„LOS je neobyčajne smiešny i čudesný zároveň. Prečo má na chrbte taký hrbovitý výbežok? Prečo má takú pretiahnutú hlavu?“ Autor týchto slov, Henry David Thoreau, ktorý žil v 19. storočí, určite nebol jediný, kto losa takto zhodnotil. Komický výzor tohto samotárskeho tvora, ako aj to, že je ťažké ho v prírode uzrieť, mu vytvorili povesť nemotorného hlupáčika. Aká je pravda? Výskumníci v Severnej Amerike, Európe a Ázii získali o tomto nevšednom zvierati veľa poznatkov.

Určite nikto nepoprie, že los je obrovské zviera. Hoci dlhé nohy tohto vládcu lesa pôsobia nemotorne, dokáže nimi odohnať svorku vlkov. Je zaujímavé, že už niekoľko dní po narodení sa losíčatá naučia plávať. Niektorí videli losy plávať celé kilometre či ponárať sa do asi 6-metrovej hĺbky, aby si pochutnali na vodných rastlinách.

Los vie hýbať očami až do takej miery, že zachytí pohyb aj takmer za svojím chrbtom a pritom nemusí ani otočiť hlavu. Aj jeho ňufák zohráva dôležitú úlohu. Vedci sa domnievajú, že vďaka veľmi rozšíreným nozdrám má nezvyčajnú schopnosť vytvoriť si mimoriadne dobrú predstavu o polohe okolitých objektov. Sluch je ďalšou neodmysliteľnou súčasťou jeho výbavy. Uši dokáže natáčať do všetkých smerov a vie zachytiť zvuky iného losa, a to aj na vzdialenosť troch kilometrov!

 Losíčatá, ktoré jeden pisateľ opísal ako „smiešne a roztomilé“, sú zväčša zvedavé a bezstarostné. Matky ich nežne a oddane chránia. Sú pripravené zaútočiť na každého, kto by sa odvážil siahnuť na ich mláďatá, či už je to vlk, medveď, alebo dokonca človek. Keď má losíča asi rok a losica je znovu gravidná, bez milosti mláďa odoženie, aby sa začalo o seba starať samo.

Vďaka čomu losy, živiace sa výlučne rastlinnou potravou, prežívajú drsné zimy? Pomáha im napríklad to, že sa vykŕmia, ešte kým je teplejšie. Denne dokážu skonzumovať až 23 kilogramov potravy, a pritom je jedno, či sú rastliny v trojmetrovej výške nad zemou alebo v trojmetrovej hĺbke pod hladinou. Z potravy majú maximálny úžitok, lebo sú vybavené štvorkomorovým žalúdkom a ich telo dokáže načerpať potrebné živiny a vytvoriť si tukové zásoby. No v zime číhajú na losy ďalšie nebezpečenstvá.

Krutá zima a hlboký sneh sú pre losy zaťažkávacou skúškou. Preto v zime uprednostňujú pokojný život, teda čo najmenej pohybu, aby si udržali teplo pod svojím mimoriadne kvalitným srsteným kožúškom. V snehu sa im tiež veľmi ťažko uniká pred vlkmi, keď na ne zaútočia. No ešte väčšie nebezpečenstvo často predstavujú ľudia, a to najmä poľovníci a vodiči.

Na severe sú v zime mnohé hlavné ťahy posypané soľou. Pre losy je táto soľ zdrojom viacerých živín, preto si na nej rady pochutnávajú. Keďže však majú tmavú srsť a zvyčajne prechádzajú cez cesty po západe slnka, je pre vodičov veľmi ťažké včas ich zazrieť. Preto dochádza k zrážkam, pri ktorých prichádzajú o život tak ľudia, ako aj losy.

Niektorí mali možnosť vidieť, ako los šantivo skáče do vĺn oceána alebo si blažene užíva kúpeľ v termálnom prameni. V období ruje sa samce a samice k sebe správajú nežne a materinská starostlivosť losíc o mláďatá naozaj chytá človeka za srdce. Losíčatá, ktoré zostali odkázané na pomoc ľudí, si so svojimi opatrovateľmi utvorili také puto ako s matkou. Dr. Valerius Geist sa vyjadril: „Toto čudné zviera s povesťou ťarbáka môže byť bystré, prítulné a nadmieru oddané.“

No je nutné ešte jedno upozornenie: Los je veľmi mohutné a silné divé zviera. Ak ho zazriete vo voľnej prírode, majte pred ním rešpekt a doprajte mu dostatok priestoru. Bezpečná vzdialenosť je zvlášť dôležitá, ak sú nablízku losíčatá. Hoci sa aj nedostanete do jeho tesnej blízkosti, pohľad na tohto nevšedného lesného obra vám určite vyrazí dych!