Vikingovia — dobyvatelia a kolonizátori

BOLO to v jeden júnový deň v roku 793 n. l. Mnísi na malom ostrove Lindisfarne, nazývanom aj Holy (Svätý), pri pobreží Northumbrie (Anglicko) si pokojne robili svoju prácu a netušili, že sa k nim po vlnách rýchlo približujú plytké lode ladných tvarov. Keď sa lode dostali na breh, povyskakovali z nich hrozivo vyzerajúci bradatí muži držiaci v rukách meče a sekery a bežali smerom ku kláštoru. Napadli prestrašených mníchov a rozpútali veľké krviprelievanie. Útočníci ulúpili z kláštora zlato, striebro, drahokamy a ďalšie poklady. Potom opäť vyplávali na Severné more a stratili sa.

Týmito plieniteľmi boli Vikingovia a ich brutálne nájazdy, po ktorých rýchlo zmizli zo scény, upútali pozornosť Európanov a predstavovali začiatok éry Vikingov. Čoskoro Vikingovia vyvolávali takú hrôzu, že v celom Anglicku sa ozývala modlitba: „Od besnenia Severanov osloboď nás, ó, Pane.“ *

Kto boli Vikingovia? Prečo sa tak náhle zjavili na stránkach dejín, akoby prišli odnikiaľ, tristo rokov budili pozornosť a potom naoko zmizli?

Roľníci i plienitelia

Predkami Vikingov boli Germáni, ktorí sa začali sťahovať asi 2000 rokov pred érou Vikingov zo severozápadnej Európy do Dánska, Nórska a Švédska — do Škandinávie. Vikingovia boli rovnako ako ich predkovia roľníkmi, dokonca aj tí, ktorí sa zúčastňovali nájazdov. Tí v chladnejších častiach Škandinávie boli závislí viac od poľovačky, rybolovu a lovu veľrýb. Vikinskí obchodníci žili vo väčších komunitách a z nich sa na svojich robustných plachetniciach plavili po európskych obchodných cestách. Čo teda spôsobilo, že sa počas jedinej generácie z týchto na pohľad neškodných, nenápadných ľudí stali zlopovestní barbari?

Jednou možnosťou je preľudnenie, ale mnohí historici  si myslia, že by to platilo len v prípade západného Nórska, ktoré malo nedostatok ornej pôdy. V knihe The Oxford Illustrated History of the Vikings (Oxfordské ilustrované dejiny Vikingov) sa píše: „Väčšina z prvých generácií Vikingov hľadala bohatstvo, nie pôdu.“ To platilo zvlášť o kráľoch a náčelníkoch, ktorí potrebovali značný príjem, aby si udržali moc. Ďalší Vikingovia azda opustili Škandináviu, aby unikli rodinným rozbrojom a miestnym vojnám.

Ďalším činiteľom mohlo byť to, že bohatí vikinskí muži mali viacero žien. Preto mali veľa detí. Rodinný majetok však zvyčajne dedil len prvorodený syn a svojich mladších súrodencov nechal, aby sa starali o seba sami. Podľa knihy The Birth of Europe (Zrod Európy) vydedení synovia „vytvorili veľkú a nebezpečnú elitu bojovníkov, ktorej povinnosťou bolo na vlastnú päsť a za každú cenu dosiahnuť úspech, či išlo o dobývanie v domovine, alebo o pirátstvo v zahraničí“.

Vikingovia mali tiež vhodné plavidlá na rýchle pirátske nájazdy — dlhé lode. Historici vychvaľujú dlhú loď ako jeden z najlepších výdobytkov techniky raného stredoveku. Tieto plavidlá ladných tvarov s nízkym ponorom, ktoré boli poháňané plachtou alebo veslami, prispeli k tomu, že Vikingovia sa stali pánmi všetkých morí, jazier a riek vo svojom dosahu.

Expanzia Vikingov

Niektorí historici hovoria, že éra Vikingov sa začala v polovici ôsmeho storočia, tesne pred nájazdom Vikingov na Lindisfarne. Nech to už bolo akokoľvek, lindisfarnský nájazd prispel k tomu, že Vikingovia sa dostali do povedomia verejnosti. Z Anglicka sa vydali do Írska, kde sa opäť zamerali na kláštory naplnené pokladmi. Na zimu sa Vikingovia na dlhých lodiach naplnených korisťou a otrokmi plavili domov. V roku 840 n. l. však porušili svoju tradíciu a prezimovali na vyplienených územiach. Írske mesto Dublin fakticky vzniklo ako vikinská enkláva. V roku 850 n. l. začali zimovať aj v Anglicku a ich prvou základňou bol ostrov Isle of Thanet pri ústí rieky Temža.

Zakrátko dánski aj nórski Vikingovia prišli na Britské ostrovy, už nie ako nájazdové skupiny, ale ako vojenské flotily na dlhých lodiach. Niektoré z týchto lodí mohli mať dĺžku 30 metrov a mohli viezť až 100 bojovníkov. V nasledujúcich rokoch si Vikingovia podmanili severovýchodné Anglicko, územie, ktoré sa stalo známym ako Danelaw, lebo tu dominovala dánska kultúra a dánsky zákon. Na juhu Anglicka vo Wessexe však anglosaský kráľ Alfréd a jeho nástupcovia držali Vikingov pod kontrolou. Ale po veľkej bitke pri Ashingtone v roku 1016 a po smrti kráľa Edmunda z Wessexu neskôr v tom istom roku sa vodca Vikingov Knut — ktorý sa verejne hlásil ku kresťanstvu — stal jediným kráľom Anglicka.

Hlboko v Európe a mimo nej

V roku 799 n. l. začali dánski Vikingovia napádať územie, ktoré sa vtedy nazývalo Frízsko — pobrežnú oblasť Európy, ktorá sa rozprestiera približne od Dánska po Holandsko. Odtiaľ sa plavili po riekach, ako napríklad Loira a Seina, a plienili mestá a dediny hlboko vo vnútrozemí Európy. V roku 845 n. l. Vikingovia vyplienili dokonca aj Paríž. Franský kráľ Karol II. Holý im vyplatil 7000 libier v striebre, aby sa stiahli z mesta. Ale vrátili sa a robili nájazdy aj za Parížom, a to až v Troyes, Verdune a Toule.

Vikingovia sa plavili aj do Španielska a Portugalska, kde k ich prvému známemu nájazdu  došlo v roku 844 n. l. Vydrancovali niekoľko malých miest a dokonca dočasne obsadili Sevillu. Cultural Atlas of the Viking World (Kultúrny atlas sveta Vikingov) uvádza: „Arabskí obrancovia však vyvinuli taký prudký odpor, že Vikingov rýchlo odrazili a ich vojská takmer zničili.“ Napriek tomu sa Vikingovia v roku 859 n. l. vrátili — tentoraz s flotilou 62 lodí. Po spustošení niektorých častí Španielska napadli severnú Afriku, a hoci ich lode boli teraz preplnené korisťou, pokračovali smerom do Talianska a vydrancovali Pisu i Linu (bývalú Lunu).

Vikingovia zo Švédska sa plavili na východ po Baltskom mori a po niektorých veľkých vodných cestách východnej Európy — po riekach Volchov, Lovať, Dneper a Volga. Tými sa nakoniec dostali do Čierneho mora a do bohatých krajín Byzantskej ríše. Niektorí vikinskí obchodníci sa dokonca dostali po Volge a Kaspickom mori až do Bagdadu. Nakoniec sa švédski náčelníci stali vládcami obrovských slovanských území pri Dnepri a Volge. Kmeň týchto prišelcov sa nazýval Rus, toto pomenovanie niektorí považujú za základ slova „Rusko“ — „krajina Rusa“.

Na Island, do Grécka a Newfoundlandu

Nórski Vikingovia sa zamerali na mnohé okolité ostrovy. Napríklad v ôsmom storočí obsadili Orkneje a Shetlandy a v deviatom storočí Faerské ostrovy, Hebridy a východné Írsko. Obsadili ešte aj Island. Vytvorili tu parlamentný orgán Althing. Ešte stále je na Islande vládnym orgánom a v západnom svete je najstarším parlamentárnym zhromaždením.

Viking menom Erik Červený založil v roku 985 n. l. kolóniu v Grónsku. Neskôr v tom istom roku sa ďalší Nór Bjarni Herjolfsson vydal z Islandu do Grónska, aby sa pripojil k svojim rodičom. Ale vietor ho odvial zo správneho smeru a minul Grónsko. „Bjarni bol pravdepodobne prvým Nórom, ktorý videl Severnú Ameriku,“ píše sa v diele Cultural Atlas of the Viking World.

Na základe Bjarniho správy, pravdepodobne po roku 1000 n. l., sa Leif Eriksson, syn Erika Červeného, plavil z Grónska smerom na západ k Baffinovmu ostrovu a potom nadol k pobrežiu Labradoru. Dostal sa k mysu krajiny, ktorú pomenoval Vinland po divej vínnej réve či bobuľách, ktoré tu rástli. * Leif tu pred návratom do Grónska prezimoval. V nasledujúcom roku viedol Leifov brat Thornwald výpravu do  Vinlandu, ale v potýčke s domorodými obyvateľmi bol zabitý. O niekoľko rokov neskôr však 60 až 160 Vikingov založilo vo Vinlande osadu, no pre neustále nepriateľstvo domorodého obyvateľstva tu zostali len asi tri roky a už sa sem nevrátili. Prešlo takmer 500 rokov, kým taliansky bádateľ v službách Anglicka John Cabot vyhlásil nárok Anglicka na Severnú Ameriku.

Koniec éry Vikingov

Vikingovia vytvorili do konca svojej éry mnoho nových politických štátov, nad ktorými panovali škandinávske dynastie. No nezostali nadlho cudzincami, lebo mnohí Vikingovia sa napokon prispôsobili novonájdeným kultúram ešte aj v náboženskom ohľade. Napríklad vikinský náčelník Rollo, ktorý zabral časť francúzskeho pobrežia, ktoré sa nazýva Normandia (čo znamená „krajina Severanov“, čiže Normanov), prestúpil na katolicizmus. Jedným z jeho potomkov bol Viliam Dobyvateľ, vojvoda z Normandie. Po bitke pri Hastingse v roku 1066, v ktorej stáli proti sebe potomkovia normanských a anglických Vikingov, bol víťazný vojvoda Viliam korunovaný za kráľa Anglicka.

Viliam pohotovo potláčal akékoľvek ďalšie pôsobenie Škandinávcov v Anglicku a uviedol novú éru feudalizmu so stredovekými francúzskymi vládnymi systémami, vlastníctvom pôdy a hospodárstvom. Else Roesdahlová vo svojej knihe The Vikings (Vikingovia) preto píše: „Ak sa má vybrať jediný dátum, od ktorého sa počíta koniec éry Vikingov, musí to byť rok 1066.“ V 11. storočí sa aj v Škandinávii zmenili pôvodné vikinské kráľovstvá na nezávislé národné štáty.

Tri storočia vikinských dejín boli plné bojov. No obraz Vikingov ako iba útočných barbarov, držiacich v rukách meče a sekery, nie je kompletný. Tým, že Vikingovia časom kolonizovali vzdialené krajiny a splynuli s miestnymi kultúrami, dokázali, že boli prispôsobiví. Natrvalo sa usadili ako roľníci a posadili sa na tróny ako vládcovia aj v zahraničí. Áno, Vikingovia dokázali, že neboli len majstri plavby a meča, ale aj pluhu a politiky.

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček na strane 27]

NÁBOŽENSTVO VIKINGOV

Vikingovia uctievali veľa mýtických bohov, ku ktorým patril Odin, Thor, Frej, Freja a Hel. Odin, boh múdrosti a vojny, vládol nad panteónom bohov. Jeho manželkou bola Frigg. Thor zabíjal obrov a vládol nad vetrom a dažďom. Frej bol nemravným bohom pokoja a plodnosti. Jeho sestra Freja bola bohyňou lásky a plodnosti. Hel bola bohyňou podsvetia.

Nórska mytológia je v angličtine i v niektorých ďalších jazykoch podkladom pre názvy určitých dní v týždni. Tuesday (utorok) je pomenovaný podľa Tyra, Odinovho syna (Odin bol známy aj ako Wodan); Wednesday (streda) je Wodanov deň; Thursday (štvrtok) je Thorov deň a Friday (piatok) je Friggin deň.

Bohovia Vikingov, podobne ako ich ctitelia, získali svoje bohatstvo údajne lúpežou, trúfalosťou a ľsťou. Odin sľuboval, že tí, ktorí zomrú násilnou smrťou v boji, budú mať miesto v nebeskej ríši Asgard (domove bohov) vo veľkej sieni Valhalla. Tam mohli hodovať a bojovať, koľko im srdce ráčilo. Urodzení Vikingovia boli často pochovávaní v člnoch alebo mali okolo hrobu naukladané kamene do tvaru lode. Pochovávali aj jedlo, zbrane, ozdoby, usmrtené zvieratá a azda aj obetovaných otrokov. Spolu s kráľovnou mohli byť pochované aj jej slúžky.

Prilby s rohami, ktoré ľudia často spájajú s Vikingami, pochádzali z čias vyše 1000 rokov pred érou Vikingov a Vikingovia ich zjavne mali len pri obradoch. Vikinskí bojovníci nosili jednoduché kužeľovité prilby vyrobené z kovu alebo z kože, ak sa vôbec rozhodli vziať si ich.

[Mapa na strane 26]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

EXPANZIA VIKINGOV

NÓRSKO

↓

ISLAND

GRÓNSKO

Baffinov ostrov

Labrador

Newfoundland

DÁNSKO

↓

ANGLICKO

ÍRSKO

HOLANDSKO

FRANCÚZSKO

PORTUGALSKO

ŠPANIELSKO

AFRIKA

TALIANSKO

ŠVÉDSKO

↓

RUSKO

Kaspické more

Bagdad

UKRAJINA

Čierne more

Istanbul

[Prameň ilustrácie]

Mountain High Maps® Copyright © 1997 Digital Wisdom, Inc.

[Obrázok na strane 24]

Kópia vikinskej dlhej lode

[Prameň ilustrácií]

Strany 2 a 24: Antonion Otto Rabasca, s láskavým dovolením Gunnara Eggertsona

[Obrázky na strane 25]

Vikinské bojové nástroje

Vikinská prilba

[Prameň ilustrácií]

Bojové nástroje a prilba: Exponáty z expozície Museum of National Antiquities, Štokholm (Švédsko)

[Obrázok na strane 27]

Leif Eriksson