Kniha posledného súdu — pozoruhodný súpis

V roku 1066 porazil Viliam, vojvoda z francúzskej Normandie, Anglicko. O 19 rokov neskôr prikázal vykonať súpis pozemkov svojej novej ríše. Údaje zozbierané v rámci tohto súpisu sa neskôr stali známymi ako Kniha posledného súdu. Toto dielo patrí až dodnes k najdôležitejším historickým záznamom Anglicka. Prečo?

V SEPTEMBRI 1066 sa Viliam vylodil blízko anglického Hastingsu. Na tomto mieste 14. októbra porazil vojsko anglického kráľa Harolda. Harold v boji padol. Na Vianoce 25. decembra bol Viliam, neskôr známy aj ako Viliam Dobyvateľ, v londýnskom Westminsterskom opátstve korunovaný za kráľa. Ako sa Angličanom darilo pod vládou nového kráľa?

Veľký súpis

Kráľ Viliam I. spustošil sever krajiny a rozsiahle územia zanechal úplne vyľudnené. „Aj keď zoberieme do úvahy vskutku barbarské pomery, ktoré vládli v tom čase, nemožno toto ‚vyplienenie severu‘ (v rokoch 1068 – 1070) posúdiť inak ako surové,“ napísal bývalý lektor Oxfordskej univerzity Trevor Rowley. Viliam so svojou okupačnou armádou, ktorá možno nemala ani 10 000 vojakov, žil uprostred asi dvojmiliónového nepriateľsky naladeného národa, ktorý sa neustále búril. Normani napokon po celej krajine postavili viac ako 500 opevnení, z ktorých najznámejšie je londýnska pevnosť Tower.

V decembri 1085, 19 rokov po vpáde do Anglicka, strávil Viliam päť dní so svojimi dvornými úradníkmi v anglickom Glouchestri plánovaním zostavenia pozemkovej knihy, ktorá by zahŕňala celú krajinu s výnimkou Londýna a Winchestru. Začiatkom nasledujúceho roka boli do všetkých siedmich oblastí súbežne vyslaní kráľovskí komisári, aby s pomocou zástupcov jednotlivých grófstiev ohodnotili bohatstvo krajiny.

Kráľ musel získať peniaze, aby mohol platiť svoju okupačnú armádu. Potreboval tiež ukončiť pozemkové spory. Dosiahnutie týchto cieľov by zabezpečilo, žeby sa ľudia z Normandie a iných častí Francúzska v Anglicku usadili, a tým by sa nadvláda Normanov zachovala.

„Posledný súd“

Krátko po víťazstve nad Angličanmi daroval kráľ Viliam pozemky anglických šľachticov normanským barónom. Z Viliamovho súpisu sa dozvedáme, že polovica bohatstva krajiny bola v rukách menej ako 200 mužov, z ktorých len dvaja boli Angličania. Mnohí z asi 6 000 anglických podnájomníkov nemali inú možnosť  ako prenajať si pozemky, ktoré pred rokom 1066 právoplatne vlastnili, zatiaľ čo chudobní, ktorí nemali žiadnu pôdu, iba živorili.

Súpisom sa zabratie majetku Normanmi zlegalizovalo a pozemky, prenajatá pôda, lesy a lúky sa ním pre daňové účely aj nanovo ocenili. Do súpisu boli zahrnuté aj jednotlivé zvieratá — voly, kravy či ošípané. Utláčaní Angličania sa na údaje obsiahnuté v súpise pozerali s obavami, vediac, že proti ním neexistuje možnosť odvolania. Tento veľký súpis prirovnávali k „Súdnemu dňu“ alebo „Dňu zúčtovania“. Preto neskôr dostal názov Kniha posledného súdu.

Kniha posledného súdu bola napísaná po latinsky a tvorili ju dva pergamenové zväzky. Väčší z nich, Veľký posledný súd, mal 413 strán väčšieho formátu a menší, Malý posledný súd, 475 strán menšieho formátu. * Viliam v roku 1087 zomrel a súpis zostal nedokončený. Ako mohlo byť také rozsiahle dielo spracované za jeden rok?

Normani po Angličanoch zdedili úradné záznamy s niektorými podrobnosťami o vlastníkoch a nájomcoch a tiež záznamy o financiách a daniach. Na základe týchto podkladov Normani vyslali úradníkov do každého grófstva, aby urobili verejný prieskum, a následne daňový výmer upravili.

Kniha posledného súdu dnes

V stredoveku Kniha posledného súdu často sprevádzala kráľovskú rodinu na cestách. Sprvoti bola používaná hlavne pri urovnávaní pozemkových sporov, ale v 18. storočí sa na ňu odvolával významný britský právnik sir William Blackstone pri posudzovaní volebného práva niektorých nájomcov pôdy. Kniha bola uchovávaná na rôznych miestach, ale dnes je uložená v Národnom archíve Spojeného kráľovstva.

V roku 1986 bola pri príležitosti svojho 900. výročia previazaná do piatich zväzkov. Historikom a učencom je k dispozícii revidovaný anglický preklad. BBC ju v jednom komentári nazvala „základným dokumentom národného archívu a... stále platným dôkazovým materiálom pri pozemkových nárokoch“. V roku 1958 bola použitá pri overovaní práva jedného starovekého mestečka usporadúvať vlastný trh.

Archeológovia Knihu posledného súdu stále používajú na určenie polohy stredovekých anglických a normanských obydlí. Tento dokument zostáva jedinečným zdrojom hodnotných informácií, ktoré boli podkladom rozvoja anglického národa.

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček/obrázok na strane 23]

VILIAMOVA KRIŽIACKA VÝPRAVA

Viliam navrhol pápežovi, aby jeho vpád povýšil na križiacku výpravu, a na odplatu pápežovi sľúbil lepšiu kontrolu nad poblúdenou anglikánskou cirkvou. Pápež ochotne súhlasil. Pre Viliama to bol „diplomatický triumf,“ napísal profesor David C. Douglas. Ďalší uznávaný historik George M. Trevelyan dospel vo svojej knihe History of England k záveru, že „pápežská zástava a požehnanie boli pre Viliama veľmi užitočné, lebo inak jeho počin pôsobil skôr ako ozbrojená lúpež než ako križiacka výprava“.

[Prameň ilustrácie]

© The Bridgeman Art Library

[Mapa na strane 22]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

ANGLICKO

LONDÝN

Hastings

Lamanšský prieliv

NORMANDIA

[Prameň ilustrácie na strane 22]

Kniha: Mary Evans/​The National Archives, London, England