Pozemné míny — rátanie nákladov

Dňa 26. decembra 1993 sa šesťročný Augusto prechádzal po otvorenom poli blízko Luandy, hlavného mesta Angoly. Zrazu si na zemi všimol lesklý predmet. Zo zvedavosti sa ho rozhodol zdvihnúť. Jeho nasledujúci pohyb spôsobil výbuch pozemnej míny.

V dôsledku výbuchu bolo nutné Augustovi amputovať pravú nohu. Teraz ako dvanásťročný je väčšinu času odkázaný na invalidný vozík, a je aj slepý.

AUGUSTA zmrzačila protipechotná pozemná mína, ktorá je tak pomenovaná preto, lebo jej primárnym cieľom sú ľudia, nie tanky či iné vojenské vozidlá. Odhaduje sa, že do dnešného dňa sa vyrobilo vyše 350 druhov protipechotných pozemných mín najmenej v 50 krajinách. Mnohé z nich sú skonštruované tak, aby poranili, nie zabili. Prečo? Lebo poranení vojaci potrebujú ošetrenie a vojak zmrzačený pozemnou mínou spomalí vojenské operácie — a práve to chce nepriateľ. Navyše zúfalý krik ranených bojovníkov môže naplniť hrôzou srdcia ich druhov. Preto sa pozemné míny zvyčajne považujú za najefektívnejšie vtedy, ak obete prežijú — aj keď len horko-ťažko.

Ako sme uviedli v predchádzajúcom článku, väčšinou sú však obeťami pozemných mín civilisti, nie vojaci. Nie je to vždy neúmyselné. Podľa knihy Landmines—A Deadly Legacy (Pozemné míny — smrtiace dedičstvo) sú niektoré výbušniny „úmyselne zamerané na civilistov, aby sa vyprázdnilo územie, zničili potravinové zdroje, vytvorili zástupy utečencov, alebo aby sa jednoducho vyvolala panika“.

Napríklad počas bojov v Kambodži vojaci rozmiestnili míny po obvode nepriateľských dedín a potom delostrelci ostreľovali tieto dediny. Civilisti v snahe uniknúť vbehli priamo na mínové polia. Zároveň sa Červení Khméri snažili donútiť vládu vyjednávať s nimi tak, že ich členovia rozmiestnili míny na ryžových poliach, čím vyvolali strach v srdciach roľníkov a vlastne zastavili poľnohospodársku výrobu.

To, čo sa stalo v Somálsku v roku 1988, bolo azda ešte ohavnejšie. Pri bombardovaní Hargeysy boli obyvatelia nútení utiecť. Vojaci potom nakládli pozemné míny do opustených domov. Keď sa boje skončili a utečenci sa vrátili, zmrzačili ich alebo zabili ukryté výbušniny.

 Ale pozemné míny okrem toho, že spôsobujú stratu života či končatiny, spôsobujú ešte iné škody. Zamyslite sa nad niektorými ďalšími účinkami týchto zákerných zbraní.

Hospodárske a spoločenské straty

Kofi Annan, generálny tajomník Organizácie Spojených národov, poznamenáva: „Prítomnosť — či dokonca strach z prítomnosti — jedinej pozemnej míny môže zastaviť obrábanie celého poľa, olúpiť celú dedinu o jej živobytie, čo kladie ďalšiu prekážku na ceste krajiny k obnove a rozvoju.“ Teda roľníci v Afganistane a Kambodži by mohli obrábať o 35 percent pôdy viac, keby sa nebáli na ňu vkročiť. Niektorí podstupujú toto riziko. „Desia ma míny,“ hovorí jeden roľník z Kambodže, „ale ak nepôjdem von pokosiť trávu a zrezať bambus, neprežijeme.“

Tí, ktorí prežili explóziu pozemných mín, sa často vyrovnávajú so zdrvujúcimi finančnými bremenami. Napríklad v rozvojových krajinách môže dieťa, ktoré v desiatich rokoch príde o nohu, počas svojho života potrebovať až 15 nožných protéz, z ktorých každá bude stáť priemerne 125 amerických dolárov. Pripusťme, že niektorým sa to možno nezdá veľa. Ale pre väčšiu časť populácie Angoly predstavuje 125 amerických dolárov viac ako trojmesačný zárobok!

Zamyslite sa nad mučivou spoločenskou ujmou. Napríklad obyvatelia jednej ázijskej krajiny sa vyhýbajú ľuďom s amputovanou končatinou zo strachu, aby si neprivolali „nešťastie“. Manželstvo môže byť pre ľudí s amputovanou končatinou len pominuteľným snom. „Nemôžem si plánovať manželstvo,“ ponosuje sa jeden Angolčan, ktorému museli amputovať nohu, keď bol zranený pri výbuchu pozemnej míny. „Ženy chcú mužov, ktorí môžu pracovať.“

Pochopiteľne, mnohé obete trpia pocitom nízkej sebaúcty. „Už viac nedokážem živiť svoju rodinu,“ hovorí jeden Kambodžan, „a to ma zahanbuje.“ Tieto pocity môžu niekedy byť ešte vysiľujúcejšie ako strata končatiny. „Myslím si, že najväčšia ujma, akú som zakúsil, bola emocionálna,“ hovorí Artur, obeť z Mozambiku. „Často ma podráždilo jednoducho to, že sa na mňa niekto pozrel. Myslel som si, že si ma už nikto neváži a že už nikdy nebudem viesť normálny život.“ *

 A čo odstraňovanie mín?

V posledných rokoch sa vyvíja intenzívne úsilie na podnietenie národov k vydaniu zákazu používať pozemné míny. Navyše niektoré krajiny začali nebezpečnú úlohu odstraňovania mín, ktoré už sú položené. Ale v ceste im stojí niekoľko prekážok. Jedna súvisí s časom. Odmínovávanie je príliš pomalé. V skutočnosti hľadači mín odhadujú, že odstránenie jednej míny zaberie zhruba stokrát viac času, ako jej položenie. Ďalšou prekážkou sú náklady. Jedna mína stojí od troch do pätnástich amerických dolárov, ale jej odstránenie môže stáť až 1000 dolárov.

Úplné odmínovanie sa preto zdá takmer nemožné. Napríklad odstránenie všetkých mín v Kambodži by si vyžadovalo, aby v niekoľkých nasledujúcich rokoch každý obyvateľ tejto krajiny venoval na tento projekt celý svoj príjem. Odhaduje sa, že aj keby boli dostupné finančné prostriedky, odstránenie všetkých mín by tu trvalo celé storočie. Celosvetová situácia je ešte skľučujúcejšia. Odhaduje sa, že s použitím súčasnej techniky by odmínovanie planéty stálo 33 miliárd amerických dolárov a zabralo by viac ako 1000 rokov!

Je pravda, že sú navrhnuté inovované technológie na odstránenie mín — od použitia geneticky modifikovanej mušky ovocnej, pomocou ktorej možno detegovať výbušniny, po použitie obrovských diaľkovo ovládaných vozidiel, ktoré by odmínovali dva hektáre za hodinu. Môže to však trvať istý čas, kým bude možné použiť tieto technológie vo väčšom rozsahu a pravdepodobne budú dostupné len najbohatším krajinám.

Preto sa odmínovanie väčšinou uskutočňuje prostredníctvom zastaraných technológií. Muž sa na bruchu plazí po zemi a palicou skúma pôdu pred sebou, centimeter po centimetri očistí 20 až 50 štvorcových metrov za deň. Nebezpečné? Áno! Na každých 5000 zneškodnených mín pripadá jeden zabitý hľadač mín a dvaja utrpia zranenie.

Snaha o zjednotenie v boji proti pozemným mínam

V decembri 1997 podpísali zástupcovia viacerých krajín Dohodu o zákaze používania, uskladňovania, výroby a rozširovania protipechotných mín a o ich zničení, ktorá je známa aj ako Ottawská dohoda. „Je to úspech bez precedensu alebo obdoby, či už v medzinárodnom odzbrojovaní, alebo v medzinárodnom humanitárnom práve,“ hovorí Jean Chrétien, ministerský predseda Kanady. * Stále však takmer 60 krajín — vrátane niektorých najväčších svetových výrobcov mín — túto dohodu ešte nepodpísalo.

Bude mať Ottawská dohoda úspech pri odstraňovaní hrozby v podobe pozemných mín? Možno do istej miery. Ale mnohí sú skeptickí. „Dokonca aj keby všetky krajiny sveta dodržali postupy prijaté v Ottawe,“ podotýka Claude Simonnot, člen vedenia Handicap International  vo Francúzsku, „bol by to len jeden krok smerom k očisteniu planéty od všetkých nebezpečných mín.“ Prečo? „Milióny mín zostávajú zahrabané v pôde, trpezlivo čakajúc na budúce obete,“ hovorí Simonnot.

Vojenský historik John Keegan poukazuje na ďalší faktor. Hovorí, že bojovnosť „siaha do najtajnejších miest ľudského srdca... kde vládne pýcha, kde prevládajú emócie, kde je inštinkt kráľom“. Dohovory nemôžu odstrániť tak hlboko zakorenené ľudské črty, ako je nenávisť a chamtivosť. Ale znamená to, že ľudia budú navždy bezmocnými obeťami pozemných mín?

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček na strane 6]

Zarábajú dvakrát?

Základnou zásadou v podnikaní je, že spoločnosti sú zodpovedné za to, ak ich výrobky spôsobia ujmu. Lou McGrath z Mines Advisory Group (Mínová poradenská skupina) preto presadzuje, že spoločnosti, ktoré zarábajú na výrobe pozemných mín, by mali povinne platiť odškodné. Iróniou však je, že práve mnohí výrobcovia mín zarábajú na odmínovávaní. Napríklad bývalý výrobca mín v Nemecku údajne dostal kontrakt na odmínovanie v Kuvajte v hodnote sto miliónov dolárov. A v Mozambiku dostalo kontrakt v hodnote 7,5 milióna dolárov na vyčistenie ciest prvoradej dôležitosti konzorcium troch spoločností — z ktorých dve míny konštruovali.

Niektorí to považujú za hrubú nemorálnosť spoločností vyrábajúcich pozemné míny, keď sú to práve ony, kto zarába na ich odstraňovaní. V istom zmysle tvrdia, že konštruktéri pozemných mín zarábajú dvakrát. Nech je to už akokoľvek, výroba aj odstraňovanie pozemných mín je i naďalej prekvitajúcim obchodom.

[Nákres na strane 5]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Priemerný počet pozemných mín na 2,5 štvorcového kilometra v deviatich najhustejšie zamínovaných krajinách

BOSNA a HERCEGOVINA 152

KAMBODŽA 143

CHORVÁTSKO 137

EGYPT 60

IRAK 59

AFGANISTAN 40

ANGOLA 31

IRÁN 25

RWANDA 25

[Prameň]

Zdroj: United Nations Department of Humanitarian Affairs, 1996

[Obrázky na strane 7]

V Kambodži varujú pred pozemnými mínami nápadné plagáty a značky

Na každých 5000 zneškodnených mín je zabitý jeden hľadač mín a dvaja utrpia zranenie

[Pramene ilustrácií]

Pozadie: © ICRC/​Paul Grabhorn

© ICRC/​Till Mayer

© ICRC/​Philippe Dutoit