Ostrov, ktorý sa objavil a zase zmizol

Od dopisovateľa Prebuďte sa! v Taliansku

DŇA 28. júna 1831 zasiahlo západné pobrežie stredomorského ostrova Sicília silné zemetrasenie. Jeden námorník, ktorý bol práve na mori, sa zľakol, že jeho loď narazila na plytčinu.

Vody pri pobreží Sicílie niekoľko dní akoby vreli. Na hladine plávali mŕtve ryby. Vo vzduchu bolo cítiť zápach síry. More vyplavovalo na breh pemzu.

Dňa 10. júla sa Giovanni Corrao, kapitán neapolskej brigantíny Teresina, plavil po Stredozemnom mori, keď zrazu zbadal niečo veľmi zvláštne — obrovský stĺp vody a dymu, ktorý vystupoval do výšky 20 metrov. Počul pritom „rachot podobný zvuku hromu“.

Ferdinand II., vládca Kráľovstva oboch Sicílií, nariadil, aby vojnová loď Etna preskúmala, čo to bolo. Správy o tejto záhade sa dostali aj na Maltu, ktorá bola vtedy pod britskou nadvládou. Sir Henry Hotham, britský viceadmirál na tomto ostrove, nechcel zostať pozadu a tiež vyslal lode, „aby zistili presnú polohu tohto úkazu a zaznačili ju na mapách a aby lepšie preskúmali, o aký jav ide“.

Tak sa začal spor, ktorý pretrváva až dodnes.

 Zrod ostrova

Dňa 19. júla 1831 sa medzi Sicíliou a pobrežím Afriky objavil nový ostrov — zrodil sa pri výbuchu podmorskej sopky. Keď sa Charles Swinburne, veliteľ britskej šalupy Rapid, plavil okolo západného cípu Sicílie, zbadal vysoký, nepravidelný stĺp žiarivo bieleho dymu a pary. Swinburne zamieril priamo k nemu. Keď sa zotmelo, cez dym, ktorý bol jasne viditeľný aj pri mesačnom svetle, prenikali žiarivé záblesky. Uprostred stĺpu dochádzalo k žeravým výbuchom. Na úsvite, keď sa dym trochu rozplynul, Swinburne uvidel „malý tmavý kopček, ktorý vystupoval niekoľko stôp nad hladinu mora“.

V priebehu mesiaca ostrov narástol do výšky približne 65 metrov a jeho obvod dosiahol asi 3,5 kilometra. „Táto udalosť, prirodzene, vyvolala na [Sicílii i na Malte] veľkú senzáciu,“ písalo sa v Malta Government Gazette, „a mnohí ľudia sa na to miesto už boli pozrieť.“ Medzi nimi bol aj profesor Friedrich Hoffmann, pruský geológ, ktorý v tom čase zhodou okolností robil výskum na Sicílii. Hoffmann sa priblížil k ostrovu na vzdialenosť asi jedného kilometra, a tak ho mohol vidieť „úplne jasne“. No uvedomoval si možné nebezpečenstvo, a tak sa odmietol na ostrove vylodiť.

Menej opatrný bol kapitán Humphrey Senhouse, ktorý sa údajne 2. augusta na ostrove vylodil a vztýčil na ňom britskú vlajku. Ostrovu dal názov Grahamov ostrov na počesť Sira Jamesa Grahama, prvého lorda admirality.

Catanská univerzita na Sicílii poverila výskumom ostrova profesora prírodovedy Carla Gemellara. Ten pomenoval ostrov Ferdinandea po Ferdinandovi II. Ferdinand nedbal na to, že na ostrove už veje britská vlajka, a oficiálne vyhlásil ostrov za súčasť svojho kráľovstva, hoci ležal mimo teritoriálnych vôd Sicílie.

Ako posledné prišlo na scénu Francúzsko. Geológ Constant Prévost pomenoval ostrov Júlia, pretože sa zrodil v mesiaci júli. Aj on vztýčil na ostrove vlajku svojej krajiny. Ako napísal, cieľom tohto gesta bolo „informovať všetkých, ktorí sem v budúcnosti prídu, že Francúzsko nepremárni žiadnu príležitosť ukázať svoj záujem o vedecké záležitosti“.

Spor o vlastníctvo ostrova sa vystupňoval. Podľa nedávneho článku, ktorý uverejnili londýnske noviny Times, Británia, Taliansko a Francúzsko sa pre tento fliačik zeme dostali až na „pokraj konfliktu“.

Zánik ostrova

Hádky o ostrov — dodnes nazývaný Júlia, Ferdinandea i Grahamov ostrov * — však netrvali dlho. „Ostrov sa zo dňa na deň zmenšuje,“ napísal Hoffmann po septembrovej návšteve ostrova, „a ak toto zmenšovanie, ktorého sme boli svedkami, bude ďalej pokračovať... búrky počas prichádzajúcej zimy postačia na to, aby do niekoľkých mesiacov ostrov úplne zanikol.“

V decembri sa ostrov úplne zrútil a zmenil sa na nebezpečný útes niekoľko stôp pod hladinou mora. „Všetko, čo zostalo po ostrove Júlia,“ napísal taliansky vulkanológ Giuseppe Mercalli, „boli mnohé mená, ktoré mu dali návštevníci z rôznych krajín, ktorí mali to šťastie, že boli svedkami jeho pozoruhodného vzniku a zániku.“

Vznikne znovu?

Je to koniec tohto príbehu? Vyzerá to, že nie! Oblasť, kde kedysi stál tento ostrov, je stále geologicky aktívna. Podľa sicílskeho historika Salvatora Mazzarellu je dnes „strategicky rovnako dôležitá, ako bola v 19. storočí“. Niektorí geológovia sú presvedčení, že ostrov znovu vznikne. Už dnes vzrastá napätie v súvislosti s otázkou vlastníctva ostrova, ktorý by ešte len mohol byť vzkriesený.

Príbeh ostrova, ktorý sa objavil — a zase zmizol —, sa tak stal ďalšou smutnou stránkou histórie ľudských vlád. Taliansky novinár Filippo D’Arpa to výstižne vyjadruje, keď tento príbeh označuje za „názorný príklad absurdnosti moci“.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 26]

Maľba sopečného výbuchu v roku 1831

[Prameň ilustrácie]

Copyright Peter Francis/​The Open University