Kamčatka — krajina divov v Tichom oceáne

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V RUSKU

PRED vyše tristo rokmi sa ruskí bádatelia putujúci cez Áziu smerom na východ dostali na hornatý polostrov, ktorý vybieha na juh do Tichého oceánu a oddeľuje Ochotské more od Beringovho. Toto územie nepoznaných krás, ktoré je o niečo väčšie než Taliansko, dodnes zostáva pre väčšinu ľudí neznáme.

Hoci sa Kamčatka nachádza približne v rovnakej zemepisnej šírke ako Britské ostrovy, má chladné podnebie. Zimy sú pri pobreží miernejšie, no vo vnútrozemí napadne na niektorých miestach vyše šesť metrov a niekedy až 12 metrov snehu! V lete polostrov často zahaľuje hmla, ktorá sa tvorí nad morom, a fúka tu silný vietor. Výdatné dažde, ktoré padajú na sopečnú pôdu Kamčatky, podporujú bujný rast vegetácie vrátane kríkov s lesnými plodmi, tráv, ktoré siahajú až do výšky človeka, a nádherných poľných kvetov, ako  je napríklad túžobník Filipendula kamtschatica.

Breza japonská, nazývaná aj kamenná, rastie takmer na tretine polostrova. Kmene a vetvy týchto stromov ohýba a vykrúca ostrý vietor a ťažký sneh. Tieto brezy sú mrazuvzdorné, rastú pomaly a sú nezvyčajne odolné. Majú silné korene a vďaka tomu môžu rásť takmer všade — aj na strmých skalných stenách! Ich listy pučia v júni, keď je často ešte sneh, a žltnú v auguste, čím ohlasujú príchod zimy.

Sopky, gejzíry a horúce pramene

Kamčatka leží na ohnivom venci — páse s vysokou seizmickou aktivitou, ktorý lemuje Tichý oceán — a má asi 30 činných sopiek. Kľučevská sopka, o ktorej bolo napísané, že má „dokonalý, nesmierne krásny kužeľ“, sa týči do výšky 4 750 metrov nad morom, a tak je najvyššou činnou sopkou v Eurázii. Od roku 1697, keď ruskí bádatelia prvý raz vstúpili na Kamčatku, bolo na polostrove zaznamenaných vyše 600 erupcií.

V rokoch 1975 a 1976 vytvorili puklinové výbuchy v oblasti Tolbačik horiacu „pochodeň“, ktorej plamene šľahali do výšky vyše 2 500 metrov! Jej svetlo sa mihalo v oblakoch popola. Táto erupčná činnosť trvala takmer rok a pol a jej výsledkom boli štyri nové kužele. Jazerá a rieky zmizli a horúci popol úplne vysušil tamojšie lesy. Obrovské územie sa zmenilo na púšť.

Našťastie väčšina výbuchov vzniká mimo obývaných oblastí a len veľmi málo ľudí pri nich zahynie. Ale návštevníci majú aj iné dôvody na opatrnosť, zvlášť keď idú do Údolia smrti na úpätí Kichpinyčskej sopky. Za bezvetria, najmä pri jarnom odmäku, sa jedovaté sopečné plyny koncentrujú v údolí. Pre zver je to smrtonosná pasca. Raz v údolí ležali telá desiatich mŕtvych medveďov a mnohých menších zvierat.

V obrovskom kráteri známom ako kaldera Uzon sú kotly s bublajúcim bahnom a pariace sa kráterové jazerá plné farebných rias. Je tam aj Údolie gejzírov, ktoré bolo objavené v roku 1941. Niektoré gejzíry vystrekujú každé dve-tri minúty, iné raz za niekoľko  dní. Na tieto zaujímavé miesta vzdialené asi 180 kilometrov severne od mesta Petropavlovsk-Kamčatskij sa môžu návštevníci dostať helikoptérou. No počet návštevníkov je prísne kontrolovaný, aby sa nenarušila krehká ekologická rovnováha. Šesť oblastí Kamčatky je preto zapísaných do zoznamu Svetového dedičstva.

Kamčatka sa pýši množstvom horúcich prameňov, z ktorých mnohé svojou teplotou 30 až 40 stupňov Celzia potešia návštevníkov a trochu vykompenzujú dlhé chladné zimné mesiace. Teplo z termálnych prameňov sa využíva aj na výrobu elektrickej energie. Prvá geotermálna elektráreň v Rusku bola vybudovaná práve na tomto polostrove.

 Medvede, lososy a orliaky

Na Kamčatke žije asi 10 000 medveďov hnedých. Priemerne dosahujú hmotnosť 150 až 200 kilogramov, hoci môžu mať až trojnásobnú hmotnosť, ak predčasne neprídu o život. Z folklórnej tvorby domorodých Kamčadalov vidno, že domorodci považovali medveďa za svojho „brata“ a tieto zvieratá si vážili. Pokojné spolunažívanie sa skončilo príchodom strelných zbraní. Dnes sa ochrancovia prírody obávajú o budúcnosť týchto zvierat.

Medvede sú plaché, a preto ich vidno zriedka. No v júni, keď sa v riekach neresia lososy, medvede vo veľkom prichádzajú pochutnať si na týchto rybách. Na jednej rybačke môže medveď skonzumovať vyše dvadsať lososov. Prečo je taký nenásytný? V lete si medveď musí nahromadiť dostatok telesného tuku, z ktorého bude čerpať v chladných zimných mesiacoch, keď nie je dostatok potravy a keď spí v brlohu, aby si udržal energiu.

Ďalší živočích, ktorý si pochutnáva na lososoch, je orliak bielokrídly, nádherný vták, ktorého krídla môžu dosiahnuť rozpätie až 2,5 metra. Väčšinu tela má čiernu, no na krídlových krovkách má bielu škvrnu a má biely klinovitý chvost. Dnes ich je asi 5 000 a ich počet sa zmenšuje. Dajú sa nájsť len v tomto odľahlom kúte sveta a príležitostne na ostrovoch Aleuty a na Pribilovových ostrovoch, ktoré patria k Aljaške. Vtáky používajú to isté hniezdo každý rok, udržiavajú ho a zväčšujú. Jedno hniezdo malo priemer tri metre a bolo už také ťažké, že sa pod ním zlomila breza!

Obyvatelia Kamčatky

V súčasnosti obývajú Kamčatku zväčša Rusi, no stále tam žije aj niekoľko tisíc pôvodných obyvateľov. Najväčšou skupinou sú Koriaci, ktorí žijú na severe. K ďalším skupinám patria Čukčovia a Kamčadalovia. Každá táto skupina má vlastný jazyk. Väčšina obyvateľov Kamčatky žije v administratívnom centre Petropavlovsk-Kamčatskij. Zvyšok polostrova je riedko osídlený a do väčšiny dedín na pobreží a na brehoch riek sa dá dostať len člnom alebo letecky.

Lov rýb a krabov je pilierom ekonomiky. Zvlášť obľúbené sú kraby kamčatské. Majú rozpätie klepiet až 1,7 metra a prispievajú k farebnosti a netradičnosti predajných pultov.

Od roku 1989 prichádzajú na Kamčatku Jehovovi svedkovia na iný rybolov. Ako ‚rybári ľudí‘ prinášajú dobré posolstvo o Božom Kráľovstve obyvateľom týchto odľahlých končín. (Matúš 4:19; 24:14) Niektorí priaznivo zareagovali a teraz pomáhajú ďalším spoznať a uctievať Stvoriteľa, Jehovu Boha, nie jeho stvorenie. Výsledkom je, že mnohí miestni ľudia sú oslobodzovaní od rozšíreného strachu zo zlých duchov. (Jakub 4:7) Dozvedajú sa aj to, že v budúcnosti bude celá zem očistená od všetkého zla a všetkých ľudí, ktorí páchajú zlo, a bude „naplnená poznaním o Jehovovi tak, ako vody pokrývajú samotné more“. — Izaiáš 11:9.

[Rámček/obrázky na strane 18]

POZORUHODNÁ KALDERA

Kaldera Uzon, kotlovitá priehlbina na mieste starej sopky, má priemer asi 10 kilometrov. Za jej strmými stenami sa skrýva „zbierka všetkého, čím je Kamčatka známa,“ píše sa v jednej knihe. Táto priehlbina sa pýši bujnou vegetáciou, horúcimi i studenými prameňmi, kotlami s bublajúcim bahnom, bahennými sopkami a jazerami, ktoré sa zachovali v pôvodnom stave a sú domovom rýb a labutí.

V knihe Miracles of Kamchatka Land (Divy Kamčatky) sa píše, že „asi ťažko existuje na zemi podobné miesto“, kde je jeseň taká krásna a zároveň taká krátka. Šarlátovo sfarbená tundra kontrastuje so sýtožltou a zlatistou farbou briez a z horúcich útrob zeme kde-tu vytrysknú stĺpce bielej pary, ktoré sa vynímajú na pozadí sýtomodrej oblohy. A zavčas rána „spieva“ les, keď nespočetné milióny listov pokrytých inovaťou padajú na zem a svojím šumom jemne ohlasujú, že na dvere klope zima.

[Rámček na strane 19]

JAZERO BEZ ŽIVOTA

V roku 1996 vybuchla sopka pod Karymským jazerom, o ktorej sa myslelo, že je vyhasnutá. Pri erupcii vznikli až 10-metrové vlny, ktoré zničili priľahlé lesy. O niekoľko minút bolo jazero príliš kyslé, aby v ňom mohlo niečo žiť. No podľa slov bádateľa Andrewa Logana sa v blízkosti jazera nenašli žiadne mŕtve živočíchy, napriek sopečnému popolu a vlnám, ktoré zaplavili pobrežie. Povedal: „Pred erupciou žilo v Karymskom jazere niekoľko miliónov rýb (hlavne lososov a pstruhov). Po erupcii nebol v jazere život.“ Ale veľa rýb pravdepodobne prežilo. Vedci si myslia, že reagovali na nejaký varovný signál — možno na zmenu v chemickom zložení vody — a odplávali do neďalekej Karymskej rieky.

[Mapa na strane 16]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

RUSKO

KAMČATKA