V Evanjeliu podľa Lukáša sa píše o tom, že Ježiš otvoril zvitok Izaiáša, prečítal z neho určitý úsek a následne ho zvinul. V závere Jánovho evanjelia sa tiež spomínajú zvitky. Ján napísal, že nebol schopný do zvitku zaznamenať všetky znamenia, ktoré Ježiš urobil. (Lukáš 4:16–20; Ján 20:30; 21:25)

Ako sa vyrábali zvitky? Na výrobu sa používali kusy kože, pergamenu alebo papyrusu, ktoré boli zlepené dovedna tak, aby vytvárali pás alebo zvitok. Ten potom ovinuli okolo tyče popísanou stranou dovnútra. Text vytváral úzke vertikálne stĺpce po celej šírke zvitku. Ak bol zvitok dlhý, mal tyče na oboch koncoch, čo čitateľovi umožňovalo súčasne odvíjať jednu stranu a navíjať druhú, až kým nenašiel želanú pasáž.

V knihe The Anchor Bible Dictionary sa uvádza: „Výhodou zvitku bolo, že bol dosť dlhý na to, aby sa naň dala napísať celá kniha [často meral okolo 10 metrov], ktorá po zvinutí zaberala relatívne málo miesta.“ Odhaduje sa, že napríklad na Lukášovo evanjelium bol potrebný zvitok dlhý asi 9,5 metra. V niektorých prípadoch boli konce oboch tyčí opracované, vybrúsené pemzou do hladka a namorené.

Od zavedenia izraelského kňazstva slúžil ako veľkňaz vždy len jeden muž a spočiatku to bolo na celý život. (4. Mojžišova 35:25) Prvým veľkňazom bol Áron. V zásade platilo, že postavenie veľkňaza dedil po otcovi najstarší syn. (2. Mojžišova 29:9) Ako kňazi slúžili mnohí Áronovi mužskí potomkovia, ale iba relatívne málo ich slúžilo v úlohe veľkňaza.

Keď sa Izrael dostal pod nadvládu iných národov, veľkňazov začali svojvoľne dosadzovať i zosadzovať neizraelskí vládcovia. No zdá sa, že veľkňazi boli vyberaní z obmedzeného množstva privilegovaných rodín, väčšinou z Áronovho rodu. Výraz „hlavní kňazi“ sa zjavne vzťahuje na významných členov kňazstva. K hlavným kňazom zrejme patrili hlavy 24 oddelení kňazstva, významní členovia veľkňazských rodín a zosadení veľkňazi, ako bol napríklad Annáš. (1. Paralipomenon 24:1–19; Matúš 2:4; Marek 8:31; Skutky 4:6)