Ako bol uhasený môj duchovný smäd

ROZPRÁVA LUCIA MOUSSANETTOVÁ

V SEVEROZÁPADNOM cípe Talianska v horách blízko švajčiarskych Álp a slávneho francúzskeho Mont Blancu leží oblasť Valle d’Aosta. Tam, v malej dedine Challant St. Anselme, som sa v roku 1941 narodila.

Bola som najstaršia z piatich detí. Moji štyria súrodenci boli všetko chlapci. Matka ťažko pracovala a bola oddanou katolíčkou. Aj otec pochádzal z nábožensky založenej rodiny. Dve jeho sestry boli mníšky. Rodičia pre mňa veľa obetovali a vďaka ich obetiam som mohla aj študovať. V našom okolí neboli školy, a tak ma v 11 rokoch poslali rodičia do internátnej školy, ktorú spravovali mníšky.

Tam som okrem iných predmetov študovala latinčinu a francúzštinu. Keď som mala 15 rokov, začala som sa vážne zamýšľať nad tým, ako slúžiť Bohu. Povedala som si, že najlepšie bude vstúpiť do kláštora. Ale rodičom sa to nepáčilo, lebo matka by ostala na bratov sama. Dúfali, že vďaka vzdelaniu si nájdem dobré zamestnanie a finančne pomôžem rodine.

Reakcia rodičov ma zarmútila, no ja som túžila po skutočnom zmysle života a cítila som, že Boh má byť na prvom mieste. A tak  som v roku 1961 vstúpila do rímskokatolíckeho kláštora.

Môj život mníšky

Prvých niekoľko mesiacov som študovala pravidlá a predpisy cirkvi a vykonávala som fyzickú prácu v kláštore. V auguste 1961 sa začal môj noviciát, čiže príprava na prijatie do rehole, a začala som nosiť oblečenie, ktoré bežne nosia mníšky. Vybrala som si tiež nové meno: Ines, tak sa volala moja matka. Keď mi ho odsúhlasili, stala som sa známou pod menom sestra Ines.

Hoci väčšina noviciek pracovala v kláštore, ja som mala dostatočné vzdelanie na to, aby som pracovala ako učiteľka na základnej škole. O dva roky, v auguste 1963, som zložila sľuby a stala som sa mníškou v ráde Sestier svätého Jozefa v Aoste v Taliansku. Neskôr ma vedenie kláštora poslalo na Univerzitu Nanebovzatia Najsvätejšej Panny Márie v Ríme, aby som získala ďalšie vzdelanie.

Keď som sa v roku 1967 po skončení štúdií v Ríme vrátila do Aosty, začala som učiť na jednej strednej škole. V roku 1976 mi ponúkli miesto riaditeľky školy. Stala som sa aj členkou regionálnej školskej rady vo Valle d’Aosta a zároveň som ešte učila v niekoľkých triedach.

Mojou hlavnou túžbou však bolo pomáhať chudobným. Veľmi som s nimi cítila. Preto som organizovala rôzne sociálne programy, napríklad pomoc nevyliečiteľne chorým bez rodiny. Okrem toho som zorganizovala doučovanie detí prisťahovalcov. Navyše som hľadala prácu a ubytovanie pre chudobných a zapojila som sa aj do poskytovania zdravotnej starostlivosti ľuďom v hmotnej núdzi. Snažila som sa žiť v súlade s náboženskými zásadami mojej cirkvi.

V tom čase som prijímala katolícku teológiu vrátane takých cirkevných náuk, ako je učenie o Trojici, nesmrteľnosti duše a katolícky názor na večnú budúcnosť človeka. Katolícka teológia v tom čase už pripúšťala aj pluralitu vierovyznaní, čo znamená rešpektovanie iných náboženstiev a pokojné spolunažívanie s nimi.

Niečo ma začína znepokojovať

No niektoré veci vnútri katolíckej cirkvi ma znepokojovali. Napríklad od rodičov a detí sa pred krstom a birmovaním očakávalo, že budú chodiť na náboženstvo, aby sa oboznámili s tým, čo tieto kroky znamenajú. Väčšina však na vyučovanie nikdy neprišla a tí, čo prišli, nebrali učenie vôbec vážne. Navyše niektorí, ktorí neboli schválení na krst a birmovanie v jednej farnosti, jednoducho išli do inej farnosti a tam boli pokrstení a birmovaní. Podľa mňa to bolo povrchné a pokrytecké.

Niekedy som sa pýtala sama seba a tiež iných mníšok: „Nemali by sme namiesto toho všetkého, čo robíme, kázať evanjelium?“ „Kážeme dobrými skutkami,“ znela odpoveď.

Bolo pre mňa tiež ťažké uveriť, že mám svoje hriechy vyznávať kňazovi. Bola som toho názoru, že o takých osobných veciach by som sa mala rozprávať s Bohom. A ďalšou vecou, ktorú mi bolo ťažké prijať, bolo memorovanie a opakovanie modlitieb. Ťažké mi bolo tiež uveriť, že pápež je neomylný. Časom som sa rozhodla, že si na tieto veci ponechám svoj názor a budem ďalej žiť nábožným životom.

Túžba po poznaní Biblie

Celý život som si veľmi vážila Bibliu a chcela som ju poznať. Vždy, keď som musela urobiť nejaké rozhodnutie alebo som potrebovala Božiu podporu, čítala som si Bibliu. I keď v kláštore sme ju nikdy neštudovali, čítala som si ju sama. Pasáž v Izaiášovi 43:10–12, kde Jehova Boh hovorí „ste moji svedkovia“, na mňa zakaždým zapôsobila. V tom čase som však týmto slovám celkom nerozumela.

Počas štúdia na univerzite v Ríme v polovici 60. rokov som absolvovala štvorročný kurz teológie, ktorý sponzoroval Vatikán. Biblia však medzi učebnicami nebola. Po návrate do Aosty som sa zúčastnila mnohých ekumenických konferencií, dokonca aj tých,  ktoré sponzorovali medzicirkevné a nekatolícke organizácie. Keď som videla, aký zmätok panuje medzi skupinami, ktoré tvrdia, že učia z Biblie, ešte viac som zatúžila spoznať, čo Biblia skutočne učí.

Dozvedám sa o Biblii viac

V roku 1982 prišla do strediska, kde som sa venovala sociálnej práci, jedna Jehovova svedkyňa a snažila sa začať so mnou rozhovor o Biblii. I keď som bola veľmi zaneprázdnená, možnosť spoznávať Bibliu ma zaujala. Preto som povedala: „Prosím vás, príďte za mnou do školy, a keď budem mať voľnú hodinu, porozprávame sa.“

Žena ma navštívila, ale ja som vo svojom rozvrhu nemala „voľnú hodinu“. Potom sa matka dozvedela, že má rakovinu, a tak som si vzala pracovné voľno, aby som jej mohla pomáhať. Po matkinej smrti v apríli 1983 som sa vrátila k svojej práci, no medzitým so mnou svedkovia stratili kontakt. Ale krátko nato ma navštívila iná svedkyňa, mala asi 25 rokov, a chcela so mnou hovoriť o Biblii. V tom čase som si čítala biblickú knihu Zjavenie. Preto som sa jej opýtala: „Kto to je, tých 144 000, o ktorých sa píše v 14. kapitole Zjavenia?“

Učili ma, že všetci dobrí ľudia idú do neba, tak mi nedávalo logiku, že by týchto 144 000 bolo oddelených od ostatných v nebi. Uvažovala som: ‚O koho ide? Čo robia?‘ Tieto otázky mi stále vírili hlavou. Svedkyňa sa neustále snažila vyhľadať ma, ale nemohla ma zastihnúť.

Napokon dala moju adresu Marcovi, staršiemu svojho zboru. On ma konečne vo februári 1985 zastihol. Hovorili sme spolu iba pár minút, lebo som mala veľa práce, ale dohodli sme si ďalšie stretnutie. Neskôr ma spolu s manželkou Linou začali pravidelne navštevovať a pomáhali mi porozumieť Biblii. Zakrátko som videla, že také základné katolícke náuky, ako je Trojica, nesmrteľnosť duše a ohnivé peklo, nie sú založené na Biblii.

Spoločenstvo so svedkami

Keď som prišla na zhromaždenie Jehovových svedkov do ich sály Kráľovstva, hneď som si všimla, že je to tam úplne iné ako v katolíckom kostole. Spievali všetci, nie iba spevácky zbor. Potom sa zapájali do programu. Začala som si tiež všímať, že všetci v tejto organizácii sú „bratmi“ a „sestrami“. Skutočne sa jeden o druhého starali. To na mňa veľmi zapôsobilo.

V tom čase som chodila na zhromaždenia v mníšskom habite. Niektorí boli zjavne dojatí, keď videli v sále Kráľovstva mníšku. Pociťovala som radosť a uspokojenie z toho, že ma obklopuje veľká láskyplná rodina. A v priebehu štúdia som si začala uvedomovať, že mnoho zásad, na ktorých som stavala svoj život, nie je v súlade s Božím Slovom. Napríklad v Biblii sa nič nehovorí o tom, že by Boží služobníci mali nosiť nejaké zvláštne rúcho. A cirkevná hierarchia a pompa nemajú nič spoločné s tým, čo Biblia učí o pokorných starších, ktorí sa ujímajú vedenia v zbore.

Mala som pocit, akoby som strácala pevnú pôdu pod nohami. Zdalo sa mi nemožné, že by som 24 rokov žila v omyle. Jednako som videla, že to je pravda. Ľakalo ma pomyslenie na to, že by som vo veku 44 rokov mala začať život odznova. Ale ako som mohla ísť ďalej so zavretými očami, keď som vedela, čo Biblia naozaj učí?

Závažné rozhodnutie

Vedela som, že keď odídem z kláštora, zostanem bez prostriedkov. No pamätala som na Dávidove slová, že spravodlivý ‚nikdy nezostane opustený ani jeho potomstvo nebude musieť žobrať o chlieb‘. (Žalm 37:25) Vedela som, že prídem o istú mieru zabezpečenia, ale vložila som dôveru v Boha a povedala som si: ‚Čoho by som sa mala báť?‘

Moja rodina si myslela, že som sa zbláznila. Aj keď ma to trápilo, pamätala som na Ježišove slová: ‚Tí, ktorí milujú otca alebo matku viac ako mňa, nie sú ma hodní.‘ (Matúš 10:37) V tom čase ma povzbudzovali a posilňovali  aj úplne prosté priateľské gestá svedkov. Napríklad keď som išla po ulici v mníšskom rúchu, vždy ku mne prišli, aby ma pozdravili. To ma k nim ešte viac približovalo a vďaka tomu som sa cítila časťou rodiny, ktorú tvoria.

Napokon som išla za matkou predstavenou a vysvetlila som jej, prečo som sa rozhodla odísť z kláštora. Napriek tomu, že som sa ponúkla, že jej v Biblii ukážem, prečo som sa tak rozhodla, odmietla počúvať a povedala: „Keby som chcela rozumieť niečomu z Biblie, spýtala by som sa odborníka na Bibliu!“

Katolícka cirkev bola mojím rozhodnutím šokovaná. Obvinili ma z nemravnosti a povedali, že som stratila rozum. No tí, ktorí ma poznali, vedeli, že to nie je pravda. Ľudia, s ktorými som pracovala, reagovali rôzne. Niektorí sa na moje konanie pozerali ako na prejav odvahy. Ďalších to bolelo, lebo si mysleli, že sa dávam na zlú cestu. Niektorí ma dokonca ľutovali.

Dňa 4. júla 1985 som vystúpila z katolíckej cirkvi. Svedkovia vedeli, ako sa zaobchádzalo s inými, ktorí sa rozhodli tak ako ja, a preto ma z obavy o moju bezpečnosť asi mesiac ukrývali. Vyzdvihli ma na zhromaždenie a potom ma zaviezli tam, kde som bývala. Neukazovala som sa ľuďom veľmi na oči, kým sa situácia trochu neupokojila. Potom, 1. augusta 1985, som spolu s Jehovovými svedkami začala chodiť do služby.

Keď som sa neskôr v auguste zúčastnila na oblastnom zjazde Jehovových svedkov, médiá sa dozvedeli, že som vystúpila z cirkvi, a uverejnili o tom článok. Dňa 14. decembra 1985 som bola konečne pokrstená. Miestna televízia a miestne noviny to považovali za také neslýchané, že správu o tom opakovali viackrát, aby sa to každý dozvedel.

Keď som odišla z kláštora, nemala som v hmotnom ohľade nič. Nemala som prácu, bývanie ani dôchodok. A tak som asi rok opatrovala istú ochrnutú ženu. V júli 1986 som začala slúžiť ako priekopníčka, ako sa nazývajú služobníci celým časom spomedzi Jehovových svedkov. Presťahovala som sa  do oblasti, kde bol krátko predtým založený malý zbor. Živila som sa tým, že som dávala súkromné hodiny jazyka a iných predmetov. Tak som využívala svoje vzdelanie. Vďaka tomu som mala pružný rozvrh.

Služba v zahraničnom poli

Keď som už poznala biblickú pravdu, chcela som o nej povedať čo najväčšiemu počtu ľudí. Keďže ovládam francúzštinu, uvažovala som o službe v niektorej africkej krajine, v ktorej sa hovorí po francúzsky. Ale v roku 1992 boli právne uznaní Jehovovi svedkovia v neďalekom Albánsku. Koncom toho roku tam bola pridelená malá skupina priekopníkov z Talianska. Medzi nimi boli aj Mario a Cristina Faziovci z môjho zboru. Faziovci ma pozvali na návštevu a povzbudili ma, aby som zvážila možnosť slúžiť v Albánsku. A tak som po dôkladnej úvahe a modlitbách vo veku 52 rokov znova opustila relatívne bezpečie a náhle som sa ocitla v celkom inom svete.

To bolo v marci 1993. Po príchode som si okamžite uvedomila, že hoci Albánsko nie je zemepisne veľmi vzdialené od mojej domovskej krajiny, je to iný svet. Ľudia chodili všade pešo a hovorili pre mňa úplne nezrozumiteľným jazykom. Krajina prechádzala obrovskými zmenami, lebo sa v nej menil politický systém. No ľudia túžili po biblickej pravde a radi čítali a študovali. Záujemcovia robili rýchle duchovné pokroky. To ma hrialo pri srdci a pomáhalo mi to prispôsobiť sa tomuto novému prostrediu.

Keď som v roku 1993 prišla do hlavného mesta Tirany, bol v Albánsku iba jeden zbor a len o čosi viac ako 100 svedkov roztratených po celej krajine. Ten mesiac sa v Tirane konal prvý zvláštny zjazdový deň, na ktorom sa zúčastnilo 585 osôb a 42 sa dalo pokrstiť. Ničomu som nerozumela, ale dojalo ma, keď som svedkov počula spievať a keď som videla, ako pozorne počúvajú. V apríli prišlo na Slávnosť na pamiatku smrti Ježiša Krista 1318 ľudí! Odvtedy dielo Jehovových svedkov v Albánsku neustále rastie.

Často som sa pozerala z balkóna môjho bytu na štvrtom podlaží na Tiranu a uvažovala som: ‚Podarí sa nám raz osloviť všetkých týchto ľudí?‘ Jehova sa o to postaral. Teraz je v Tirane 23 zborov Jehovových svedkov. V celej krajine je 68 zborov a 22 skupín, teda 2846 svedkov. Naozaj úžasný vzrast za tých pár rokov! A na Pamätnej slávnosti v roku 2002 sme mali 12 795 prítomných!

Za tých desať rokov v Albánsku som mala veľkú výsadu pomôcť najmenej 40 ľuďom dospieť ku krstu. Viacero z nich teraz slúži v priekopníckej službe alebo v inej forme služby celým časom. Počas tých rokov bolo na pomoc dielu v Albánsku pridelených šesť skupín talianskych priekopníkov. Pre každú skupinu sa organizoval trojmesačný jazykový kurz a posledné štyri triedy som mala výsadu vyučovať ja.

Keď sa moji priatelia dozvedeli, že som sa rozhodla vystúpiť z katolíckej cirkvi, ich reakcie boli veľmi dramatické. Ich odpor sa však po rokoch zmiernil, lebo vidia môj pokoj. Našťastie aj moja rodina vrátane 93-ročnej tety, ktorá je stále mníškou, je mi oveľa väčšou oporou ako predtým.

Odkedy Jehovu poznám, staral sa o mňa za mnohých okolností. Viedol ma k svojej organizácii. Keď premýšľam o svojej minulosti, spomínam si na to, že som túžila pomáhať chudobným, znevýhodneným a ľuďom v núdzi a že som chcela naplno slúžiť Bohu. Preto som veľmi vďačná Jehovovi, že sa postaral o uhasenie môjho duchovného smädu.

[Obrázok na strane 21]

Albánska rodina, s ktorou som študovala Bibliu. Jedenásť z nich bolo pokrstených

[Obrázok na strane 21]

Väčšina z týchto žien, s ktorými som študovala Bibliu v Albánsku, je teraz v službe celým časom