Napriek hluchote a slepote som našla bezpečie

ROZPRÁVA JANICE ADAMSOVÁ

Od narodenia som bola takmer hluchá, ale naučila som sa žiť vo svete počujúcich ľudí. Potom, ešte na vysokej škole, ma šokovalo, keď som sa dozvedela, že oslepnem. Konzultant mi s dobrým úmyslom dal článok o živote so stratou zraku i sluchu. Hneď mi padlo do oka vyjadrenie, že tí, ktorí sú nepočujúci a zároveň aj nevidiaci, sú jedni z najosamelejších ľudí na svete. Rozplakala som sa.

NARODILA som sa v Des Moines v Iowe (USA) 11. júla 1954 ako jediné dieťa Dala a Phyllis Den Hartogovcov. Moji rodičia ani netušili, že sú nositeľmi genetickej poruchy známej ako pigmentová degenerácia sietnice, pre ktorú je charakteristická vrodená hluchota s postupnou stratou zraku.

Rodičia spočiatku neočakávali, že so mnou budú nejaké problémy. Pravdepodobne preto, že som chvíľami reagovala na zvuky, lebo som trocha počula zvuky s nízkou frekvenciou. Keďže som však nezačala rozprávať, rodičia si uvedomili, že niečo nie je v poriadku. Nakoniec, keď som mala asi tri roky, lekár mi diagnostikoval hluchotu.

Táto správa mojich rodičov zdrvila. Ale boli rozhodnutí, že sa mi postarajú o najlepšie možné vzdelanie. Dali ma do vynikajúcej materskej školy pre nedoslýchavých. No keďže som takmer nič nepočula, skončilo sa to mizerne. Svoju frustráciu som niekedy dávala najavo búchaním hlavou o stenu.

Dostávam sa do špeciálnej školy

Rodičia sa rozhodli dať ma do Centrálneho ústavu pre nepočujúcich (CID) v St. Louis v Missouri. Napriek veľkým finančným nákladom a žiaľu z toho, že ma posielajú preč vo veku päť rokov, sa domnievali, že je to moja najväčšia nádej na úspešný a šťastný život. V tom čase som sa s rodičmi skutočne nedokázala dorozumievať.

Pozerala som, ako mi matka balí do kufra oblečenie. Tá cesta autom sa zdala nekonečná. Pamätám si, že keď som v CID-e videla ostatné dievčatká bez matiek, pomyslela som si: ‚Och, ja tu nezostanem, lebo mám mamičku i otecka.‘ Keď prišiel čas, aby rodičia odišli, snažili sa mi vysvetliť, že sa o niekoľko mesiacov vrátia. Stále som plakala a pevne som sa ich držala, ale správkyňa ma od nich odtiahla, aby mohli odísť.

Cítila som sa opustená. Prvú noc v škole som sa spolu s ďalšími dievčatami snažila utešiť jedno plačúce dievčatko, predstierajúc, že sa s ňou rozprávam, hoci som v tom čase nedokázala hovoriť. Správkyňa ma vyhrešila a oddelila nás plentou, aby sme sa nepokúšali dorozumievať. Odvtedy tam tá zástena zostala. Izolácia bola zdrvujúca.

Postupne som zistila, že všetky sme tam preto, lebo nepočujeme. Azda ma rodičia  predsa len mali radi, no myslela som si, že keď sa to v materskej škole so mnou skončilo mizerne, na vine som ja. Tentoraz som bola odhodlaná uspieť a jedného dňa sa vrátiť k svojej rodine.

Vzdelávanie v CID-e bolo vynikajúce. Hoci nám nedovoľovali dorozumievať sa posunkovou rečou, dostali sme mnoho individuálnych pokynov, ako čítať z pier a rozprávať. Kládli dôraz aj na všetky predmety, ktoré sa vyučujú v bežných školách. Hoci som presvedčená, že učenie len takzvanou orálnou metódou, nie je vhodné pre väčšinu nepočujúcich detí, pre mňa bolo vhodné a mala som pocit, že som dosiahla úspech. Pomocou načúvacích prístrojov som sa z pohybov úst a z tlmených zvukov druhých naučila chápať zmysel. Väčšina počujúcich ľudí začala rozumieť mojej zlepšenej, hoci nedokonalej reči. Rodičia i pracovníci školy boli s mojím úspechom mimoriadne spokojní. Stále som však túžila byť opäť doma.

Počas letných prázdnin som rodičov vždy prosila, aby mi dovolili zostať doma a chodiť do školy v Iowe, ale ešte tu neexistovali žiadne špeciálne vzdelávacie programy. Keď som sa vrátila do školy, matka mi každý deň posielala list a vložila doň žuvačku. Veľmi som si cenila tú žuvačku pre lásku, ktorú pre mňa predstavovala! Nežuvala som ju, ale každú som si odložila a tešila som sa z nich najmä vtedy, keď som sa cítila deprimovaná.

Opäť doma, no problémy sa stupňujú

Napokon, keď som mala desať rokov, rodičia ma vzali domov. Bola som veľmi šťastná a cítila som sa bezpečne, lebo som mohla byť s rodinou! Nastúpila som do miestnej špeciálnej školy pre nepočujúce deti v Des Moines. Nakoniec ma preradili do normálnej triedy, lebo som dosť dobre čítala z pier a naučila som sa zrozumiteľne rozprávať. Ale v novej situácii bolo mnoho náročných prekážok.

V ubytovni CID-u som cítila, že ma nepočujúci rovesníci prijímajú. Ale teraz, keď som musela reagovať na viacerých naraz, moja schopnosť čítať z pier mi pri rýchlej komunikácii nestačila. Preto ma druhí prehliadali. Ako veľmi som chcela, aby ma prijímali!

Viedlo to k tomu, že som vyhľadávala uznanie u dospievajúcich chlapcov, čo ma privádzalo do nebezpečných situácií. Nevedela som, ako ich odmietnuť. Keď som mala 14 rokov, znásilnili ma, ale nikomu som to nepovedala. Napriek tomu, že sa rodičia o mňa zaujímali a milovali ma, cítila som sa osamotená a stratená.

S načúvacím prístrojom som sa mohla aspoň trocha tešiť z hudby, ale môj výber bol pochybný. Počúvala som hlučný acid rock. Začala som tiež pravidelne užívať marihuanu a stále viac som sa uzatvárala do seba. Ešte stále veľmi ľutujem, keď si spomeniem, čo som robila počas tých búrlivých rokov, a na bolesť, ktorú to spôsobilo mojej rodine i mne.

Snažím sa skvalitniť si život

V tom období som mala neustály hlad po vedomostiach a túžbu byť kreatívna. Neustále som čítala, maľovala, šila a vyšívala. Chcela som od života viac ako to, čo čakalo v budúcnosti mojich priateľov, ktorí boli stále pod vplyvom drog. Zapísala som sa teda na normálnu vysokú školu neďaleko nášho domu, aby som pokračovala vo svojej záľube v umení. Asi v tom čase som sa rozhodla naučiť posunkovú reč, lebo som bola frustrovaná zo spoločenskej izolácie.

Nakoniec som prestúpila na Národný technický inštitút pre nepočujúcich v Rochestri v New Yorku a mojím hlavným odborom bola keramika. Hoci sa mi zrak postupne zhoršoval — čo bola skutočnosť, ktorú som akosi odmietala uznať —, cítila som, akoby sa môj život uberal tým správnym smerom. No potom ma konzultant postavil pred skutočnosť, keď mi povedal, že čoskoro stratím zrak.

Inštitút nebol vybavený tak, aby vyhovoval mojim okolnostiam, a preto som musela  z neho odísť. Čo budem teraz robiť? Hoci ma vyhliadka, že čoskoro oslepnem, zarmucovala, rozhodla som sa nájsť spôsob, ako žiť nezávisle a neskončiť, podľa slov článku, ktorý mi dal poradca, ako ‚jeden z najosamelejších ľudí na svete‘. Vrátila som sa domov do Iowy, aby som sa naučila čítať Braillovo písmo a chodiť s vychádzkovou palicou.

Sťahujem sa do Washingtonu, D. C.

Gallaudetova univerzita vo Washingtone, D. C., ktorá je jedinou vysokou školou pre nepočujúcich na svete so zameraním na humanitné vedy, má špeciálne služby pre nepočujúcich nevidiacich študentov. Prestúpila som do tejto školy a v roku 1979 som promovala s vyznamenaním. Opäť som mala dobrý pocit z dosiahnutia akademického úspechu.

No stále som sa cítila izolovaná od svojich rovesníkov. Ochudobnená o zrak som sa naučila posunkovú reč práve v čase, keď som začala cítiť, že patrím do skupiny nepočujúcich. Posunková reč, ktorú používam, je rovnaká, akú používajú ostatní nepočujúci. Ale preto, že sa musím dotýkať rúk, aby som rozumela, niektorí nepočujúci boli v rozpakoch a vyhýbali sa mi. Začala som premýšľať, či ma niekedy vôbec nejaká skupina ľudí medzi seba prijme.

Hľadanie pravého náboženstva

V období dospievania mi náboženstvo neposkytovalo úľavu. A na vysokej škole, hoci som chodievala na náboženstvo, som na mnohé otázky nikdy nedostala odpoveď. Po promóciách na vysokej škole som ďalej hľadala odpovede. V tom čase som bola nešťastná zo svojich vzťahov, preto som sa začala modliť k Bohu o vedenie.

V roku 1981 som znova nastúpila na Gallaudetovu univerzitu, aby som získala titul magistra rehabilitačného poradenstva. Naďalej som sa modlila o pomoc, aby som našla pravú cirkev. Niekoľko ľudí sa mi ponúklo, že ma vezme so sebou do kostola, ale z rôznych dôvodov to neurobili. Potom som stretla Billa, ktorý dobre počul a tiež študoval na vysokej škole. Celkom náhodou zistil, že mám rovnaký záujem o Bibliu ako on, a povedal mi, že sa učí veľa úžasných vecí od Jehovových svedkov.

Môj prvý dojem bol, že Jehovovi svedkovia sú nejakým židovským kultom, a tento názor, ako som zistila, bol bežný u mnohých nepočujúcich. Bill ma uistil, že to tak nie je, a povedal, že najlepší spôsob, ako ich spoznať, je navštíviť ich zhromaždenie. Vskutku sa mi tam nechcelo ísť, ale spomenula som si na svoju modlitbu. Neochotne som súhlasila pod podmienkou, že si sadneme do zadného radu, aby sme mohli ujsť, keď na nás budú vyvíjať nátlak.

Cítila som sa ako doma

Keď sme prišli na zhromaždenie, bola som veľmi nervózna. Obaja sme mali na sebe modré rifle a flanelové košele. Bola som rada, že sme prišli trocha neskôr, lebo sme sa pred zhromaždením nemuseli s nikým zhovárať. Bill mi podrobne tlmočil všetko, čo som nemohla ani vidieť, ani počuť. Hoci som celkom nechápala, o čo ide, zapôsobili na mňa dve veci — rečník často používal Bibliu a deti, ktoré sedeli pri rodičoch, sa na zhromaždení aktívne zapájali. Po zhromaždení na nás nikto nevyvíjal nátlak a napriek nášmu oblečeniu a odlišnému rasovému pôvodu nás vrúcne privítali .

Boli sme jediní belosi v tejto sále Kráľovstva. Hoci som si neuvedomovala, žeby som  mala nejaké predsudky voči černochom, spočiatku som sa tam necítila príjemne. Ale posolstvo biblickej pravdy bolo až príliš príťažlivé na to, aby ma tento nepríjemný pocit zastavil. Začali sme pravidelne navštevovať zhromaždenia. Problémom pre mňa bolo aj to, že v tomto zbore neboli žiadni nepočujúci. Preto keď sme sa dopočuli o inom zbore, ktorý navštevovali niektorí nepočujúci, začali sme chodievať tam. A aj v tomto novom zbore sme boli jediní prítomní belosi. No postarali sa, aby sme sa cítili ako doma.

Prijali sme ponuku biblického štúdia. Konečne som dostala odpovede na svoje otázky. Nepochopila som odpovede vždy ihneď, ale boli biblické. Hlbším skúmaním a rozjímaním som napokon pochopila zmysel biblickej pravdy. Prvý raz v živote som cítila blízkosť Jehovu ako pravého Boha. Zároveň sme sa s Billom stali blízkymi priateľmi. Vedela som, že ma má rád, ale keď ma požiadal o ruku, prekvapilo ma to. Naplnená šťastím som súhlasila. Bill bol pokrstený krátko po svadbe a ja som ho nasledovala o niekoľko mesiacov, 26. februára 1983.

Nachádzam bezpečie, ktoré som hľadala

Spočiatku som sa obávala, že budem izolovaná, lebo v našom zbore boli okrem mňa len dvaja nepočujúci a neboli zvyknutí komunikovať s človekom, ktorý je nepoučujúci a zároveň nevidiaci. Môžem povedať, že zbor mi prejavoval lásku i vrúcnosť, no spočiatku som s jeho členmi nedokázala priamo komunikovať. To ma zarmucovalo. Mnohokrát som sa cítila skľúčená a osamelá. Ale každý láskavý skutok duchovného brata či sestry hlboko zapôsobil na moje srdce a pozdvihol mi náladu. Aj Bill ma povzbudzoval, aby som vytrvávala v službe a modlila sa k Jehovovi o to, aby som mohla priviesť do zboru ďalších nepočujúcich.

Rozhodla som sa obstarať si vodiaceho psa, aby som mohla byť samostatnejšia. Pes mi tiež pomohol zahnať pocit izolácie. Keď bol Bill v práci, mohla som ísť do sály Kráľovstva, aby som sa pripojila ku skupine, ktorá sa tu stretávala pred kresťanskou službou. Za celé tie roky som mala štyroch vodiacich psov a každý z nich bol ako člen rodiny.

Hoci mi vodiaci pes pomáhal, túžila som po väčšom kontakte s ľuďmi. Po čase Jehova požehnal naše úsilie pri rozvíjaní záujmu o biblické štúdium medzi nepočujúcimi. Záujem rástol až natoľko, že vo Washingtone, D. C., vznikol zbor nepočujúcich. Konečne som mohla komunikovať s každým členom zboru!

Bill získal spôsobilosť staršieho a v zbore nepočujúcich bol vymenovaný za predsedajúceho dozorcu. Vo vedení biblických štúdií s inými nepočujúcimi a nepočujúcimi i nevidiacimi zároveň, z ktorých mnohí dnes verne slúžia Jehovovi, som nachádzala veľkú radosť. Posunkovú reč som naučila aj počujúce sestry, aby mohli byť v službe medzi nepočujúcimi účinnejšie.

Čas skúšok

V roku 1992 som upadla do ťažkej depresie súvisiacej so zlým zaobchádzaním, ktorým som trpela v mladosti. Niekoľko rokov som ledva zvládala bežné činnosti. Cítila som sa hendikepovaná — nie pre hluchotu a slepotu —, ale pre veľký emocionálny zmätok. Často som si myslela, že nedokážem ísť na zhromaždenie ani do služby, a prosila som Jehovu, aby mi dal silu zachovať si rýdzosť. Preto som zriedkakedy vynechala nejaké zhromaždenie a počas tých temných rokov som bola v službe pravidelná. — Matúš 6:33.

V roku 1994 sme sa presťahovali do Vancouvru v Britskej Kolumbii v Kanade pomáhať pri zakladaní ďalšieho zboru nepočujúcich. Presťahovať sa nebolo ľahké. Opustila som známe mesto s mnohými dobrými nepočujúcimi priateľmi. Aj keď som sa ešte nedostala z depresie a úzkosti, radosť vidieť, ako vzniká nový zbor vo Vancouvri, stála za všetky tie obete. V novom zbore som získala dobrých  priateľov, takže som sa tu začala cítiť ako doma.

Náš milujúci Otec ma požehnáva

V roku 1999 sme s manželom a dvoma ďalšími svedkami navštívili na šesť týždňov Haiti, aby sme tu pomohli v službe medzi nepočujúcimi. V spolupráci s tunajšou kanceláriou odbočky Jehovových svedkov sme učili členov zboru posunkovú reč a kázali sme s nimi v pomerne nedotknutom obvode medzi nepočujúcimi. Za niekoľko týždňov sme zaviedli vyše 30 biblických štúdií s nepočujúcimi! Domov som sa vrátila s obnovenou duchovnou vitalitou a v septembri 1999 som začala so službou celým časom ako priekopníčka. S pomocou Jehovu, môjho drahého manžela a zboru, ktorý mi bol oporou, ma záchvaty depresie neobrali o radosť.

Za celé tie roky som okúsila, aký je Jehova vo svojej náklonnosti nežný. (Jakub 5:11) Stará sa o celý svoj ľud — ale najmä o tých, ktorí majú zvláštne potreby. Prostredníctvom jeho organizácie som mohla dostať Preklad nového sveta Svätých Písiem spolu s mnohými biblickými študijnými pomôckami v Braillovom písme. Teším sa zo zjazdov v posunkovej reči. Zbor ma láskyplne podporuje hmatovým tlmočením — tlmočníci sa posunkami dotýkajú mojich rúk, takže mám plnú účasť na všetkých zhromaždeniach. Napriek dvojnásobnému postihnutiu som v Jehovovom ľude našla bezpečie. Nielen dostávam, ale môžem aj dávať, a to mi prináša veľkú radosť. — Skutky 20:35.

Teším sa na to, že v Jehovovom novom svete opäť získam sluch aj zrak. Dovtedy nie som jedným z najosamelejších ľudí na svete, ale mám celosvetovú rodinu miliónov duchovných bratov a sestier. Za všetko vďačím Jehovovi, ktorý sľúbil, že za žiadnych okolností ma neopustí ani nezanechá. Áno, napriek všetkým ťažkostiam môžem povedať: „Jehova je môj pomocník; nebudem sa báť.“ — Hebrejom 13:5, 6.

[Obrázok na strane 23]

Tlmočenie pomocou hmatovej metódy

[Obrázok na strane 23]

S manželom Billom dnes