Je pokora prejavom slabosti alebo sily?
Čo o tom hovorí Biblia?
Je pokora prejavom slabosti alebo sily?
VO SVETE sú pyšní a priebojní ľudia často dávaní za príklad. Pokorní a mierni sú považovaní za slabých, plachých alebo podlízavých. Ale je pravá pokora skutočne slabosťou? A je pýcha naozaj prejavom sily? Čo o tom hovorí Biblia?
V prvom rade treba uviesť, že podľa Biblie je niekedy vhodné byť na niečo pyšný alebo hrdý. Napríklad kresťania by mali byť hrdí na to, že Jehova je ich Bohom a že ich pozná. (Žalm 47:4; Jeremiáš 9:24; 2. Tesaloničanom 1:3, 4) Rodičia môžu byť hrdí na svoje deti, ktoré sú príkladné v kresťanskom správaní a odvážne sa stavajú za pravé uctievanie. (Príslovia 27:11) Ale pýcha má aj temnú stránku.
Bližší pohľad na pýchu a pokoru
Pýcha je napríklad definovaná ako prehnaná sebaúcta. Taká pýcha dáva človeku neprimeraný pocit dôležitosti a nadradenosti, možno pre krásu, rasu, postavenie, nadanie či bohatstvo. (Jakub 4:13–16) Biblia hovorí o ľuďoch, ktorí sú „nadutí pýchou“. (2. Timotejovi 3:4) Inými slovami, sú bezdôvodne a prehnane sebavedomí.
Na druhej strane pokorní ľudia sa snažia byť k sebe čestní a pozerať sa na seba objektívne, pričom si uvedomujú svoje nedokonalosti a nízke postavenie pred Bohom. (1. Petra 5:6) Okrem toho uznávajú, že druhí sú v niektorých ohľadoch lepší, a dokonca sa z toho tešia. (Filipanom 2:3) Neblednú závisťou ani ich nestravuje žiarlivosť. (Galaťanom 5:26) Preto pravá pokora podporuje dobré medziľudské vzťahy a prispieva k citovému bezpečiu a stabilite.
Zamyslite sa nad príkladom Ježiša. Skôr než prišiel na zem, bol mocným duchovným tvorom v nebi. A na zemi bol dokonalým, bezhriešnym človekom. (Ján 17:5; 1. Petra 2:21, 22) Nikto z ľudí sa mu nevyrovnal v schopnostiach, inteligencii a poznaní. No nikdy na seba neupozorňoval a bol vždy pokorný. (Filipanom 2:6) Dokonca pri jednej príležitosti umyl svojim apoštolom nohy; a úprimne sa tiež zaujímal o malé deti. (Lukáš 18:15, 16; Ján 13:4, 5) Raz, keď bolo pri ňom dieťa, povedal: „Kto sa pokorí ako toto malé dieťa, je najväčším v nebeskom kráľovstve.“ (Matúš 18:2–4) Áno, v očiach Ježiša — ako aj v očiach jeho Otca — je človek skutočne veľký, ak je pokorný, nie pyšný. — Jakub 4:10.
Pokora je prejavom sily
Hoci dal Ježiš vzor v prejavovaní pokory, vôbec nebol podlizovačný ani plachý. Odvážne hovoril pravdu a nemal strach z ľudí. (Matúš 23:1–33; Ján 8:13, 44–47; 19:10, 11) Získal si dokonca úctu niektorých svojich odporcov. (Marek 12:13, 17; 15:5) Ježiš nikdy nebol panovačný. Priťahoval ľudí pokorou, láskavosťou a láskou, a tak si získal ich srdce spôsobom, akým sa to pyšným ľuďom nikdy nepodarí. (Matúš 11:28–30; Ján 13:1; 2. Korinťanom 5:14, 15) Aj dnes sa milióny ľudí lojálne podriaďujú Kristovi preto, že ho úprimne milujú a hlboko si ho vážia. — Zjavenie 7:9, 10.
Božie Slovo povzbudzuje k pokore, pretože ľudia ponížení v srdci ľahko prijímajú rady a je radosťou ich učiť. (Lukáš 10:21; Kolosanom 3:10, 12) Tak ako Apollo, výrečný kresťanský učiteľ v prvom storočí, aj oni si radi upravia názor, keď dostanú nové a presné informácie. (Skutky 18:24–26) A neboja sa klásť otázky — toho sa pyšní ľudia často boja, aby nedali najavo svoju nevedomosť.
Všimnite si príklad etiópskeho eunucha z prvého storočia, ktorý bol zmätený istou pasážou Písma. „Či aj rozumieš, čo čítaš?“ opýtal sa ho kresťanský učeník Filip. Etiópčan mu odpovedal: „Ako by som mohol, keď ma niekto nevedie?“ Bol to veľký prejav pokory, zvlášť keď berieme do úvahy, že tento eunuch bol vo svojej vlasti pravdepodobne významným človekom. Vďaka pokore lepšie porozumel Písmu. — Skutky 8:26–38.
Tento Etiópčan je úplným protikladom židovských znalcov Písma a farizejov, ktorí boli považovaní za náboženskú elitu tých čias. (Matúš 23:5–7) Namiesto toho, aby Ježiša a jeho nasledovníkov pokorne počúvali, posmievali sa im a snažili sa nájsť na nich chyby. A tak pre pýchu zostali v duchovnej tme. — Ján 7:32, 47–49; Skutky 5:29–33.
Na akú hlinu sa podobáte?
V Biblii je Jehova pripodobnený k hrnčiarovi a ľudia k hline. (Izaiáš 64:8) Pokora človeku pomáha, aby bol v Božích rukách ako tvárna hlina, z ktorej môže Boh vyformovať krásnu osobnosť. Pyšní ľudia sa podobajú suchej, tvrdej hline, ktorú možno iba rozdrviť. Neslávnym príkladom takejto tvrdej hliny je pyšný faraón zo starovekého Egypta, ktorý Jehovovi vzdoroval a stálo ho to život. (2. Mojžišova 5:2; 9:17; Žalm 136:15) To, ako sa to skončilo s faraónom, podčiarkuje pravdivosť príslovia: „Pýcha predchádza zrútenie a povýšenecký duch potknutie.“ — Príslovia 16:18.
Uvedené myšlienky neznamenajú, že Boží služobníci nikdy nemusia potláčať pýchu. Napríklad Ježišovi apoštoli sa často hádali, kto z nich je najväčší. (Lukáš 22:24–27) Ale nedali sa pýchou premôcť, počúvali Ježiša a napokon zmenili svoj postoj.
„Výsledkom pokory a bázne pred Jehovom je bohatstvo a sláva a život,“ napísal Šalamún. (Príslovia 22:4) Máme skutočne veľa dobrých dôvodov pestovať si pokoru! Nielenže je to príťažlivá vlastnosť, ktorá je prejavom sily, ale vďaka nej môžeme tiež získať Božiu priazeň a odmenu v podobe večného života. — 2. Samuelova 22:28; Jakub 4:10.
UVAŽOVALI STE UŽ NAD TÝM?
▪ Je vždy zlé byť pyšný alebo hrdý? — 2. Tesaloničanom 1:3, 4.
▪ Ako pokora pomáha človeku učiť sa? — Skutky 8:26–38.
▪ Je dôležité, aby si Boží služobníci pestovali pokoru? — Lukáš 22:24–27.
▪ Aká budúcnosť čaká pokorných? — Príslovia 22:4.
[Obrázok na stranách 20, 21]
Ježiš priťahoval deti svojou pokorou