Nie, nenútia. V našom hlavnom časopise Strážna veža sme uviedli: „Nútiť ľudí zmeniť náboženstvo je nesprávne.“ a Teda na ľudí nikdy nevyvíjame nátlak, aby zmenili náboženstvo, a to z nasledujúcich dôvodov:

•   Ježiš ľuďom nikdy nevnucoval svoje učenie. Vedel, že na jeho posolstvo bude priaznivo reagovať len relatívne málo ľudí. (Matúš 7:13, 14) Keď sa niektorým jeho učeníkom nepáčilo, čo povedal, nechal ich odísť a nenútil ich, aby s ním zostali. (Ján 6:60–62, 66–68)

•   Ježiš svojich učeníkov učil, aby nenútili ľudí zmeniť náboženstvo. Nemali ľuďom vnucovať dobré posolstvo o Kráľovstve, ale mali hľadať tých, ktorí budú ochotní počúvať. (Matúš 10:7, 11–14)

•   Zmena vierovyznania pod nátlakom nemá zmysel, pretože Boh prijíma iba také uctievanie, ktoré vychádza zo srdca. (5. Mojžišova 6:4, 5; Matúš 22:37, 38)

 Je pravda, že šírime biblické posolstvo „do najvzdialenejšej časti zeme“, a to tak, že zvestujeme „verejne a z domu do domu“, ako je to prikázané v Biblii. (Skutky 1:8; 10:42; 20:20) A preto sme podobne ako raní kresťania niekedy obviňovaní z protizákonného obracania na vieru. (Skutky 18:12, 13) Tieto obvinenia však nie sú pravdivé. Nikomu svoju vieru nevnucujeme. Naopak, sme presvedčení, že každý človek by mal mať možnosť získať toľko informácií, aby na základe nich mohol sám urobiť informované rozhodnutie.

 Nevyvíjame na ľudí nátlak, aby zmenili vierovyznanie, ani nevykonávame politickú činnosť pod pláštikom náboženstva. Neponúkame ľuďom ani hmotné či sociálne výhody, len aby sme získali ďalších prívržencov. V tom je naše konanie v ostrom protiklade s konaním tých, ktorí sa vyhlasujú za kresťanov, ale takýmito skutkami v skutočnosti zneucťujú Krista. b

 Áno, Biblia ukazuje, že ľudia majú právo zmeniť náboženstvo. Píše sa v nej o mnohých, ktorí sa slobodne rozhodli, že sa nebudú držať náboženstva svojich príbuzných, ale budú uctievať pravého Boha. Patrili k nim napríklad Abrahám, Rút, niektorí Aténčania a apoštol Pavol. (Jozua 24:2; Rút 1:14–16; Skutky 17:22, 30–34; Galaťanom 1:14, 23) V Biblii sa dokonca píše, že človek má právo aj zanechať pravé uctievanie, hoci také rozhodnutie nie je múdre. (1. Jána 2:19)

 Právo zmeniť náboženstvo je zakotvené aj vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, ktorú Organizácia Spojených národov označila za základ medzinárodných dohovorov a dohôd na ochranu ľudských práv a slobôd. V tomto dokumente sa píše, že každý má „voľnosť zmeniť náboženstvo alebo vieru“ a právo „vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky“ vrátane náboženských myšlienok. c Samozrejme, tieto práva so sebou nesú aj povinnosť rešpektovať právo druhých držať sa svojho presvedčenia, ako aj odmietnuť myšlienky, s ktorými nesúhlasia.

 Nie je to tak. Biblia povzbudzuje, aby sme si ctili všetkých ľudí bez ohľadu na ich náboženské vyznanie. (1. Petra 2:17) Okrem toho Jehovovi svedkovia poslúchajú príkaz ctiť svojich rodičov, a to aj v prípade, že nemajú rovnakú vieru ako oni. (Efezanom 6:2, 3)

 No nie každý súhlasí s tým, čo sa píše v Biblii. Jedna žena, ktorá vyrastala v Zambii, rozpráva: „V našej komunite sa zmena náboženstva... považuje za skutok nevery, za zradu rodiny i komunity.“ Osobne to zažila, keď ako dospievajúca začala študovať Bibliu s Jehovovými svedkami a krátko nato sa rozhodla zmeniť náboženstvo. Spomína: „Rodičia mi opakovane hovorili, ako veľmi sa im moje rozhodnutie nepáči a že som ich sklamala. Bolo to pre mňa veľmi ťažké, lebo na názore mojich rodičov mi záleží... Keď som sa rozhodla byť verná Jehovovi, a nie rodinným tradíciám, neznamená to, že som zradila svoju rodinu.“ d