Jadrová vojna — stále nám hrozí?

Od dopisovateľa Prebuďte sa! v Japonsku

„Každý premýšľajúci človek sa bojí jadrovej vojny a každá technicky vyspelá krajina sa na ňu pripravuje. Každý vie, že je to šialenstvo, ale každý národ má nejaké ospravedlnenie.“ — Carl Sagan, astronóm.

DŇA 6. AUGUSTA 1945 americké vojenské lietadlo zhodilo atómovú bombu na Hirošimu v Japonsku a to v okamihu viedlo k obrovským stratám na ľudských životoch i na majetku. Bola to prvá atómová bomba použitá vo vojne. Jej výbuch úplne zdevastoval 13 štvorcových kilometrov mesta, v ktorom žilo 343 000 obyvateľov. Viac ako dve tretiny stavieb v meste bolo zničených, najmenej 70 000 ľudí zahynulo a 69 000 bolo zranených. O tri dni bola zhodená druhá atómová bomba — tentoraz na Nagasaki, kde zomrelo 39 000 ľudí a 25 000 bolo zranených. Zničená alebo poškodená bola polovica stavieb v meste. Nikdy predtým v histórii ľudstva neboli použité také mocné zbrane. Svet sa zmenil. Vstúpil do jadrového veku. V priebehu niekoľkých rokov Spojené štáty, bývalý Sovietsky zväz, Veľká Británia, Francúzsko a Čína vyvinuli oveľa ničivejšiu, vodíkovú bombu.

Studená vojna — súperenie medzi komunistickými a nekomunistickými krajinami — podnecovala k vývoju stále účinnejších jadrových zbraní a ich nosičov. Ľudí sa zmocnil strach, keď boli vyvinuté medzikontinentálne balistické rakety (ICBM), ktoré umožňovali zaútočiť jadrovými zbraňami na konkrétne ciele v krajinách vzdialených aj viac ako 5600 kilometrov, a to nie v priebehu hodín, ale do niekoľkých minút. Niektoré ponorky boli vybavené takým množstvom jadrových rakiet, že mohli zničiť 192 rozličných cieľov. Odhaduje sa, že v jednom období nahromadený jadrový arzenál obsahoval až 50 000 bojových hlavíc! Počas studenej vojny ľudstvo stálo na okraji takzvaného jadrového Armagedonu — vojny bez víťazov.

Koniec studenej vojny

V 70. rokoch 20. storočia sa napätie uvoľnilo, „o čom svedčia dohody SALT I a II [Rozhovory o obmedzení strategických zbraní], v ktorých sa dve superveľmoci dohodli na obmedzení svojich protiraketových striel a strategických rakiet schopných dopraviť jadrové hlavice,“ vysvetľuje The Encyclopædia Britannica. Potom koncom 80. rokov nastalo oteplenie vzťahov a studená vojna sa nakoniec skončila.

„Koniec studenej vojny vzbudil v ľuďoch nádeje, že dlhé obdobie pretekov v jadrovom zbrojení a konfrontácia medzi Spojenými štátmi a Ruskom sa končí,“ uvádza správa Carnegieho nadácie pre medzinárodný mier. V rámci snáh o jadrové odzbrojenie boli stovky jadrových zbraní v nedávnych rokoch rozobraté. V roku 1991 Sovietsky zväz a Spojené štáty podpísali Zmluvu o znížení počtu a obmedzení strategických útočných zbraní, ktorá tieto dve jadrové superveľmoci po prvý raz v histórii zaväzovala nielen obmedziť, ale aj znížiť počet strategických bojových hlavíc na 6000 v každej z týchto krajín. Koncom roku 2001 obe strany vyhlásili, že splnili podmienky zmluvy a znížili počet svojich strategických jadrových hlavíc,  tak ako sa dohodli. Navyše v roku 2002 uzavreli Moskovskú zmluvu, ktorá ich zaväzuje do desiatich rokov opäť znížiť počet svojich zbraní, na 1700 až 2200.

Napriek tomuto vývoju však „nie je čas na klamný pocit bezpečia, pokiaľ ide o hrozbu jadrovej vojny,“ vyjadril sa generálny tajomník OSN Kofi Annan. Dodal: „Na začiatku 21. storočia zostáva nukleárny konflikt veľmi reálnou možnosťou naháňajúcou hrôzu.“ Žiaľ, ľudstvu stále hrozí jadrová katastrofa — oveľa horšia než v Hirošime a Nagasaki. Kto predstavuje hrozbu? A čo je ešte dôležitejšie, možno sa takejto katastrofe vyhnúť?