia vo Švajčiarsku sa podujali sami publikovať presnejší preklad anglického vydania „Strážnej veže“. Takže v určitom období medzi bratmi obiehali dve francúzske vydania „Strážnej veže“!

V auguste 1919 Freytag previedol časť zásob literatúry Spoločnosti a iného majetku na svoju vlastnú adresu. Keďže vedel, že v januári parížsky zbor informoval Pittsburg o tom, čo sa deje, a že brat Rutherford bol prepustený z väzenia 25. marca 1919, Freytag si bezpochyby uvedomil, že Spoločnosť určite proti nemu čoskoro zakročí. Tak začal uschovávať majetok, ktorý si chcel ponechať.

Konečne vo vydaní „Strážnej veže“ zo septembra 1919 Freytag napísal článok, v ktorom tvrdil, že božiu pravdu možno teraz nájsť prostredníctvom neho v Ženeve.

ZLÝ OTROK PREPUSTENÝ

Nasledujúce vydanie „Strážnej veže“ obsahovalo list od brata Rutherforda, ktorý bol adresovaný všetkým francúzskym čitateľom. Písalo sa v ňom:

„Drahí bratia v Kristu,

brat Russell, ktorý pracoval ako Pánov splnomocnenec, zriadil pred niekoľkými rokmi v Ženeve vo Švajčiarsku odbočku Biblickej a traktátnej spoločnosti Strážna veža a menoval brata A. Freytaga ako jej miestneho zástupcu. Brat Freytag bol jednoducho služobníkom Spoločnosti a Pána. Nikdy nebol oprávnený publikovať nejaký časopis alebo traktát, alebo rozširovať akékoľvek publikácie okrem tých, ktoré napísal brat Russell, alebo boli napísané pod jeho vedením. Jeho prípad sa zdá byť veľmi vážny, pretože teraz tvrdí, že Pán menoval jeho ako svojho zvláštneho posla povereného dokončením diela cirkvi.

Kvôli jeho nevernému chovaniu, vedenie Biblickej a traktátnej spoločnosti Strážna veža ho prepustilo a uvoľnilo ho zo všetkých záležitostí týkajúcich sa francúzskej odbočky. Nahradzuje ho brat C. C. Binkele. Brat Binkele bol oprávnený vybrať na základe môjho schválenia francúzskeho brata, aby riadil francúzsku prácu pod jeho dohľadom.“

FREYTAG PRED SÚDOM

Hoci Freytag bol legálne prepustený ako zástupca Biblickej a traktátnej spoločnosti Strážna veža, záležitosť sa tým neskončila. Osadenstvo kancelárie sa postavilo na jeho stranu a on odmietol vyprázdniť objekty Spoločnosti na Rue de la Tour-Maitresse č. 7 v Ženeve. Zadržal tiež zoznam predplatiteľov „Strážnej veže“, zásobu literatúry a drahé zariadenie pre predvádzanie Fotodrámy stvorenia. Naďalej pokračoval vo vydávaní časopisu pod názvom „Strážna veža“.

 Podniklo sa veľa úsilia presvedčiť Freytaga, aby sa vzdal majetku Spoločnosti, ale bez úspechu. Nakoniec sa prípad dostal pred súd a Freytag bol povinný vrátiť majetok, ktorý ukradol Spoločnosti. Kancelária Spoločnosti v Ženeve bola oficiálne uzatvorená a jej činnosť bola presťahovaná do Bernu.

Prirodzene všetko toto bolo veľkou skúškou pre bratov vo Francúzsku, Belgicku a francúzsky hovoriacom Švajčiarsku. Niekoľko z nich, najviac vo Švajčiarsku, nasledovalo Freytaga, ktorý založil sektu a sám sa nazval „Pánov posol“. S finančnou podporou svojich nasledovníkov Freytag neskôr kúpil veľký vidiecky dom pri Ženeve, s ktorého viedol svoju sektu. Táto ešte stále existuje vo Francúzsku pod názvom „Priatelia človeka“.

PO OBNOVENÍ MIERU NASLEDUJÚ PEKNÉ POKROKY

Dielo na francúzsky hovoriacom poli dostalo nový štart. Po uzatvorení Freytagovej záležitosti francúzski bratia konali malý zjazd v Paríži 28. septembra 1919, na ktorom sa prejavil vynikajúci duch jednoty a pokoja. Bratia sa rozhodli pracovať v súlade s bratmi, ktorých menoval prezident Spoločnosti. „Centralizujúci výbor“ bol rozpustený, pretože bol iba obranným opatrením proti konaniu ženevskej kancelárie, dokiaľ Biblická a traktátna spoločnosť Strážna veža nezreorganizovala dielo.

Znovu tu bola iba jedna francúzska „Strážna veža“ a brat Adolphe Weber bol späť v prekladateľskom výbore. Brat Rutherford napísal list francúzsky hovoriacim bratom, ktorý sa objavil vo vydaní francúzskej „Strážnej veže“ z novembra 1919. Keď vyjadril ľútosť nad Freytagovou aférou a vysvetlil, že teraz vedie dielo na francúzsky hovoriacom poli brat Ernest Zaugg v Berne, povedal:

„Dúfame, že Pán teraz uzná za vhodné, aby medzi francúzsky hovoriacimi priateľmi prevládala jednota a súlad. Ak by boli bývali priaznivejšie okolnosti, bol by som býval šťastný, keby som vás mohol navštíviť, ale v tomto momente veľkého súženia pre jednotlivcov i národy, sa to zdá nemožné. Ale ak sa Pánovou prozreteľnosťou otvorí cesta budúci rok, dúfam, že vás prídem navštíviť.“

Brat Rutherford nanovo usporiadal vedenie diela vo Francúzsku takto: Conrad Binkele, ktorý mal kanceláriu v Zürichu, mal všeobecný dohľad. Ernest Zaugg, s kanceláriou vo svojom dome v Berne, bol riaditeľom tzv. francúzskeho diela, pod dohľadom brata Binkeleho. Brat Zaugg mal dvoch miestnych asistentov a poradcov. Boli to Joseph Lefčvre v Parízi a Emile Delannoy v Le Havre. Lefčvre bol Zauggov asistent pre publikovanie literatúry vo francúzštine a Delannoy mu mal pomáhat starať sa o potreby francúzskych zborov. Okrem toho brat Henry Roussel  bol poverený vedením skladu literatúry vo svojom dome na Rue du Rhin č. 11 v Paríži.

27. augusta 1919 bola založená francúzska Medzinárodná asociácia bádateľov Biblie s ústredím na Rue du Rhin č. 11 v Paríži. I keď dielo vo Francúzsku bolo stále pod vedením švajčiarskej odbočky, táto miestna asociácia postavila francúzsku organizácie na pevný legálny základ. Začiatkom roku 1920 brat Zaugg podnikol dlhú cestu a navštívil bratov vo Francúzsku [vrátane Alsaska-Lotrinska] a Belgicku. Po návrate do Bernu napísal bratom list, v ktorom uvádzal:

„Sme hlboko dojatí pri pohľade na horlivosť bratov a sestier, ktorí sú pripravení a očakávajú príkazy od Spoločnosti a zariadenia, ktoré sú nutné pre začatie diela rozšírenia žatvy. Všade som získal pevný pocit, že hrozné skúšky týchto posledných rokov priniesli ovocie v našich milovaných bratoch vo Francúzsku, Belgicku a Alsasku. A sme presvedčení, že zvrchovaný Majster takto pripravil svojich vlastných, aby mohli dokončiť pomocou jeho prostriedkov dielo, ktoré musí byť ešte stále urobené vo francúzsky hovoriacich územiach.“

Učiteľské schopnosti bratov sa zvýšili používaním otázok „Služobník Božieho slova“. Tieto pozostávali zo 4-stránkového písaného prehľadu zostaveného z 22 otázok na námety Písma. Francúzsku bratia posielali tieto dotazníky do Bernu na kontrolu. Tí, ktorí odpovedali uspokojivo aspoň na 85% týchto otázok, boli považovaní za schopných služobníkov Božieho slova.

Roku 1920 boli vo Francúzsku ustanovení bratia pútnici. Prvým bol brat Alfred Durieu z Roubaix, ktorý bol predtým činný ako kolportér. V auguste začal aj brat Joseph Lefevre z Paríža slúžiť ako pútnik a navštevoval jednotlivých bratov v strednom Francúzsku, oblasti, ktorá bola dlho zanedbávaná, kým francúzske dielo viedol Lanz a Freytag. Potom v decembri 1920 bol brat Emile Delannoy menovaný ako pútnik pre Francúzsko a brat Werner Giger pre Alsasko-Lotrinsko a Sársko.

Po prvej svetovej vojne Nemecko vrátilo Alsasko-Lotrinsko Francúzsku. A aj sárske uhoľné bane boli pridelené Francúzsku ako vojnové kompenzácie, hoci samotné Sársko bolo pod správou Spoločnosti národov na obdobie 15 rokov. Avšak obe tieto územia boli znovu dané pod správu kancelárie Spoločnosti v Berne.

RUTHERFORDOVE NÁVŠTEVY — NOVÁ ORGANIZÁCIA

Tak ako dúfal, brat Rutherford navštívil Paríž v septembri roku 1920 a 19. septembra sa stretol asi so 120 bratmi, z ktorých takmer 40 prišlo z Belgicka a z Alsaska. Brat Alfred Durieu mu robil tlmočníka. Večer brat Rutherford predniesol verejnú prednášku pred asi 1 000 poslucháčmi v hale Sociétés  Savantes, z ktorých viac ako 300 nechalo svoje mená a adresy, aby boli navštívení.

Koncom roku 1920 bolo oznámené vytvorenie Stredoeurópskej kancelárie. Pod správou tejto kancelárie v Zürichu [predtým sa volala „Nemecká odbočka vo Švajčiarsku“] boli Švajčiarsko, Francúzsko, Belgicko, Holandsko, Nemecko, Rakúsko a Taliansko. Brat Binkele bol menovaný jeho riaditeľom a brat Zaugg bol potvrdený ako riaditeľ „francúzskeho diela“, s úradom v Berne.

FOTODRÁMA PRINÁŠA VYNIKAJÚCE VÝSLEDKY

Fotodráma stvorenia sa intenzívne používala vo Francúzsku počas roku 1920. Bola predvedená napríklad na severe v meste Denain 900 osobám. Ešte znamenitejšie výsledky sa dosiahli v Alsasku-Lotrinsku a v Sársku. Francúzske vydanie „Strážnej veže“ z apríla 1921 oznamuje:

„Fotodráma mala dokonalý úspech v rozličných častiach Alsaska-Lotrinska a v Sárskej panve. Najväčší úspech sa dosiahol v Saarbrückene, Völklingene a Strasbourgu. Hoci sála v Saarbrückene má kapacitu 3 000 osôb, mnoho záujemcov sa každý večer nedostalo dnu. Vo Völklingene, hoci začiatky boli stanovené na 20. hodinu, museli sme začínať o 18,30. Majitelia obchodov zatvárali svoje obchody už skôr, aby mohli navštíviť Fotodrámu. V Strasbourgu pri štvrtom predvedení asi 2 000 osôb počúvalo s neobvyklým záujmom a hlbokou úctou až do 23,30 vysvetlenie o podivuhodnom zriadení Božieho kráľovstva. Modlíme sa, aby náš láskavý nebeský otec umožnil prinášať tomuto semenu mnoho ovocia.“

Niet pochybností, že Jehova požehnal toto úsilie, aby sa stalo známym jeho meno a kráľovstvo na tomto území. Správa švajčiarskeho brata pútnika Wernera Gigera publikovaná vo francúzskom vydaní „Strážnej veže“ z augusta 1921 hovorí:

„V Strasbourgu je návšteva zhromaždení naďalej veľmi dobrá. Dokonca v nedeľu navštevuje berejské štúdia podľa VII. zväzku 100 osôb, hoci predtým nás bolo iba 50. V Brumath sa vytvorila skupina 30 záujemcov. Nikdy nevynechávajú zhromaždenie a viditeľne rastú v poznaní. Tu v Strasbourgu sa 10 bratov a sestier dobrovoľne prihlásilo na kolportérsku prácu. V Saarbrückene je teraz skupina 150 záujemcov, ktorí sa pravidelne zhromažďujú. V tejto oblasti [Sársko] sa dá mnoho priateľov pravdepodobne pokrstiť.“

Tento veľký záujem, ktorý sa prejavoval v Alsasku a Sársku, využívalo niekoľko miestnych bratov, ako aj bratia zo Švajčiarska. Kancelária v Berne poverila Freda Germana vedením práce v Alsasku-Lotrinsku a v Sársku, kde verne slúžil, dokiaľ nebol premiestnený inde v roku 1926. Henri Geiger, ktorý bol dozorcom zboru v Strasbourgu, ho horlivo podporoval v tejto práci.  Tak v roku 1921 začalo byť dielo v Alsasku-Lotrinsku dobre organizované.

DIELO POSTUPUJE NAPRIEK SKÚŠKAM

Dielo postupovalo aj na ostatnom území Francúzska. Začiatkom roku 1922 boli krsty v Denain a v Bruay-en-Artois na severe Francúzska, ako aj v Paríži. Správa z Pamätnej slávnosti z toho roku ukazuje, že celková návšteva vo Francúzsku bola 422 osôb v 16 rozličných mestách, vrátane 81 v Denain a 68 v Paríži.

Vo vydaní francúzskej „Strážnej veže“ z októbra 1921 bola publikovaná výzva ku kolportérom. zvestovateľské dielo sa konalo najmä rozširovaním knihy „Milióny teraz žijúcich nikdy nezomrú. Spoločnosť vytlačila zvláštny list pre bratov, aby ho používali pri ponúkaní tejto knihy svojim príbuzným a priateľom.

Počas roku 1921 sa vo Francúzsku zintenzívnila aj práca cestujúcich bratov. Bratia Delannoy a Durieu navštevovali zbory a jednotlivé skupiny smerom na sever ako aj na juh od rieky Loire a brat Adolphe Weber navštevoval zbory vo východnom a severnom Francúzsku ako aj v Paríži a Normandii, zakončiac svoju cestu v Alsasku.

Určite si spomeniete, že potom, keď Alexandre Freytag zanechal pravdu v roku 1919, bratia Delannoy, Lefevre a Roussel boli menovaní ako asistenti bratovi Zauggovi vo Francúzsku. Možno si spomeniete, že Roussel bol brat, ktorý ako tajomník parížskeho zboru, podpísal list poslaný do Ženevy a Pittsburgu v januári 1919, v ktorom sa protestovalo proti Freytagovej nevernosti a vyjadrovala sa vernosť Spoločnosti. Ale postupom času obaja bratia Lefevre a Roussel sa stali nespokojnými a skončili ako zlí sluhovia.

Toto druhé obdobie skúšok na francúzskom poli bolo v skutočnosti následok vzbury, ktorá sa uskutočnila v Amerike ešte v roku 1917. V tomto roku P. S. L. Johnson a štyria členovia výboru riaditeľov Spoločnosti sa pokúsili prevziať vedenie z rúk novozvoleného prezidenta, brata Rutherforda. Keď im ich plány boli prekazené, začali rozširovať svoju opozíciu mimo bételu po celých Spojených štátoch, Kanade a Európe pomocou intenzívnej kampane, ktorá pozostávala z písania listov a rozprávania.

V roku 1920 Johnson navštívil najstarší zbor na severe Francúzska v Sin-le-Noble. Jeho cieľom bolo spôsobiť rozdelenie a odtiahnuť bratov z Jehovovej organizácie, čo sa mu nakoniec aj podarilo. V septembri roku 1922 skupina francúzskych bratov, medzi ktorými bol aj Roussel a Lefčvre, v Parízi vytlačila 16-stránkové prehlásenie nazvané „Nutnosť nového usporiadania“, v ktorom kritizovala brata Rutherforda. Široko ho rozširovali  medzi francúzsky hovoriacimi bratmi a tým pridávali k zmätku a rozdeleniam.

V roku 1922 sa uskutočnilo hlavné zhromaždenie v Denain, na ktoré bol pozvaný brat pútnik Adolphe Weber zo Švajčiarska, aby sa zaoberal záležitosťami. Sestra Rachel Beguin a brat Samuel Nongaillard opisujú, čo sa stalo:

„Podľa nespokojných bol brat Russell verný a rozumný sluha a od jeho smrti v roku 1916 dielo musí zostať také, akým ho zanechal. Nebolo potrebné žiadne ďalšie svetlo. Podľa týchto nespokojných, zvestovanie od dverí k dverám bolo neprijateľné. Podľa nich sme mali jednoducho čakať na Boha, aby zasiahol v Armageddone. Pomocou svojej Biblie im brat Weber dokázal, že organizácia má pravdu. Uskutočnilo sa hlasovanie, ktorého výsledok bol veľmi tesný: 39 bolo proti hľadisku spoločnosti a 42 bolo za. 39 vzbúrencov odišlo, zoberúc si so sebou stoličky a založili ‚Asociáciu bádateľov Biblie v Denain‘.“

Kým niektorí opustili pravdu v roku 1922 a stali sa zlými sluhami, väčšina bratov zostala verná. Brat Rutherford navštívil Paríž a posilnil bratov v júni toho roku. Práca od dverí k dverám s knihou „Milióny teraz žijúcich nikdy nezomrú“ sa začala v roku 1922. Po prvý raz sa tiež organizovali štúdia „Strážnej veže“ v zboroch. A v tomto roku zaznamenala veľký rozmach aj práca bratov pútnikov.

Tak napriek krutým skúškam, ktorým sa podrobili francúzski bratia, tí, ktorí zostali verní, mohli mať veľký podiel na zvestovaní kráľovstva.

VYDÁVANIE SVEDECTVA V ALSASKU-LOTRINSKU

So vzrastom rozširovania časopisu „Zlatý vek“ [v nemčine], Spoločnosť Strážna veža zriadila kanceláriu a sklad literatúry pre Alsasko-Lotrinsko v Strasbourgu a brat Henri Geiger bol poverený ich vedením. Časopisy „Zlatý vek“ sa posielali balíkmi z Bernu a v tejto strasbourgskej kancelárii sa balili a posielali predplatiteľom. Sestry navštevovali mnohé reštaurácie v Strasbourgu chodiac od stola k stolu a ponúkajúc časopisy ľuďom, ktorí tam stolovali. Často rozšírili za večer až 90 časopisov. Sestra Lýdia Geigerová bola zvlášť úspešná v tejto práci a niekedy rozšírila za mesiac až 2 000 časopisov.

Kancelária v Berne poslala v roku 1923 brata Franza Zürchera, aby predvádzal Fotodrámu v Alsasku-Lotrinsku a v Sársku. Tento švajčiarsky brat pokračoval v práci s Fotodrámou vo Francúzsku a v Sársku až do roku 1925, keď bol povolaný do bételu v Berne. V roku 1923 mal zbor v Mulhouse asi 50 členov. Ale v tom istom roku bolo 110 prítomných na Pamätnej slávnosti a ten istý počet aj v Strasbourgu.

 POSILNENÁ ORGANIZÁCIA

Organizačne dostalo dielo dobrý štart v roku 1923. Spoločnosť menovala v každom zbore „riaditeľa služby“. Mal dvoch pomocníkov, jeden sa staral o správy a druhý o zásoby literatúry. Títo traja bratia tvorili „služobný výbor“. Toto poznačilo začiatok centralizovaného teokratického vedenia na francúzskom poli. Počas roku 1923 Spoločnosť organizovala „svedecké dni“ prostredníctvom riaditeľov služby. Potom 26. augusta 1923 francúzsku bratia sa zúčastnili na „Celosvetovom svedectve“, ktoré zorganizovala kancelária v Brooklyne.

Iným míľnikom vo vývoji diela na francúzsko hovoriacom poli bolo francúzske vydanie knihy „Harfa božia“. Táto kniha bola veľkou vzpruhou pre dielo vyučovania vo Francúzsku. 2. a 3. septembra sa konalo hlavné zhromaždenie pre francúzsky hovoriacich bratov v Denain. Boli prítomní aj bratia Zaugg a Weber zo Švajčiarska a tí, spolu s francúzskym cestujúcim bratom Emile Delannoyom, predniesli hlavné prednášky. Pred obecenstvom bol rozložený veľký transparent so slovami: „Zvestujte kráľa a kráľovstvo“, tak ako to rok predtým urobil brat Rutherford v Cedar Point v Amerike. Bratia boli nadšení a všetci prítomní jednomyseľne prijali rezolúciu. Pri zhrnutí francúzskeho diela v roku 1923 brat Rutherford napísal:

„V celom svete zaznamenávame skutočný vzrast horlivosti medzi priateľmi. Oceňujeme veľkú prednosť, ktorú teraz máme, pri oznamovaní dobrých správ o kráľovstve. Priatelia obyčajne vychádzajú do kolportérskej práce v skupinách po piatich alebo šiestich a za nedeľné dopoludnie predajú až 250 zväzkov.“

V roku 1924 vyšli prvé výtlačky časopisu „Zlatý vek“ vo francúzštine. V roku 1925 vychádzal dvojmesačne, ale podľa inštrukcií brata Rutherforda prestal vychádzať v roku 1926. Potom sa objavil znovu v októbri 1932, kedy sa stal pravidelným mesačníkom.

V máji roku 1924 bol na krátkej návšteve vo Francúzsku brat Rutherford a hovoril v Paríži a na severe. Poznamenal: „Francúzi sa do určitej miery prebúdzajú pre pravdu, ale vo Francúzsku stále ešte zostáva urobiť mnoho práce.“

Potom v júli sa konalo hlavné zhromaždenie pre francúzsky hovoriacich bratov v Haveluy pri Denain na severe Francúzska a brat Zaugg a niekoľko iných členov bételu v Berne zabezpečovali program.

NÁDEJ BRATOV

Celková účasť na Pamätnej slávnosti v roku 1924 vo Francúzsku bola 557 osôb vrátanie asi 300 v Alsasku-Lotrinsku. Sestra Suzanne Beugin poznamenáva ohľadne nádejí mnohých bratov:  „Tí, ktorí boli z ostatku, očakávali, že pôjdu do neba koncom roku 1924. Brat Delannoy, ktorý nás prišiel navštíviť do Denain, utešoval tých z nás, ktorí boli z veľkého zástupu. Povedal, že nebudeme opustení. Predsa však, keď prišiel koniec roku 1924 s úľavou som videla, že moji rodičia sú ešte stále tu.“ Avšak táto situácia znamenala, že nasledujúci rok prichádzajú ďalšie skúšky a preosievanie.

KRITICKÝ ROK 1925

Rok 1925 mal dobrý štart, pretože francúzska „Strážna veža“ sa rozšírila z 12 na 16 strán. A aj traktát s názvom „Obžaloba duchovenstva“ sa rozširoval vo Francúzsku, mnohé výtlačky priamo pri kostoloch. Celkovo sa na francúzsky hovoriacom poli rozšírilo viac ako 2 milióny týchto traktátov!

Brat Rutherford navštívil znovu Francúzsko v máji roku 1925. Mal predniesť prednášku „Odhalené podvody duchovenstva“, vo veľkom paláci Trocadéro, nad Seinou, oproti Eiffelovke. Bratia zo severného Francúzska prišli do Paríža deň predtým, aby pomohli miestnym bratom pri jej propagácii. Ale veľké letáky sa rýchlo dostali do rúk katolíckeho duchovenstva, ktoré tlačilo na políciu, aby zastavila toto pouličné propagovanie. Následkom toho bolo niekoľko bratov uväznených.

Asi 2 000 osôb reagovalo na pozvanie a prišlo na prednášku. Brat Rutherford začal rozprávať, keď náhle vtrhlo do haly asi 50 kňazov a členov Katolíckej akcie, vyzbrojených palicami a spievajúc Marseillaise [francúzsku národnú hymnu]. Trikrát opustil brat Rutherford pódium a znovu sa vrátil. Protivníci kričali: „Ak je sudca, nech ide súdiť Američanov!“ „Strážna veža“ z augusta 1925 o tom píše:

„Aj keď väčšina obecenstva bola proti duchovenstvu, predsa len sa medzi sebou bavili a nevenovali pozornosť rečníkovi. Bolo nemožné ich osloviť. Bolo nevyhnutné opustiť zhromaždenie.“

V ten istý rok 1925 sa roznietili ešte väčšie ťažkosti vo vnútri organizácie. Kniha „Milióny teraz žijúcich nikdy nezomrú“ sa široko používala na francúzskom poli od roku 1922 a na základe jej obsahu sa veľa očakávalo od roku 1925. Ale keď prišiel rok 1925 a míňal sa bez predpokladaných udalostí, tí zvonku, ktorí čítali knihu, si robili z bratov žarty. Brat Jules Anache v Sin-le-Noble píše: „Naši nepriatelia písali články, v ktorých sa nám vysmievali. Jeden z nich bol nazvaný ‚Milióny teraz žijúcich nikdy nezomrú, ak budú brať pilulky Pink‘, čo sa vzťahovalo na liek, ktorý bol v tom čase populárny.“

Ešte horšie bolo to, že viera niektorých bratov bola otrasená. Niektorí očakávali, že v tom roku pôjdu do neba. To spôsobilo  preosievanie v zboroch, zvlášť v Alsasku. Sestra Anna Zimmermannová píše: „nepodložené nádeje spôsobili veľké skúšky. Mnohí sa vzdali.“

Príznačné pre tieto skúšky bolo zhromaždenie, na ktorom sa kládli otázky, uskutočnené bratom Rutherfordom počas zjazdu, ktorý sa konal 1.-3. mája roku 1926 v Baseli vo Švajčiarsku. Správa o tomto zjazde konštatuje:

„Otázka: Vrátili sa verné osobnosti zo staroveku?

Odpoveď: Určite sa nevrátili. Nikto ich nevidel a bolo by pochabé urobiť také vyhlásenie. V knihe ‚Milióny‘ bolo iba konštatované, že by sme mohli očakávať ich návrat zanedlho po roku 1925, ale to bol iba vyjadrený názor.“

Urobil sa omyl, ale ako konštatoval brat Rutherford, toto nebo dôvod zastaviť službu Pánovi. Predsa však niektorí tak urobili, a tak toto obdobie bolo poznačené ďalším preosievaním na francúzskom poli. Čísla publikované francúzskou „Strážnou vežou“ ukazujú, že v roku 1925 bolo 93 prítomných na Pamätnej slávnosti v zbore v Mulhouse, v Alsasku, pričom návšteva Pamätnej slávnosti v roku 1927 poklesla na 23 osôb.

ĎALŠIE SKÚŠKY PRE FRANCÚZSKYCH BRATOV

V júli roku 1925 bol brat Binkele, riaditeľ stredoeurópskej Kancelárie, zo zdravotných dôvodov nahradený bratom Zauggom. Nasledujúceho roku sa Binkele obrátil proti Spoločnosti a založil vlastnú sektu nazvanú „Slobodní študenti Biblie“. Potom v roku 1926 bol brat Zaugg nahradený bratom Martinom Harbeckom, ktorého poslal z Brooklynu brat Rutherford. Brat Zaugg zanechal prácu celým časom a nakoniec opustil pravdu.

Tak v priebehu dvoch rokov bolo vedenie francúzskeho diela dvakrát zosadené, a to za dramatických okolností. Správy o tomto sa dostali k bratom do Francúzska, čo taktiež nepomohlo veci. Takto skončilo dlhé obdobie vojnových skúšok a povojnového preosievania medzi bratmi na francúzsky hovoriacom poli.

PRENIKANIE MEDZI POLIAKMI

Z rozličných politickým a ekonomických dôvodov francúzska vláda otvorila cestu pre mnohých Poliakov, aby prišli pracovať do francúzskych uhoľných baní po prvej svetovej vojne. Čoskoro začali vznikať banícke spoločenstvá, v ktorých bolo možné počuť iba poľský jazyk. Baníkov čoskoro nasledovali poľskí pekári, mäsiari, obchodníci s potravinami a katolícku kňazi. V roku 1923 bolo v severnom Francúzsku asi 100 000 Poliakov a denne prichádzali mnohí ďalší.

Francúzske zbory na severe Francúzska zvestovali medzi  týmito poľskými baníkmi a ich rodinami a mnohí sa začali zaujímať o pravdu. V roku 1923 sa sformoval prvý poľský zbor a nasledujúceho roku brat Rutherford poslal poľsky hovoriacich bratov pútnikov z Brooklynu, aby predvádzali Fotodrámu medzi Poliakmi. Tieto návštevy boli veľmi povzbudzujúce pre bratov a posilňovali ich zväzky s ústredím.

Rast diela kráľovstva medzi Poliakmi bol pozoruhodný. Z 1 138 tých, ktorí navštívili Pamätnú slávnosť vo Francúzsku v roku 1926 bolo 518 spomedzi poľskej populácie. A z 34 zborov vo Francúzsku v tomto roku, 12 bolo poľsky hovoriacich a 10 bolo francúzsky hovoriacich. Tieto poľské zbory navštevovali poľsky hovoriaci americkí bratia pútnici posielaní z Brooklynu, ako boli bratia Krett, Ludwig Kuzma a Rycombel. V roku 1926 sa konalo hlavné zhromaždenie v Sin-le-Noble s asi 300 prítomnými na francúzskom zhromaždení a 1 000 na poľskom! Brat Albert Kosmalski, ktorý slúžil ako brat pútnik medzi poľskými zbormi od roku 1928 do 1936, rozpráva:

„Keď brat Rutherford navštívil Bruay-en-Artois [v roku 1924], povedal Poliakom, že Jehova ich vzal z ich krajiny, aby sa mohli dozvedieť o pravde vo Francúzsku, a že oni a ich deti majú tiež pomáhať Francúzom, aby spoznali pravdu. Dodal, že sa má ešte vykonať veľké kazateľské dielo a že Jehova vzbudí zvestovateľov pre toto dielo.“

Tieto slová brata Rutherforda sa ukázali ako pravdivé. „Ročenka“ z roku 1929 píše:

„Poliaci sú horliví; neuspokoja sa s prácou v svojom okolí, ale značný počet tried si zobral na seba zodpovednosť dosiahnuť vzdialené územia. Pri hľadaní svojich ľudí vo Francúzsku mnohí cestujú stovky kilometrov na bicykli a vyhľadávajú Poliakov nielen v banských oblastiach, ale aj na vidieku, na farmách, aby im odovzdali posolstvo o kráľovstve. Niektorí z poľských bratov začali dokonca vydávať brožúrkou ‚Sloboda‘. Poľskí bratia začínajú vidieť jedinečnosť Pánovho diela a nutnosť robiť toto dielo v zhode s Pánovými metódami a organizáciou. Počas roka 332 poľských bratov symbolizovalo svoje zasvätenie krstom.“

VERNÍ ZVYŠUJÚ TEMPO

Napriek skúškam, francúzski bratia v severnom Francúzsku zvyšovali tempo zvestovateľského diela. V roku 1927 začalo vo Francúzsku nedeľné zvestovanie z domu do domu s knihami a brožúrkami. Brat Weber pokračoval v návštevách zborov a jednotlivých skupín. Noví sa pridávali. Jedna rodina vo veľkom meste Lyone sa dozvedela o pravde od príbuzných v Nemecku. Nakoniec prijali pravdu tri dcéry tejto rodiny Rocquesovcov, ich mená sa  zmenili výdajom na Fenouil, Boiteux a Blanck. Tieto rodiny poskytli jadro pre budúci lyonský zbor. V roku 1927 jediná kancelária pre dielo vo Francúzsku bola v Strasbourgu pod vedením kancelárie v Berne vo Švajčiarsku.

V tom čase posolstvo o kráľovstve sa začalo dostávať aj k Talianom vo Francúzsku. „Ročenka“ z roku 1929 píše: „Fotodráma sa tiež predviedla Talianom. Mussolini vyháňa dobrých Talianov zo svojho panstva a hľa, Pán im dáva poznanie vo Francúzsku!“ V roku 1928 sa dosiahol vo Francúzsku vrchol 447 zvestovateľov, vrátane 7 kolportérov, ako sa vtedy nazývali priekopníci. Bolo tu 45 zborov.

OTVÁRA SA KANCELÁRIA V PARÍŽI

V roku 1929 sa kancelária v Strasbourgu premiestnila do objektov, ktoré si Spoločnosť prenajala na čísle 105 rue des Poissonniers, Paríž 18. Alsaský brat Gustave Zopfer bol menovaný riaditeľom tejto novej parížskej kancelárie. Kancelária bola ešte stále pod správou švajčiarskej odbočky v Berne, kde bol generálnym riaditeľom brat Harbeck.

V tomto roku bolo v Paríži a na okolí asi 40 zvestovateľov. Na jeseň sa uskutočnil zjazd v Lens v severnom Francúzsku, na ktorom bolo 1 200 prítomných! Asi 600 sa zúčastnilo na zvestovateľskej službe a rozšírili viac ako 5 000 kníh a brožúr. Samozrejme, väčšinu z nich tvorili poľskí bratia.

KOLPORTÉRI ZO ZAHRANIČIA

V roku 1929 prešli cez Kanál dvaja anglickí kolportéri a pracovali v oblasti Dunkirk. Mnohí ich čoskoro nasledovali. Brat Harbeck, riaditeľ kancelárie v Berne, napísal:

„Modlili sme sa, aby Pán poslal do Francúzska kolportérov a naše modlitby boli vypočuté. Veľa kolportérov prišlo z Anglicka a z iných krajín. Pretože nepoznajú jazyk, používajú svedecké lístky a majú vynikajúci úspech. V roku 1930 sa rozšírilo vo Francúzsku 8-krát viac literatúry ako v roku 1928.“

V roku 1930 počet kolportérov vzrástol na 27. Práca týchto zvestovateľov celým časom pozostávala hlavne z rozširovania literatúry, a to na veľkých územiach. Takže územia, ktoré nikdy predtým nepočuli posolstvo o kráľovstve, začínali počúvať. Ako ďalším dôkazom toho, že dielo postupuje, bolo otvorenie francúzskej odbočky Spoločnosti Strážna veža v roku 1930. V tom čase sa počet členov parížskej Kancelárie zvýšil na 5, vrátane miestneho riaditeľa brata Zopfera, ktorý pracoval pod vedením brata Harbecka v Berne.

MEDZINÁRODNÝ ZJAZD V PARÍŽI

Prvý veľký zjazd v Paríži sa konal 23.-26. mája 1931 v sále  Pleyel; naznačil zvrat v dejinách svedkov Jehovových vo Francúzsku. „Strážna veža“ z 1. augusta 1931 podáva správu:

„Podľa sčítania, ktoré bolo možné urobiť, zjazdu sa zúčastnilo 1450 Nemcov, 778 Angličanov, 551 Poliakov, 200 Francúzov a menšie počty z mnohých krajín. Pri sčítaní sa zistilo, že na zjazde bolo prítomných 23 národností, ale takmer všetci z nich rozumeli jednému z týchto jazykov: anglický, poľský, francúzský alebo nemecký. V týchto jazykoch boli niekedy na pódiu až traja prekladatelia súčasne. Prezident Spoločnosti predniesol niekoľko príhovorov a tieto boli hneď prekladané do francúzštiny, nemčiny a poľštiny.

Duch nadšenia prenikol zjazd počas celého obdobia, a keď sa skončil, každý hovoril: ‚Toto bol doteraz najlepší zjazd‘ a najlepší, ktorý sa kedy konal v Paríži a pravdepodobne ani inde sa ešte lepší nekonal. Zdá sa, že je tu určite čas pre diela vo Francúzsku.

Našlo sa nové miesto pre kanceláriu, kde je viac miesta a lepšie osvetlenie. Okrem toho Pán poskytol domov, v ktorom osadenstvo kancelárie môže žiť primerane pohodlne ako jedna rodina, a ktorý tiež poskytuje prístrešie pre niekoľkých kolportérov, ktorí sa budú stále zdržovať v Paríži.“

Význačným rysom zjazdu bola zvestovateľská služba. Všetko bolo dobre plánované a každý zvestovateľ dostal pokyny a pomoc. Bol to skvelý úspech ako podáva správu „Posol“ z 25. júla 1931:

„Každá skupina mala dvojicu prekladateľov, ktorí pomáhali vedúcemu pri umiestňovaní svojich pracovníkov. Niektoré skupiny išli do svojho územia vo veľkých vyhliadkových autobusoch, ktoré boli za týmto účelom prenajaté a ktoré čakali vonku pri hale. Iní, ktorým bolo pridelené územie v blízkosti, išli trolejbusmi, taxíkmi alebo pešo. Prakticky 100% účastníkov zjazdu sa zapojilo do služby. Počas tohto jedného dopoludnia služby pracovníci rozšírili 1 329 kníh a 14 557 brožúr. Počas celého zjazdu sa v Paríži rozšírilo dohromady 16 776 kníh a brožúr.“

VOLANIE PO KOLPORTÉROCH

Na parížskom zjazde sa vydalo prevolanie, aby sa do práce zapojilo viac kolportérov. Toto, spolu s obvyklými prejavmi Božieho ducha, pohlo mnohých, aby sa dali do práce celým časom. John Cooc, v tom čase iba mladistvý, ale ktorý neskôr slúžil ako misionár v Španielsku a ktorý v súčasnosti slúži v Južnej Afrike, píše:

„Aký to len bol zjazd! Nikdy naň nezabudnem. Pre mladého brata zvyknutého na malý zbor bolo vzrušujúce cestovať so stovkami bratov z Londýna do Paríža. A ešte vzrušujúcejšie bolo stretnúť väčšiu skupinu z Nemecka a bratov z niekoľkých iných krajín. Akí hojní a nadšení sa títo bratia z  kontinentu zdali nám, triezvym Angličanom. Všetko sa zdalo byť tak dobre organizované, také dynamické a každý bol taký šťastný.

Vtedy som urobil veľké rozhodnutie, ktoré zmenilo môj život. Už predtým som mnoho rozmýšľal o tom, že sa stanem priekopníkom a túžil som byť jedným z nich, no zdržiavala ma otcova opozícia. Ale hneď na prvom zhromaždení sestra, s ktorou som sa rozprával, povedala: ‚Mladý brat ako ty by mal byť kolportérom, prečo nie si?‘ Niekoľkokrát aj iní urobili podobné poznámky. Brat Rutherford povedal dôrazne: ‚Nič pod slnkom by nemalo zabrániť vám mladým, aby ste išli do kolportérskej práce.‘ “

Iný anglický brat, Eric Wilkinson, poznamenáva, že každý z akejkoľvek krajiny bol pozvaný, aby prišiel do Francúzska podielať sa na diele. Eric a jeho priateľ zo zboru v Lancastri v Anglicku reagovali a čoskoro zvestovali dobré posolstvo vo Francúzsku celým časom. A tak počet priekopníkov vo Francúzsku stúpol z 27 v roku 1930 na 104 v roku 1931.

KOLPORTÉRSKA PRÁCA VO FRANCÚZSKU

Brat Wilkinson rozpráva o kolportérskej práci vo Francúzsku:

„Boli sme pridelení pracovať na periférii Paríža. Domovníci boli odhodlaní nedovoliť nám pracovať vo svojich budovách, aspoň tak, ako sme my boli odhodlaní to robiť. Častokrát bola zavolaná polícia a my sme boli odvedení ku komisárovi, ktorý bol obyčajne prívetivý a nechal nás ísť. Nakoniec sme si urobili akúsi zadnú zásteru s piatimi vreckami a remienkami cez plecia. Nosievali sme ju pod kabátmi a obsahovala dostatok literatúry pre jednu budovu. Týmto sme mohli prejsť popri domovníkoch, sediacich v ich zasklených miestnostiach a ostatnú literatúru sme mali v krabiciach na bicykloch. Pracovali sme so svedeckými kartami, ale môj priateľ [ktorý rozprával francúzsky] bol veľmi prekvapený, keď zistil, že napriek jeho očakávaniam, rozširoval som viac literatúry ako on. Rozprával im príliš veľa, takže keď skončil, nebol už nikto na nič zvedavý.

Pracovať v Paríži bolo veľmi namáhavé zvlášť pre toho, kto vyrástol na vidieku. Aby to bolo ešte horšie, v oblasti, kde sme pracovali, bol často iba jeden záchod pre štyri až šesť bytov. Tieto záchody boli postavené v rohoch schodíšť a nemávali vodnú nádrž iba priame potrubie. Môžete si predstaviť ten zápach v letných horúčavách! Túžili sme po zelených poliach, a pretože bola väčšia potreba priekopníkov v provinciách, dobrovoľne sme išli.“

Samuel Nongaillard, francúzsky brat, ktorý vtedy žil v oblasti  Paríža, rozpráva zábavnú skúsenosť dvoch zvestovateliek, ktoré ešte nevedeli po francúzsky:

„Najväčšou ťažkosťou v Paríži bolo dostať sa popri domovníkoch, ktorí boli ako strážni psi. Dve anglické sestry práve pracovali v jednej bytovke v Paríži, keď hore schodmi išiel domovník a spýtal sa ich, čo tam robia a koho prišli navštíviť. Domovník bol veľmi agresívny, takže sestry museli nájsť rýchle odpoveď. Keď spozorovali emailovú tabuľku pripevnenú na dverách, mysleli si, že je to meno nájomcu a jedna zo sestier odpovedala so smiechom: ‚Prišli sme navštíviť madame Tournez le buton [otočte kľukou]‘.“

PRÍKLADNÁ HORLIVOSŤ A VYTRVALOSŤ

Títo prví priekopníci boli príkladní vo svojej vytrvalosti a horlivosti. Vzdali sa fyzického pohodlia, ale uvedomovali si mnoho bohatých duchovných požehnaní. Mona Brzoska, anglická sestra, napísala o priekopníckych skúsenostiach vo Francúzsku v roku 1931 a v nasledujúcich rokoch:

„Naše ubytovanie bolo obyčajne veľmi primitívne a jeden z veľkých problémov bolo kúrenie v zime. Často sme sa museli uspokojiť so studenou, mrazivou miestnosťou, kde sme museli ráno rozbíjať ľad na krčahu s vodou, ak sme sa chceli umyť. Malé olejové kachle nám slúžili na jednoduché varenie. Campingové vybavenie, ktoré je k dispozícii dnes, v tom čase neexistovalo. Naše vybavenie bolo preto trochu primitívne a náš spôsob života celkom sparťanský.

Nikdy sme nevideli iných bádateľov Biblie; boli sme celkom izolovaní. Toto bola najväčšia zmena v porovnaní s našou vlastnou krajinou, kde sme boli vždy v kontakte s bratmi. Museli sme bojovať proti tejto izolácii pravidelným spoločným štúdiom publikácií Spoločnosti. Pretože v týchto prvých dňoch sme nemali žiadne dodatočné návštevy alebo domáce biblické štúdia, po večeroch sme mali čas písať našim rodinám a zvlášť iným priekopníkom, aby sme sa podelili so skúsenosťami a povzbudili jeden druhého. Po niekoľko rokov sme dokonca museli sláviť Pamätnú slávnosť spoločne iba my dve.

Cez deň sme pracovali dlho. Každý deň sme cestovali 50 alebo 60 km na našich bicykloch. Museli sme začať skoro ráno zvlášť v zime, aby sme využili denné svetlo.“

Hoci väčšina týchto ranných priekopníkov boli Angličania, boli zastúpené aj iné národnosti ako Nemci, Švajčiari, Poliaci a Francúzi. Títo priekopníci často žili na biednej strave. Francúzsky brat rozpráva o návšteve niekoľkých cudzích priekopníkov v Lyone, ktorí mu dali nasledovný recept:

„Večer daj mieru pšenice do termosky a zalej ju vriacou vodou. Ráno ju vylej a oslaď cukrom. Výsledkom bolo niečo,  čo bolo jedlé, bezpochyby výživné, ale nie veľmi chutné.“ Prinajmenšom nie pre Francúza!

MISIONÁRI VYPOVEDANÍ, ALE ICH PRÁCA PRINIESLA OVOCIE

V roku 1934 ministerstvo vnútra poslalo príkaz polícii, aby boli deportovaní všetci zahraniční misionári pracujúci pre Spoločnosť Strážna veža. Toto rozhodnutie uskutočnil francúzsky politik Pierre Laval, ktorý sa neskôr počas 2. svetovej vojny stal zradcom a bol odsúdený a zastrelený. A tak v rokoch 1934 a 1935 väčšina týchto zahraničných kolportérov musela opustiť Francúzsko.

Ale práca, ktorú vykonali, sa tešila úspechu. V roku 1935 brat Zopfer, riaditeľ parížskej kancelárie, napísal: „Práca, ktorú vykonali od roku 1930 do roku 1934 bola siatím, ktoré prinieslo ovocie. Zo všetkých častí Francúzska stále dostávame listy, v ktorých pisatelia vyjadrujú radosť nad tým, že ich navštívili svedkovia Jehovovi, a že sa dozvedeli niečo o pravde.“

Áno, nemálo tých, ktorí zaujali pevné stanovisko na strane Jehovu, prvýkrát prijali literatúru od týchto kolportérov v predvojnových rokoch. Napríklad brat Daniel Oviez napísal odbočke Spoločnosti pred niekoľkými rokmi: „Tu, v oblasti Narbonne, niektorí z tých, ktorí teraz prejavujú záujem, dostali publikácie od anglických priekopníkov pred vojnou.“ Iná sestra poznamenáva: „Znovu a znovu človek stretáva našich bratov a sestry, ktorí prvýkrát získali literatúru Spoločnosti v tomto čase. Práve teraz študujem s paňou, ktorá si vzala knihu ‚Stvorenie‘ v 30-tych rokoch.“

Tak všetci títo horliví priekopníci, ktorí pracovali vo Francúzsku pred vojnou, môžu byť uistení, že ich francúzski bratia dnes uznávajú veľkú cenu práce, ktorú vykonali. Boli skutočnými priekopníkmi — nádherný príklad mladým členom zborov dnes.

ROZHLASOVÉ VYSIELANIE

15. februára 1930 Spoločnosť mohla urobiť kontrakt s parížskou rozhlasovou stanicou VITUS a v lete roku 1931 stanica vysielala 140 francúzskych, 35 anglických a 9 poľských biblických prednášok. Táto stanica vysielala aj verejnú prednášku brat Rutherforda na parížskom zjazde v roku 1931. List, ktorý sme dostali od Parížana, dáva predstavu o dobrom vplyve, ktorý malo toto rozhlasové vysielanie:

„Pozorne som počúval prednášku, ktorú vysielala včera rozhlasová stanica VITUS; a dovoľte mi, aby som vyjadril svoje ocenenie pre rečníka, ktorého meno som si nezapamätal. Rozhlasová stanica VITUS bude jedného dňa hrdá na to, že bola použitá na takýto nádherný účel. A to v čase, keď náboženstvo  a veda, napriek pokroku, sú také nezlučiteľné. Hurá pre VITUS!“

„Ročenka“ z roku 1932 píše: „Tisícky ľudí v Paríži a na okolí počúvajú posolstvo. Mnohí z nich sa zastavili v našej kancelárii v Paríži, ktorá je teraz umiestnená v centre mesta a dostali tam literatúru.“

Medzi tými, ktorí sa dostali k pravde počúvaním rádia, bola rodina Queyroi. Žili v Saint-Ouen, predmestí severne od Paríže. Niekoľko členov tejto rodiny nakoniec vstúpilo do zvestovateľskej práce celým časom. Jeden zo synov, Jean Queyroi išiel neskôr do Gileádu a stále verne slúži celým časom v oblasti Paríža.

Ale bol tu aj iný úžitok z týchto rozhlasových vysielaní, ako vysvetľuje sestra Mona Brzoska, jedna zo zahraničných priekopníkov: „Len zmienka o tom, že sa vysielajú takéto programy stačila, aby nás ľudia počúvali. Neradi pripúšťali, že nevedia o tom, čo sa deje.“

V priebehu rokov sa aj iné francúzske rozhlasové stanice okrem VITUSu podieľali na vysielaní našich biblických prednášok. Okrem toho sa vo Francúzsku prijímalo priame rozhlasové vysielanie z Ameriky. V nedeľu 13. januára 1935 sa urobilo experimentálne rozhlasové vysielanie stanice v Schenectady a v Pittsburgu. Prednáška brata Rutherforda „Blíži sa univerzálna vojna“ bola vysielaná na krátkych vlnách a prijímaná vo Francúzsku. Úspech tohto experimentu viedol k vysielaniu prednášky brata Rutherforda „Vláda“, ktorú mal na zjazde vo Washingtone 2. júna 1935. Túto prednášku vysielala rozhlasová stanica Philadelphia a počúvali ju v Paríži na zhromaždení, ktoré sa konalo v sále Pleyel.

ZMENA ADRESY

V apríli 1931 sa parížska kancelária Spoločnosti presťahovala z tmavých a tesných priestorov na čísle 105, rue des Poissonniers, Paríž 18, do vhodnejších a lepšie situovaných objektov prenajatých na čísle 129, rue du Faubourg Poissonničre, Paríz 9. V tom istom roku Spoločnosť kúpila vilu v Enghien-les-Bains, predmestí severne od Paríža, ktorá sa stala prvým skutočným domovom bétel vo Francúzsku. Bratia tu žili a každý deň cestovali vlakom do práce do parížskej kancelárie. Brat Gustave Zopfer viedol domov bétel a jeho manželka bývala v Enghiene, aby sa oň starala.

Alice Berner žila určitý čas vo francúzskom bételi začiatkom 30-tych rokov. Rozpráva:

„Bolo to pôvabne miesto s veľkou záhradou. To tiež znamenalo pre nás prácu. A tak počas víkendov sme my, dievčatá, trávili čas čistením záhrady a pomáhaním pri žehlení.

Ráno, po prečítaní denného textu a po raňajkách, sme obyčajne  utekali na vlak, ktorý nás priviezol na Severnú stanicu Paríža. Bol to pohodlný vlak a ľudia čítavali svoje ranné noviny. Niekedy sme mali možnosť vydať svedectvo.

Objekt na čísle 129, rue du Faubourg Poissonniere slúžil mnohým účelom. Bol našou kanceláriou a bol tu tiež veľký stôl s literatúrou pre tých, ktorí prichádzali, aby si zobrali knihy alebo časopisy. Iná časť budovy slúžila ako sklad, tiež sa tam nachádzalo malé kuchynské zariadenie, pretože sme nechodili na obed domov, ale mali sme ho v kancelárii. Bolo nás vtedy asi 7 osôb, ale niekedy prichádzali bratia a sestry pomôcť nám s niektorými súrnymi zásielkami. Takže nás niekedy bolo pri obede 10 až 12 osôb a bolo nám spolu dobre.“

ROK 1931 — NOVÉ MENO

V roku 1931 sa prijalo nové meno „svedkovia Jehovovi“ a mnohí zo starších francúzskych bratov sa zmieňujú o tom, aký to malo na nich povzbudzujúci vplyv. Francúzsky „Bulletin“ [„Služba kráľovstva“] z októbra 1931 píše pod titulkom „Nové meno“: „Aké je to uspokojujúce, keď sa vás niekto opýta: ‚Kto ste?‘ alebo ‚Ako sa nazývate?‘ a vy môžete odpovedať: ‚Som jedným zo svedkov Jehovových!‘ “

POMÔCKY PRE ZVESTOVATEĽSKÉ DIELO

V januári 1932 francúzsky výtlačok novej brožúrky „Kráľovstvo, nádej sveta“ bol poslaný prezidentovi Francúzskej republiky, kabinetným ministrom, senátorom, námestníkom, sudcom, dôstojníkom armády a duchovným, počnúc od kardinálov až po miestnych kňazov vo farnostiach. Brožúrka sa tiež hojne rozširovala z domu do domu.

V októbri toho istého roku sa znovu objavil časopis „Zlatý vek“ vo francúzštine. Bol prispôsobený francúzskemu vkusu a pravidelne obsahoval rozhlasové prednášky brata Rutherforda. Časopis bol vydávaný v Paríži a bratia Gustave Zopfer, Abel Dugueldre a Emile Delannoy slúžili v redakčnom výbore. Tlačený bol v tlačiarňach v Paríži. Nasledujúceho roku francúzska „Strážna veža“ začala vychádzať 2-krát mesačne na 16 stranách; dovtedy bola iba mesačníkom.

PREPRACOVÁVANIE KRAJINY

V roku 1932 bolo vo Francúzsku 85 priekopníkov a dohromady 796 zvestovateľov. Títo používali 100 motocyklov, 4 autá a 2 veľké autobusy pri rozširovaní posolstva o kráľovstve široko-ďaleko. V tomto roku bolo celé Francúzsko po prvýkrát prepracované zvestovateľmi kráľovstva a bolo rozšírených 965 808 kníh a brožúr.

 ZAČIATOK DEPORTÁCIÍ

V roku 1932 začalo Francúzsko nútiť niektorých zahraničných zvestovateľov, aby opustili krajinu. Toto zahàňalo určitý počet poľských bratov, ako aj brata a sestru Rütimannovcov zo Švajčiarska. Brat Rütimann prekladal do francúzštiny a pokračoval v tejto práci aj po návrate do Švajčiarska. Po mnohých rokoch vernej služby zomrel v roku 1959 ako člen rodiny bétel v Berne. Vo svojom liste francúzskej odbočke z 21. januára 1971 sestra Rütimannová poznamenáva: „Alfred pracoval s veľkou láskou ku francúzsky hovoriacim bratom. Nešetril úsilím pomôcť pri prekladoch do francúzštiny; bola v ňom planúca horlivosť a modlíme s, aby naše úsilie aspoň trochu prispelo k nádhernému vzrastu, ktorý zažívame dnes.“

KNIHY SPOLOČNOSTI ZÍSKAVAJÚ ZLATÉ MEDAILY

V septembri roku 1933 boli francúzski bratia pozvaní, aby vystavili literatúru Spoločnosti na parížskej výstave. O dva týždne neskôr bratia dostali od výboru výstavy diplom so zlatou medailou za náboženské spisy. To ich povzbudilo, aby sa zúčastnili na inej výstave o niekoľko mesiacov neskôr a tentoraz Spoločnosť získala čestný diplom so zlatou medailou a krížom mesta Paríža. Výbor výstavy vysvetľuje v liste:

„Diplomy, ktoré vám boli udelené počas výstavy v septembri a decembri roku 1933, sú uznaním vysokej morálnej hodnoty vašej práce a nepopierateľnej čestnosti, ktorú ukazuje vaša literatúra. Literatúra Strážnej veže je symbolom čestnosti, vernosti a odvahy.“

TELEGRAMY POSLANÉ HITLEROVI

V tom čase sa prenasledovanie svedkov Jehovových za hranicami v Nemecku stalo veľmi krutým. A tak 7. októbra roku 1934 sa všetky francúzske zbory pripojili k svojim bratom po celom svete a poslali protestné telegramy Hitlerovi a jeho vláde kvôli ich prenasledovanie svedkov Jehovových. Niektoré francúzske poštovné úrady odmietali poslať tento telegram, ale väčšina z nich tak urobila, keď bratia naliehali.

OPOZÍCIA DUCHOVENSTVA A MASOVÉ DEPORTÁCIE

Ako prosperovala práca svedkov Jehovových vo Francúzsku, duchovenstvo začalo vidieť veľké nebezpečenstvo pre ich stáda. Istí poľskí duchovní konali konferenciu v Paríži a dohodli sa, že urobia všetko, aby zastavili našu činnosť medzi Poliakmi. Nechávali verejne spaľovať našu literatúru pred dverami svojich kostolov. Na iných miestach zasa umiestnili oznámenia na dverách kostolov a školských budov, v ktorých varovali pred kupovaním našej literatúry.

 Potom vo februári roku 1934 francúzske ministerstvo vnútra vydalo list, ktorý označoval naše spisy ako podvratné a nariaďoval polícii vypovedať z Francúzska cudzích misionárov. Toto zariadenie tiež postihlo niektorých našich poľských bratov, ktorí sa dozvedeli pravdu vo Francúzsku. Na niektorých miestach celé spoločenstvá týchto oddaných kresťanov boli požiadané, aby opustili Francúzsko v priebehu 48 hodín. Takže niektoré zbory zložené výlučne z poľských bratov, nielen na severe, ale aj v baníckych mestách a dedinách stredného Francúzska, zmizli za noc. „Ročenka“ svedkov Jehovových z roku 1935 o tom poznamenáva:

„Mnohí z týchto [poľských bratov] boli zanechaní bez zamestnania a bez prostriedkov obživy a bez peňazí, aby sa mohli vrátiť do svojej rodnej krajiny. Dostali sa do veľkej tiesne. Francúzska vláda tiež vypovedala nemeckých a anglických občanov, ktorí pracovali v priekopníckej službe. Toto spôsobilo dielu ťažkosti, takže nemohlo pokračovať tak úspešne, ako sa predpokladalo.“

Asi 280 poľských bratov sa vrátilo do Poľska v roku 1935. A niektorí z tých, ktorí zostali vo Francúzsku, boli odradení ťažkosťami, s ktorými sa stretli a vzdali sa viery. Tak celkový počet zvestovateľov vo Francúzsku klesol z 1054 v roku 1934 na 889 v roku 1935 a počet priekopníkov klesol zo 62 na 41.

POUŽÍVANIE GRAMOFÓNU

Novým prostriedkom pre rozširovanie posolstva o kráľovstve sa v rokoch 1934 a 1935 stalo prehrávanie biblických prednášok z gramofónových platní v domov záujemcov. V roku 1935 sa vo Francúzsku používalo asi 100 prenosných gramofónov. Správy ukazujú, že 12 709 osôb si vypočulo platne Spoločnosti vo Francúzsku počas roku 1936. Niektorí z bratov, ktorí pracovali v uhoľných baniach, používali svoje gramofóny na oznamovanie posolstva svojim spolupracovníkom. V jednej bani bol niekoľko dní nainštalovaný reprodukčný prístroj a prehrali sa všetky platne na úžitok baníkov.

V roku 1937 sa zastavilo naše používanie rozhlasu vo Francúzsku, keď sa duchovenstvu podarilo zastrašiť majiteľov staníc, aby odmietli vysielať naše posolstvo, pokiaľ nebude podrobené určitému druhu cenzúry. Tým stúplo používanie gramofónových platní a bratia začali používať gramofóny pri práci z domu do domu. Rozšírilo sa aj používanie áut vybavených zvukovou aparatúrou. Brat Samuel Nongaillard rozpráva:

„Keď sme prišli do dediny alebo mesta, najprv sme pritiahli pozornosť obyvateľov hraním hudobného záznamu, obyčajne pochodu a potom sme prehrávali nahrávky, ako napríklad ‚Kde sú màtvi?‘, po ktorých sme povedali verejnosti, že  svedkovia Jehovovi sa zastavia v ich domoch.“

Brat Jules Anache zo zboru Sin-le-Noble rozpráva nasledovnú zábavnú skúsenosť:

„V dedine Picardy, v departemente Somme, sme robili zvláštny zvukový efekt. Naše auto vybavené reproduktormi sme zastavili na vrchole kopca s výhľadom na dedinu, ale ukryté v skupine stromov. Potom sme pustili zvuk naplno. Obyvatelia najprv počuli hudbu a potom prednášku a divili sa, či nepočujú posolstvo z neba! V tejto dedine sme rozšírili veľké množstvo literatúry.“

ZMENY V PARÍŽSKEJ KANCELÁRII NA POMOC PRIEKOPNÍKOM

Vzhľadom na odchod takého množstva cudzích bratov v roku 1936 sa zaznamenal menší pokles v počte zvestovateľov z 889 na 822. Avšak ešte stále bolo vo Francúzsku 40 priekopníkov, väčšina z nich cudzincov. Nejaký čas dostávali len malú alebo žiadnu pomoc z parížskej kancelárie pri riešení ich problémov.

Záležitosti sa dostali až k vedeniu na zjazde v Lucerne, Švajčiarsko, v septembri, keď sa priekopníci rozprávali s bratom Rutherfordom. „Ročenka svedkov Jehovových“ z roku 1937 rozpráva o tejto záležitosti: „Je zvlášť poľutovaniahodné konštatovať, že počas roku miestny zástupca Spoločnosti nespolupracoval s priekopníkmi tak, ako mal, ale táto záležitosť bola napravená a očakáva sa, že podmienky, čo sa tohoto týka, sa zlepšia.“

Mimochodom „Ročenka“, z ktorej sa citovalo, bola prvá, ktorá vyšla vo francúzskom jazyku. Francúzske vydanie sa publikovalo tiež v rokoch 1938 a 1939, ale potom prišla vojna a „Ročenka“ sa neobjavila vo francúzštine až do roku 1971.

Brat Zopfer bol nahradený v roku 1936 ako riaditeľ parížskej kancelárie Fredom Gablerom, anglickým bratom, ktorý bol roky v službe celým časom, a Emile Delannoy bol menovaný ako jeho pomocník. Gustave Zopfer neskôr opustil pravdu a dokonca spolupracoval počas vojny s nacistami.

DRUHÝ MEDZINÁRODNÝ ZJAZD V PARÍŽI

V roku 1937 sa konal druhý medzinárodný zjazd svedkov Jehovových v Paríži od 21. do 23. augusta v Maison de la Mutualité. Toto miesto obsahuje niektoré z najväčších a najvhodnejších hál, ktoré možno získať na takéto zhromaždenie. Rečník oslovil obecenstvo v hlavnom auditóriu anglicky a ostatné haly boli pripojené po drôtoch. Prekladateľ v každej z týchto hál prekladal reč do jazyka obecenstva. Takto celý zjazd počul v tom istom čase tú istú reč, každý skupina vo svojom vlastnom jazyku. Zúčastnilo sa ho asi 3 500 osôb a ďalších 1 000 naplnilo haly počas hlavnej prednášky.

 V tom čase navštevovalo zhromaždenie v Paríži iba asi 100 osôb. Akí boli šťastní, keď mali na návšteve delegátov z celého sveta! Dva vlaky prišli z Anglicka a jeden zo Švajčiarska. Prvý medzinárodný zjazd konaný v Paríži v roku 1931 bol výnimočne dobre organizovaný a dal určitý predobraz súčasných zjazdov, ktoré konajú svedkovia Jehovovi.

Po zjazde bol brat Gabler preložený do Bruselu, aby dozeral na dielo v Belgicku a brat Charles Knecht, alsaský brat, ktorý nejaký čas dozeral na dielo v Belgicku, bol poverený vedením parížskej kancelárie. Dielo kráľovstva pod vedením brata Knechta dobre postupovalo. V tom čase pracovalo v bételi v Enghien a v parížskej kancelárii 10 osôb. Práca so zvukovými zariadeniami sa rýchle rozširovala; používalo sa 236 gramofónov a počet osôb, ktoré si vypočuli nahrávky Spoločnosti, vzrástol z 28 412 v roku 1937 na 103 801 v roku 1938.

KTO BUDE MAŤ ÚČASŤ?

Taký bol podtitulok francúzskej „Strážnej veže“ z 1. apríla 1938. V tomto časopise boli „iné ovce“, ktoré sa vtedy často nazývali ako “jonadábi“, priamo pozvané na návštevu Pamätnej slávnosti. Takéto pozvanie sa v predchádzajúcich rokoch neuverejnilo. Otázka, kto sa má zúčastňovať na symboloch, nebola vyjasnená v mysliach mnohých bratov. Ale prednáška brata Harbecka, riaditeľa stredoeurópskej Kancelárie vo Švajčiarsku pomohla vyjasniť túto záležitosť. Brat Louis Piéchota rozpráva o prednáške brata Harbecka v Sin-le-Noble:

„Pred začiatkom svojej prednášky sa spýtal obecenstva, ktorý medzi nimi si myslí, že prijal nebeské povolanie. Mnoho prítomných zdvihlo ruky. Potom brat Harbeck uviedol svoj námet a popísal mnohé požehnania, ktoré očakávajú ľudstvo po znovuobnovení raja. Na konci svojej prednášky položil obecenstvu túto otázku: ‚Kto medzi vami by chcel žiť v tomto raji?‘ Zdvihlo sa mnoho rúk. Potom povedal: ‚Ak sú všetky vaše nádeje sústredené na život na tejto rajskej zemi, potom ste nedostali nebeské povolanie.‘ “

A tak sa počet tých, ktorí mali účasť na symboloch znížil, kým počet návštevníkov sa zvýšil. V roku 1939 bolo vo Francúzsku 1 510 prítomných na Pamätnej slávnosti ale iba 631 účastníkov.

S BLÍŽIACOU SA VOJNOU SA STUPŇUJE ČINNOSŤ

Vojnové mračná sa zhromažďovali v Európe a brat Knecht predvídal, že to, čo sa dialo našim bratom v Nemecku, by sa mohlo zakrátko stať svedkom Jehovovým kdekoľvek v Európe, vrátane Francúzska. Preto navštívil zjazdy a zbory vo Francúzsku  a varoval bratov, aby sa začali pripravovať na ťažkosti, ktoré stáli pred nami.

V roku 1938 brat Franz Zürcher z bételu v Berne publikoval knihu nazvanú „Výprava proti kresťanstvu“, v ktorej podal podrobnú správu o prenasledovaní svedkov Jehovových v nacistickom Nemecku. Nasledujúceho roku bola kniha publikovaná vo francúzštine. Brat Zürcher prišiel aj z alsaského mesta Mulhousu a hovoril na tento námet v budove burzy pred obecenstvom asi 600 osôb. Činnosť svedkov Jehovových až do roku 1939 pozostávala hlavne z rozširovania biblickej literatúry. Ale to sa teraz zmenilo; v roku 1939 bolo hlásených 8 739 dodatočných návštev u záujemcov. Toto prispôsobenie sa spôsobu práce bolo dané prozreteľnosťou, lebo dalo bratom skúsenosti v druhu činnosti, ktorý sa bude široko používať počas vojnových rokov, keď zásoby literatúry budú veľmi obmedzené.

V deň francúzskeho národného sviatku, 14. júla 1939, brat Knecht zasvätil prvú sálu kráľovstva v Paríži. Budova bola predtým kováčskou dielňou, ale po niekoľkých týždňoch tvrdej práce ju bratia zmenili na vynikajúce miesto zhromažďovania pre 375 ľudí. Na nešťastie však, bratia v Paríži sa v nej stretávali iba niekoľko mesiacov predtým, ako Francúzsko vyhlásilo vojnu Nemecku 3. septembra 1939 a čoskoro potom dielo muselo ísť do podzemia.

Na konci týchto predvojnových rokov bolo vo Francúzsku 84 zborov. Z týchto bolo 13 nemecky hovoriacich v Alsasku-Lotrinsku, 32 poľsky hovoriacich, hlavne v severnom Francúzsku a 39 francúzsky hovoriacich. Vo všetkých bolo 1 004 zvestovateľov, čo predstavuje 19percentný vzrast oproti predchádzajúcemu roku.

Je pozoruhodné, že počas 12 predvojnových rokov, bolo medzi francúzskou verejnosťou rozšírených 503 801 kníh, 1 451 523 časopisov a 5 798 603 brožúr, spolu 7 753 927 kusov literatúry! Ak by sa bolo vtedy dielo zastavilo. Francúzi by neboli mohli povedať, že nebol prorok „medzi nimi“ [Ezechiel 2:5]. Ale dielo vo Francúzsku bolo ešte ďaleko od dokončenia napriek ťažkým časom, ktoré boli pred nami.

ORGANIZÁCIA JE ZAKÁZANÁ

V strede októbra 1939 asi 6 týždňov po začiatku vojny bola organizácia svedkov Jehovových vo Francúzsku zakázaná. Ale brat Knecht predvídal túto možnosť a varoval bratov. Takže väčšina zborov mala čas rozptýliť svoje zásoby literatúry na bezpečnejšie miesta tak, ako to bolo urobené tesne pred zabavením parížskeho skladu kancelárie Spoločnosti. Domov bétel v Enghien-les-Bains bol tiež prehľadaný, ale brat Knecht stačil odstrániť zoznamy s adresami všetkých predplatiteľov časopisov „Strážna veža“ a „Útecha“, ako aj ostatné dôležité spisy.

 V tom čase bol brat Knecht vážne chorý na zápal pľúc. Posledný list, ktorý poslal všetkým francúzskym zborom ako dozorca diela vo Francúzsku, mal dátum 24. októbra 1939. Písalo sa v ňom:

„Drahí bratia,

týmto vás informujem, že nariadením ministra vnútra, Spoločnosť ‚La Tou de Garde‘ a Spoločnosť svedkov Jehovových vo Francúzsku už nie sú oprávnené vykonávať svoju činnosť. Dôsledkom toho kancelária Spoločnosti Strážna veža na čísle 129, rue du Faubourg Poissonniere v Paríži bola zatvorená a objekty musia byť vyprázdnené.

Urobíme všetko, čo budeme môcť, aby sme obhájili našu vec a naše dielo a ospravedlnili činnosť svedkov Jehovových, zvlášť kvôli súčasných tendenciám považovať nás za komunistov.

Odteraz obe tieto asociácie už viacej neexistujú. Od tohoto času každý svedok Jehovov musí niesť svoju vlastnú zodpovednosť pred Bohom a ľuďmi. Budete bezpochyby povzbudení a utešení skutočnosťou, že toto prenasledovanie prišlo v zhode s Pánovými slovami u Matúša 24:9, ktoré sa musia splniť skôr, ako sa stanú všetky udalosti predpovedané biblickým proroctvom.

Bratia, buďte odvážni!

S našimi srdečnými pozdravmi — Izaiáša 43:12, 2. Paralipomenon 20:15 a Matúš 10:28.

[Podpísaný] Charles Knecht.“

O niekoľko dní neskôr 2. novembra 1939 brat Knecht zomrel vo veku 41 rokov. Roky verne slúžil Jehovovi v službe celým časom. Bratia vo Francúzsku ho veľmi milovali, o to viac, pretože prakticky všetci tí, ktorí viedli dielo vo Francúzsku do toho času [Lanz, Freytag, Binkele, Zaugg a Zopfer] sa ukázali ako neverní. Ak si možno vziať nejaké poučenia z diela vo Francúzsku, je to určite to, že Jehovovo dielo nezávisí od žiadneho človeka.

Zo Švajčiarska bol poslaný brat Charles Zutter, aby sa staral o záujmy Spoločnosti vo Francúzsku. Aj Fred Gabler bol poslaný do Paríža z Anglicka, kde odišiel po opustení Belgicka tesne pred vojnou.

OBDOBIE „PREDSTIERANEJ VOJNY“

Počas týchto prvých vojnových mesiacov od septembra 1939 do mája 1940 bolo málo vojenskej aktivity medzi Nemcami a Francúzmi. Bolo to obdobie, ktoré sa nazývalo „predstieraná vojna“, začiatok času skutočných skúšok pre bratov. Mnohí boli uväznení, zvlášť v severnom Francúzsku a aj v Alsasku.

Louis Piéchota, ktorý po vojne slúžil ako krajský a oblastný dozorca, spolu s inými piatimi bratmi bol tiež uväznený. Boli  držaní vo väzení 24 dní. Pretože to bolo tesne predtým, ako brat Knecht ochorel, mohol ich navštíviť vo väzení v Dieppe. Brat Piéchota píše: „Nabádal nás, aby sme vytrvali ako apoštol Pavol. Mal slzy v očiach, keď nás opúšťal a my tiež.“

Počas týchto prvých rokov vojny sa vyskytlo množstvo príkladov Jehovovej ochrany. Georges Dellemme, služobník zboru vo Wattrelos, meste na francúzsko-belgickom pohraničí, rozpráva:

„Jedného dňa ma zastavil colný úradník, ktorý ma veľmi dôkladne prehľadal. Našiel v mojom vrecku ‚Strážnu vežu‘ a povedal: ‚A toto, čo je to?‘

Odpovedal som: ‚Je to časopis „Strážna veža“.‘ Mal som zdvihnuté ruky a v jednej som držal časopis , kým ma prehľadával. Keď sa zohol, aby mi prehľadal topánky, vložil som ‚Strážnu vežu‘ naspäť do vrecka.

Keď sa postavil, povedal: ‚V poriadku, môžete ísť.‘ Aké prekvapenie! Dobrovoľne alebo nedobrovoľne zabudol na zakázaný časopis.“

Pridelením bratov Zuttera a Gablera bolo to, aby urobili, čo môžu na záchranu majetku Spoločnosti v Paríži. Bola tu dielňa na výrobu gramofónových platní s niektorým drahým zariadením, parížska kancelária na rue du Faubourg Poissonniere a domov bétel v Enghien-les-Bains. Budova parížskej kancelárie bola prenajatá, takže s ňou nebol žiadny problém. A domov bétel v Enghien bol múdro prepísaný na meno Huga Riemera, amerického občana, takže bol v bezpečí a bratia pokračovali v jeho používaní počas vojny.

Jediným majetkom, ktorý zhabali úrady, bol malý automobil a nejaký nábytok. A tak dokončiac svoje poslanie bratia Zutter a Gabler vrátili sa do svojich domovov vo Švajčiarsku a Anglicku. Z Francúzska sa dostali tesne predtým, ako deň Nemci vpadli v máji 1940. Tesne predtým brat Harbeck, riaditeľ kancelárie Spoločnosti v Berne vo Švajčiarsku, požiadal brata Henriho Geigera, aby išiel pomôcť do Paríže zlikvidovať obchodné záležitosti Spoločnosti a organizovať dielo v podzemí. Možné si spomínate, že brat Geiger hral dlho vedúcu úlohu pri vykonávaní diela v Strasbourgu a po celom Alsasku. Ako jeho pomocník bol menovaný brat Emile Delannoy.

OPUSTENIE FRANCÚZSKA PRÁVE VČAS

Na jar v roku 1940 sa priebeh vojny menil náhle a tragicky pre Francúzsko. Hitlerove pancierové divízie po tom, keď úspešne pohltili Poľsko, sa náhle obrátili a začala blesková vojna proti Západnej Európe. Rýchlosť ich postupu bola udivujúca! John Cooke zostával stoicky vo Francúzsku, osamelý anglický priekopník ponechaný v krajine. Nebol ochotný opustiť novú skupinu záujemcov, ktorým pomáhal v okolí Bordeaux. Ale  britský konzul varoval všetkých britských poddaných, aby bez odkladu odišli. John vysvetľuje:

„Uvedomoval som si, že ak zostanem, bude to pre mňa pravdepodobne znamenať koncentračný tábor, kde nebudem môcť robiť nič. Keď som nasledujúci raz prechádzal okolo konzulátu, bol opustený a upozornenie na dverách hovorilo, že každý, kto zostane, má pokračovať do Bayonne, prístavu ďalej na juh, kde bude k dispozícii loď. Posledná správa hovorila, že postupujúce nacistické jednotky boli iba 50 km ďaleko. Bol jún 1940 a Dunkirk sa evakuoval. Tak som sa rozhodol, že bude lepšie ísť.

Posledný deň som strávil usporadúvaním záležitostí a zariadil som, aby Jozef, švajčiarsky brat, viedol štúdia a zhromaždenia. Keď som išiel na stanicu, aby som si zaobstaral lístok do Bayonnu, bola ako tábor. Všade sedeli a spali ľudia čakajúci na vlak. Tak som sa rozhodol použiť bicykel. Vyrazil som a prakticky nič som so sebou nemal. Neskôr som počul, že nemecké pancierové jednotky vstúpili do mesta nasledujúceho dňa. 175-kilometroá jazda do Bayonnu bola bez udalostí. Hlavná vlna utečencov sa prevalila predo mnou, zrejme v zmätku, pretože každú chvíľku bolo vidieť v priekope na kraji cesty opustené auto. Keď som sa dostal do Bayonnu, bolo nemožné nájsť ubytovanie alebo jedlo. A tak som spal v nedokončenej budove bez večere; nasledujúci deň sa v prístave, kde kotvila loď do Anglicka, sformoval obrovský zástup. Ale ja som sa tam nedostal. Po chvíli bol daný príkaz: ‚Iba ženy a deti!‘ Bola ťažko naložená, keď odrazila. Povráva sa, že ju potopila nemecká ponorka skôr, ako sa dostala do Anglicka.

Zvyšok nás bol vzatý vlakom do rybárskej dediny Saint-Jean-de-Luz dolu, neďaleko španielskych hraníc, a tu v hlbokej noci, s prísnym zatemnením kvôli náletom, nás zobrali na rybárskych člnoch k lodi kotviacej mimo pobrežia. Práve tam prúdili utečenci z celého južného Francúzska. Ľudia opustili domy, obchody, všetko, aby unikli pred nacistami. Po niekoľkých dňoch kotvenia si utečenecký konvoj prekľučkoval cestu do Plymouthu v Anglicku. Išiel som hneď od bételu v Londýne, kde som dostal srdečné privítanie a bol som zaopatrený šatstvom, pretože som stratil celý svoj majetok.“

FRANCÚZSKO ROZDELENÉ NA DVE ČASTI

Keď nemecké pancierové divízie postupovali cez Francúzsko, cesty vedúce na juh boli plné utečencov, utekajúcich pred útočiacimi armádami. Niektorí z bratov zostali tam, kde boli, kým iní utiekli na juh. Brat Geiger opustil Paríž a vrátil s k svojej manželke a synovi do departementu Dordogne na juhozápade  stredného Francúzska. 22. júna 1940 katolícky maršal Pétain podpísal prímerie s nacistickým Nemeckom.

Francúzsko bolo rozdelené na dve zóny. Severnú polovičku a pás pozdåž západného pobrežia okupovali a spravovali nemecké armády, kým zvyšok Francúzska nebol okupovaný, ale vládla tam pro-nemecká vláda vo Vichy. Maršal Pétain bol hlavou štátu a Pierre Laval bol na čele vlády. Správa o tejto situácii, ktorú poslala stredoeurópska Kancelária v Berne do Brooklynu, konštatuje:

„Odvtedy, čo si Nemecko podrobilo Francúzsko, stratili sme všetky spojenia s bratmi v Paríži a na okupovanom území vôbec. Ani list alebo pohľadnica, ani žiadna iná správa sa k nám nedostali.

Čo sa týka neokupovaného francúzskeho územia, vymieňame si viac-menej pravidelne korešpondenciu s bratom [Henri Geigerom], ktorý predtým zastupoval Spoločnosť v Alsasku. Takisto hlási, že nemá žiadne správy o bratoch, ktorí predtým pracovali v Paríži a žili v dome v Enghiene.

A je tiež úplne nemožné pre švajčiarskych bratov získať vízum pre okupované alebo aj neokupované francúzske územie.“

ORGANIZOVANIE DIELA PO PRÍMERÍ

Po podpísaní prímeria v júni sa mnoho francúzskych civilov, ktorí ušli pred Hitlerovými armádami, vrátilo do svojich domovov. Brat Geiger sa vrátil do Paríža. Žil so svojou manželkou a synom v jednom byte a cez deň pracoval v jednej alsaskej strojárskej firme, kým večery a konce týždňa trávil organizovaním svedeckého diela a návštevami bratov. O organizovaní diela v podzemí v severnom Francúzsku v septembri roku 1940 brat Geiger píše:

„Gestapo otváralo všetky listy. Bolo preto nevyhnutné navštevovať každú skupinu a jednotlivých bratov osobne. Bratia sa stretávali v malých skupinách na štúdiu Strážnej veže a na služobné zhromaždenia. Pokračovali v hlásaní dobrého posolstva z domu do domu a pritom používali iba Bibliu. Keď našli záujemcov, vrátili sa znovu s publikáciami a zaviedli štúdium.“

V Paríži boli zachránené zásoby literatúry v čase zákazu a boli uskladnené na rozličných adresách. Brat Delannoy organizoval rozširovanie literatúry medzi bratmi a tiež navštevoval rozličné skupiny, aby ich povzbudil. Sestra Renée Gendreau a sestra Hilda Knechtová bývali v domove bétel, ale potom sestra Knechtová zomrela asi rok po smrti svojho manžela. Priamo tu v bételi pod nosom Nemcov sestra Gendreau písala na stroji rukopisy „Strážnej veže“, ktoré sa prekladali do francúzštiny, ako aj blany pre rozmnožovanie článkov „Strážnej  veže“! Ale ako sa podarilo bratom získavať kópie „Strážnej veže“ na preklad do francúzštiny, nemčiny a poľštiny? A keď už boli preložené a napísané, ako sa prenášali rozmnožené kópie z jednej zóny do druhej? Lebo nielenže bolo Francúzsko vtedy rozdelené na okupovanú a neokupovanú zónu, ale aj samotné zóny boli rozdelené a cestovanie z jednej oblasti do druhej bolo obmedzené.

ODVÁŽNE ROZDEĽOVANIE DUCHOVNÉHO POKRMU

Sestra Marthe Ebenerová, ktorá bola predtým členkou rodiny bétel v Enghien-les-Bains, odišla a žila u svojho brata v Clermont-Ferrand, v meste na strednom Francúzsku. Bola predplatiteľkou anglickej „Strážnej veže“. Po nemeckej invázii do Francúzska Clermont-Ferrand bol v neokupovanej zóne, s vládou do Vichy. Bolo to spôsobené prozreteľnosťou, že sestra Ebenerová dostávala anglickú „Strážnu vežu“ z Brooklynu až do novembra 1942, keď Nemci začali okupovať celé Francúzsko. Ale ako sa tento anglický časopis pašoval k bratom Geigerovi a Delannoyovi v Paríži?

Nástroj, ktorý pre to Jehova použil, bol skromný, nenáročný brat Henri Germouty. Rozpráva:

„Mesto Moulins bolo na demarkačnej čiare medzi okupovanou a neokupovanou zónou. Túto demarkačnú čiaru strážili nemeckí strážnici, ktorí strieľali na každého, kto sa pokúšal prejsť bez oprávnenia. Ale demarkačná čiara v tomto bode viedla stredom mesta, kde žila poľská sestra, ktorá rozprávala nemecky. Zastavoval som sa u nej doma a ona potom odchádzala z domu predo mnou a odpútala pozornosť strážcov, kým som ja prešiel cez čiaru.

Potom som nasadol na vlak, ale skôr, ako prišiel do Paríža, boli všetci cestujúci prehľadaní — muži mužmi a ženy ženami. Ja som však vedel, na ktorom mieste začínajú robiť túto prehliadku, a tak predtým, ako sme tam prišli, vyskočil som z vlaku na mieste, kde spomalil. Obyčajne som cestoval v noci, a potom, keď som vyskočil z vlaku, skrýval som sa až do svitania a cestu som dokončil pešo.“

Keď sa „Strážna veža“ dostala do Paríža, bola predložená a potom sestra Gendreau napísala blany, takže rukopisy mohli byť rozmnožené. Potom sa kópie roznášali bratom v provinciách. Brat Samuel Nongaillard rozpráva, ako sa časopisy pašovali do severného Francúzska:

„Keď to len bolo možné, brat z Paríža sa doviezol vlakom až do mesta Péronne, cez ktoré prechádzala demarkačná čiara medzi dvomi nemeckými vojenskými zónami. Iný brat docestoval do tohto mesta zo severu a časopisy si odovzdali na nástupišti stanice v Péronne.“

Prirodzene, že nebolo možné rozmnožiť a poslať kópiu  „Strážnej veže“ každému zvestovateľovi, pretože zásoby papiera boli obmedzené a prostriedky komunikácie také nebezpečné. Bratia, ktorí pracovali ako kuriéri s nasadením svojho života, mohli u sebe skryť iba jednu alebo dve kópie. To znamenalo, že keď sa jedna kópia „Strážnej veže“ dostala do určitej oblasti, nastalo veľké odpisovanie, tak aby každá malá skupina zvestovateľov mala aspoň jednu kópiu obsahujúcu životne dôležitý duchovný pokrm. Sestra Dina Fenouilová, ktorá vtedy žila v oblasti Lyonu, vysvetľuje:

„Mala som pridelené napísať 10 kópií ‚Strážnej veže‘. Naraz som mohla napísať 5 kópií, čo znamenalo, že každú ‚Strážnu vežu‘ som písala dvakrát. Keďže každý výtlačok mal asi 14 strán jednoduchého riadkovania, každý raz som musela napísať 28 strán. Sotva som dokončila písanie jedného výtlačku, už prišiel ďalší. Toto som robila počas celej vojny. Každá skupina mala jednu kópiu ‚Strážnej veže‘.“

Skúsenosť brata Stanisa Sikoru, ktorý viedol skupinu poľsky hovoriacich bratov v Saint-Denis, na predmestí severne od Paríža, ilustruje nebezpečenstvo, ktorému často čelili bratia pri získavaní týchto rukopisov. Rozpráva:

„Jedného rána som niesol rukou písanú kópiu ‚Strážnej veže‘ inej skupine, keď som pred sebou uvidel skupinu nemeckých vojakov, ktorí každého zastavovali a prehľadávali. Rozhodol som sa zostať na svojom bicykli a pomaly pokračovať v jazde. Keď som sa dostal na úroveň prvej skupiny vojakov, títo ma nezastavili. Pokračoval som naďalej veľmi pomaly a vojaci pri zátarase ma nechali prejsť. Tak isto pomaly som išiel, až kým som nemohol zahnúť do inej ulice, a potom so poriadne pridal! Jehova ochraňuje svoje dielo.“

INÉ KANÁLY PRE ROZŠIROVANIE

Keď Nemci začali okupovať zvyšok Francúzska v novembri 1942, anglická „Strážna veža“ sa už viac nedostávala vo Francúzsku alebo Švajčiarsku. Avšak švajčiarskej odbočke sa podarilo získavať kópiu „Strážnej veže“ vo švédštine. Sestra Alice Bernerová sa rýchlo naučila dostatočne po švédsky, aby mohla prekladať „Strážnu vežu“ do nemčiny. Tieto nemecké preklady sa dostávali do Francúzska a boli prekladané do francúzštiny.

Brat Frédéric Hartstang viedol počas vojny dielo v Belgicku a zorganizoval systém prenosu duchovnej potravy medzi Belgickom a Francúzskom. Hranice boli zatvorené, ale bratia, ktorí boli zamestnaní pri železnici, a ktorých práca vyžadovala, aby cestovali medzi oboma krajinami, dodávali tieto cenné publikácie. A tak duchovný pokrm koloval týmto spôsobom počas celej vojny.

 DOVNÚTRA A VON Z ALSASKA-LOTRINSKA

Po tom, keď Pétain podpísal prímerie s Nemeckom v júni 1940, Alsasko-Lotrinsko bolo pripojené k Nemecku. Nebolo považované za okupované územie, ale skôr ako integrálna časť nemeckého štátu. To znamenalo, že medzi Alsasko-Lotrinskom a zvyškom Francúzska boli zriadené normálne hranice. A tak bratie v Alsasku-Lotrinsku boli úplne odrezaní od kancelárie v podzemí, ktorá pracovala v Paríži. Ako boli potom zásobovaní duchovným pokrmom počas vojny?

Keď nacisti začali okupovať Alsasko, tamojší bratia získavali kópie „Strážnej veže“ v pohorí Vogézy, ktoré oddeľovalo Francúzsko od Alsaska-Lotrinska. Ako dostávali tieto časopisy v horách? Brat Zinglé z Mulhousu, ktorý bol výborným horolezcom, odišiel bývať do Saint-Maurice v Nemcami okupovanom Francúzsku. Dostával francúzske „Strážne veže“, ktoré brával každú prvú nedeľu v mesiaci z horského priesmyku. Vyberal si veľmi strmú a skalnatú trasu, aby sa nestretol so strážcami hraníc. Na alsaskej strane bratia oblečení ako turisti vychádzali do hôr, aby prevzali „Strážne veže“. Časopis potom preložili miestni bratia z francúzštiny do nemčiny. Túto prácu robili v najväčšej tajnosti. Kópie pre bratov v Alsasku rozmnožoval brat Marcel Graff. Niektoré z týchto kópií sa dostali dokonca až do nemeckých koncentračných táborov. Hoci týmto horským priesmykom sa dostávali „Strážne veže“ do Alsaska z Francúzska, v neskorších vojnových rokoch sa publikácie, ktoré nemali francúzski bratia, dodávali tou istou cestou z Nemecka do Francúzska. Avšak vždy to nešlo tak, ako sa čakalo. Brat Marcel Graff rozpráva:

„Jedného dňa na svitaní sme odišli s manželkami do hôr. Počasie bolo vynikajúce. Ale keď sme sa dostali na vrchol neďaleko hraníc, náhle sme počuli ‚Heil Hitler!‘ Bol to nemecký strážca, ktorý sa ma spýtal: ‚Kam máte namierené?‘ Odpovedal som: ‚Sme tu iba na výlete v horách.‘ Podozrievavo sa na nás pozrel a povedal: ‚Neviete, že ste veľmi blízko hraníc?‘ ‚Skutočne?‘ odpovedali sme, tváriac sa nevinne. Rýchlo dodal: ‚Ak zamýšľate prejsť na francúzsku stranu, varujem vás, naše pušky sú ostro nabité!‘

Kráčali sme ďalej na dohovorené miesto. Len čo sme sa dostali z dohľadu strážcu, našli sme brata Zinglého a jeho manželku, ktorí na nás čakali. Radostne sme sa navzájom pozdravili a vymenili si niekoľko slov a aj publikácie, ktoré sme niesli. Potom po modlitbe sme sa rozlúčili.“

Keď bola sestra Simone Arnoldová iba trinásťročná, bola používaná na prenášanie vzácnych rukopisov, ktoré ukrývala vo svojom opasku. Raz, keď sprevádzala brata Adolphe Koehla, unikli len o vlások, ako Simone rozpráva:

 „Zadržal nás colný úradník a prikázal nám, aby sme ho nasledovali na najbližšiu farmu. Bola som taká prestrašená, že som dostala záchvat koliky. Vďaka tomu mi dali na farme niečo teplé na pitie a dovolili mi ísť si ľahnúť do sena aj s ukrytou ‚Strážnou vežou‘. Brat Koehl a moja matka boli prehľadaní, ale nemali pri sebe nič, takže sme boli jednoducho odprevadení na najbližšiu železničnú stanicu.“

Títo bratia a sestry, ktorí slúžili ako kuriéri, určite preukázali veľkú odvahu a lásku k Jehovovi. Ale takisto tí, ktorí pracovali pri rozmnožovaní literatúry, aby mohla byť rozposlaná bratom. Za akých okolností sa toto robilo?

PRÍPRAVA LITERATÚRY NA ROZŠIROVANIE

Brat Adolphe Koehl mal holičstvo, ktoré bolo na hlavnej ulici Mulhousu v Alsasku, blízko hlavnej stanice. Toto bolo umiestnené na prízemí 5-poschodového domu. On a brat Graff mali byty v tejto budove nad holičstvom. Rozmnožovanie sa robilo na poschodí, kým vojaci a policajti si nechávali strihať vlasy u brata Koehla na prízemí! Niekoľkokrát unikli iba o vlások, ako brat Graff uvádza:

„Spomínam si na udalosť, keď nacisti konfiškovali rádiá všetkým tým, ktorí s nimi nespolupracovali. Nášmu mliekárovi som predal starú chladničku a on povedal, že sa pre ňu zastaví nasledujúceho dňa. Nasledujúceho rána som robil korektúry niektorých blán, kým moja manželka robila niečo v kuchyni. Náhle niekto zaklopal na dvere. Keďže sme očakávali mliekára, manželka otvorila dvere. ‚Polícia‘ povedal jeden z mužov. ‚Máte rádio a my vám ho musíme skonfiškovať.‘ Keď sa moja manželka prebrala z prekvapenia, zvolala: ‚Ponáhľaj sa!‘ Potom povedala trom policajtom, že som chorý a oblečiem sa čo najrýchlejšie. To mi dalo čas zozbierať blany a strčiť ich pod posteľ. Sotva som to urobil, odstrčili moju manželku a vstúpili do miestnosti s pozdravom: ‚Heil Hitler!‘ Keď odišli aj s naším rádiom, doslova sme vybuchli od radosti a ďakovali Jehovovi, že nás i tento raz ochránil.“

Jedného dňa priateľský gestapák, ktorý sa prichádzal strihať k bratovi Koehlovi, sa ho náhle spýtal: „Her Koehl, ešte stále študujete Bibliu?“ Ale skôr, ako ten mohol odpovedať, gestapák ho varoval, aby bol opatrný, pretože je sledovaný. Poradil mu, že ak má ešte stále nejaké zakázané publikácie, aby sa ich rýchlo zbavil. Preto brat Koehl vybral parkety vo svojom holičstve a ukryl „Strážne veže“ pod podlahou. Nacisti, ktorí si prichádzali strihať vlasy si sotva uvedomovali, že kráčajú iba niekoľko centimetrov nad zásobami zakázaného časopisu „Strážna veža“! Ale časom sa všetok priestor  pod podlahou zaplnil. Čo potom? Výklady boli dobrým miestom na skrýšu. A tak blany boli ukryté za bočnými stenami výkladov a „Strážne veže“ vo vnútri kartónových reklám, ktoré boli vystavené vo výklade. Tak počas niekoľkých vojnových rokov nacisti hľadeli do výkladu a neuvedomovali si, že kartónové reklamy obsahujú zakázané časopisy „Strážna veža“!

KURIÉRI, KTORÍ ZAPLATILI SVOJIMI ŽIVOTMI

Kým bratovi Graffovi a Koehlovi sa darilo unikať gestapu, iní bratia nemali také šťastie. V roku 1943 bratia v Mulhouse dostávali pravidelne kópie „Strážnej veže“ z Nemecka, ktoré dodávali dvaja bratia z Freiburgu v Breisgau. Náhle však prestali prichádzať „Strážne veže“ z toho obvodu. Brat Marcel Graff cestoval do toho nemeckého mesta a dozvedel sa, že týchto dvoch nemeckých kuriérov chytilo gestapo a popravilo sekerou. Odvtedy bratia v Mulhouse, ktorí tiež dostávali kópie „Strážnej veže“ z Francúzska, vyrábali kópie nemeckej „Strážnej veže“ navyše a odnášali ich do Nemecka. A tak, keď jeden zdroj duchovného pokrmu bol odrezaný, otvoril sa iný, a tak to išlo počas celej vojny.

POSLEDNÉ ZHROMAŽDENIA V ALSASKU-LOTRINSKU

Pravidelne sa konali malé zhromaždenia a dozorcovia zásobovali zvestovateľov kópiami „Strážnej veže“ a utešovali ich. Tí, ktorí nemali odvahu ísť na tieto zhromaždenia, nedostávali žiadnu literatúru, pretože boli považovaní za nespoľahlivých. Brat Jacques Danner rozpráva:

„Zhromaždenia sa konali každý týždeň v iný deň, v inom čase a na iných miestach. Podľa ročného obdobia sme sa stretávali v lese, na lúke alebo v dome, často okolo stola prestretého na kávu a sestry mávali so sebou pletenie ako alibi. Gestapo nás počas týchto zhromaždení nikdy neprekvapilo. Bratia prijali svoju zodpovednosť a návšteva zhromaždení bola dobrá. Keď sa zhromaždenia konali v mojom dome, nechávali sme našu najmladšiu na dvore a keď prišla polícia, kričala: ‚Mama‘, a prítomní odchádzali cez zadnú záhradu.“

DO KONCENTRAČNÝCH TÁBOROV

V septembri 1941 gestapo uväznilo niekoľko bratov v Mulhouse a na okolí. Medzi nimi boli bratia Franz Hubert, ktorý bol služobníkom zboru v Mulhouse od roku 1938, Adolphe Arnold, Fernand Saler, Eugene Lente a Paul Dossmann. Koncom roku 1941 všetkých päť bolo poslaných do koncentračného tábora v Dachau, neďaleko Mníchova v Nemecku.

Tu boli daní do trestaneckého bloku, kde sa pripojili k  nemeckým, československým, juhoslávským a belgickým svedkom. V apríli 1942 brat Franz Hubert pri beštiálnom zaobchádzaní začal slabnúť. Brat Arnold písal:

„Brat Franz Hubert mal 64 rokov a opúšťali ho sily. Ale nikdy neprestal vyjadrovať nádej, ktorá ho podopierala, čo bolo podivuhodným svedectvom. Jedného dňa, sotva týždeň predtým ako zomrel, uchopil ma za obe ruky a hľadiac mi priamo do tváre povedal: ‚Napriek všetkému sme zvíťazili!‘ A jeho oči žiarili!“

Brat Arnold bol odvedený do kancelárie veliteľa tábora, kde mu povedali, že jeho povolanie — tlačiar hodvábnych látok, by sa dalo v tábore dobre použiť a o jeho manželku a dcéru by bolo postarané, ak by sa zriekol svojej viery. Ale varovali ho, že ak by to odmietol, jeho manželka by bola uväznená a jeho mladšia dcéra poslaná do polepšovne. Prirodzene brat Arnold odmietol. Tak ho odovzdali táborovým lekárom, ktorí ho používali ako ľudské morča na testovanie zárodkov malárie a týfu. Prežil a pripisoval to tomu, že dostával balíčky s potravinami od svojej manželky. Tieto obsahovali zvláštnu prísadu ako vysvetlil:

„Jedného dňa, keď som jedol niečo z balíčka, zahryzol som do niečoho tvrdého. Bol to malý zvitok papiera zabalený v celofáne. Papier bol zaplnený veľmi malým písmom. Bola to ‚Strážna veža‘ v zhustenej forme. Prirodzene, moja žena tým riskovala svoj život. Potom, keď bola uväznená a deportovaná, pokračovala v tejto nebezpečnej korešpondencii moja švagriná, sestra Walterová, s pomocou brata Koehla v Mulhouse. Tak tieto potravinové balíčky obsahovali duchovné vitamíny!“

DETI V SKÚŠKACH

Čo sa stalo s deťmi počas týchto hrozných dní prenasledovania? Bolo možné od nich očakávať, aby zostali verné pri krutých skúškach, ktoré im spôsobili nacisti?

Na začiatku každého školského vyučovania sa spievala nemecká národná hymna, modlilo sa za Hitlera a od detí sa žiadalo, aby hovorili „Heil Hitler“, s vystretou pravou rukou. Ale deti svedkov, tak ako osemročná Ruth Dannerová, odmietali. Bola predvedená pred riaditeľa a ostatných učiteľov a vypočúvaná, ale nezradila svojich rodičov. Brat Jacques Danner vysvetľuje: „Každý deň predtým, ako odišla do školy, sme sa spoločne modlili a radili sme jej, aby rýchlo prosila Jehovu o jeho ducha a o jeho pomoc, pred tým ako bude vypočúvaná.“ Ruth bola neskôr deportovaná spolu so svojimi rodičmi a internovaná v šiestich rozličných nemeckých táboroch. Po vojne sa stala priekopníčkou a absolvovala 21. triedu misionárskej školy Gileád v USA.

 Aj dcéra brata Arnolda Simone bola vylúčená zo strednej školy, pretože odmietla hovoriť „Heil Hitler!“ Bola poslaná do inej školy, kde bola čoskoro znovu v ťažkostiach, lebo od detí sa žiadalo, aby každý týždeň nosili do školy staré železo na výrobu munície. Nakoniec bola súdená pred súdom pre mladistvých a poslaná do polepšovne v Constance v Nemecku, kde bola 22 mesiacov podrobovaná nacistickému preškoľovaniu. Ale zachovala si svoju rýdzosť. Neskôr aj ona slúžila ako priekopníčka, absolvovala Gileád, slúžila ako misionárka v Afrike a vydala sa za Maxa Liebstera, v tom čase člena rodiny bétel v Brooklyne.

NEUTRÁLNI AŽ DO SMRTI

V auguste 1942 mladí muži v Alsasku-Lotrinsku boli povolaní do služby v Hitlerových armádach. Niektorí svedkovia, vrátane bratov Freyermutha, Hofera a Suttera, zaplatili za svoju neutralitu životmi. Niekoľko hodín predtým, ako bol sťatý sekerou vo väzení v Torgau v Nemecku 23-ročný Marcel Sutter, napísal následovný list:

„Moji milovaní rodičia a sestry,

keď dostanete tento list, ja už nebudem nažive. Iba niekoľko hodín ma delí od smrti. Prosím Vás, aby ste boli silní a odvážni; neplačte, lebo ja som zvíťazil. Dokončil som beh a zachoval som vieru. Kiež by mi Jehova pomáhal až do konca. Iba krátke časové obdobie nás delí od kráľovstva nášho Pána Ježiša Krista. Čoskoro sa uvidíme navzájom spolu v lepšom svete pokoja a spravodlivosti. Teším sa pri pomyslení na ten deň, pretože vtedy tam už viac nebude vzdychania. Aké to bude nádherné! Túžim po pokoji. Počas týchto posledných niekoľkých hodín na Vás myslím a moje srde je trochu smutné pri myšlienke, že Vás nebudem môcť pobozkať na rozlúčku. Ale musíme byť trpezliví. Blízko je čas, keď Jehova obháji svoje meno a dokáže celému stvorenstvu, že on je jediný, pravý Boh. Teraz chcem venovať svojich niekoľko posledných hodín jemu, a tak končím tento list a lúčim sa s Vami, až kým sa čoskoro nestretneme znovu. Nech je chválený náš Boh Jehova! S mojou horúcou láskou a pozdravmi, Váš milovaný syn a brat Marcel“.

SESTRY SÚ TIEŽ UVRHNUTÉ DO TÁBOROV

V roku 1943 sestry v Alsasku-Lotrinsku začali byť uväzňované a mnohé boli poslané do koncentračného tábora Schirmeck-Vorbruck v Alsasku. Sestre Arnoldovej sa podarilo prepašovať Bibliu, ako rozpráva:

„Keďže som očakávala, že budem uväznená, nechala som si urobiť zvláštny korzet pre spadnuté lono, v ktorom bolo vrecko na nafúkanie vzduchom Do tohto vrecka som ukryla  malú Bibliu. Keď ma zobrali do väzenia, povedali mi, aby som sa vyzliekla, ale keď inšpektorka videla tento komplikovaný korzet, povedala: ‚Preboha! Nemáme čas dať to všetko dole.‘ Tak vďaka Jehovovi som mohla vniesť do koncentračného tábora v Schirmecku jediný duchovný pokrm, ktorý sme mali mať na mesiace. Túto malú Bibliu som rozdelila na toľko častí, koľko sestier bolo v tábore.“

Značný počet sestier bol deportovaný do koncentračných táborov v Nemecku, vrátane obávaného koncentračného tábora v Ravensbrücku. Tak mnoho bratov a sestier, mladých i starých, dokázali svoju rýdzosť v krutých skúškach, niektorí spečatili svoju vernosť svojimi životmi. Skutočne možno povedať, že moderné dejiny svedkov Jehovových v Alsasku-Lotrinsku sú záznamom, ktorý ctí Jehovovo meno.

INÍ VYTRVÁVAJÚ V KRUTÝCH SKÚŠKACH

Aj bratia v ostatnom Francúzsku zachovávali svoju rýdzosť. Začiatkom vojny francúzske úrady uväznili niekoľkých poľských bratov a poslali ich do internačného tábora Le Vernet v južnom Francúzsku. Tu boli bití, keď odmietli zdraviť vlajku a jeden z nich, brat Francois Baran zomrel. Mnohí z týchto nebojácnych poľských bratov skončili v nacistických koncentračných táboroch. Jeden z nich. Louis Piéchota, ktorý bol v jednom väzení alebo tábore za druhým, rozpráva:

„Na jar roku 1944 sme boli preložení, keď sme stretli nemeckých bratov, z ktorých niektorí boli zadržaní od roku 1933. Poskytli nám cennú pomoc, ako duchovnú, tak aj materiálnu. Len čo prišiel do tábora nejaký konvoj, nemeckí bratia sa vypytovali novopríchodzích, či sú medzi nimi nejakí svedkovia. Ak boli, okamžite im pomáhali. Niekedy to bývalo teplé spodné prádlo alebo pulóver alebo možno nejaké zvyšky jedál strážcov, pretože niektorí z bratov pracovali v kuchyniach. Jedného dňa mi brat dal Bibliu. Len si predstavte, francúzska Biblia v nemeckom koncentračnom tábore! Nikdy som sa nedozvedel, ako ju získal. Bol som veľmi šťastný. Bratia pravidelne dostávali ‚Strážnu vežu‘. Keďže boli duchovne živení, boli duchovne silní.

Neskôr som bol pridelený na prácu v táborovej pekárni. Nemeckí bratia ma povzbudzovali, aby som nevynášal žiadny chlieb, iba ak by to bolo dovolené. Hovorili, že by bolo lepšie zomrieť od hladu, ako priniesť pohanu na Jehovovu organizáciu. Táto rada na mňa hlboko zapôsobila.“

Brat Jean Queyroi, ktorý sa stal v roku 1938 priekopníkom a potom slúžil v parížskom bételi v expedícii, bol tiež v rozličných väzeniach a nemeckých táboroch. Bol schopný zachovať si duchovnú silu na týchto miestach obmedzenia, ako vysvetľuje:

 „V ktoromkoľvek tábore som sa nachádzal, snažil som sa zo všetkých síl vydať svedectvo. Napríklad v tábore vo východnom Prusku bola tabuľka používaná na vydávanie pokynov väzňom. V rohu tejto tabule som každý deň pripichol kúsok papiera, na ktorý som napísal svedectvo na nejaký biblický námet. Tí väzni, ktorí sa zaujímali, ma prišli navštíviť a každý večer sa konalo malé zhromaždenie so šiestimi, ôsmimi alebo dokonca desiatimi väzňami.

Nebol som ponechaný bez duchovnej potravy. Moja sestra písala články ‚Strážnej veže‘ na veľmi tenký papier, ktorý potom zrolovala a ukryla do vnútra makarónu. Strážcovia prehliadali tieto balíky, ale nikdy nespozorovali, čo sa deje. Týmto spôsobom som dokonca dostal knihu ‚Deti‘.“

A tak, hoci v menšej miere ako ich bratia v Nemecku a v Alsasku-Lotrinsku, bratia vo Francúzsku mali svoj diel prenasledovania.

POMOC POČAS OKUPÁCIE

Napriek zákazu a nemeckej okupácii bratia pokračovali v hlásaní, hoci iba s Bibliou. Pritom navštívili niekoľko domov na jednej ulici a potom niekoľko ďalších na inej. Ak niekto prejavil skutočný záujem, vrátili sa s literatúrou. Ale museli prejavovať opatrnosť a Jehovovi anjeli pomáhali, ako naznačuje skúsenosť brata Kosmalského:

„Pán Heinrich si objednal dve knihy ‚Vyslobodenie‘ a ‚Stvorenie‘ v nemčine. Keď som zaklopal na jeho dvere, ako som sľúbil, poprosil ma, aby som sa vrátil o hodinu, pretože má návštevu. A tak som zišiel na nižšie poschodie, aby som navštívil iného záujemcu. Spýtal sa ma, či som bol o poschodie vyššie a či viem, kto je pán Heinrich. Povedal som mu, že je z Alsaska a že sa zaujíma o pravdu.

‚Nie, patrí ku gestapu a dnes vás plánuje uväzniť,‘ odpovedal muž. ‚Povedal domovníkovi, aby vás nenechal odísť z domu.‘

Tento pán ma zaviedol dolu, nechal ma odísť z domu zadnými dverami. Ďakoval som Jehovovi, že ma vyslobodil z tejto situácie. Koncom vojny zastrelili Heinricha na ulici členovia francúzskeho odboja.“

Skutočne, francúzske úrady boli vo všeobecnosti veľmi zhovievavé ku svedkom Jehovovým počas nacistickej okupácie. Dokonca niekedy pomáhali, ako rozpráva Auguste Blas z Denainu:

„Niekto povedal nemeckému veliteľovi, že v mojom dome je skladisko literatúry. Preto bola nariadená prehliadka, ktorú mali urobiť nemecké úrady vedené miestnym veliteľom francúzskej polície a tlmočníkom. Veliteľ polície vedel, že v mojom dome je literatúra. Tak namiesto toho, aby zaviedol Nemcov do môjho domu, vzal ich do domu nášho služobníka  zboru, Mariusa Nongaillarda, kde nenašli nič. Tento priateľský veliteľ polície ma tak zachránil pred poslaním do koncentračného tábora.“

Možno uviesť aj iný príklad. Keď Nemci prišli do Sin-le-Noble, zhabali sálu kráľovstva pre seba. Avšak nádrž na ponáranie pod pódiom bola plná literatúry, vrátane knihy „Ťaženie proti kresťanstvu“ v nemčine! Preto bratia išli k starostovi v Sin-le-Noble, vysvetlili mu situáciu a povedali, že ak Nemci nájdu túto literatúru, vytvoria sa zlé vzťahy medzi nimi a miestnymi úradmi. A tak starosta povedal, že túto sálu potrebuje pre miestnu školu. Zo sály sa tak stala trieda a div divúci, učiteľ, ktorý bol svedkom bol určený, aby tu učil!

Miestne francúzske úrady často prišli na pomoc bratom spôsobom, ako bol tento. Ešte jeden ďalší príklad: Na severe Francúzska viezol brat na svojom bicykli škatuľu brožúr „Fašizmus alebo sloboda“ a bol zastavený francúzskym policajným inšpektorom. Inšpektor sa ho spýtal, čo nesie.

„Otvorte škatuľu a pozriete sa,“ odpovedal brat.

Keď inšpektor videl, čo bolo vo vnútri, spýtal sa brata: „Čo sa chystáte s týmto urobiť?“

Brat mu vydal svedectvo, na čo mu inšpektor povedal, aby išiel, ale nech si dá pozor, aby ho nezastavil niekto druhý!

TLAČENIE V PODZEMÍ

Jedným z pozoruhodných činov francúzskych bratov počas vojny bolo podzemné vytlačenie knihy „Deti“. Pretože brat Samuel Nongaillard pracoval v odbore, mohol získať nejaký papier, ktorý bol počas vojny na prídel. O vytlačení sa urobila dohoda s tlačiarňou v Chennevieres-sür-Marne, malom meste niekoľko míľ východne od Paríža.

„V deň, keď som išiel prevziať knihu ‚Deti‘, ma zastavila polícia na spiatočnej ceste,“ rozpráva Samuel. „Bolo to v máju 1943. Spýtali sa ma, čo mám v nákladnom aute. Povedal som im, že veziem knihy. Prehliadli si ich a spýtali sa, o čom sú. Bolo to práve v čase, keď katolícki rodičia dávali svoje deti na prvé prijímanie. A tak som odpovedal: ‚Kniha vysvetľuje Ježiša deťom.‘ Toto vysvetlenie ich zjavne uspokojilo, pretože ma nechali odísť.“

SPRÁVY O ZVESTOVATEĽSKEJ SLUŽBE

Počas vojnových rokov vo Francúzsku bratia vyvíjali úsilie, aby poslali správy o zvestovateľskej službe. Avšak napriek pokynom, jedna staršia sestra poslala správu na pohľadnici a použila pri tom obvyklé skratky. Toto zaujalo člena nemeckej tajnej služby. Brat Robert Jung vysvetľuje:

„Jedného dňa, keď som spolu so svojím telesným bratom  Augustom Charletom večeral, zazvonil zvonec. Bol to agent francúzskej tajnej polície. Bezpochyby nás považoval za členov odbojového hnutia. Jednako nás však poprosil, aby sme mu pomohli poslať správu o tejto záležitosti, ktorá by uspokojila nemeckú bezpečnostnú políciu a umožnila nám vyhnúť sa ťažkostiam. Navrhol, že sa vráti nasledujúceho dňa, takže budeme mať čas vymyslieť nejaké vysvetlenie.

Ako bolo dohodnuté, vrátil sa nasledujúceho rána zavčasu a prečítal si vysvetlenie, ktoré sme pripravili. Povedali sme, že je to biblická hra, ktorá sa hrá poštou a že skratky a čísla znamenajú biblické knihy a verše, kde sa majú hľadať odpovede. Zdal sa byť veľmi spokojný s týmto vysvetlením, poďakoval sa nám za pomoc pri vykonaní tejto misie. Odišiel a my sme už nikdy viac nepočuli o tejto záležitosti.“

Správy o zvestovateľskej službe sa nakoniec posielali na tri adresy v Paríži alebo na okolí — bratovi Geigerovi, bratovi Delannoyovi alebo sestre Renée Gendreau, ktorá žila v domove bétel. Ale často sa stávalo, že bratia alebo ľudia, ktorí mali našu literatúru, písali do parížskej kancelárie, ktorú zatvorila polícia v októbri 1939. Preto sa sestra Gendreau tam zastavovala u domovníčky a táto pani jej dávala všetku poštu, ktorá prišla pre Spoločnosť. Keď sa Gestapo vypytovalo na svedkov, táto domovníčka povedala, že ona pozná iba vedúceho [brata Knechta] a ten, že je màtvy. Takto táto dobrá žena riskovala svoj život počas celej vojny, aby chránila Spoločnosť a bratov.

ZJAZDY POČAS VOJNY

Počínajúc rokom 1942 počas nemeckej okupácie sa konali malé regionálne zjazdy. Na nich slúžil brat Geiger alebo brat Delannoy. Aj bratia Auguste Charlet a Robert Jung navštevovali jednotlivé zbory zvestovateľov v južnom Francúzsku. Počas týchto zjazdov a zvláštnych návštev sa konali krsty.

V roku 1943 sa konal podzemný zjazd vo Vénissieux, predmestí Lyonu, s účasťou asi 100 osôb. Netreba hovoriť, že takéto príležitosti boli pre bratov zdrojom útechy a sily. Avšak všetka táto činnosť sa vykonávala s veľkým rizikom.

AMERICKÝ VOJAK ROBÍ UČENÍKOV

V roku 1944 začalo oslobodzovanie Francúzska. Toto bola dobrá správa pre francúzskych bratov, hoci boje vo Francúzsku priniesli nové ťažkosti. Predsa však, zvestovateľské dielo pokračovalo a zvláštne bolo to, že sa na ňom zúčastňoval najmenej jeden z osloboditeľov.

Suzanne Perrin z Vittela v severovýchodnom Francúzsku sedela  jedného septembrového večera roku 1944 pri svojom okne, keď sa pri nej zastavil americký vojak a spýtal sa zlou francúzštinou: „Milujete Boha?“ Suzanne odpovedala: „Milujem Boha, ale nie náboženstvo.“ Vojak sa spýtal, či sa môže vrátiť a navštíviť jej manžela, čo aj urobil.

„Bolo to tak,“ vysvetľuje sestra Perrin, „že Richard Boeckel [ktorý sa dozvedel o pravde 6 mesiacov predtým, ako bol mobilizovaný] nám priniesol pravdu. Hlásal v uniforme, ale odmietal zdraviť vlajku, čo znamenalo, že bol sústavne trestaný. Hlásal horlivo po celom Vitteli a rozširoval knihy ako „Stvorenie“, „Vyslobodenie“, „Svetlo“, „Nepriatelia“, „Jehova“. Richard nám sprostredkoval styk so služobníkom zboru v Nancy, bratom Emile Ehrmannom, ktorý nás potom navštívil spolu so svojou manželkou.“

SPRÁVY SA DOSTÁVAJÚ DO BROOKLYNU

V roku 1944 sa dostali do Brooklynu správy o teokratickej činnosti vo Francúzsku. Už niekoľko rokov nebolo o ničom počuť. Brat Knorr napísal v „Ročenke svedkov Jehovových“ z roku 1945:

„Dostala sa k nám správa, že celá rodina v Paríži sa má dobre a je zamestnaná v diele svojho otca. Bratia sa tešia na čas, keď bude v plnej miere obnovené spojenie medzi nimi a ústredím, takže posolstvo bude mať voľnú cestu po celom Francúzsku.“

PRESKUPENIE SA PO VOJNE

Nacistický režim sa zrútil v roku 1945 a vojna skončila. Životné podmienky vo Francúzsku boli extrémne ťažké. Životných potrieb za oficiálne ceny bolo málo a na čiernom trhu boli nadmerne drahé. Nepriateľ olúpil krajinu o jej bohatstvo, zničil jej cesty a železnice, narušil možnosti komunikácie. A do takýchto podmienok sa začali vracať z koncentračných táborov fyzicky zoslabnutí ale duchovne silní bratia a sestry.

Okrem týchto ťažkostí bolo aj dielo svedkov Jehovových vo Francúzsku ešte stále zakázané. Ale s odchodom Nemcov sa uľahčili možnosti cestovania a poštovného styku. To znamenalo, že mohli byť zariadené kontakty medzi zbormi a podzemnou parížskou kanceláriou, ktorú viedol brat Geiger. Bratia Geiger a Delannoy podnikali dlhé cesty po celom Francúzsku a navštevovali zbory.

V roku 1945 rodinu bétel tvorilo 5 členov, vrátane brata Geigera, troch sestier a iného brata. Okrem toho Emile Delannoy žil vo svojom dome v Arcueil, južne od Paríža. Zásoby literatúry boli ukryté v inom parížskom predmestí a tu pracovala aj expedícia.

„Strážna veža“ sa publikovala pod názvom „Etudes bibliques“ [biblické štúdia]. Tlačila ju jedna tlačiarska firma. 2 300 výtlačkov sa tlačilo vo francúzštine, 1 200 v poľštine a  500 v nemčine. Toto ušetrilo bratom mnoho cenného času pri rozpisovaní článkov rukou.

V roku 1945 brat Francois Wisniewski, poľský baník, mal dôležitú skúsenosť. Jedného dňa počas prestávky v práci bol prekvapený, keď videl mladého muža, ako si odkladá ochrannú koženú helmu, aby sa pomodlil pred jedlom. Vydal mu svedectvo a muž rýchlo prijal pravdu. Volal sa Léopold Jontes a neskôr sa stal služobníkom odbočky vo Francúzsku.

NÁVŠTEVA BRATOV KNORRA A HENSCHELA

Francúzska tlač na okupovanom i neokupovanom území Francúzska priniesla v januári 1942 správu o smrti brata Rutherforda. Správa o jeho smrti a o tom, že jeho nasledovníkom sa stal brat Nathan H. Knorr, sa dostala dokonca do koncentračného tábora v Dachau v roku 1943. Ale kto bol brat Knorr? Francúzski bratia mohli mať s ním prvý osobný kontakt 17. novembra 1945, keď spolu so svojím tajomníkom, bratom Miltonom Henschelom, sa nakrátko zastavil v Paríži. Táto návšteva trvala iba niekoľko hodín, ale poskytla príležitosť prediskutovať reorganizáciu diela a ako ho dostať na legálny základ. Avšak ešte túto noc museli Knorr a Henschel odcestovať vlakom do Bernu, kde sľúbili, že sa vrátia.

O 11 dní neskôr, ráno 28. novembra, bratia Knorr, Henschel a ich tlmočník Alfred Rütimann pricestovali na stanicu Paríž-východ, kde sa stretli s Henri Geigerom a jeho synom. Navštívili americké veľvyslanectvo, americkú obchodnú komoru v Paríži a nakoniec právnika. Ako si možno spomínate, dielo bolo zakázané v októbri 1939 príkazom ministerstva vnútra. Takže o tejto záležitosti bolo potrebné jednať prostredníctvom vhodných kanálov, aby sa získalo legálne uznanie nášho diela.

V ten večer brat Knorr hovoril k 21 bratom a sestrám v Paríži prostredníctvom tlmočníka asi hodinu a trištvrte. Všetci boli veľmi nadšení a vyjadrovali svoju radosť z prednosti služby. Brat Knorr sľúbil, že im nechá poslať oblečenie. Videl veľkú potrebu bratov pre takúto materiálnu pomoc, pretože ich oblečenie bolo staré a obnosené. O dodaní tohto oblečenia brat Geiger napísal:

„Táto sľúbená zásielka — 8 ton oblečenia pre mužov, ženy a deti — prišla v 75 debnách a bola rozdelená medzi bratov. Mnohým zvlhli oči, keď držali tieto dary v rukách a všetci z celého srdca ďakovali svojim americkým bratom za tento pravý kresťanský dar. A tak mnohí bratia boli lepšie vybavení pre dielo hlásania evanjelia počas prichádzajúcej zimy.“

POKLES POČAS VOJNOVÝCH ROKOV?

Možno si spomínate, že v roku 1939, keď začala vojna, dosiahol  sa vo Francúzsku vrchol 1 004 zvestovateľov kráľovstva. Počas týchto ťažkých vojnových rokov tu musel určite nastať pokles. To sa ale vôbec nestalo! Počet zvestovateľov sa zdvojnásobil na 2 003 v októbri 1945! A musíme si uvedomiť, že títo noví zvestovatelia začali hlásať s rizikom straty slobody a dokonca životov!

Vzrástla aj návšteva Pamätnej slávnosti z 1 510 v roku 1939 na 3 644 v roku 1945. Teda, kým bolo potrebných takmer 40 rokov činnosti, aby sa dosiahol počet 1 004 zvestovateľov v roku 1939, bolo potrebných iba 6 rokov — ťažkých rokov druhej svetovej vojny — aby sa tento počet zdvojnásobil. Toto je významná skutočnosť moderných dejín svedkov Jehovových vo Francúzsku, skutočnosť, ktorá svedčí, že Jehova ochraňoval a požehnával svoj ľud.

ZÁKAZ — ČO SA S NÍM UROBILO?

Hoci zákaz stále platil, v roku 1946 kazateľské dielo postupovalo stále vpred. Najprv bratia pracovali z domu do domu iba s Bibliou. Na ich pomoc zorganizovala sa krajská práca v roku 1946. V tom čase tu boli iba dva kraje, v ktorých slúžili bratia Paul Dossmann a Jean Queyroi. Obaja boli v nemeckých táboroch. Bratia veľmi oceňovali návštevy týchto dvoch „služobníkov bratov“, ako sa vtedy nazývali krajskí dozorcovia. Ale čo bolo možné urobiť, aby sa uvoľnil zákaz?

Počas svojej návštevy v novembri 1945 sa brat Knorr stretol s vplyvným francúzskym právnikom Maitre Pierre Gideom. Avšak úsilie tohto právnika neprinieslo ovocie. Tak sa francúzski bratia rozhodli skúsiť, čo môžu urobiť sami. Na jeseň 1946 sa bratia opätovne pokúšali stretnúť sa so zodpovednými ľuďmi v rozličných vládnych úradoch., ktorí zdržiavali veci a zabraňovali legálnemu uznaniu diela. Avšak záležitosti stále viazli v rozličných francúzskych vládnych úradoch aj v roku 1947.

Ale potom sa bratia v Paríži dozvedeli, že známy francúzsky politik León Blum, zakladateľ modernej francúzskej socialistickej strany a jej novín „Le Populaire“, bol počas vojny v nemeckom koncentračnom tábore s nejakými svedkami Jehovovými a vyjadril svoj obdiv k nim. Hoci León Blum odišiel z aktívnej politiky, bol považovaný za jedného z francúzsky najváženejších starších politikov. A tak sa bratia pokúsili získať jeho podporu.

Dozvedeli sa však, že je chorý a nemôže prijímať návštevníkov a že jeho adresa bola udržiavaná v tajnosti, aby sa zabránilo ľuďom písať mu. Ale bratia zistili, že šofér Leóna Bluma prichádza každý deň do kancelárie novín „Le Populaire“ vyzdvihnúť pre neho poštu. Napísali mu list, v ktorom vysvetlili  problémy Spoločnosti a osobne ho dali jeho šoférovi. O niekoľko dní neskôr bratia v Paríži dostali od neho list, v ktorom písal, že je ochotný pomôcť a že už napísal vláde a doporučil zrušenie zákazu nášho diela. Ako výsledok toho, 1. septembra 1947, bolo dielo svedkov Jehovových vo Francúzsku znovu legálne!

NOVÝ DOMOV BÉTEL A KANCELÁRIA

Aby sa umožnilo organizovanie diela, brat Knorr dal pokyny na predaj domu v Enghien-les-Bains. Peniaze sa mali použiť na nákup nehnuteľnosti v Paríži, ktorá mala byť dostatočne veľká na ubytovanie rodiny bétel a pre kanceláriu. Brat Geiger našiel vhodný dom v pokojnej obytnej štvrti Paríža, situovaný na čísle 3 Villa Guibert, Rue de la Tour, Paríž 16 a 1. októbra 1947 sa tam premiestnila oficiálna adresa francúzskej asociácie. V začiatkoch slúžilo v tomto novom bételi 8 osôb, vrátane brata a sestry Geigerových.

ZJAZDY S NÁVŠTEVNÍKMI Z BROOKLYNU

Počas ôsmich rokov zákazu a nemohol konať žiadny pravidelný verejný zjazd. A tak 80% bratov nikdy nenavštívilo také zhromaždenie, pretože väčšina z nich prijala pravdu počas vojny a po nej. Aké to bolo podivuhodné vidieť 6 500 osôb, ako sa slobodne stretli v mestách Lyone, Strasbourgu, Paríži a Douai na zjazdoch v roku 1947. Aká to bola radosť počúvať rečníkov z ústredia v Brooklyne, vrátane Fredericka Franza, Granta Suitera, Haydena Covingtona ako aj bratov Knorra a Henschela.

SMRŤ DVOCH VERNÝCH SLUŽOBNÍKOV

Keď sa zariadilo, aby sa vo Francúzsku znovu mohol pravidelne odoberať časopis „Strážna veža“, bratia Dossmann a Queyroi, ktorí navštevovali zbory, boli povolaní do bételu pomôcť organizovať expedíciu. Emile Delannoy bol poslaný navštevovať zbory, tak ako to často robil v predchádzajúcich rokoch. Ale to bola jeho posledná cesta, lebo ochorel a 5. augusta 1948 zomrel. Brat Delannoy spolu so svojou manželkou Máriou verne slúžili Jehovovi vo Francúzsku asi 40 rokov.

Práve pred rokom aj brat Adolphe Weber dokončil svoj pozemský beh verný Jehovovi. Spomínate si, že to bol švajčiarsky brat, ktorý začal dielo vo Francúzsku asi pred polstoročím. Pri niekoľkých príležitostiach pomáhal francúzskym bratom prekonať búrlivé skúšky, ktoré otriasli francúzsky hovoriacim poľom. Všetci bratia vo Francúzsku, ktorí poznali brata Webera, rozprávajú o ňom s vrúcnosťou a uznávajú dôležitú úlohu, ktorú hral vo vývoji diela vo Francúzsku.

 PODZEMNÉ ZHROMAŽDENIA SA DOSTÁVAJÚ NA POVRCH

Od roku 1939 sa bratia zhromažďovali v menších rodinných skupinách, ale počínajúc rokom 1947 si zbory prenajímali na svoje zhromaždenia sály. Vtedy mal Paríž 3 zbory. Začiatky zhromažďovania sa v sálach kráľovstva priniesli mnohé prekvapenia. Sestra Marcelle Malolepszy rozpráva, čo sa stalo v Besançone vo východnom Francúzsku:

„Dielo bolo znovu voľné. Akí sme boli šťastní. Na prvom zhromaždení v sále kráľovstva ľudia stretli mnohých, o ktorých sa prvýkrát dozvedeli, že sú svedkovia. Obchodník s potravinami napríklad odhalil, že niektorí z jeho zákazníkov sú jeho bratia. Žandárova dcéra stretla v sále svojho bývalého učiteľa z nedeľnej školy. Je nemožné opísať radosť, ktorú sme cítili, keď sme sa po prvýkrát spoločne stretli. Na tomto prvom zhromaždení nás bolo asi 80.“

PRÁCA PRIEKOPNÍKOV SA ZNOVU OTVÁRA

Hoci tu bolo 2 380 zvestovateľov a 104 zborov v roku 1947, nebolo vo Francúzsku ani jediného priekopníka. Ako bolo uvedené vyššie, dielo získalo legálne uznanie iba od septembra 1947. Preto decembrové číslo francúzskeho „Informátora“ [„Naša služba kráľovstva“] prinieslo výzvu k priekopníkom a nasledujúci rok sa objavila znamenitá odozva.

V januári 1948 osem horlivých svedkov, vrátane sestry Simone Arnoldovej, začalo priekopnícku službu. V auguste tu už bolo 96 priekopníkov, vrátane 20-tich prázdninových priekopníkov. Spolu tvorili šťastnú a udatnú armádu svedkov — bratov a sestier, mladých a starých, slobodných i v manželstve — všetci niesli svedectvo napriek mnohým ťažkostiam. V 60-tich departementoch z 90-tich, ktoré tvoria Francúzsko, nebolo ani jediného svedka Jehovovho! Takže priekopnícka služba bola životne dôležitá, aby sa otvorilo dielo v mnohých častiach krajiny.

V roku 1948 priekopníci pracovali v 49-tich rozličných mestách. V mnohých z nich neboli ešte svedkovia. Mnohí boli poslaní na miesta, kde boli iba osamote sa nachádzajúce skupiny zvestovateľov. A tak najmä vďaka ich úsiliu a Jehovovmu požehnaniu počet zborov vzrástol zo 104 v roku 1947 na 150 v roku 1950.

ZAČÍNA KRAJSKÁ PRÁCA

Začiatkom roku 1948 nenavštevovali zbory vo Francúzsku žiadni krajskí služobníci. Ich potreba však bola zjavná. Preto 5 horlivých mladých priekopníkov, všetci vo veku od 20 do 30 rokov, bolo povolaných do bételu a oboznámených s povinnosťami tejto služby. Boli to: Léopold Jontes, Antoine  Skalecki, François Baczinski, Raymond Tomaszewski a Thaddeé Mlynarski. 1. októbra 1948 začali slúžiť zborom.

Títo mladí bratia mali veľké kraje. A keďže väčšina svedkov vo Francúzsku v tom čase bola chudobná a žila v malých obydliach, museli byť pripravení na tvrdý život. Zriedkakedy mali pre seba spálňu. A nikto z nich si nemohol dovoliť automobil, dokonca ani motocykel.

PAMÄTNÁ SLÁVNOSŤ A ZJAZDY

Pamätná slávnosť slávená vo Francúzsku v roku 1948 bola prvá, ktorá sa konala verejne od roku 1939. Bratia z oblasti Paríža sa všetci stretli spolu vo veľkej sále prenajatej v južnom predmestí Kremlin-Bicentre. Bolo prítomných asi 500 osôb, hoci v tom čase 10 zborov vo veľkom Paríži malo spolu menej ako 300 zvestovateľov. V celom Francúzsku bolo vtedy 5 912 návštevníkov a 407 účastníkov.

V tomto roku sa konalo 10 oblastných zjazdov. Verejnú prednášku navštívilo dohromady 9 235 osôb. Vo francúzštine sa vydala kniha „Boh nech je spravodlivý“, ktorá sa ukázala ako obdivuhodný nástroj na oslobodenie francúzskych katolíkov z pút falošného náboženstva. Počas mnohých rokov väčšina tých, ktorí zaujali postoj na strane pravdy, tak urobila po prečítaní tejto biblickej pomôcky.

Aj francúzska „Strážna veža“ sa znovu začala odoberať vo Francúzsku v tomto roku. Zorganizovala sa prvá povojnová kampaň so „Strážnou vežou“ a počas roku sa získala 6 043 nových predplatiteľov.

ĎALŠIE POVOJNOVÉ ORGANIZOVANIE

Začínajúc s januárovým číslom z roku 1948, časopis „Prebuďte sa!“ vo francúzštine publikoval lekcie z anglickej učebnice „Teokratická pomôcka pre zvestovateľov kráľovstva“. Toto vlialo nové nadšenie do teokratickej školy, ktorá sa nejaký čas viedla pomocou brožúry „Kurz teokratickej služby“.

V roku 1948 po zrušení zákazu predchádzajúceho septembra, začali sa v zboroch prednášať verejné prednášky. Boli to prvé verejné zhromaždenia od roku 1939.

Nasledujúceho roku pricestovali do Francúzska na pomoc 4 absolventi školy Gileád. Dvaja z nich boli poslaní ako misionári do prístavu Le Havre v Normandii. Jeden z nich rozpráva o následkoch toho, že nerozumel dobre francúzsky:

„Často som vídaval nápis ‚Chien méchant‘ [doslovne, Zlý pes — my by sme povedali ‚Pozor na psa‘]. Ale ja som si splietol ‚méchant‘ s anglickým slovom ‚merchant‘ [obchodník], takže pre mňa tento oznam znamenal ‚Obchodník so psami‘. Preto som si často hovorieval: ‚Koľko ľudí sa  tu len živí týmto obchodom v Le Havre!‘ A tak neuvedomujúc si nebezpečenstvo, otváral som brány s brechajúcim psom za pätami. Domáci boli častokrát prekvapení, keď ma videli stáť pred dverami, pokojného, so psom pri sebe. Nikdy ma ani raz nepohrýzli! Bezpochyby sa divili, aké kúzlo to ja robím na ich psoch. Sotva vedeli, že jediným dôvodom bola nedostatočná znalosť francúzštiny!“

Ďalší dvaja absolventi školy Gileád boli poslaní do parížskej odbočky. Ich hlavnou úlohou bolo pomáhať bratovi Geigerovi organizovať kazateľské dielo vo Francúzsku ako aj činnosť kancelárie odbočky. Rodina bétel vtedy pozostávala z 12 členov. Všetci túžili spolupracovať podľa daných pokynov, aby sa všetko robilo spôsobom, ktorým to aj ostatný boží ľud robil po celom svete pod vedením „verného a rozumného otroka“.

Preto sa po prvýkrát konali vo Francúzsku krajské zjazdy. Tieto sa tesne pridržiavali vzoru programu, ktorý poskytla kancelária v Brooklyne. „Spevník služby kráľovstva“, krátko predtým vydaný vo francúzštine, sa po prvýkrát použil na týchto krajských zjazdoch v roku 1949. Ďalšou veľkou pomocou zvestovateľom bolo vytlačenie francúzskej brožúry „Rady k teokratickému usporiadaniu svedkov Jehovových“. Toto, spolu s pomocou, ktorú teraz poskytovali krajskí služobníci, urobilo mnoho pre zjednotenie metód zvestovateľskej práce a organizovanie zborov po celom Francúzsku.

DIELO SA VALÍ DOPREDU

Všetko úsilie vynaložené v roku 1949 na teokratické organizovanie diela vo Francúzsku prinieslo hojné ovocie v roku 1950. Počet zvestovateľov kráľovstva vzrástol z 3 236 v roku 1949 na 4 526 v roku 1950, čo znamenalo 40percentný vzrast! Dosiahol sa dokonca vrchol 5 441 zvestovateľov, viac, ako dvojnásobok priemerného počtu zvestovateľov vo Francúzsku dva roky predtým!

Aby sa uspokojili potreby, ktoré vznikli týmto obrovským vzrastom, počet krajov sa zvýšil na 10. Krajským služobníkom veľmi pomohli v tomto roku dvaja americkí absolventi školy Gileád poľského a ukrajinského pôvodu, Stephen Behunick a Paul Muhaluk. Títo prišli z Poľska a pred návratom do Spojených štátov strávili niekoľko mesiacov vo Francúzsku, sprevádzajúc krajských služobníkov. Pracovali zvlášť v severných krajoch, kde bolo mnoho poľských bratov. V roku 1950 sa vo Francúzsku otvorila aj práca zvláštnych priekopníkov.

Rok 1950 bol pamätihodný aj pre niekoľko iných dôvodov: prví traja francúzski bratia odišli do Gileádu. Ich graduácia sa uskutočnila v lete roku 1950 na zjazde „Teokratický vzrast“ na Yankee Stadiume, New York. Potom sedem iných z Francúzska  navštevovalo 16. triedu Gileádu, ktorá začala v septembri 1950.

Spolu s bratmi pozvanými do Gileádu navštívilo tento pamätihodný zjazd „Teokratický vzrast“ na Yankee Stadiume celkove 20 delegátov z Francúzska. Ozveny tohto pozoruhodného zjazdu sa dostali k bratom vo Francúzsku na oblastných zjazdoch, ktoré sa konali neskôr v tomto roku. Niektorí z francúzskych delegátov podali na týchto zjazdoch živé správy o pozoruhodných veciach, ktoré videli a počuli v New Yorku. Zvlášť na nich zapôsobila návšteva ústredia v Brooklyne.

PRVÝ POVOJNOVÝ MEDZINÁRODNÝ ZJAZD

Veľkou udalosťou v roku 1951 bol medzinárodný zjazd „Čisté uctievanie“, ktorý sa konal v Paríži prvýkrát od roku 1937. Delegáti prišli z 28 krajín, vrátane takých vzdialených ako Austrália, Nový Zéland, Filipínske ostrovy, India, Južná Afrika, Venezuela a Severná Amerika. Miesto zjazdu Palais des Sports bol vzdialený iba o niekoľko blokov od nádhernej rieky Seiny a kúsok južne od Eiffelovky. Nikdy predtým nekonali svedkovia Jehovovi vo Francúzsku zjazd takých rozmerov, ako bol plánovaný.

„Zjazd bol veľkým experimentom,“ poznamenáva „Strážna veža“. Bolo to prvý raz, čo sa tu zriadil bufet s teplými jedlami, po prvý raz s urobili, rozdali a použili vaky na časopisy; po prvý raz sa objednali zvláštne vlaky. Ale do veľkého diela sme sa pustili s vierou, prekážky boli prekonané a všemohúci Boh poskytol svoje požehnanie a pomoc. Výsledok: obrovský úspech!. Návšteva vystúpila zo 6 088 svedkov na 10 456 prítomných na oznámenej verejnej prednáške.“

Počas zjazdu brat Knorr vysvetlil, že po mnohých rokoch vernej služby bol brat Henri Geiger zo zdravotných dôvodov nahradený ako dozorca odbočky bratom Léopoldom Jontesom. Francúzi vyjadrili svojím potleskom svoje ocenenie pre oboch — odchádzajúceho i prichádzajúceho služobníka odbočky.

OBDOBIE POZORUHODNÉHO VZRASTU

V roku 1951 sa končilo obdobie pozoruhodného povojnového rozvoja. Od roku 1947 sa počet zvestovateľov zvyšoval míľovými krokmi. V roku 1947 bol 10percentný vzrast oproti predchádzajúcemu roku a jediným dôvodom, prečo nebol ešte vyšší bolo to, že mnoho poľských bratov na severe Francúzska prijalo ponuku poľskej vlády na návrat do Poľska. Potom v roku 1948 bol 20percentný vzrast, nasledovaný 23percentným v roku 1949, 40percentným v roku 1950 a 34percentným v roku 1951.

Počas 4ročného obdobia sa počet zvestovateľov strojnásobil a vzrástol z 2 380 v roku 1947 na 7 136 v roku 1951. Len v  samotnom služobnom roku 1951, zbor Veľký Paríž vzrástol zo 650 na 1 085 zvestovateľov; v tomto roku sa pokrstilo 1 065 osôb, čo bol každý siedmy zvestovateľ v Paríži!

To znamenalo, že väčšina zvestovateľov vo Francúzsku sú duchovne mladé „ovce“ a k získaniu zrelosti potrebujú pomoc. Takže nasledovné obdobie v dejinách svedkov Jehovových vo Francúzsku, od roku 1952 do 1956, bolo poznačené spomalením rozvoja a budovaním kresťanskej zrelosti tých, ktorí už boli v zboroch.

„STRÁŽNA VEŽA“ ZAKÁZANÁ, ALE HLÁSANIE SA ROZŠIRUJE

Začínajúc číslom z 8. januára 1952 časopis „Prebuďte sa!“ vo francúzštine začal vychádzať dvakrát mesačne. začalo sa aj s vydávaním svedectva na uliciach s vakom na časopisy a rozšírilo sa 285 837 časopisov „Strážna veža“ a „Prebuďte sa!“ v tom roku vo Francúzsku. Bolo to viac, ako v ktoromkoľvek predchádzajúcom období diela vo Francúzsku. Ale potom, koncom decembra 1952 verejná tlač priniesla správu, ktorá zapôsobila ako bomba. Časopis „Strážna veža“ bol zakázaný!

Minister vnútra zakázal rozširovanie a predaj „Strážnej veže“ vo Francúzsku a francúzskych územiach na radu riaditeľa tajnej polície. Dôvodom zákazu bolo to, že „Strážna veža“ údajne povzbudzuje mladých mužov odmietať vojenskú službu. Ale isté francúzske noviny vyjadrili názor, že to bola iba zámienka, a že skutočnou príčinou boli články „Strážnej veže“, ktoré ukazovali dvojtvárnosť rímsko-katolíckej cirkvi.

Napriek zákazu rok 1952 bol dobrým rokom pre dielo kráľovstva. Zvláštnym rysom bolo to, že bratia začali vyvíjať úsilie na dosiahnutie tých oblastí vo Francúzsku, kde nežili svedkovia. Francúzsky „Informátor“ [naša dnešná „Služba kráľovstva“] povzbudzoval svedkov hlásať počas letných mesiacov na územiach, ktoré neboli pridelené zborom. Väčšina francúzskych zvestovateľov vtedy žila v baníckych oblastiach na severe, kde veľké zbory prepracovávali svoje územia každých niekoľko týždňov. Pritom vo veľkých mestách blízkych departementov sa kazateľské dielo nekonalo. To platilo aj o Korzike, ostrove v Stredozemnom mori, ktorá je časťou Francúzska a leží asi 160 kilometrov od Riviery. Preto v roku 1952 začali dielo kráľovstva na Korzike dvaja zvláštni priekopníci.

UPEVŇOVANIE DIELA

V rokoch 1953 a 1954 dielo naďalej robilo pokroky a v týchto rokoch sa stabilizoval 9percentný vzrast zvestovateľov a pokrstilo sa 1 657 osôb. V januári 1953 sa zreorganizovali kraje a ich počet vzrástol na 11. V tom istom čase počet zborov  navštevovaných krajským služobníkom sa znížil z 24 na 18 alebo 20, čím sa umožnili častejšie návštevy. Okrem toho vzrástol počet zborových štúdií knihy, čím sa umožnila väčšia návštevnosť a vedúci mohli poskytovať lepšiu pomoc tým, ktorí ju potrebovali.

Ďalším konsolidujúcim faktorom v roku 1953 bol zjazd „Spoločnosť nového sveta“ konaný na Yankee Stadiume v New Yorku v júli. Tento obdivuhodný zjazd navštívilo 72 delegátov z Francúzska, ktorí mali možnosť navštíviť bétel a tlačiareň v Brooklyne. Boli ako mnohé „kráľovné zo Sáby“, ktoré zistili, že im nebola povedaná ani polovica.

V roku 1953 bol menovaný aj prvý oblastný služobník celým časom vo Francúzsku, brat Skalecki. Až do toho času na krajských zjazdoch slúžili bratia z bételu počas víkendov, keď mali voľno zo svojej pravidelnej práce. Nasledujúceho roku brat Skalecki začal predvádzať film „Spoločnosť nového sveta v činnosti“ po celom Francúzsku. Tento film poskytol pohľad na činnosť domova bétel a továrne v Brooklyne, a to pomohlo zjednotiť bratov vo Francúzsku s ústredím organizácie.

ĎALŠIA KONSOLIDÁCIA

Služobný rok 1955 vo Francúzsku bol skôr rokom upevňovania dosiahnutých výsledkov ako rýchleho rastu. Dosiahol sa 6petcentný vzrast v priemernom počte zvestovateľov, čo znamenalo v priemere o 456 viac ako v roku 1954. Zvlášť bolo významné to, že sa dalo pokrstiť 1 246 osôb. To ukazuje, že mnoho tých, ktorí už hlásali, ale ešte nezaujali pevné stanovisko na strane Jehovu, mu oddali svoje životy a symbolizovali to ponorením vo vode. Takže vysoký počet krstov v roku 1955 je dôkazom, že Jehovova organizácia vo Francúzsku sa upevňovala.

Iným pozoruhodným rysom diela počas tohto roku bol veľký vzrast v počte časopisov rozšírených medzi francúzskou verejnosťou. V roku 1954 sa rozšírilo 258 902 časopisov a v roku 1955 ich počet vystúpil na 513 236! Tento rok znamenal zvrat v rozširovaní časopisov, pretože počet sa po niekoľko rokov pravidelne ročne zvyšoval o niekoľko stotisíc. Ovšem všetko to boli časopisy „Prebuďte sa!“, pretože zákaz „Strážnej veže“ naďalej platil.

ĎALŠÍ MEDZINÁRODNÝ ZJAZD V PARÍŽI

Veľkou udalosťou v roku 1955 vo Francúzsku bol zjazd „Triumfujúce kráľovstvo“ konaný v Paríži od 3. do 7. augusta. V roku 1951 sa konal prvý medzinárodný povojnový zjazd vo Francúzsku v tom istom Palais des Sports. Vtedy navštívilo verejné zhromaždenie 10 456 osôb a 351 sa dalo pokrstiť. Ako dopadne v porovnaní s ním zjazd v roku 1955?

 V otvárací deň tu bolo 9 701 osôb, ktorí naplnili prízemie pred pódiom, sedeli v bočných radách sedadiel, niektorí dokonca na vrchných galériách. O dva dni neskôr 774 kandidátov odpovedalo pevným „Oui!“ na otázku o krste, ktorú im položil francúzsky rečník. A pri verejnej prednáške v nedeľu, ktorú mal brat Knorr v angličtine a ktorá bola prekladaná do francúzštiny, 16 500 osôb úplne preplnilo halu! Brat Jontes napísal:

„Akí sme len vďační Jehovovi, že bolo možné uskutočniť takýto zjazd! A akí sme boli vzrušení, keď sme videli reportérov filmovať krsty a aj obrovské obecenstvo na verejnej prednáške! Státisíce ľudí mohlo vidieť tieto filmy po celom Francúzsku nasledujúci týždeň po zjazde. Jehovovi svedkovia boli v novinách.“

PRÍPRAVY NA VÄČŠÍ VZRAST

V roku 1956 priemerný počet zvestovateľov vzrástol na 8 867, o 355 viac, ako bol priemer prechádzajúceho roku, čo znamenalo iba 4percentný vzrast. Avšak pokrstiť sa dalo 951 osôb a 12 801 navštívilo Pamätnú slávnosť, na ktorej bolo 232 účastníkov. Tiež počet rozšírených časopisov vzrástol z 513 236 v roku 1955 na 869 841 v roku 1956! Táto vynikajúca činnosť naznačovala, že pred nami je väčší vzrast.

Zbory vychádzali von, aby dosiahli s posolstvom kráľovstva čo najviac Francúzov. Viac ako 100 zborov si vyžiadalo nepridelené územia a navštevovali mestá a dediny, v ktorých sa vydalo svedectvo nanajvýš tak pred druhou svetovou vojnou. Na pomoc pri dosiahnutí týchto ľudí sa počet zvláštnych priekopníkov zvýšil z 33 v roku 1955 na 64 v roku 1956. Obchádzali do oblasti ako napríklad Brittany, dovtedy takmer nedotknutých. V roku 1956 bolo vo Francúzsku 15 aktívnych absolventov školy Gileád. 194 francúzskych zborov bolo rozdelených do 12 krajov a po prvýkrát do dvoch oblastí.

Dom Villa Guibert, zakúpený v roku 1947 pre domov bétel a kanceláriu odbočky, bol už príliš malý a vyhliadky ďalšieho vzrastu znamenali, že je naliehavé získať väčšie priestory. Tak 18. júla 1956 bol zakúpený pozemok o výmere 660 m² v Boulogne-Billancourt, priemyselnom predmestí západne od Paríže, ktoré je známe po celom svete ako domov obrovských automobilových závodov Renault. Naplánovala sa 5 poschodová budova, dostatočne veľká pre rodinu bétel, kanceláriu a malú tlačiareň. Dielo vo Francúzsku sa pripravovalo na väčšie rozšírenie.

ZAČÍNA SA OBDOBIE RÝCHLEJŠIEHO VZRASTU

Po prvýkrát sa dosiahol počet 10 000 zvestovateľov v roku  1957 s nových vrcholom 10 254 zvestovateľov. To bol 12percentný vzrast oproti predchádzajúcemu roku. A ako počet hodín strávených v službe, tak aj počet časopisov prekročil milión! Pokrstilo sa 1 100 osôb a 14 488 navštívilo Pamätnú slávnosť. Počas roka sa konal doplňujúci kurz pre všetkých oblastných a krajských služobníkov, ktorí slúžili 212 zborom. Tieto boli rozdelené do 14 krajov a dvoch oblastí vo Francúzsku.

Medzitým pokusy začať z výstavbou nového bételu uviazli. Stavebné povolenie bolo nakoniec udelené 20. mája 1957, desať mesiacov po kúpe pozemku. Výkop začal 12. júna a 2. októbra boli položené základy. Ale prešlo ešte jeden a pol roka, kým bola budova dokončená.

DVE VÝZNAMNÉ UDALOSTI V ROKU 1958

Prvá bola politická, ale priamo ovplyvnila stabilitu hlásania kráľovstva vo Francúzsku. Vzhľadom na krízu spôsobenú alžírskou vojnou bol vo Francúzsku vyhlásený výnimočný stav a všetky verejné zhromaždenia boli zakázané. Istý čas boli obavy, že moc v krajine prevezme vojenská junta, ale 1. júna sa zverejnilo, že generál Charles de Gaulle súhlasil stať sa hlavou vlády a potom hlavou štátu. Jeho návrat k moci priniesol Francúzsku obdobie vládnej stability, ktorú nepoznalo už desaťročia.

Politická stabilita sa prejavila v ďalšom znamenitom vzraste zvestovateľov o 11% s vrcholom 12 141. Utvorilo sa 23 nových zborov a zriadilo sa mnoho izolovaných skupín zvestovateľov, keď horliví svedkovia s priekopníckym duchom išli slúžiť na miesta s väčšou potrebou. Kancelária odbočky usmerňovala týchto, ako aj takmer 100 zvláštnych priekopníkov, najprv do miest s viac ako 50 000 obyvateľmi, kde neboli svedkovia, a potom, keď tieto mestá začali byť prepracovávané, do miest so stále menším počtom obyvateľov.

Tak sa dielo začalo vyvíjať v menších mestách ako Poitiers, Dijon, Annecy, Limoges a Rennes, predchádzajúcom hlavnom meste Brittany. Pozoruhodný prípad bol Caen v Normandii. V priebehu niekoľkých rokov malý zbor v tomto meste zložený z hàstky zvestovateľov, sa stal veľkým zborom a nakoniec zriadil mnoho zborov v okolí. A tak namiesto koncentrovania sa na určitých miestach, najmä baníckych oblastiach severného Francúzska, dielo sa začalo šíriť po celom Francúzsku.

Ďalšou veľkou udalosťou roku 1958 bol osemdňový zjazd „Božská vôľa“ v New Yorku počas júla a augusta. Bolo tam prítomných 641 francúzskych delegátov — 551 z nich cestovalo lietadlom a 90 loďou — takmer 9 krát viac ako bolo na zjazde v roku 1953 v New Yorku. Takmer jeden z každých dvadsiatich francúzskych zvestovateľov prítomný — pozoruhodné číslo!

 To malo veľmi posilňujúci a zjednocujúci vplyv na dielo na francúzskom poli. Títo delegáti počuli, keď brat Knorr hovoril o zavedení prípravného školenia v mnohých odbočkách, ako aj o pokroku pri výstavbe nového bételu vo Francúzsku.

Silné ozveny tohto pozoruhodného zjazdu sa dostali k zvyšku francúzskych bratov na 5 oblastných zjazdoch, konaných vo Francúzsku v septembri 1958. Na týchto zjazdoch bolo pokrstených 677 nových bratov. Silná rezolúcia prijatá v New Yorku sa tiež prijala na týchto zjazdoch a potom, počas decembra, sa po celom Francúzsku rozšírilo 1 677 000 traktátov nazvaných „Ako falošné kresťanstvo sklamalo celé ľudstvo?“ Aké to bolo mohutné svedectvo!

NOVÝ FRANCÚZSKY BÉTEL

Začiatkom jari 1959 sa ukončil nový bétel. Potom cez piatok, sobotu a nedeľu od 17. do 19. apríla, sa kancelária a domov premiestnili z Villa Guibert do nových priestorov na čísle 81, rue du Point-du-Jour, Boulogne-Billancourt. Nasledujúci pondelok začal nový bétel svoju činnosť.

Päťposchodová budova zahrňovala aj suterén, dostatočne veľký pre tlačiareň. Sála kráľovstva a kancelária boli na prízemí. Na prvom poschodí bola jedáleň a kuchyňa, ďalšie priestory boli k dispozícii pre kanceláriu. Na druhom, treťom a štvrtom poschodí bolo spolu 24 spální. Keďže rodina bétel mala iba 17 členov, bolo tu dostatok priestoru pre rozšírenie, ako aj pre školu služby kráľovstva, o ktorej brat Knorr prvýkrát hovoril na medzinárodnom zjazde v roku 1958. Koncom mája navštívil brat Knorr nové priestory a 1. júna mal prednášku v sále Pleyel pre bratov z oblasti Paríža, na ktorej sa zúčastnilo 2 026 osôb.

V roku 1959 tu bol znamenitý vzrast o 17% v priemernom počte svedkov s vrcholom 13 935 zvestovateľov. Vzrástol aj počet zborov z 235 na 254, vrátane nových zborov v Bastii na ostrove Korzika a v Rennes v Brittany. Pokrstil sa pozoruhodný počet 2 106 osôb, z nich 525 na šiestich francúzsky oblastných zjazdoch.

ROZŠÍRENIE SA V ROKU 1960

„Služobný rok 1960 bol pre našich bratov vo Francúzsku jedným z najpozoruhodnejších,“ napísal prezident Spoločnosti Nathan H. Knorr. Predovšetkým začiatok činnosti novej tlačiarne so sádzacím strojom, tlačiarenskými lismi, skladacími a zošívacími strojmi, bol skutočným míľnikom diela vo Francúzsku. Prvé kópie „Služba kráľovstva“ vyšli z lisov francúzskej odbočky v marci 1960. Odvtedy sa zastavila všetka tlač vonku; miestna tlačiareň Spoločnosti prevzala starostlivosť o potreby  bratov, okrem časopisov, kníh, brožúr, ktoré sa tlačia v Brooklyne, vo Švajčiarsku alebo Wiesbadene v Nemecku.

Pokračujúcemu rozvoju sa tešili aj v iných oblastiach. Priemerný počet svedkov sa zvýšil o 10%, dosiahnuc tak doterajší vrchol s počtom 15 439. Návšteva Pamätnej slávnosti po prvýkrát prekročila značku 20 000 počtom 23 073 osôb. Vytvorilo sa 26 nových zborov a celkový počet bol 280. Koncom roku boli vo Francúzsku iba 3 mestá s počtom obyvateľov nad 20 000, ktoré zostávali nedotknutým územím.

VRCHOLNÁ UDALOSŤ ROKU 1961, ZJAZD „ZJEDNOTENÍ CTITELIA“

Štadión Parc des Princes na západnom okraji Paríža bol rezervovaný pre zjazd „Zjednotení ctitelia“, ktorý sa mal konať od 3.-6. augusta. Avšak iba tri mesiace predtým vojenský prevrat v Alžírsku priniesol nebezpečenstvo, že Francúzsko bude zatiahnuté do hroznej občianskej vojny. Bombová kampaň pravicových teroristov po celej krajine vytvorila ovzdušie obáv. Vláda zakázala všetky väčšie zhromaždenia. Tak aj kontrakt na štadión Parc des Princes bol zrušený iba niekoľko týždňov pred tým, ako mal zjazd začať. Avšak nakoniec sa získalo povolenie konať zjazd na štadióne Colombes neďaleko Paríža. Aj skúsení organizátori zjazdov by boli mali ťažkosti so zvládnutím riskantnej situácie a s neistotou ohľadom miesta konania. Ale bol prvý francúzsky zjazd pod holým nebom a prvý, na ktorom bratia skonštruovali a inštalovali zariadenia bufetu [stany, stoly, bojlery, parné kotly, pece, umývače riadu atď.]. Nakoniec s dobrou spoluprácou všetkých a s podporou Božieho ducha všetko bolo postavené a pripravené včas pre začiatok zjazdu.

Ukázalo sa, že to bolo pozoruhodné zhromaždenie. Asi 800 bratov cestovalo zo Španielska, kde bolo naše dielo vtedy zakázané. Mohli sa tešiť zo zhromaždenia vo svojom vlastnom jazyku a slobodní! 80 osôb prišlo aj z Portugalska. Prednášky boli súčasne vo francúzštine, poľštine, španielčine a portugalčine.

Keďže nebola povolená propagácia a miesto zjazdu bolo mimo Paríža, bratia boli zvedaví, či návštevnosť prekročí tú, ktorá bola na medzinárodnom zjazde v Paríži v roku 1955. A to sa aj stalo, keď sa 23 004 osôb zhromaždilo vypočuť si verejnú prednášku brata Knorra „Keď sa všetky národy zjednotia pod Božím kráľovstvom“. Pozoruhodné bolo to, že viac ako 5% zhromaždených sa pokrstilo na zjazde, to znamená 1 203 osôb!

Ďalší 10percentný vzrast v priemernom počte zvestovateľov sa dosiahol v roku 1961 vrcholom 17 108 svedkov. A v tomto roku sa otvorila aj škola služby kráľovstva vo Francúzsku. Prvá trieda pozostávala z krajských a oblastných služobníkov a konala  sa vo francúzskom bételi od 13. marca do 8. apríla. Potom v priebehu rokov navštevovali tento kurz francúzski, belgickí a švajčiarski služobníci zborov ako aj bratia a sestry, ktorí boli zvláštnymi priekopníkmi.

100-PERCENTNÝ VZRAST V PRIEBEHU SIEDMICH ROKOV

Z sedem rokov sa priemerný počet zvestovateľov vo Francúzsku viac ako zdvojnásobil, z priemeru 8 512 zvestovateľov v roku 1955 na 17 299 v roku 1962. Uskutočnilo sa obdivuhodné zhromažďovanie „iných oviec“! Všetky mestá s počtom obyvateľov nad 20 000 mali teraz zvestovateľov. A aj 324 dozorcov a zvláštnych priekopníkov už absolvovalo školu služby kráľovstva.

Brat Henri Geiger, ktorý bol pokrstený a začal aktívne byť činný v roku 1920, ešte žil a videl tento podivuhodný vzrast z niekoľkých tuctov tých, ktorí hlásali v roku 1920. Keď bol brat Jontes menovaný, aby ho nahradil ako služobníka odbočky v roku 1951, brat Geiger pokračoval ešte nejaký čas v práci v bételi. Potom, pretože sa jeho zdravie zhoršovalo, odišiel so svojou manželkou bývať k synovi. Tu 29. augusta 1962 dokončil svoj pozemský beh. Jeho životný príbeh vyšiel v „Strážnej veži“ 15. decembra 1962.

ZVLÁŠTNI PRIEKOPNÍCI SÚ PRIDELENÍ DO PARÍŽA

Bolo zvláštne, že kým sa dielo šírilo po celom Francúzsku, vzrasty vo francúzskom hlavnom meste Paríži tomu nezodpovedali. Preto bolo rozhodnuté otvoriť domov misionárov na čísle 11 rue de Seine, Boulogne-Billancourt, neďaleko od bételu. Dom bol zakúpený a potom ho bratia, ktorí prišli do bételu za týmto účelom, zväčšili a upravili. 17. decembra 1962 tento domov misionárov začal svoju činnosť a bývali v ňom zvláštni priekopníci, ktorí pracovali v Paríži a v okolí. Priestory tejto veľkej budovy slúžili aj pre bétel. Bola tu preložená expedícia Spoločnosti, ktorá bola predtým umiestnená v sklade v inej časti Paríža.

1963–1966 — JEHOVOVE POŽEHNANIA POKRAČUJÚ

Počas niekoľkých ďalších rokov sa naďalej prejavovala hojnosť Jehovova požehnania na jeho ľude vo Francúzsku. V prvom rade tu bola séria zjazdov „Večné dobré posolstvo“, ktoré sa konali v roku 1963 po celom svete. Hoci Francúzsko nebolo hostiteľom ani jedného z týchto zjazdov, bolo nádherné vidieť asi 11 000 francúzskych bratov — viac ako polovica zvestovateľov v krajine — ako navštívili jeden z týchto zjazdov buď v Miláne v Taliansku alebo v Mníchove v Nemecku. Na dopravu sa zorganizovalo mnoho zvláštnych vlakov. A akých  znamenitých duchovných potešení sa im dostalo, vrátane francúzskeho „Prekladu nového sveta Kresťanských gréckych Písiem“.

Po prvýkrát počet svedkov vo Francúzsku vzrástol nad 20 000 v roku 1963. A v roku 1964 sa zaznamenal 9percentný vzrast zvestovateľov s viac ako 2 000 krstmi! Aj počet rozšírených výtlačkov časopisu „Prebuďte sa!“ prekročil hranicu 3 miliónov po prvýkrát v tomto roku, pričom sa na tom podieľalo takmer 1 100 priekopníkov, vrátane prázdninových [pomocných] priekopníkov.

V roku 1965 navštívilo Pamätnú slávnosť 34 862 osôb, kým počet zvestovateľov dosiahol nový vrchol 22 933. Rozširovanie časopisu „Prebuďte sa!“ pokračovalo v rýchlom raste — viac ako 3 500 000 výtlačkov sa rozšírilo medzi francúzskou verejnosťou v tom roku. Bolo tu teraz 380 zborov a 92 samostatných skupín, ale ja 94 miest s počtom obyvateľov od 5 000 do 12 000, v ktorých nežili svedkovia. Avšak svedecké dielo pekne pokračovalo vo väčších mestách. Bolo tu 11 zborov v Paríži, 7 v Lyone a 4 v Nice a v Mulhouse, niekoľko iných väčších miest malo po 3 zbory.

Význačným rysom roku 1966 bolo vytvorenie 62 nových zborov, takže ich celkový počet bol 442. Tieto boli rozdelené do tridsiatich krajov a 3 oblastí. V tomto roku sa konalo aj 5 oblastných zjazdov s celkovou návštevou 22 153 osôb na verejnom zhromaždení. Na zjazde v Bordeaux mali francúzski bratia prednosť byť hostiteľmi svojim bratom z Portugalska. Pretože väčšina týchto bratov si nemohla dovoliť zaplatiť ubytovanie a ani nebolo pre nich dostatok miesta v domovoch bratov, prenajalo sa kino, ktoré bolo premenené na veľkú dvojitú nocľaháreň pre mužov a ženy, vybavenú sprchami, umývadlami atď. Veľmi si oceňovali lásku, ktorú im prejavili francúzski bratia. Oblastný služobník brat Marian Szumiga povedal: „Mnohí z nich mali slzy v očiach, keď prišiel čas na rozlúčku.“

ZRÝCHLENIE VO SVOJOM VLASTNOM ČASE

Hoci zhromažďovanie iných oviec zaznamenávalo stály rozvoj od roku 1963 do roku 1966, možno povedať, že Jehova ho teraz začal zrýchľovať vo svojom vlastnom čase [Izaiáš 60:22]. Nielenže nastal 10percentný vzrast v počte zvestovateľov v roku 1967, ale aj návšteva Pamätnej slávnosti vystúpila na pozoruhodný počet 41 274 so 143 účastníkmi. Ako ďalší náznak ešte väčších vzrastov, ktoré boli pred nami, bol priemerný počet 19 327 domácich biblických štúdií konaných každý mesiac, vzrast z 15 964 v predchádzajúcom roku. A počet rozšírených časopisov „Prebuďte sa!“ prekročil 4 milióny výtlačkov a získalo sa 55 446 nových predplatiteľov.

Toho leta sa konalo vo Francúzsku 9 oblastných zjazdov  „Robenie učeníkov“ s celkovou návštevou 27 009 osôb. Na týchto zjazdoch boli zvlášť oceňované biblické drámy. Dôkazom zrýchleného vzrastu bolo pokrstenie 2 269 nových učeníkov v tomto roku a 960 z nich na oblastných zjazdoch.

POLITICKÁ A SOCIÁLNA KRÍZA VO FRANCÚZSKU

Francúzsko bolo otrasené veľmi vážnou politickou a sociálnou krízou na jar v roku 1968. Nepokoje začali pri študentských demonštráciách, najprv v Paríži na slávnej Sorbonne a iných univerzitách v oblasti Paríža, a neskôr sa nepokoje rozšírili na univerzity a stredné školy po celom Francúzsku. Latinská štvrť v Paríži bola istého času pravidelným bojiskom. Študenti bojovali s políciou, ktorá sa pokúšala udržať poriadok. Študenti vytrhávali dlaždice a hádzali ich na políciu. Na niektorých slávnych parížskych bulvároch študenti vytínali stromy a robili z nich barikády, zapaľovali autá a rozbíjali výklady. Na oboch stranách boli stovky zranených.

Potom sa pripojili robotnícke odbory so svojimi demonštračnými pochodmi a s výzvami na generálny štrajk. Tak počas mája a júna 1968 bolo Francúzsko prakticky paralyzované. Nefungovala pošta ani vlaky; kolesa priemyslu sa zastavili. Dokonca sa zastavila aj letecká preprava. Istý čas to vyzeralo, ako keby mal gaullistický režim padnúť, ale odborové zväzy boli rozdelené a ani medzi robotníkmi a študentmi nebola súdržnosť. Nakoniec, keď vláda a zamestnávatelia urobili niektoré okázalé ústupky, násilie a štrajky sa zastavili. Koncom júna sa konali voľby, v ktorých gaullistická strana vyšla s veľkou väčšinou.

Asi mesiac si odbočka nemohla vymieňať korešpondenciu so zbormi. Ale bratia verne vykonávali svoju činnosť. Ešte lepšie bolo to, že bratia využili čas, ktorý mali k dispozícii kvôli úplnému zastaveniu svetskej práce, na zvestovateľskú službu. Po prvýkrát vo Francúzsku vzrástol priemerný počet hodín na zvestovateľa na 12.

OPATRENIA NA DUCHOVNÉ POSILNENIE

Od 7. do 12. mája 1968, práve v čase najhorších študentských demonštrácií, navštívili francúzsku odbočku brat Milton Henschel. Jeho návšteva bola veľmi budujúca, pretože venoval veľa času rodine ako celku, rozdávajúc slová povzbudenia každému, nadchýnal ich srdcia. Opustil Paríž práve včas, pretože o niekoľko dní neskôr letecká doprava bola ochromená generálnym štrajkom. Brat Knorr mal navštíviť odbočku v júni, ale vzhľadom na súčasnú situáciu sa nemohol dostať do krajiny.

Preto sa bratia Jontčs a jeho pomocník Jean-Marie Bockaert stretli s bratom Knorrom v Belgicku, aby prejednali zvýšenie prílivu duchovnej potravy francúzskym bratom. Ako už bolo  hovorené „Strážna veža“ bola vo Francúzsku zakázaná. Ale budujúce články vychádzali každý mesiac v 64 stránkovej brožúre. Teraz sa však rozhodlo, že sa bude publikovať 48 stránková brožúra 2 krát za mesiac. Toto sa začalo robiť od 1. januára 1969 a znamenalo to, že francúzski bratia začali dostávať 96 strán preloženého materiálu každý mesiac, namiesto dovtedajších 64 strán. Brat Knorr schválil francúzskej odbočke nákup štvrtého tlačiarenského lisu pre túto prácu navyše.

PRÍPRAVA FRANCÚZSKEJ KNIHY „PRAVDA“

Politické udalosti v máji a júni 1968 mali ďalšie nepredvídané následky pre záujmy kráľovstva vo Francúzsku. Mnohí si iste spomínate, že kniha „Pravda, ktorá vedie k večnému životu“ bola publikovaná v roku 1968. Donedávna bola s viac ako 95 miliónmi výtlačkov v 112 jazykoch po Biblii najrozšírenejšou knihou v západnom svete. Zariadilo sa, aby niektoré cudzojazyčné odbočky dostali prvé korektúry knihy „Pravda“ a aby ich tak mohli preložiť do svojich jazykov. Takýmto spôsobom kniha mohla vyjsť súčasne v niektorých najrozšírenejších jazykoch sveta.

Vo francúzskej odbočke išlo všetko hladko; prekladateľovi sa podarilo preložiť knihu za jediný mesiac. Časť preloženého rukopisu bola odoslaná do Brooklynu a aj tam bezpečne prišla. Potom sa odoslala ďalšia časť, keď náhle vypukol štrajk poštovných zamestnancov a rukopis bol zablokovaný na pošte.

Preto sa urobila kópia rukopisu a zaniesla sa do Bruselu v Belgicku. Bratia, ktorí mali autá, zorganizovali „poštovú“ službu medzi Parížom a Bruselom, pričom odnášali poštu z francúzskej odbočky, ktorá sa odosielala z Belgicka, a prinášali poštu pre Francúzsko, ktorá bola posielaná do Bruselu. Takto bola kniha dokončená a po prvýkrát ju Francúzi dostali v to istom čase ako ich anglicky hovoriaci bratia. Je pravdou, že k dispozícii bolo iba niekoľko kópií na ukážku ne letných zjazdoch, ale čoskoro bolo k dispozícii dostatok výtlačkov pre všetkých i pre rozširovanie v zvestovateľskej službe.

ZJAZD „POKOJ NA ZEMI“

Vrcholnou udalosťou v roku 1969 bol medzinárodný zjazd „Pokoj na zemi“, ktorý sa konal na štadióne Colombes neďaleko Paríža. Bol časťou reťaze týchto zjazdov, z ktorých prvý sa konal začiatkom júla v Spojených štátoch. 344 francúzskych delegátov preletelo Atlantik kvôli tomuto sedemdňovému zhromaždeniu. Ale potom, 5. až 10. augusta, zjazd prišiel do Francúzska.

Na štadióne sa urobili prípravy pre portugalský zjazd, ako aj pre zhromaždenie poľsky hovoriacich bratov z Francúzska —  spolu bolo zastúpených 78 národností. Okrem 2 101 prítomných na portugalskom zhromaždení a 600 na poľskom, asi 5 000 prišlo z Belgicka, 1 000 zo Švajčiarska, viac ako 1 300 zo Spojených štátov, 200 z Kanady, 170 z Anglicka a 120 z Afriky. Konalo sa aj zvláštne zhromaždenie v anglickom jazyku, ktoré navštívilo viac ako 800 osôb.

Pre portugalských bratov to bol ich dovtedy najlepší zjazd. Ich dovtedajšia vrcholná účasť na zjazde v histórii diela v Portugalsku bola 825 osôb v roku 1968 v Toulouse vo Francúzsku. Odhadovalo sa, že veľké percento portugalských bratov mohlo navštíviť parížsky zjazd a že sa určite veľmi tešili. Bolo tu 65 delegátov! Jedna sestra šetrila dva roky, aby mala dostatok peňazí na túto cestu. Medzi návštevníkmi boli bratia z Angoly, Azor, Kapverdských ostrovoch, Madeiry a Mozambiku.

Pri otvorení zjazdu bolo nádherné počasie a každý deň príjemne svietilo slnko. To bolo požehnaním, pretože Portugalci, poliaci a polovica francúzskeho obecenstva boli pod holým nebom, nechránení pred počasím. Aká bude vrcholná návšteva zjazdu?

V nedeľu bolo prítomných 47 480 osôb na verejnej prednáške „Prichádzajúci tisícročný pokoj“ — viac ako dvojnásobok prechádzajúceho zjazdu na štadióne v Colombes v roku 1961! Ešte pozoruhodnejšia bola skutočnosť, že bolo pokrstených 3 619 osôb, čo znamená asi 10% z priemernej dennej návštevnosti počas zjazdu! Tento vzrast svedkov Jehovových vzbudil znepokojenie duchovenstva, ako vidno z nasledovných komentárov v populárnom parížskom večerníku „France-Soir“ zo 6. augusta 1969:

„Čo znepokojuje duchovenstvo iných náboženstiev, nie je okázalé rozširovanie publikácií, ktoré robia svedkovia Jehovovi, ale skôr to, že obracajú na svoju vieru. Každý zo svedkov Jehovových má povinnosť svedčiť alebo vyhlasovať svoju vieru používaním Biblie z domu do domu podľa pokynov organizácie. Náuky svedkov Jehovových sú založené na Biblii. Veria v jedného Boha [Jehovu], odmietajú trojicu, nesmrteľnosť duše, existenciu pekla a očistca.“

Aj rozhlas a televízia venovali zjazdu nebývalú pozornosť. Vzhľadom na háklivú situáciu vo Francúzsku, nerobilo sa nič, aby sa pritiahla pozornosť novinárov na zjazd. Avšak títo prišli spontánne. V prvý deň ráno prišlo asi 10 novinárov a nasledujúceho dňa sa objavili i články s fotografiami na prvých stranách niekoľkých široko rozšírených francúzskych ranných novín. Vo štvrtok 7. augusta priniesla zo zjazdu spravodajstvo televízia, vrátane takmer trojminútovej sekvencie v programe „Národné správy“ o 20. hodine, čo je najsledovanejší  program vo Francúzsku. Všetko, čo bolo predložené, bolo priaznivé.

V ten istý deň vplyvný „Le Monde“ nám venoval 90 centimetrov ståpcového priestoru v náboženskej rubrike, pričom záležitostiam katolíckej cirkvi venoval iba 23 centimetrov ståpcového priestoru! Priaznivé správy sa dostali do všetkých najlepších francúzskych novín — nie iba do zvláštnych vydaní predávaných okolo štadióna pre svedkov — ale do národných vydaní predávaných po celom Francúzsku a po celom francúzsky hovoriacom svete. Spolu francúzska tlač vytlačila 22 metrov ståpcového priestoru článkov a fotografií!

Aj rodina bétel vytlačila dve správy zo zjazdu vydané počas zjazdu, najprv 16-stránkovú správu a potom 32-stránkovú aj s fotografiami. To bolo poprvýkrát, čo sa vydala správa vo francúzskom jazyku na zjazde vo Francúzsku. Tieto správy sa ukázali veľmi užitočné aj po zjazde. Ukazovali ľuďom veľkosť a rozsah Jehovovej organizácie.

V roku 1969 sa vydal aj nový spevník vo francúzštine „Spievať a sprevádzať sa hudbou vo svojich srdciach“. Bratia ho dostali krátko pred zjazdom v Colombes, čo im poskytlo príležitosť naučiť sa piesne, ktoré sa mali spievať počas zjazdu.

KNIHA „PRAVDA“ URÝCHĽUJE DIELO

V roku 1969 sa dosiahol priemerný počet zvestovateľov 29 754, čo znamenalo 12percentný vzrast. Kniha „Pravda“, vydaná predchádzajúceho roku, veľmi pomohla tomuto veľkolepému vzrastu. Každý týždeň sa viedlo priemerne 25 949 domácich biblických štúdií a 60 457 navštívilo Pamätnú slávnosť; v predchádzajúcom roku to bolo 49 086. Pokrstilo sa 4 583 osôb, viac ako dvojnásobok vrcholného počtu pokrstených v ktoromkoľvek z predchádzajúcich rokov!

Toto rýchle rozširovanie pokračovalo. V roku 1970 sme sa tešili z 15percentného vzrastu zvestovateľov, po ktorom nasledoval 14percentný v roku 1971. To znamenalo, že počet zvestovateľov vzrástol z 26 614 v roku 1968 na priemer 39 026 v roku 1971 — vzrast viac ako o 12 000 za tri roky! A Pamätnú slávnosť navštívilo v roku 1971 80 293 osôb, o vyše 30 000 viac ako tri roky predtým! Vznikali aj nové zbory a to rýchlosťou viac ako jeden každý týždeň — 53 v roku 1971 — spolu 636 v celej krajine. Určite kniha „Pravda“ mala veľkú úlohu pri zhromažďovaní Pánových oviec!

PRÍPRAVA ZJAZDU V TOULOUSE

Vrcholnou udalosťou v roku 1971 bol oblastný zjazd „Božská vôľa“ v Toulouse vo Francúzsku. Očakávalo sa asi  5 000 prítomných na francúzskom zhromaždení, 5 000 na portugalskom a 15 000 na španielskom, dohromady asi 25 000 osôb. Pre tento trojjazyčný zjazd sa rezervovalo každé dostupné hotelové a campingové miesto v Toulouse a na okolí.

V Španielsku vypukla cholera. Hovorilo sa o preventívnych opatreniach. Ale úrady veľmi váhali zrušiť zjazd, pretože toto rozhodnutie by nebolo veľmi populárne u miestnych obchodníkov. A tiež sa obávali, že by Spoločnosť žiadala o odškodné, pretože kontrakty už boli podpísané a urobili sa obrovské prípravy. Avšak po čase, kým prípravy pokračovali, prišlo konečné rozhodnutie, že zjazd bol oficiálne zakázaný. Brat Jean-Claude Rézer, dozorca zjazdu, poznamenal:

„Skutočne, bratia boli obdivuhodní až do konca, keď bol oznámený zákaz. Áno, mali slzy v očiach, ale v duchu oddanosti každý uznal potrebu dať sa znovu do práce, aby sa zbúralo všetko, čo bolo postavené nadarmo. Bratia, ktorí mali na starosti rozličné oddelenia, sa rovnako chopili svojich úloh. Bratia zo Španielska a Portugalska nám pomáhali pri demontážnych prácach, kým v tom istom čase pracovali na tom, aby mohli mať svoj zjazd niekde inde.

POŽEHNANIA NAPRIEK ZÁKAZU

Prakticky všetci francúzski hovoriaci bratia mohli navštíviť jeden z ďalších zjazdov vo Francúzsku. A takmer 900 bratov z Portugalska cestovalo 12 autobusmi, jedným prenajatým lietadlom a veľkým počtom súkromných áut na „núdzový“ program v Londýne. Na zjazdoch „Božská vôľa“ vo Francúzsku bolo prítomných spolu 48 533 osôb a obdivuhodný počet 2 084 osôb sa dal pokrstiť.

Tak rok 1971 bol rokom teokratického rozvoja vo Francúzsku. Rok sa vyznačoval aj zvlášť znamenitým opatrením, bola to „Ročenka svedkov Jehovových“ vo francúzštine. Vo francúzštine sa neobjavila od začiatku druhej svetovej vojny.

JE POTREBNÁ PRÍSTAVBA BÉTELU

V roku 1972 sa francúzsky bétel v Boulogne-Billancourt v západnom predmestí Paríža stal príliš malým a bola potrebná prestavba. Miesto bolo zvlášť potrebné pre expedíciu. V roku 1959, keď sa bétel v Boulogne dokončil, posielalo sa ročne 85 000 kníh, pričom v roku 1972 toto číslo vzrástlo na 1 094 231, nehovoriac o brožúrach, formulároch a iných tlačivách. Zdalo sa rozumné vybudovať prístavbu niekde medzi Parížom a prístavným mestom Le Havre v západnom Francúzsku, kde prichádzala literatúra zo Spojených štátov. V novembri 1970 sa vyhliadol pozemok o ploche 73 × 33 metrov v Louviers, malom meste v Normandii, ktoré bolo vzdialené asi 105 km od  Paríža aj od Le Havre. Trvalo asi 18 mesiacov, kým sa prekonali administratívne ťažkosti, a tak vlastnícke listiny boli podpísané až 28. apríla 1972. S výstavbou budovy sa začalo nasledujúceho mesiaca a dokončila sa v decembri tohoto roku.

Budova je atraktívna jednoposchodová stavba z prefabrikátov, vonkajšok je obložený tehlami a zeleným emailovým obložením. Na prízemí je priestor na tlačiareň a expedíciu spolu s kuchyňou, chladiarňami a príjemnou jedálňou. Práčovňa, knižnica a 22 spální sú na 1. poschodí. Budova má celkom asi 2 044 m² podlažnej plochy.

Tlačiareň sa premiestnila do Louviers 29. mája 1973. V tento daždivý deň sa naskytol v Boulogne neobvyklý pohľad na tlačiarenské lisy a iné stroje, ako boli dvíhané a nakladané na obrovské nákladné autá na ulici pri bételi. Vodiči áut a kamiónov, ktorí takto museli čakať, boli takí zvedaví, že zabudli aj trúbiť, hoci je to možné, aj keď zakázané, pri dopravných zápchach v Paríži! Nakoniec 4 tlačiarenské lisy, sádzací stroj, rezačka a skladací stroj dorazili bezpečne do Louviers a už o dva dni neskôr sa používali.

Zasvätenie sa uskutočnilo v sobotu 9. júna 1973, keď na programe bolo prítomných 157 osôb. Niekoľko bratov podalo spätný pohľad na dielo vo Francúzsku. Bolo vzrušujúce si uvedomiť, ako pozoruhodne rástlo dielo, keď iba v samotnom roku 1972 počet pokrstených prevýšil číslo 5 000 po prvýkrát. Aj bratia, ktorí mali na starosti tlačiareň, vysvetlili, že v roku 1960 sa vytlačilo 291 530 časopisov, pričom v roku 1972 to bolo už 1 771 000! A celkový počet vytlačených vecí sa zvýšil zo 4 161 994 v roku 1960 na 32 043 610 v roku 1972.

MEDZINÁRODNÝ ZJAZD „BOŽSKÉ VÍŤAZSTVO“

Olympijský štadión v Colombes bol znovu miestom medzinárodného zjazdu. 1. januára 1973, 7 mesiacov pred začiatkom zjazdu, bol vytvorený zjazdový výbor. Aká to bola úžasná úloha dozerať nad premenou štadióna na gigantickú sálu kráľovstva! Ale aký úspech mala táto práca!

Tisícky črepníkových rastlín vypestovaných počas mesiacov svedkami, ktorí boli záhradníkmi, zdobilo stred štadióna okolo pódia. Umelé jazero, v ktorom žili dva plameniaky, bolo tiež peknou dekoráciou. Majiteľ štadióna, francúzsky pretekársky klub, použil dekoráciu na ilustrovanie obálky svojho mesačného športového časopisu. Všetko bolo pripravené na otvorenie v stredu 1. augusta. Doslovný roj ľudí zaplavil štadión. Francúzske noviny, často veľmi stručné a ironické voči svedkom Jehovovým, boli plné chvály na pozorný zástup. Katolícke noviny „La Croix“ komentovali:

„Hoci sa o nich široko hovorí kvôli ich atraktívnemu robeniu  prozelytov z domu do domu, svedkovia Jehovovi mali doteraz vo Francúzsku iba skromný úspech. Predsa však, ich zjazd v Colombes poskytol skutočne pôsobivý pohľad kvôli ich bezchybnej organizácii a biblickým drámam, spolu s ich zmyslom pre zodpovednosť.“

Novinársky svet privítal tento medzinárodný zjazd ako udalosť leta. „Le Monde“ konštatoval:

„Štadión bol preplnený pozorným a dychtivým zástupom, na ktorý by bola žiarlila ktorákoľvek politická strana.“

Dokonca ani ľudia dodávajúci noviny neboli ľahostajní k dobrému chovaniu účastníkov zjazdu. Dodávateľ novín „Parisien Libéré“ umiestnil svoje noviny v kopách na chodníku s plechovkami na peniaze a na všetko nechal dozerať iba jedného muža. Delegáti prekvapení možnosťou obslúžiť sa sami sa ho spýtali, či sa nebojí, že bude ukrátený. Odpovedal: „Och, nie. To isté sme urobili v roku 1969.“

V piatok 3. augusta sa dostavilo 2 703 kandidátov ku krstu, odpovediac „Oui“ na predložené otázky. Bol to nezabudnuteľný okamih, keď odchádzali usporiadane k bazénu, vzdialenému asi 500 metrov. Časopis „Journal du Dimanche“ komentoval túto význačnú udalosť:

„Nie hocikto sa môže stať jedným zo svedkov Jehovových, náhle objaviac ich ‚pravdu‘ ako blesk z jasného neba. Sú nevyhnutné trpezlivosť a čas, odvaha a neobyčajne hlboká kresťanská viera. Ale človek musí tiež prijať nariadenia vysvetlené v biblických zákonoch.“

Zjazdy v Colombes boli míľnikmi, čo sa týka pokroku na francúzskom poli. Návšteva tu bola v roku 1961 23 004 osôb a v roku 1969 tu bolo 47 480 prítomných. Ako to bude v roku 1973? Keď prišiel čas na nedeľnú verejnú prednášku „Božské víťazstvo — jeho význam pre utrápené ľudstvo“, bol tu ohromujúci počet prítomných, 60 241 osôb prepåňajúcich obrovský štadión!

„PREKLAD NOVÉHO SVETA“ VO FRANCÚZŠTINE

Ešte v roku 1963 vyšiel „Preklad nového sveta Kresťanských gréckych Písiem“ vo francúzštine. Nakoniec, o 11 rokov neskôr, bratia s veľkým nadšením prijali kompletný „Preklad nového sveta Svätých písiem“ vo francúzštine. Význam tejto novej publikácie bol vo Francúzsku zvlášť veľký. Prečo? Situácia si vyžaduje menší pohľad do histórie.

Pápeži nazývali Francúzsko „najstaršou dcérou cirkvi“, a dokonca i dnes 85% francúzskej populácie sa hlási ku katolicizmu. Keď zoberiete do úvahy, že pred Francúzskou revolúciou v roku 1789 u bol jeden kňaz na každých 110 obyvateľov a ešte nedávno, v roku 1970, tu bol stále jeden kňaz, mních alebo mníška na každých 297 obyvateľov, je jasné, že rímsko-katolícka  cirkev mala dobrú pozíciu, aby vyučovala Francúzov z Biblie. Avšak kňazi počas stáročí presadzovali pravidlo stanovené Toulouským koncilom v roku 1229: „Laici nesmú vlastniť knihy Starého alebo Nového zákona“. Je pravdou, že od roku 1950 vyšlo niekoľko katolíckych Biblií vo francúzštine, ako je napríklad Jeruzalemská biblia, ale pretože sú pomerne drahé, len málo domácností získalo aspoň jednu. A tak s vydaním „Prekladu nového sveta“ vo francúzštine aj tie najchudobnejšie francúzske rodiny si môžu zaobstarať kompletnú Bibliu.

POSKYTNUTIE MOTIVUJÚCEJ NÁDEJE

Hoci sa život Francúzov z materiálneho hľadiska zlepšil, mnohí sú sklamaní a zmätení. V živote im chýba skutočná stabilita. Keď na nich doliehajú problémy, cítia beznádejnosť, lebo ich náboženstvo im neposkytuje duchovnú silu a pravú dôveru. Posolstvo o kráľovstve má často pretvárajúci vplyv na takéto osoby, čo je skutočne blahodárne. Uvedieme aspoň jeden príklad:

Žena, ktorá utrpela nervové zrútenie kvôli mnohým problémom, ktorým čelila, sa rozhodla spáchať samovraždu a vziať so sebou aj svoje tri deti. Ale skôr, ako uskutočnila tento svoj hrozný plán, vyložila svoje súženie Bohu v modlitbe. Vyriadila svoj byt, napísala listy na rozlúčku manželovi a matke a vyniesla odpadovú nádobu, aby všetko zanechala v dokonalom poriadku.

Ale cestou dolu stretla na schodišti dvoch svedkov, ktorí sa s ňou porozprávali a dohodli dodatočnú návštevu. Keď sa vrátila do svojho bytu, rozmýšľala o dohodnutej návšteve a rozhodla sa odložiť svoju samovraždu o týždeň. O týždeň neskôr svedkovia prišli na čas a po krátkom úvode začalo štúdium s knihou „Pravda“. O niekoľko týždňov neskôr bola pani v takom zlom zdravotnom stave, že musela byť vzatá do nemocnice. Počas piatich týždňov, čo tam bola, svedkovia ju pravidelne navštevovali a pýtali sa na jej zdravie.

Po prepustení z nemocnice štúdium pokračovalo a pani robila všetko, čo mohla, aby navštevovala zhromaždenia spolu s deťmi, hoci bývala ďaleko od sály kráľovstva. Božie slovo bolo také podnecujúce, že vydávala svedectvo každému, koho stretla, s vynikajúcimi výsledkami. Nielenže bola sama pokrstená, ale aj jej matka a jej manžel študovali a nakoniec začali so zvestovateľským dielom!

Je šťastím, že ľudia každého veku a spoločenskej vrstvy sa učia biblické pravdy a ich životy sa pretvárajú, keď si uvedomujú isté vyhliadky, že sa budú môcť tešiť z Božieho daru večného života. Tak v roku 1974 tu bolo 8 689 nových, ktorí reagovali na božiu dobrotu a dali sa pokrstiť. To znamená, že v priemere každú hodinu vo dne v noci sa vo Francúzsku  jedna osoba stala pokrsteným kresťanom! Každý mesiac v roku 1974 viac ako 53 000 svedkov bolo aktívnych v zvestovateľskom diele a v diele robenia učeníkov, pričom sa viedlo viac ako 36 000 biblických štúdií. V tom roku navštívilo Pamätnú slávnosť 110 330 osôb.

ZRUŠENIE ZÁKAZU „STRÁŽNEJ VEŽE“

V roku 1975 tu bol ďalší míľnik v dejinách svedkov Jehovových vo Francúzsku. Bolo to zrušenie 22-ročného zákazu časopisu „Strážna veža“. začínajúc januárom francúzski bratia začali dostávať svoj časopis na študijné účely. Potom, o niekoľko týždňov neskôr, boli natešení z toho, že mali k dispozícii „Strážnu vežu“ pre svedecké dielo od dverí k dverám.

ZAOPATROVANIE DUCHOVNÝCH POTRIEB VŠETKÝCH

Možno si spomínate, že v roku 1952 začali dvaja priekopníci zvestovateľské dielo na Korzike, ktorá je časťou Francúzska. O 15 rokov neskôr, v roku 1967, tu boli 2 zbory. V roku 1969 sa vytvoril tretí zbor a v roku 1970 sa po prvýkrát konal na ostrove krajský zjazd. Odvtedy bolo poslaných na ostrov niekoľko zvláštnych priekopníkov a v roku 1978 tu bolo 431 zvestovateľov organizovaných do 9 zborov.

Malé nezávislé kniežatstvo Monako na pobreží Stredozemného mora je pod správou francúzskej odbočky. Ako možno viete, je domovom slávneho centra hazardných hier, Monte Carla. Hoci vydávanie svedectva z domu do domu medzi 27 000 obyvateľmi Monaka je zakázané, zvestovatelia francúzskeho zboru v Beausoleil tam pravidelne hlásali. V roku 1978 bolo v Monaku 7 aktívnych svedkov.

Je postarané aj o duchovné potreby cudzincov. Tak v roku 1975 bolo vo Francúzsku 17 portugalských a 16 španielskych zborov, nehovoriac o jednom gréckom a dvoch nemeckých zboroch. Okrem toho tu bolo 24 portugalských a 12 španielskych skupín, ktoré boli pripojené k francúzskym zborom. Aké bolo povzbudzujúce vidieť, že všetci títo ľudia z rozličných častí zeme sa mohli dozvedieť pravdu vo svojich vlastných jazykoch!

ĎALŠIE TRIEDY ŠKOLY SLUŽBY KRÁĽOVSTVA

Ako sa hovorilo už skôr, škola služby kráľovstva sa začala vo Francúzsku v marci roku 1961. Jej cieľom bolo pomôcť starším spåňať si svoje biblické povinnosti. Do decembra 1971 sa už celkovo 93 tried tešilo z úžitkov tohto kurzu, ktorý sa po 28. triede zmenil z mesačného na dvojtýždňový.

Po viac ako trojročnom zastavení sa škola znovu rozbehla  vo februári 1975. A začala sa používať nová učebnica. Počas tohto roku malo úžitok z tohto kurzu 2 043 starších. Potom počas 6-týždňového obdobia v roku 1978 viac než 5 300 francúzskych starších navštívilo dvojdňový revidovaný kurz. Mali z neho starší prospech? Jeden starší odpovedal kladne a vysvetlil: „Ďakujem Jehovovej pozornej organizácii za to, že nám dáva jasnejšie objasnenie na budovanie našich bratov v zbore.“

PRIDÁVA SA DRUHÁ PRÍSTAVBA

V roku 1973, keď sa zasväcovala prístavba v Louviers, predpokladalo sa, že sa postará o potreby vo Francúzsku až do veľkého súženia. Dokonca, keď sa kúpil pozemok v Incarville [dedine neďaleko Louviers] v roku 1974, nemyslelo sa na budovanie prístavby ale iba na sály kráľovstva. Ale rýchly vzrast diela kráľovstva čoskoro zmenil naše myslenie. Nakoniec, 2. apríla 1976, sa dostalo povolenie na vybudovanie jednoposchodovej budovy s podlažnou plochou 2 483 m².

Každému zboru vo Francúzsku sa poslal obežník, ktorým sa hľadali dobrovoľníci so stavebnými skúsenosťami. Pretože bratia neboli veľmi spokojní so stavbou z prefabrikátov v Louviers, rozhodli sa postaviť novú budovu sami. Brat so skúsenosťami v stavebníctve sa ponúkol koordinovať prácu ako člen stavebného výboru, na ktorý dohliadal výbor odbočky a vedúci Zbor.

Práca pokračovala podľa plánu až do 8. decembra 1976, keď vedúci Zbor navrhol vystaviť druhé poschodie, čím by sa pridalo ďalších 10 spální. Preto náš architekt nakreslil nové plány, ktoré boli predložené na kontrolu. Tým sa nám poskytlo 390 m² plochy naviac a celková podlažná plocha budovy bola 2 873 m². Nová prístavba bola dokončená a v sobotu 13. mája 1978 brat z vedúceho Zboru ju zasvätil svojím príhovorom vo francúzštine. V prístavbe v Incarville je dnes zásielkové oddelenie a aj ubytovanie pre bratov bételu, ktorí pracujú v Louviers. Takmer všetkých 34 spální na 1. a 2. poschodí je už obsadených. V roku 1980 mala francúzska rodina bétel 136 členov, z ktorých 46 je v Boulogne a 90 v Louviers-Incarville.

HOJNOSŤ NOVÝCH PUBLIKÁCIÍ

V posledných rokoch sa vykonalo ohromné množstvo prekladateľskej práce, čím sa dosiahlo, že vo francúzštine sú prakticky všetky publikácie, ktoré sú aj v angličtine. Počínajúc rokom 1976 dokonca aj každoročný „Index publikácií Strážnej veže“ sa publikoval vo francúzštine ako v prvom jazyku okrem angličtiny. Vo francúzštine sa vydali aj  kazetové záznamy biblických kníh, z ktorých viac ako 12 000 súborov Jánovej knihy sa rozšírilo v 28 krajinách.

ZJAZDY „VÍŤAZNÁ VIERA“

Keďže štadión Colombes bol naplnený na maximálnu kapacitu v roku 1973, výbor odbočky zorganizoval 6 zjazdov „Víťazná viera“ po celom Francúzsku v roku 1978. A urobili dobre, lebo celková účasť bola 83 419 — o 23 178 viac ako v roku 1973!

V piatok ráno sa delegáti delili so svojou víťaznou vierou tým, že vydávali svedectvo miestnym obyvateľom. Mladá žena v Paríži privítala svedkov Jehovových a povedala: „Vašu návštevu iste spôsobila prozreteľnosť. Veľmi sa potrebujem s niekým porozprávať. Už som mala tri nervové zrútenia a dokonca som chcela spáchať samovraždu“. Potom sa zdôverila svedkom, že cíti potrebu priblížiť sa bližšie k Bohu. Zariadilo sa, aby prišla na verejnú prednášku spolu s priateľom.

VYHLIADKY EŠTE VÄČŠIEHO VZRASTU

Keď uvažujeme o tom, ako dielo vzrástlo od roku 1979 iba z hàstky odvážnych a odhodlaných kresťanov na úsvite storočia, môžeme naozaj vidieť, že Jehova požehnal svoj ľud. Dúfame, že táto správa povzbudí všetkých tých, ktorí ju čítajú, aby sa predierali dopredu v Jehovovej službe a pamätali na to, že všetky tu predložené udalosti potvrdzujú pravdivosť slov apoštola Pavla:

„Lebo nemôžeme urobiť nič proti pravde, ale iba pre pravdu.“ — 2. Kor. 13:8.

 [Mapa na straně 25]

(Úplný, upravený text — viz publikaci)

Francie

BRITSKÝ KANÁL

BELGICKO

NĚMECKO

LUCENBURSKO

VOGÉZY

LOTRINSKO

ALSASKO

ŠVAJČIARSKO

TALIANSKO

ALPY

MONAKO

STREDOZEMNÉ MORE

KORZIKA

PYRENEJE

ŠPANIELSKO

PARÍŽ

RIEKA LOIRA

BRETANIA

NORMANDIA

SÁRSKO

Roubaix

Bruay

Sin-le-Noble

Lens

Douai

Denain

Le Havre

Caen

Louviers

Strasbourg

Nancy

Rennes

Angers

Nantes

Poitiers

Moulins

Limoges

Bordeaux

Bayonne

Toulouse

Marseila

Bastia

Niceja

Valencia

Beauvène

Clermont-Ferrand

Grenoble

Lyon

Annecy

Dijon

Besançon

Mulhouse