Prejsť na článok

Prejsť na obsah

ŽIVOTNÝ PRÍBEH

Všetko som zanechal, aby som nasledoval Pána

Všetko som zanechal, aby som nasledoval Pána

„Ak pôjdeš zvestovať, už sa nevracaj. Ak sa vrátiš, dolámem ti nohy!“ Po týchto otcových výhražných slovách som sa rozhodol odísť z domu. Bolo to prvý raz, keď som musel niečo zanechať, aby som mohol nasledovať Krista ako svojho Pána. Mal som vtedy len 16 rokov.

AKO som sa dostal do takejto zložitej životnej situácie? Dovoľte mi porozprávať vám o tom. Narodil som sa 29. júla 1929 a vyrastal som na Filipínach v jednej dedine v provincii Bulacan. Bolo obdobie hospodárskej krízy a žili sme veľmi jednoducho. Bol som ešte len chlapec, keď vypukla vojna. Filipíny napadla japonská armáda. Naša dedina však bola v pomerne odľahlej oblasti, a tak nás ozbrojený konflikt priamo neohrozoval. Keďže sme nemali rádio, televízor ani noviny, o vojne sme vedeli len toľko, čo sme počuli od druhých.

Bol som druhé z ôsmich detí. Keď som mal osem, starí rodičia si ma vzali k sebe. Boli sme katolíci, ale starý otec bol človek s otvorenou mysľou a zbieral náboženskú literatúru, ktorú dostával od priateľov. Pamätám si, ako mi ukazoval brožúrky Ochrana, Bezpečnosť Odhalené v tagalčine * a tiež Bibliu. Veľmi rád som si ju čítal, najmä štyri evanjeliá. Tak sa vo mne zrodila túžba nasledovať Ježišov príklad. (Ján 10:27)

UČÍM SA NASLEDOVAŤ PÁNA

V roku 1945 sa japonská okupácia skončila. Približne v tom čase ma rodičia zavolali naspäť domov. Starý otec ma presviedčal, aby som išiel, a tak som sa vrátil.

Krátko nato v decembri 1945 prišla do našej dediny zvestovať skupinka Jehovových svedkov z mesta Angat. Na naše dvere zaklopal jeden starší svedok a vysvetlil nám, čo sa píše v Biblii o „posledných dňoch“. (2. Tim. 3:1–5) Pozval nás na štúdium Biblie, ktoré sa konalo v susednej dedine. Moji rodičia nechceli ísť, ale ja som šiel. Bolo tam asi 20 ľudí a niektorí mali veľa otázok.

Nerozumel som všetkému, o čom sa tam hovorilo, a už-už som sa chystal odísť. Ale práve vtedy začali spievať pieseň Kráľovstva. Tá ma chytila za srdce, a tak som zostal. Po piesni a modlitbe nás všetkých pozvali na zhromaždenie, ktoré malo byť v nedeľu v Angate.

Niektorí sme tam išli pešo asi osem kilometrov. V dome Cruzovcov sa nás zišlo okolo 50. S úžasom som sledoval, ako sa malé deti vyjadrujú k hlbokým biblickým námetom. Po niekoľkých zhromaždeniach mi brat Damian Santos, starší priekopník, ktorý bol kedysi starostom, navrhol, aby som uňho prespal. Skoro celú noc sme sa rozprávali o Biblii.

V tých rokoch bolo bežné, že len čo niekto pochopil základné biblické pravdy, dal sa pokrstiť. Preto sa nás už po niekoľkých zhromaždeniach bratia opýtali, či sa chceme dať pokrstiť. Odpovedal som: „Áno, chcem.“ Vedel som, že chcem „slúžiť ako otrok Pána, Krista“. (Kol. 3:24) Išli sme k neďalekej rieke a dvaja z nás boli pokrstení. Bol 15. február 1946.

Uvedomovali sme si, že ako pokrstení kresťania musíme chodiť zvestovať tak ako Ježiš. To sa však nepáčilo môjmu otcovi. Povedal mi: „Si na to príliš mladý. A okrem toho na to, aby si sa stal kazateľom, nestačí len ponoriť sa do vody.“ Vysvetlil som mu, že je Božou vôľou, aby sme zvestovali dobré posolstvo o Božom Kráľovstve. (Mat. 24:14) A dodal som: „Čo som Bohu sľúbil, to aj dodržím.“ Vtedy otec vyslovil výhražné slová, ktorými som začal svoje rozprávanie. Bol rozhodnutý zastaviť ma vo zvestovaní. To bolo po prvýkrát, čo som sa niečoho vzdal kvôli službe Jehovovi.

Prichýlila ma rodina Cruzovcov z Angaty. Svoju najmladšiu dcéru Noru povzbudzovali k priekopníckej službe a k tomuto cieľu posmeľovali aj mňa. Prvého novembra 1947 sme obaja začali priekopníčiť. Nora odišla slúžiť do iného mesta a ja som zostal v Angate.

ĎALŠIA PRÍLEŽITOSŤ NIEČO ZANECHAŤ

Po dvoch rokoch, čo som slúžil ako priekopník, k nám z pobočky prišiel brat Earl Stewart. Na námestí v Angate predniesol prejav pred vyše 500 ľuďmi. Hovoril po anglicky a ja som to potom zhrnul v tagalčine. Kde som sa naučil po anglicky? Do školy som chodil len sedem rokov, ale naši učitelia bežne hovorili po anglicky. Okrem toho som mnohé naše publikácie študoval v angličtine, lebo do tagalčiny sa prekladalo veľmi málo. Tak som sa po anglicky naučil aspoň natoľko, že som dokázal pretlmočiť tento a neskôr i ďalšie prejavy.

Brat Stewart sa ešte v ten deň zmienil miestnym bratom, že pobočka hľadá jedného alebo dvoch priekopníkov, ktorí by mohli prísť do Bételu. Mali tam vypomôcť, kým budú misionári na medzinárodnom zjazde Vzrast teokracie, ktorý sa konal v roku 1950 v New Yorku. Medzi pozvanými bratmi som bol aj ja. Opäť som musel niečo zanechať, tentoraz preto, aby som mohol pomáhať s prácou v Bételi.

Nastúpil som 19. júna 1950. Bétel sídlil v starej veľkej budove obklopenej obrovskými stromami na 100-árovom pozemku. Ak dobre rátam, slúžilo tam 12 slobodných bratov. Skoro ráno som pomáhal v kuchyni. Okolo deviatej som išiel do práčovne žehliť. A tak to šlo aj poobede. Návratom misionárov sa moja služba v Bételi neskončila. Balil som časopisy a pripravoval ich na odoslanie, vybavoval som predplatné časopisov a slúžil som aj na recepcii. Robil som všetko, čo bolo treba.

OPÚŠŤAM FILIPÍNY A ODCHÁDZAM DO ŠKOLY GILEÁD

Bol som nadšený, keď som bol v roku 1952 spolu s ďalšími šiestimi bratmi z Filipín pozvaný do 20. triedy školy Gileád. Mnohé veci, ktoré sme videli a zažili v Spojených štátoch, boli pre nás nové a nezvyčajné. Bol to úplne iný svet, než aký som poznal v našej malej dedine.

So spolužiakmi v Gileáde

Museli sme sa napríklad naučiť používať rôzne spotrebiče a náradie, ktoré sme nikdy predtým ani len nevideli. A počasie? Tak na to sme si tiež museli zvykať. Jedného rána som sa ocitol v prekrásnej bielej krajine. Prvý raz v živote som videl sneh! A potom som zistil, že je studený, poriadne studený!

To úžasné školenie, ktoré sme dostali v Gileáde, nám však všetko vynahradilo. Inštruktori používali účinné vyučovacie metódy. Naučili sme sa študovať do hĺbky a robiť si dobrý výskum. Školenie v Gileáde mi veľmi pomohlo posilniť si vzťah k Jehovovi.

Po slávnostnom ukončení som bol poslaný ako dočasný zvláštny priekopník do newyorského Bronxu. A tak som sa v júli 1953 mohol zúčastniť na zjazde Spoločnosť nového sveta, ktorý sa konal v tejto štvrti. Po zjazde som sa vrátil slúžiť na Filipíny.

VZDÁVAM SA POHODLIA MESTA

Bratia z pobočky mi povedali: „Odteraz budeš slúžiť v krajskej službe.“ Tak som dostal ďalšiu príležitosť nasledovať šľapaje Pána Ježiša Krista, ktorý cestoval do odľahlých miest a dedín, aby pomohol Jehovovým ovciam. (1. Petra 2:21) Mal som slúžiť v kraji, ktorý tvorilo obrovské územie v strednej časti Luzonu, najväčšieho filipínskeho ostrova. Patrili k nemu provincie Bulacan, Nueva Ecija, Tarlac a Zambales. Do niektorých miest som sa mohol dostať len cez rozoklané pohorie Sierra Madre. Nefungovala tam žiadna verejná doprava, a tak som veľakrát prosil šoférov nákladných áut, či by som sa nemohol zviezť na kope dreva, ktorú viezli. Často mi to dovolili, ale nebol to práve najpohodlnejší spôsob cestovania.

Zbory v tej oblasti boli väčšinou malé a pomerne nové. Bratia boli veľmi vďační, že som im pomohol efektívnejšie organizovať zhromaždenia a službu.

Neskôr som bol poslaný do kraja v oblasti Bicol. Pozostával prevažne z izolovaných skupín v nedotknutých územiach, kde slúžili zvláštni priekopníci. V jednom dome slúžila ako toaleta diera v zemi, cez ktorú boli preložené dve dosky. Keď som na ne stúpil, spadli do diery a ja spolu s nimi. Chvíľu mi to trvalo, kým som sa umyl a išiel sa naraňajkovať.

V tom čase som začal myslieť na Noru, s ktorou sme kedysi začínali priekopníčiť. Teraz už slúžila ako zvláštna priekopníčka v meste Dumaguete. Raz som ju navštívil a potom sme si nejaký čas písali. V roku 1956 sme sa vzali. Prvý týždeň nášho spoločného života sme strávili službou v zbore na ostrove Rapu Rapu. Zdolávali sme náročný horský terén a našliapali sme veľa kilometrov. Boli sme však veľmi šťastní, že spolu môžeme pomáhať bratom v odľahlých oblastiach.

ZNOVU V BÉTELI

V krajskej službe sme spoločne strávili takmer štyri roky, keď sme dostali pozvanie pracovať v pobočke. A tak od januára 1960 slúžime v Bételi. Za ten čas som sa veľa naučil zo spolupráce s bratmi, ktorým boli zverené zodpovedné úlohy, a Nora zas mala možnosť vyskúšať si prácu v rôznych oddeleniach.

Pri prejave na zjazde s tlmočníkom do cebuánčiny

V Bételi som mal vynikajúcu možnosť sledovať úžasný duchovný vzrast na Filipínach. Keď som kedysi ako mladý slobodný brat prišiel do Bételu, v celej krajine bolo okolo 10 000 zvestovateľov. Teraz ich je tu vyše 200 000 a v službe ich podporujú stovky bételitov.

S rastom diela rástla aj potreba väčších priestorov Bételu. Vedúci zbor nás preto poveril, aby sme sa poobzerali po nejakom pozemku, kde by sa dal postaviť väčší Bétel. A tak sme sa s dozorcom tlačiarne vybrali do blízkeho okolia, kde žilo veľa Číňanov, a v každom dome sme sa pýtali, či by nám nepredali svoj pozemok. Ale nikto nechcel a jeden z nich nám dokonca povedal: „Číňania nepredávajú. Číňania kupujú.“

Tlmočím prejav brata Alberta Schroedera

Jedného dňa sa nás však istý pán, ktorý sa sťahoval do Spojených štátov, nečakane opýtal, či by sme nemali záujem o jeho pozemok. Bolo neuveriteľné, aký rýchly spád nabrali ďalšie udalosti. Aj druhý sused sa rozhodol, že nám predá svoj pozemok, a povzbudzoval k tomu i ostatných. Dokonca sme mohli odkúpiť aj pozemok muža, ktorý nám predtým povedal, že „Číňania nepredávajú“. V krátkom čase sa nám podarilo získať viac než trojnásobne väčší pozemok oproti pôvodnému. Som presvedčený, že to bola Jehovova vôľa.

V roku 1950 som bol najmladším členom rodiny Bétel. Teraz sme tu s manželkou najstarší. Vôbec neľutujem, že som nasledoval Pána, kamkoľvek ma viedol. Rodičia ma síce vyhnali z domu, ale Jehova mi dal obrovskú rodinu spoluveriacich. Ani v najmenšom nepochybujem o tom, že Jehova nám vždy poskytne všetko potrebné, bez ohľadu na úlohu, ktorú dostaneme. S Norou sme Jehovovi veľmi vďační, že sa o nás po celý ten čas s láskou staral. A povzbudzujeme aj druhých, aby ho v tom vyskúšali. (Mal. 3:10)

Ježiš raz jednému vyberačovi daní, ktorý sa volal Matúš Lévi, povedal: „Buď mojím nasledovníkom.“ Ako ten muž zareagoval na jeho pozvanie? „Vstal, nechal všetko a nasledoval ho.“ (Luk. 5:27, 28) Podobne som zareagoval aj ja a z celého srdca k tomu povzbudzujem aj iných. Čaká ich veľa požehnaní!

Naďalej s radosťou podporujem vzrast diela na Filipínach

^ 6. ods. Vydali Jehovovi svedkovia, ale v súčasnosti sa už netlačia.