Po rozbúrených moriach do tichých vôd

ROZPRÁVA HANS STURM

POČAS viac ako 200 rokov boli muži z našej rodiny námorníkmi. Mojou túžbou bolo nasledovať otca, ktorý životom na mori nasledoval starého otca.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny v roku 1914 bol otec odvedený k nemeckému vojnovému námorníctvu a plavil sa na mínolovke v Baltickom mori. V roku 1916 bol prevelený na obchodnú loď, ktorá sa do konca vojnového stavu používala na import železnej rudy zo Švédska. Otec zomrel v roku 1919, keď som mal len osem rokov, ale spomienky naňho ma pobádali ďalej.

Aby som naplnil svoju túžbu dosiahnuť toto vyvolené povolanie, musel som slúžiť na mori štyri roky a z toho som musel odpracovať 20 mesiacov na plachetniciach. Až potom som sa mohol zapísať na námornú akadémiu. Preto keď som mal 15 rokov, vzala ma mama zo Stettina (dnes Štetín, Poľsko), kde som sa narodil, do nemeckého Hamburgu. Vedeli sme, že spoločnosť Laeisz vlastní veľa plachetníc, a dúfali sme, že by som mohol na jednej z nich slúžiť ako kadet. Nemohli sme si dovoliť za to platiť, ale vďaka povesti môjho otca ma Laeisz prijal bezplatne.

V roku 1927 som sa nalodil na oceľový štvorsťažník Padua. * Plavili sme sa z Hamburgu do Chile, aby sme vyzdvihli náklad dusičnanov. Nemali sme žiadne motory — len plachty. Tie plavby po Atlantiku boli vzrušujúcim zážitkom pre všetkých mladíkov.

Často sme sa plavili po rozbúrených moriach. Vtedy sme museli mať stiahnuté plachty. Aké to bolo šplhať sa po lanách a sťahovať plachty, keď sa loď zmietala na vlnách? Musím sa priznať, že som mal strach! Ale keď som dostal rozkaz, vypustil som z mysle všetko ostatné, vyšplhal som sa a urobil som, čo mi povedali.

Sily, ktoré som nemohol ovplyvniť

Moja mama bola rímska katolíčka, ale krátko po otcovej smrti sa začala stretávať s Ernste Bibelforscher, čiže s Vážnymi bádateľmi Biblie, ako boli vtedy Jehovovi svedkovia známi v Nemecku. V roku 1923 bola pokrstená. Nikdy som nepovažoval katolícke náboženstvo za zvlášť príťažlivé a to, o čom mama rozprávala, sa zdalo rozumné. Preto sme s mladšou sestrou Margot chodievali spolu s mamou na zhromaždenia, kde sa študovala Biblia.

V roku 1929 som odišiel z Paduy a nasledujúce tri roky som strávil na rôznych parníkoch. Na nich som sa dostal do prístavov severnej Európy a Stredozemného mora. Na jednej plavbe som sa plavil okolo sveta. Radoval som sa z takého života a tešil som sa na zápis na námornícku akadémiu v Štetíne, kam chodil aj môj otec. V roku 1933 sa začalo moje 18-mesačné školenie, aby som  sa kvalifikoval na prvého lodného dôstojníka. Moje plány však skrížili sily, ktoré som nemohol ovplyvniť.

V tom istom roku sa dostal k moci Hitler a Nemecko bolo zmietané nacionalizmom. Študenti s obľubou vykrikovali: „Heil Hitler!“ Ale z toho, čo som sa naučil od mamy, som vedel, že by som to nikdy nemal robiť. Bol som vyzvaný, aby som vysvetlil svoje odmietanie, ale moje vysvetlenie neprijali. Vyhodili ma zo školy. Riaditeľ bol však láskavý človek a dal mi list, v ktorom bolo uvedené, že som tu rok študoval. Keďže som nemohol dokončiť štúdium, odišiel som bez akejkoľvek kvalifikácie. Zdalo sa mi, akoby sa zrútil celý svet.

Tlak narastá

Pre svoj neutrálny postoj som sa dostal na čiernu listinu. Nielenže som sa nemohol plaviť na žiadnej lodi, ale nemohol som dostať ani žiadne zamestnanie, a tak som zostal doma a pomáhal som mame. Žila z ruky do úst — varila ľuďom a ja som ochotne umýval riad a čistil zeleninu. V roku 1935, štyri roky pred druhou svetovou vojnou, v mojom živote nastal zvrat.

V Danzigu (dnes Gdansk) žil strýc Oskar. Keď sa dozvedel o mojich ťažkostiach, zavolal ma, aby som s ním pracoval v jeho reštaurácii. Strýc aj jeho manželka Rosl boli Jehovovi svedkovia. Ochotne som prijal ich láskavú ponuku. Hoci mi nemohli vyplácať mzdu pravidelne, cítil som sa u nich istejšie.

Po prvej svetovej vojne sa Danzig stal takzvaným slobodným mestom spravujúcim veľký pás územia pod kontrolou Spoločnosti národov. Cieľom bolo poskytnúť Poľsku prístup k moru, ale toto usporiadanie v skutočnosti odrezalo Východné Prusko od ostatného Nemecka. Táto situácia bola pre Hitlera neprijateľná. Práve jeho invázia do Poľska a zabratie tejto krajiny vyvolalo druhú svetovú vojnu.

Nejaký čas po mojom príchode sa strýc a teta starali o jedného mladého muža, ktorý bol väznený v koncentračnom tábore, lebo bol Jehovov svedok. Rozprával mi o krutom zaobchádzaní, ktoré tam zažil. O niečo neskôr boli strýc a teta zatknutí, lebo odmietali zdraviť „Heil Hitler“, ale prepustili ich. V tom čase aj mňa vypočúvalo gestapo, no nezadržalo ma.

Medzitým dostala mama v Stettine pre mňa povolávací rozkaz nastúpiť službu v nemeckej armáde. Ihneď mi napísala opatrný list, v ktorom ma prosila, aby som navštívil tetu Naomi, ktorá žila v severnom Švédsku. Uvedomil som si, čo tým mienila — odíď z krajiny!

Nacistické prenasledovanie

Všetko bolo stále ťažšie. Strýc a teta boli znova zatknutí. Tentoraz ich odviedli do koncentračného tábora v Stutthofe, vzdialenom dve hodiny cesty autobusom z Danzigu. Držali ich tam až do konca vojny v roku 1945. Žiaľ, dozvedel som sa, že strýc zomrel na jednej lodi, ktorá z tábora odvážala väzňov smerom na západ v snahe uniknúť pred približujúcou sa  ruskou armádou. Teta však prežila a stala sa evanjelistkou celým časom.

 Keď vzali strýca a tetu do Stutthofu, v Stettine zatkli mamu a vo väzení strávila sedem mesiacov. Moja sestra sa vydala za syna jedného manželského páru svedkov a bola vo väzení v tom istom čase ako mama. Sestrin manžel a ich dcéra boli poslaní do koncentračného tábora. Jej manžel tam zomrel a dcéra strávila osem rokov v niektorých smutne známych táboroch vrátane Belsenu.

Pri jednej príležitosti prinútili moju neter a ďalších svedkov stáť vonku v ľahkom oblečení od šiestej hodiny ráno do šiestej hodiny večer — a to bol november — preto, lebo odmietli šiť nábojové pásy pre armádu. Znížili im denný prídel na kúsok chleba a džbán vody a každý tretí deň dostali trochu teplej polievky. Spávali na betónovej podlahe bez lôžka, dokonca aj bez slamy. Trvalo to šesť týždňov a správcovia tábora sa čudovali, že všetci prežili.

Útek — kam?

Po druhom zatknutí strýca a tety som vedel, že je nevyhnutné, aby som odišiel z Danzigu skôr, ako si po mňa príde gestapo. Strýc mi požičal malú sumu peňazí a nakoniec som dostal povolenie cestovať poľskou loďou smerujúcou do Hullu na východnom pobreží Anglicka. Po vylodení som dostal povolenie na trojmesačný pobyt; bola to bežná doba pre cudzincov.

Okamžite som cestoval na Craven Terrace 34 v Londýne, na adresu, kde sa nachádzala kancelária odbočky spoločnosti Watch Tower. Zoznámil som sa tu s Pryceom Hughesom, v tom čase dozorcom odbočky. Vybavil mi ubytovanie u jeho príbuzného Stanleya Rogersa v Liverpoole na západnom pobreží Anglicka. Stanley bol ku mne veľmi láskavý.

Na jar v roku 1937 som bol v Liverpoole pokrstený na znak mojej oddanosti Jehovovi. Ešte stále som však túžil po živote na mori, preto som sa zapísal na Liverpoolskú námornícku akadémiu a po dvoch mesiacoch som získal kvalifikáciu druhého dôstojníka. Platnosť môjho povolenia na pobyt rýchlo vypršala, preto sa bratia v Liverpoole skontaktovali s jedným členom parlamentu a dĺžka môjho pobytu bola predĺžená na ďalšie tri mesiace — na potrebný oddych.

Vďaka mojim skúsenostiam na plachetnici Padua sa o mňa zvlášť zaujímal inštruktor na námorníckej akadémii. Keď sa dozvedel o mojich ťažkostiach, odporučil mi, aby som išiel do spoločnosti Blue Funnel Line. Tam som sa zoznámil s jedným z jej zástupcov, Lawrencom Holtom. O dva roky neskôr, keď som sa s ním opäť stretol v Liverpoole na jednej lodi tejto spoločnosti, sa ma opýtal, či som už získal kvalifikáciu prvého dôstojníka. Povedal som mu, že som potreboval už len dva týždne praxe v službe na lodnom mostíku; a tak mi zariadil plavbu do Port Saidu v Egypte.

Keď som sa 7. júla 1939 vrátil do Liverpoolu, plánoval som urobiť skúšky na prvého dôstojníka, ale nebolo to možné, lebo sa blížila vojna. Namiesto toho som bol pridelený na loď v Londýne. Keď to vládne autority zistili, okamžite ma odvolali z plavby na ktorejkoľvek lodi a chceli ma uväzniť ako cudzinca z krajiny nepriateľa, lebo som bol Nemec. Ale pán Holt sa za mňa prihovoril a dostal som prácu záhradníka v Liverpoole. V máji 1940 som však bol zatknutý a v júni ma poslali do Kanady na parníku Ettrick.

Do Kanady

Ettrick viezol asi 5000 Nemcov, polovica z nich boli utečenci a druhá polovica vojnoví zajatci. Medzi utečencami bol gróf von Lingen, o ktorom sme vedeli, že bol vnukom bývalého nemeckého cisára. Všetku našu poštu cenzurovali, preto keď dôstojník spravodajskej služby videl list von Lingena adresovaný kráľovnej Márii, anglickej kráľovnej matke, s úvodným pozdravom „Milá teta Mária“, pýtal sa na to. Von Lingen však kráľovnu oslovil správne — kráľovské rodiny Anglicka a Nemecka boli blízkymi príbuznými. Mne táto príhoda poslúžila len na to, aby zdôraznila stupídnosť a ničotnosť vojny.

 Stanley Rogers, o ktorom som sa zmienil už skôr, slúžil v čase medzi dvoma svetovými vojnami v Kanade ako pútnik (ako sa vtedy nazývali cestujúci služobníci Jehovových svedkov). Skontaktoval sa s tamojšími svedkami a oni nadviazali kontakt so mnou a spolusvedkom Tonym Steffensom, ktorého tiež deportovali. Ich listy a balíčky nás veľmi povzbudzovali. Bol som vo väzbe dva a pol roka v ôsmich rôznych táboroch, kde som väčšinu času trávil výrobou drevených stolov a lavičiek.

Opäť v Anglicku a na slobode!

Keď sa druhá svetová vojny chýlila k svojmu koncu, vrátil som sa do Anglicka do internačného tábora na ostrove Man. Tam ma navštívil John Barr z londýnskej kancelárie odbočky spoločnosti Watch Tower — dnes člen vedúceho zboru Jehovových svedkov — a priviedol so sebou niekoľko miestnych svedkov. V roku 1944 som bol prepustený a spojil som sa so Stanleym. Stanley sa medzitým oženil s Nitou Thomasovou a žili v Birkenheade, prístave na rieke Mersey oproti Liverpoolu. Tu som sa zoznámil s Olive, Nitinou sestrou, a ďalší rok sme sa zosobášili.

Hneď ako sme dostali povolenie, cestovali sme s Olive do Nemecka na návštevu mojej mamy. Bolo skľučujúce prechádzať zničenými mestami, ktoré som tak dobre poznal. Chcel som ísť zvlášť do Hamburgu do Laeiszovej kancelárie. Aké to bolo prekvapenie, keď som tam stretol kapitána Pieninga, veliteľa Paduy na mojich dvoch posledných plavbách v rokoch 1928 a 1929! Počas vojny bol v aktívnej službe a obaja jeho synovia zahynuli v boji. Zlomilo ho to. Veľmi ma zarmútilo, čo som videl a počul.

Počas rokov, ktoré som strávil v Kanade, mala spoločnosť Blue Funnel Line i naďalej o mňa záujem a ochotne ma po mojom návrate prijala späť. V roku 1947 som konečne získal kvalifikáciu na prvého dôstojníka. Nasledujúci rok sa Olive stala evanjelistkou celým časom.

Nájdenie zmyslu života

Znova som šiel na more a počas plavieb som sa zoznámil s mnohými misionármi spomedzi svedkov v krajinách Ďalekého východu. No oblastný zjazd v Londýne v roku 1947 natrvalo ovplyvnil moje srdce, lebo mi pomohol odhodlať sa slúžiť Jehovovi celým časom, čo sa stalo mojím cieľom. Moji zamestnávatelia boli sklamaní. Ale v roku 1952 mi láskavo dali kancelársku prácu na čiastočný úväzok, aby mi umožnili pripojiť sa k Olive v kazateľskej činnosti celým časom. Moju hlboko zakorenenú túžbu po živote na mori som nahradil podmaňujúcejšou túžbou.

S Olive sme sa veľmi tešili zo spoločného kázania a mali sme výsadu pomáhať mnohým ľuďom získať presné poznanie biblickej pravdy. (2. Korinťanom 3:2, 3) Po celé tie roky som sa tešil aj z ďalších výsad na oblastných a krajských zjazdoch. Dnes ešte stále slúžim ako starší na polostrove Wirral, v Birkenheade a jeho okolí.

Moja milá Olive zomrela v roku 1997. Pri pohľade späť vidím, že som vo svojom živote prežil mnoho rozbúrených morí. Ale nakoniec som pod Jehovovým láskyplným vedením doplával s milujúcou družkou do pokojných vôd na vyše 50 rokov, zotrvávajúc na najlepšej životnej ceste zo všetkých — v službe Jehovovi.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 18]

S otcom a mamou v roku 1914

[Obrázky na stranách 18, 19]

Môj nemecký prepúšťací list, v ktorom boli zaznamenané moje plavby na štvorsťažníku „Padua“

[Obrázok na strane 21]

S manželkou Olive na londýnskom zjazde v roku 1974