Prekonávať prekážky stanovovaním si cieľov

BYT neďaleko newyorského letiska LaGuardia je domovom Williama (Billa) Meinersa a jeho manželky Rose. Rose, 70-ročná láskavá hostiteľka, radostne víta hosťa. V byte neujde vašej pozornosti, že útulná obývacia izba odzrkadľuje jej veselú povahu. Pekne naaranžované kvety pri dverách a farebné obrazy na stenách vyžarujú pocit radosti a chuti do života.

Vedľa obývacej izby je svetlá izba, v ktorej leží na posteli 77-ročný Bill s chrbtom podopretým nastaviteľným matracom. Keď zazrie hosťa, jeho láskavé oči sa rozžiaria a pery sa mu roztiahnu do širokého úsmevu. S radosťou by vstal, potriasol hosťovi rukou a objal ho, ale nemôže. Až na ľavú ruku je Bill od krku nadol ochrnutý.

Keďže Bill bojuje so zdravotnými problémami od svojich 26 rokov, dostáva otázku, čo mu pomáha vyše pol storočia zvládať choroby. Bill a Rose sa na seba pobavene pozrú. „Nevieme o nikom, kto by tu bol chorý!“ hovorí Rose a jej srdečný smiech napĺňa izbu. Bill s potešením žmurká očami, šibalsky sa usmieva a súhlasne prikyvuje hlavou. „Tu nie je nikto chorý,“ trhane hovorí hrdelným hlasom. Rose a Bill si vymenia viaceré žartovné poznámky a o chvíľu sa izba napĺňa smiechom. Je zrejmé, že láska, ktorú Bill a Rose voči sebe cítili, keď sa v septembri 1945 zoznámili, je ešte stále silná. Bill dostáva znova otázky: „Ale vážne, akým prekážkam si čelil? A čo ti pomohlo zvládnuť ich a zachovať si radostný postoj k životu?“ Po krátkom jemnom pobádaní Bill súhlasí, že porozpráva svoju skúsenosť. Uvádzame výňatky z niekoľkých rozhovorov, ktoré Prebuďte sa! viedlo s Billom a jeho manželkou Rose.

Začínajú sa objavovať prekážky

V októbri 1949 — tri roky po svadbe s Rose a tri mesiace po narodení ich dcéry Vicki — sa Bill dozvedel, že na jednom z hlasových väzov má rakovinový nádor, ktorý lekári neskôr odstránili. O niekoľko mesiacov lekár informoval Billa o ďalšej  prekážke — rakovina sa rozšírila do celého hrtana. „Povedal mi, že ak si nedám urobiť laryngektómiu — to je odstránenie celého hrtana — zostávajú mi už len dva roky života.“

Bill a Rose sa dozvedeli, aký bude výsledok tejto operácie. Larynx, čiže hrtan, sa tiahne od koreňa jazyka po vstup do priedušnice. V hrtane sú dve hlasivky. Keď z pľúc vychádza vzduch, prechádza týmito väzivovými pruhmi, tie vibrujú a vytvárajú vyslovované zvuky. Po odstránení hrtana sa horná časť priedušnice prepojí s trvalým otvorom urobeným v prednej časti hrdla. Pacient po operácii dýcha cez tento otvor — ale stráca hlas.

„Keď som počul toto vysvetlenie, pocítil som hnev,“ hovorí Bill. „Naša dcérka bola malá, mal som dobré zamestnanie, od života sme veľa očakávali a teraz sa všetko, v čo som dúfal, zrútilo.“ Ale keďže laryngektómia mohla Billovi zachrániť život, s operáciou súhlasil. „Po operácii,“ spomína si Bill, „som nemohol prehĺtať. Nemohol som povedať ani slovo. Bol som nemý.“ Keď Rose navštívila Billa, dorozumieval sa s ňou len písaním slov do zápisníka. Bolo to skľučujúce obdobie. Aby prekonali tieto prekážky, museli si stanoviť nové ciele.

Nemý a nezamestnaný

Po laryngektómii zostal Bill nielen nemý, ale aj nezamestnaný. Pracoval v opravárenskej dielni, ale teraz, keď mohol dýchať len cez otvor v hrdle, mohli prach a plyny ohroziť jeho pľúca. Musel si nájsť iné zamestnanie. Hoci nemohol hovoriť, prihlásil sa do školy, aby sa vyučil za hodinára. „Pripomínalo mi to moje staré zamestnanie,“ hovorí Bill. „Vedel som, ako poskladať súčiastky strojov, a keď robíte hodiny, dávate tiež dokopy súčiastky. Lenže tieto súčiastky nevážia 20 kilogramov!“ Hneď po skončení školy si našiel prácu ako hodinár. Jeden cieľ dosiahol.

Medzitým Bill začal chodiť aj do kurzu, kde sa učil rozprávať pažerákom. Pri reči pažerákom sa zvuk nevytvára hlasivkami, ale vibráciami v pažeráku, v trubici, ktorou prechádza potrava z hrdla do žalúdka. Najprv sa človek učí prehĺtať vzduch a vtláčať ho do pažeráka. Potom si kontrolovane rihne. Ako vzduch vychádza, spôsobuje vibráciu stien pažeráka. Tým vytvára hrdelný zvuk, z ktorého možno ústami a perami vytvárať hlásky, aby tak vznikla reč.

„Predtým som rihal len vtedy, keď som sa veľa najedol,“ hovorí Bill s úsmevom, „ale teraz som sa naučil rihať nepretržite. Spočiatku som dokázal naraz vysloviť len jedno slovo, napríklad: ‚[nádych, hlt, rihnutie] Ako [nádych, hlt, rihnutie] sa [nádych, hlt, rihnutie] máš?‘ Nebolo to ľahké. Potom mi učiteľ povedal, aby som pil veľa zázvorového piva, lebo bublinky mi môžu pomôcť pri rihaní. Preto kedykoľvek vyšla Rose s Vicki na prechádzku, ja som pil a rihal, pil a rihal. Usilovne som na tom pracoval!“

Hoci asi 60 percent pacientov po laryngektómii nezvládne reč pažerákom, Bill robil pokroky. Vicki, vtedy mala takmer dva roky, ho v tom nevedomky pobádala. Bill vysvetľuje: „Vicki mi niečo povedala a potom  sa na mňa pozrela a čakala na odpoveď. No nedokázal som odpovedať ani jediným slovom. Rozprávala ďalej, ale znova nedostala žiadnu odpoveď. Nahnevaná Vicki sa obrátila k mojej manželke a povedala: ‚Prinúť ocka, aby sa so mnou rozprával!‘ Jej slová ma dojali a prinútili ma, aby som sa znova naučil rozprávať.“ Na radosť Vicki, Rose a ďalších to Bill dokázal. Dosiahol ďalší cieľ.

Dostáva ďalší úder

Na konci roku 1951 stáli Bill a Rose pred novou dilemou. Lekári v obave, že sa rakovina znova objaví, Billovi poradili, aby podstúpil rádioterapiu. Bill súhlasil. Po skončení ožarovania sa nadšene opäť zapojil do života. Netušil, že sa už blíži ďalší úder, ktorý ešte viac podlomí jeho zdravie!

Prešiel asi rok. Vtedy Billovi znecitliveli prsty. Potom nemohol vyjsť po schodoch. Zakrátko nato padal pri chôdzi a nedokázal sa znova postaviť na nohy. Vyšetrenia odhalili, že rádioterapia, ktorú Bill dostával (ktorá nebola v tom čase taká precízna, ako je dnes), mu poškodila miechu. Dozvedel sa, že jeho zdravotný stav sa zhorší. Jeden lekár mu dokonca povedal, že jeho šanca na prežitie je nulová. Billom a Rose to otriaslo.

Napriek tomu Bill v snahe prekonať túto prekážku išiel na šesť mesiacov do nemocnice na fyzioterapiu. Hoci fyzioterapia nezmenila jeho telesný stav, pobyt v nemocnici zmenil jeho život — bola to zmena, ktorá ho nakoniec viedla k tomu, že spoznal Jehovu. Ako k tomu došlo?

Posilnilo ho pochopenie príčiny prekážok

Tých šesť mesiacov v židovskej nemocnici bol Bill na izbe s 19 ochrnutými mužmi — všetci boli ortodoxní Židia. Títo muži sa každé popoludnie rozprávali o Biblii. Bill, formálny baptista, len počúval. No kým odišiel z nemocnice, vypočul si toho dosť na to, aby dospel k záveru, že Všemohúci Boh je len jedna osoba a že náuka o Trojici je v rozpore s Bibliou. Potom sa už Bill nikdy nevrátil do svojho kostola. Cítil však, že potrebuje duchovné vedenie, aby zvládol životné prekážky. „Stále som prosil Boha o pomoc,“ hovorí Bill, „a on na moje modlitby odpovedal.“

Roy Douglas, starší muž, ktorý bol kedysi Billov sused a počul o jeho trápení, sa raz v sobotu v roku 1953 uňho zastavil. Roy, Jehovov svedok, navrhol Billovi, že s ním bude študovať Bibliu, a on súhlasil. To, o čom Bill čítal v Biblii a v knihe „Boh nech je pravdivý“, * mu otvorilo oči. Podelil sa o to, čo sa dozvedel, s Rose a ona sa pripojila k štúdiu. Rose si spomína: „V kostole nám hovorievali, že choroba je trest od Boha, ale štúdium Biblie nám ukázalo, že to nie je pravda. Cítili sme veľkú úľavu.“ Bill dodáva: „To, že sme sa z Biblie dozvedeli o príčine všetkých problémov vrátane mojej choroby, a zistenie, že nastane lepšia budúcnosť, nám pomohlo zmieriť sa s mojím  zdravotným stavom.“ V roku 1954 dosiahol Bill s Rose ďalší cieľ. Obaja boli pokrstení ako Jehovovi svedkovia.

Robí ďalšie úpravy

Medzitým sa Billovi ochrnutie rozšírilo natoľko, že už viac nemohol pracovať vo svojom zamestnaní. Aby sa Bill a Rose o seba postarali, vymenili si úlohy: Bill zostal doma s Vicki a Rose začala pracovať v spoločnosti na výrobu hodiniek — pracovala tam 35 rokov!

„Starostlivosť o našu dcéru mi prinášala veľkú radosť,“ spomína si Bill. „Aj malá Vicki sa z nej tešila. Každému, koho stretla, hrdo hovorila: ‚Starám sa o ocka!‘ Neskôr, keď začala chodiť do školy, pomáhal som jej s úlohami a často sme sa hrávali. Navyše som mal vynikajúcu príležitosť poučovať ju z Biblie.“

Návšteva kresťanských zhromaždení v sále Kráľovstva bola pre Billa i jeho rodinu ďalším zdrojom radosti. Trvalo mu hodinu, kým krívajúc prišiel z domu do sály Kráľovstva, ale nevynechával zhromaždenia. Neskôr, keď sa Bill s Rose presťahovali do inej časti mesta, kúpili si malé auto a Rose ním vozila rodinu do sály. Hoci Bill mohol rozprávať len krátko, prihlásil sa ako študujúci do teokratickej školy kazateľskej služby. Bill vysvetľuje: „Napísal som si prejav a iný brat ho predniesol. Po prejave mi dozorca školy dával rady k jeho obsahu.“

Ďalší v zbore pomáhali Billovi pravidelne sa podieľať aj na kazateľskom diele. A tých, ktorí si všímali Billovu oddanosť, neprekvapilo, keď bol neskôr v zbore vymenovaný za služobného pomocníka. Potom, keď mu vypovedali nohy a ochrnutie sa rozšírilo, bol pripútaný k bytu a nakoniec k posteli. Dokázal prekonať túto prekážku?

Uspokojujúce rozptýlenie

„Keďže som bol celý deň doma, hľadal som nejaké rozptýlenie,“ hovorí Bill. „Pred ochrnutím som rád fotografoval. Preto ma napadlo pokúsiť sa maľovať obrazy, aj keď som v živote nikdy nič nenamaľoval. Som pravák, no celú pravú ruku a dva prsty na ľavej ruke som mal ochrnuté. Rose však kúpila hromadu kníh o maliarskych technikách. Preštudoval som si ich a pustil som sa do maľovania ľavou rukou. Mnohé z mojich obrazov skončili v peci, ale nakoniec som sa to začal učiť.“

Pekná zbierka obrazov namaľovaných vodovými farbami, ktoré dnes zdobia byt Billa a Rose, ukazuje, že Bill bol nad svoje očakávania úspešný. „Asi pred piatimi rokmi,“ dodáva Bill, „sa mi ľavá ruka začala tak triasť, že som musel nadobro odložiť štetec, ale mnoho rokov mi toto hobby prinášalo veľké uspokojenie.“

Zostávajúci cieľ

Bill sumarizuje: „Od času, keď sa začali moje zdravotné problémy, prešlo vyše 50 rokov. Čítanie Biblie mi však stále poskytuje útechu, najmä keď čítam Žalmy a knihu Jób. A rád tiež čítam publikácie spoločnosti Watch Tower. Mnoho povzbudenia mi prináša, keď ma navštívia členovia nášho zboru a cestujúci dozorcovia a porozprávajú mi povzbudzujúce skúsenosti. Navyše telefónne spojenie so sálou Kráľovstva mi umožňuje počúvať zhromaždenia a dostávam dokonca aj videokazety so zjazdovým programom.

Som vďačný, že som bol požehnaný milujúcou manželkou. Celé roky bola mojou blízkou spoločníčkou. Aj naša dcéra, ktorá dnes slúži Jehovovi s vlastnou rodinou, je pre nás stálym zdrojom veľkej radosti. Zvlášť ďakujem Jehovovi za to, že mi pomohol udržať si s ním blízky vzťah. Dnes, keď moje telo a hlas stále viac slabnú, často myslím na slová apoštola Pavla: „Nevzdávame [sa], ale aj keď človek, ktorým sme navonok, chradne, človek, ktorým sme vnútri, sa zo dňa na deň obnovuje.“ ​(2. Korinťanom 4:16) Áno, zostať duchovne bdelý, kým žijem — to je i naďalej mojím cieľom.“

[Poznámka pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 12]

„Po operácii som nemohol prehĺtať. Nedokázal som povedať ani slovo. Bol som nemý.“

[Obrázok na strane 13]

Bill a Rose dnes