Narodil som sa v Paríži v roku 1941 do chudobnej rodiny. Veľmi rád som sa učil, tak si viete predstaviť, aký som bol sklamaný, keď som v desiatich rokoch dostal tuberkulózu a nemohol som chodiť do školy. Lekári mi povedali, že bude najlepšie, keď ostanem v posteli, aby som si nezaťažoval pľúca. A tak som niekoľko mesiacov strávil čítaním slovníka a počúvaním vysielania rádia Sorbonnskej univerzity v Paríži. Keď mi lekár povedal, že som už zdravý a môžem sa vrátiť do školy, bol som nadšený. Povedal som si: „To je úžasné, čo dokážu lekári!“ A odvtedy som sníval o tom, ako budem liečiť ľudí. Vždy, keď sa ma otec opýtal, čím chcem byť, odpovedal som: „Lekárom!“ Tak sa zrodila moja láska k medicíne.

Vyrastal som v katolíckej rodine. Ale o Bohu som veľa nevedel a mal som mnoho nezodpovedaných otázok. O tom, že život bol stvorený, som sa presvedčil, až keď som študoval medicínu.

Pamätám si, ako som prvýkrát pozoroval pod mikroskopom bunky tulipánu. Bol som ohromený, ako sa bunka chráni pred teplom a chladom. Zaujalo ma tiež, že keď cytoplazma (vnútorné prostredie bunky) príde do kontaktu so slanou vodou, zmrští sa, a keď sa dostane späť do sladkej vody, roztiahne sa. Vďaka týmto a mnohým iným reakciám sa dokážu organizmy prispôsobovať meniacim sa podmienkam. Každá bunka je neuveriteľne zložitá a to ma presvedčilo, že život nemohol vzniknúť náhodou.

 V druhom ročníku na univerzite som videl ďalšie dôkazy, že Boh existuje. Na hodinách anatómie sme sa učili o tom, ako nám svaly predlaktia umožňujú ohýbať a vystierať prsty. To, ako sú svaly, väzy a šľachy usporiadané a ako spolupracujú, je konštrukčný zázrak. Napríklad som sa dozvedel, že šľachy, ktoré pripájajú jeden zo svalov predlaktia k stredným článkom prstov, sa rozdvojujú, a tak vytvárajú priestor, cez ktorý prechádzajú ďalšie šľachy až ku končekom prstov. Úpony tvorené pevnými tkanivami držia šľachy blízko pri kosti. Keby to nebolo takto skonštruované, naše šľachy by boli pevné, napnuté a nedokázali by sme hýbať prstami. Bolo mi úplne jasné, že za tým, ako je telo vytvorené, sa skrýva veľká inteligencia.

Môj obdiv k Stvoriteľovi života vzrástol, keď sme sa učili o tom, ako dieťa po narodení začne dýchať. Pred narodením zdravý plod prijíma kyslík od matky cez pupočnú šnúru. Preto alveoly, čiže drobné vzduchové mechúriky v pľúcach, ešte nie sú nafúknuté. Keď sa blíži čas pôrodu, vnútorný povrch alveol sa pokryje špeciálnou látkou, ktorá sa nazýva surfaktant. Po narodení, keď sa dieťa prvýkrát nadýchne, prebehne séria pozoruhodných procesov. Otvor v srdci dieťaťa sa zatvorí, čím začne krv prúdiť do pľúc. V tomto rozhodujúcom momente surfaktant zabezpečuje, aby sa alveoly, ktoré sa rýchlo plnia vzduchom, nezlepili. Dieťa tak môže okamžite dýchať samo.

Chcel som spoznať toho, ktorý vytvoril tieto úžasné veci, a preto som sa rozhodol, že si začnem čítať Bibliu. Žasol som nad tým, aké zákony o hygiene dal Boh izraelskému národu pred vyše 3 000 rokmi. Napríklad mali zakopať svoje výkaly, pravidelne sa umývať vodou a dať do karantény každého, kto má príznaky nejakej infekčnej choroby. (3. Mojž. 13:50; 15:11; 5. Mojž. 23:13) Z týchto zákonov jasne vidno, že ten, ktorý ich dal, vedel, ako sa šíria choroby, hoci vedci na to prišli len v posledných dvoch storočiach. A zákony o sexuálnej hygiene zapísané v 3. Mojžišovej prispievali k zdraviu celého národa. (3. Mojž. 12:1–6; 15:16–24) Uvedomil som si, že Stvoriteľ dal Izraelitom tieto zákony na ich dobro a tých, ktorí ich poslúchali, žehnal. Presvedčil som sa, že Biblia pochádza od Boha, ale jeho meno som vtedy ešte nepoznal.

Počas štúdia na univerzite som sa zaľúbil do mladého dievčaťa, ktoré sa volalo Lydie. Vzali sme sa v roku 1965, čo bolo v polovici môjho štúdia medicíny. V roku 1971 sme už mali tri deti a neskôr sa nám narodili ďalšie tri. Lydie ma vždy verne podporovala v pracovnom aj v rodinnom živote.

Najprv som pracoval tri roky v nemocnici a potom som si otvoril vlastnú ambulanciu. Krátko nato tam za mnou prišli manželia, ktorých som spomínal v úvode.  Keď som tomu mužovi vypisoval recept, jeho manželka povedala: „Pán doktor, prosím, nech v tých liekoch nie je krv.“ Prekvapilo ma to a spýtal som sa prečo. „Sme Jehovovi svedkovia,“ odpovedala. Nikdy som nepočul o svedkoch ani o tom, aký majú postoj ku krvi. Pani vybrala Bibliu a priamo z nej mi ukázala, prečo sa rozhodli neprijímať krv. (Sk. 15:28, 29) Potom mi s manželom vysvetlili, čo urobí Božie Kráľovstvo – že odstráni trápenie, choroby a smrť. (Zjav. 21:3, 4) Nadšene som im povedal: „O tom, čo mi hovoríte, snívam už od detstva! Nechcem, aby ľudia trpeli, preto som sa stal lekárom.“ Veľmi sa mi páčilo, čo hovorili, a rozprávali sme sa ešte hodinu a pol. Keď odišli, v srdci som už viac nebol katolíkom. A dozvedel som sa, že Stvoriteľ, ktorého som tak obdivoval, má meno – Jehova!

Títo manželia boli v mojej ambulancii ešte trikrát a zakaždým sme sa rozprávali vyše hodinu. Potom som ich pozval domov, aby sme mali na rozhovor viac času. Lydie sa ku mne v štúdiu Biblie pridala. Ale stále nechcela pripustiť, že niektoré katolícke náuky sú nesprávne. Preto sme k nám domov pozvali kňaza. Rozprávali sme sa dlho do noci a pri argumentácii sme používali iba Bibliu. Po tomto rozhovore sa Lydie presvedčila, že Jehovovi svedkovia učia pravdu. Naša láska k Jehovovi stále rástla a v roku 1974 sme sa dali pokrstiť.

To, čo som sa dozvedel o Bohu a jeho zámere s ľuďmi, úplne zmenilo moje priority. Slúžiť Jehovovi sa pre mňa a Lydie stalo tým najdôležitejším. Rozhodli sme sa, že aj naše deti budeme vychovávať podľa biblických zásad. Učili sme ich milovať Boha a ľudí a to našu rodinu veľmi zbližovalo. (Mat. 22:37–39)

Dnes sa s Lydie často smejeme na tom, ako naše deti vnímali to, že sme boli vo výchove jednotní. Vedeli, že v našej rodine platia Ježišove slová: „Nech vaše ‚áno‘ znamená áno, vaše ‚nie‘ nie.“ (Mat. 5:37) Napríklad keď mala jedna z našich dcér 17 rokov, Lydie jej nedovolila ísť von s kamarátmi. Niekto z nich jej povedal: „Ak ti nedovolí ísť von mama, spýtaj sa otca.“ Naša dcéra povedala: „To je zbytočné, naši vždy držia spolu.“ Všetky naše deti videli, že sa obaja držíme biblických zásad. Sme  veľmi vďační Jehovovi, že mnohí z našej rodiny mu verne slúžia.

Hoci pravda zmenila moje priority a medicína už nebola mojou najväčšou láskou, to, čo som sa v tejto oblasti naučil, som chcel využívať na pomoc bratom a sestrám. Preto som sa dal k dispozícii ako externý spolupracovník a slúžil som ako lekár v Bételi v Paríži a neskôr v novom Bételi v Louviers. S Bételom spolupracujem už takmer 50 rokov. Za ten čas som si tam vytvoril veľa krásnych priateľstiev a niektorí z mojich drahých priateľov už majú vyše 90 rokov. Raz som mal milú príhodu s jedným novým bételitom. Keď sme sa rozprávali, vyšlo najavo, že som asi pred 20 rokmi pomáhal jeho mame priviesť ho na svet!

V priebehu rokov som mohol pozorovať, ako sa Jehova stará o svoj ľud a vedie ho prostredníctvom svojej organizácie. A to ma k nemu ešte viac približuje. Začiatkom 80. rokov 20. storočia vedúci zbor vytvoril v Spojených štátoch program, ktorého cieľom bolo pomôcť lekárom pochopiť postoj Jehovových svedkov ku krvi.

V roku 1988 vedúci zbor vytvoril v Bételi nové oddelenie – Nemocničné informačné služby. Pôvodne malo toto oddelenie na starosť výbory pre styk s nemocnicami, ktoré vznikli v Spojených štátoch, aby pomáhali pacientom spomedzi Jehovových svedkov nájsť vhodnú lekársku starostlivosť. Keď bol tento program zavedený na celom svete, výbor pre styk s nemocnicami vznikol aj vo Francúzsku. Žasnem, ako sa Jehovova organizácia s láskou stará o chorých bratov a sestry, keď potrebujú pomoc.

Medicína bola mojou prvou láskou. Ale keď som uvažoval, čo je v živote dôležité, uvedomil som si, že najdôležitejšie je uzdravovať ľudí duchovne – pomáhať im zmieriť sa s Bohom, ktorý je Zdrojom života. Keď som odišiel do dôchodku, začali sme s Lydie s priekopníckou službou a každý mesiac sme venovali veľa času zvestovaniu dobrej správy o Božom Kráľovstve. Stále robíme, čo je v našich silách, lebo je to práca, ktorá zachraňuje život.

Naďalej sa snažím pomáhať tým, ktorí sú chorí. Ale uvedomujem si, že je to len dočasná pomoc, že ani ten najlepší lekár nedokáže vyliečiť všetky choroby a zabrániť smrti. Preto sa teším na čas, keď tu už bolesť, choroby a smrť nebudú. Nový svet je už veľmi blízko a ja budem môcť celú večnosť spoznávať Božie stvorenie, vrátane toho, ako úžasne je vytvorené naše telo. Je pravda, že môj detský sen sa už sčasti splnil. Ale verím, že to najlepšie nás ešte len čaká!