BOYLE sa narodil do zámožnej rodiny na zámku Lismore v Írsku. Bolo to v roku 1627, krátko predtým, ako nastalo obdobie, ktoré historici nazývajú osvietenstvo — obdobie, keď sa myslitelia snažili oslobodiť ľudstvo z područia fanatizmu, ktorý ho celé stáročia zväzoval. Jedným z týchto mysliteľov bol aj Boyle. Pri opise svojho detstva si dal prezývku Filaretos, čo v preklade znamená „milujúci čestnosť“.

Boylova túžba po poznaní pravdy sa snúbila s rovnako planúcou túžbou hovoriť druhým o všetkom, čo sa dozvedel. Stal sa z neho plodný spisovateľ a jeho spisy výrazne ovplyvnili mnohých jeho súčasníkov vrátane slávneho vedca sira Isaaca Newtona. V roku 1660 sa Boyle stal jedným zo zakladateľov Kráľovskej spoločnosti, vedeckej inštitúcie, ktorá dodnes pôsobí v Londýne.

Boyle je považovaný za otca chémie. Mal úplne iný prístup než alchymisti jeho čias. Tí sa snažili udržať svoje objavy v tajnosti alebo o nich písali v zahmlených pojmoch, ktorým s výnimkou uzavretého okruhu ľudí nemohol nikto rozumieť. Boyle však dopodrobna zverejňoval informácie o svojej práci. Okrem toho nepreberal vžité hypotézy, ale zasadzoval sa za to, aby sa preverili kontrolovanými experimentmi a až potom prijali ako fakty.

 Boyle svojimi pokusmi potvrdil názor, že hmota sa skladá z určitých častíc, ktoré nazval korpuskuly, a tie sa rôzne kombinujú a vytvárajú rozličné zlúčeniny.

Svoj prístup k vedeckému bádaniu pekne zhrnul vo svojej slávnej knihe The Sceptical Chymist (Skeptický chemik). Vedcom v nej odporúča, aby neboli arogantní ani dogmatickí a aby boli ochotní pripustiť, že sa mýlili. Trval na tom, aby ľudia, ktorí sú o niečom skalopevne presvedčení, dôsledne rozlišovali, čo je určite pravda, a o čom si len myslia, že je pravda.

Rovnaký prístup si Boyle zvolil i v duchovných záležitostiach. Jeho objavy týkajúce sa vesmíru, ako aj fascinujúceho sveta živých organizmov, ho presvedčili, že musí existovať Projektant a Tvorca. Preto sa vzoprel ateizmu, ktorý sa rozmáhal medzi vtedajšou inteligenciou. Dospel k záveru, že každý čestne uvažujúci človek musí veriť v Boha.

Boyle však nepovažoval ľudský rozum za jedinú cestu ku skutočnému osvieteniu. Uvedomoval si, že je potrebné nejaké božské zjavenie. Za toto zjavenie považoval Božie Slovo, Bibliu.

Boyla trápilo, že mnohí nepoznajú učenie Biblie a že sa ich viera nemá o čo oprieť. Kládol si otázku, či je správne, aby človek prijal určité náboženské názory len preto, že tomu verili jeho rodičia, alebo len na základe toho, kde sa narodil. Boyle cítil vrúcnu túžbu pomáhať druhým prehĺbiť si poznanie Biblie.

To ho podnietilo, aby finančne podporoval vydávanie Biblie v mnohých jazykoch. Patrili k nim niektoré jazyky domorodých obyvateľov Severnej Ameriky, ako aj arabčina, írčina, malajčina a turečtina. Teda ako sme videli, Robert Boyle bol nadaným, no zároveň pokorným človekom s neuhasiteľnou túžbou nájsť pravdu vo všetkých oblastiach života a chcel v tom pomôcť i ďalším.