1. Čo sa učíme zo slov v Kazateľovi 3:2, 7?

NIEKTORÍ z nás radi rozprávajú. Iní nie sú veľmi zhovorčiví. Ako je uvedené v záhlavnom texte, je čas hovoriť, ale aj čas mlčať. (Prečítajte Kazateľa 3:2, 7.) No niekedy by sme si možno priali, aby niektorí bratia a sestry hovorili viac a iní zasa menej.

2. Kto má právo určovať, kedy by sme mali hovoriť a ako?

² Reč je darom od Jehovu. (2. Mojž. 4:10, 11; Zjav. 4:11) Prostredníctvom svojho Slova nám pomáha používať tento dar správnym spôsobom. V tomto článku si rozoberieme biblické príklady, z ktorých zistíme, kedy je čas hovoriť a kedy mlčať. Rozoberieme si aj, aké pocity v Jehovovi vyvoláva to, čo hovoríme. Najprv sa pozrime, kedy je čas hovoriť.

3. K čomu nás povzbudzujú slová z Rimanom 10:14?

³ Vždy by sme mali byť pripravení hovoriť o Jehovovi a o jeho Kráľovstve. (Mat. 24:14; prečítajte Rimanom 10:14.) Keď to robíme, napodobňujeme Ježiša. Jedným z dôvodov, pre ktoré Ježiš prišiel na zem, bolo, aby vyučoval ľudí pravdu o svojom Otcovi. (Ján 18:37) No veľmi dôležité je aj to, ako sa s druhými rozprávame. Keď druhým hovoríme o Jehovovi, mali by sme to robiť „s miernosťou a hlbokou úctou“ a mali by sme vziať do úvahy ich pocity a to, čomu veria. (1. Petra 3:15) Potom sa s nimi nebudeme len rozprávať, ale budeme ich vyučovať a možno zapôsobíme na ich srdce.

4. Ako môžeme podľa Prísloví 9:9 pomôcť druhým?

⁴ Zboroví starší by sa nemali zdráhať dať bratovi či sestre radu. Samozrejme, mali by na to zvoliť vhodný čas  a nemali by to robiť v prítomnosti iných, aby sa taký človek necítil trápne. Starší sa pri rozhovoroch s druhými vždy snažia zachovať ich dôstojnosť, no zároveň otvorene poukázať na biblickú radu, ktorá im môže pomôcť. (Prečítajte Príslovia 9:9.) Prečo je dôležité nebáť sa prehovoriť, keď je to potrebné? Zamyslime sa nad dvomi odlišnými príkladmi – nad mužom, ktorý mal pokarhať svojich synov, a nad ženou, ktorá mala povedať budúcemu kráľovi, že urobil zlé rozhodnutie.

5. V akej situácii bol Éli ticho, keď mal prehovoriť?

⁵ Veľkňaz Éli mal dvoch synov a mal ich veľmi rád. I keď mali česť slúžiť ako kňazi vo svätostánku, nemali úctu k Jehovovi. Zneužívali svoje postavenie, neúctivo zaobchádzali s obeťami, ktoré sa Jehovovi predkladali, a bez štipky hanby sa dopúšťali nemravnosti. (1. Sam. 2:12–17, 22) Podľa mojžišovského Zákona si zaslúžili smrť. Ale Éli k nim bol príliš zhovievavý, len ich jemne napomenul a dovolil im naďalej slúžiť vo svätostánku. (5. Mojž. 21:18–21) Ako sa na to pozeral Jehova? Élimu povedal: „Prečo máš svojich synov vo väčšej úcte než mňa?“ a rozhodol, že jeho synovia zomrú. (1. Sam. 2:29, 34)

6. Čo sa učíme z príbehu o Élim?

⁶ Z tohto príbehu sa učíme niečo dôležité. Keď zistíme, že náš priateľ alebo príbuzný porušil Jehovov zákon, musíme sa s ním porozprávať a pripomenúť mu Jehovove zásady. Potom musíme zabezpečiť, aby dostal pomoc od tých, ktorých Jehova poveril touto úlohou. (Jak. 5:14) Určite nechceme byť ako Éli a ceniť si viac priateľa alebo príbuzného než Jehovu. I keď upozorniť niekoho na to, že urobil niečo nesprávne, si vyžaduje odvahu, môže to priniesť dobré výsledky. Pozrime sa, v čom sa od Éliho odlišovala istá Izraelitka, ktorá sa volala Abigail.

7. Prečo sa Abigail rozhodla hovoriť s Dávidom?

⁷ Abigail bola manželkou bohatého muža, ktorý sa volal Nábal. Keď boli Dávid a jeho muži na úteku pred kráľom Saulom, nejaký čas strávili s Nábalovými  pastiermi a ochraňovali jeho stáda pred lúpežnými tlupami. Bol im za to Nábal vďačný? Vôbec nie. Keď za ním Dávid poslal svojich mužov s prosbou, aby im poskytol trocha jedla a vody, Nábal sa rozzúril a začal ich urážať. (1. Sam. 25:5–8, 10–12, 14) Dávid sa nahneval a rozhodol sa zabiť každého muža v Nábalovej domácnosti. (1. Sam. 25:13, 22) Mohlo by ho niečo zastaviť? Abigail si uvedomila, že teraz je čas hovoriť, a odvážne išla za Dávidom, ktorého sprevádzalo 400 hladných, nahnevaných a ozbrojených mužov.

8. Čo sa učíme od Abigail?

⁸ Keď sa Abigail stretla s Dávidom, hovorila odvážne, úctivo a presvedčivo. Hoci za vzniknutú situáciu neniesla žiadnu vinu, Dávidovi sa ospravedlnila. Odvolávala sa na to, že je dobrý a spravodlivý človek, a spoliehala sa na Jehovu. (1. Sam. 25:24, 26, 28, 33, 34) Ako by sme mohli Abigail napodobniť? Keď vidíme, že sa niekto vydal nesprávnym smerom, otvorene sa s ním porozprávajme. (Žalm 141:5) Mali by sme byť úctiví, no odvážni. Keď mu dáme láskavú radu, dokážeme, že sme jeho praví priatelia. (Prísl. 27:17)

9., 10. Na čo by mali starší pamätať, keď niekoho usmerňujú?

⁹ Zvlášť zboroví starší musia prejaviť odvahu a upozorniť spolukresťanov na to, že sa vydávajú nesprávnym smerom. (Gal. 6:1) Pokorne si uvedomujú, že aj oni sú nedokonalí a niekedy potrebujú radu. To by im však nemalo brániť, aby usmernili tých, ktorí to potrebujú. (2. Tim. 4:2; Tít. 1:9) Keď niekoho napomínajú,  snažia sa voliť správne slová a byť trpezliví. Robia to preto, lebo majú bratov a sestry veľmi radi. (Prísl. 13:24) A najviac im záleží na tom, aby robili česť Jehovovi tým, že sa zastávajú biblických noriem a chránia zbor pred duchovnou ujmou. (Sk. 20:28)

¹⁰ Doteraz sme rozoberali, kedy je čas hovoriť. No niekedy sú situácie, keď je čas mlčať. Prečo to môže byť náročné?

11. Aké výstižné znázornenie uviedol učeník Jakub?

¹¹ Niekedy môže byť náročné ovládať svoj jazyk. Výstižne to znázornil učeník Jakub: „Ak niekto nehreší jazykom, je dokonalý človek, schopný držať na uzde aj celé telo.“ (Jak. 3:2, 3) Uzda sa nasadzuje koňom na hlavu a do pysku. Slúži na to, aby jazdec mohol koňa ovládať. Keby koňa nedržal pevne na uzde, mohol by sa pustiť do divokého cvalu a ublížil by sebe aj jazdcovi. Podobne ak nedržíme svoj jazyk na uzde, môžeme spôsobiť veľa škody. Teraz sa pozrime na niektoré situácie, v ktorých musíme akoby pritiahnuť uzdu svojim ústam a mlčať.

12. Kedy by sme mali „pritiahnuť uzdu svojim ústam“ a mlčať?

¹² Čo urobíš, keď sa stretneš s bratom alebo so sestrou, ktorí poznajú nejaké dôverné informácie? Napríklad žijú v krajine, kde je naša činnosť zakázaná, a ty by si chcel vedieť, ako tam prebiehajú zhromaždenia a zvestovateľská služba. Samozrejme, že to myslíš dobre. Keďže máme našich bratov a sestry radi, zaujímame sa, ako sa im darí. Okrem toho, keď sa za nich modlíme, chceme byť  konkrétni. No práve v takejto situácii by sme mali „pritiahnuť uzdu svojim ústam“ a mlčať. Ak by sme na niekoho naliehali, aby nám vyzradil dôverné informácie, bol by to prejav nedostatku lásky – jednak k nemu, ale aj k bratom a sestrám, ktorí mu dôverujú, že nebude hovoriť o ich činnosti. Určite nikto z nás nechce týmto bratom a sestrám pridávať ďalšie starosti. Podobne ani žiaden kresťan žijúci v krajine, kde sú Jehovovi svedkovia zakázaní, by nechcel prezradiť podrobnosti o činnosti tamojších svedkov.

13. Čo by podľa slov z Prísloví 11:13 starší nemali robiť a prečo?

¹³ V Prísloviach 11:13 čítame, že by sme nemali prezrádzať dôverné informácie. (Prečítajte.) Táto zásada sa týka najmä zborových starších. Niekedy to pre nich môže byť ťažké, zvlášť keď sú ženatí. Manželia si totiž udržiavajú blízky vzťah tak, že sa často rozprávajú o svojich najvnútornejších myšlienkach, pocitoch a obavách. No starší si uvedomujú, že nesmú „prezrádzať tajomstvá“ o bratoch a sestrách v zbore. Ak by to robili, stratili by ich dôveru a svoju dobrú povesť. Tí, ktorým boli zverené zodpovedné úlohy v zbore, by nemali byť „dvojtvárni“, čiže falošní. (1. Tim. 3:8, pozn. pod čiarou) To znamená, že by nemali byť nečestní ani by nemali mať sklon klebetiť. Keď starší miluje svoju manželku, nebude ju zaťažovať informáciami, ktoré by nemala vedieť.

14. Ako môže manželka pomáhať svojmu manželovi, ktorý je zborovým starším, udržať si dobrú povesť?

¹⁴ Manželka pomáha svojmu manželovi udržať si dobrú povesť, keď sa ho nevypytuje na veci, o ktorých by nemal hovoriť. Tak svojho manžela podporuje a zároveň prejavuje úctu tým, ktorí sa mu s niečím zdôverili. A čo je najdôležitejšie, robí radosť Jehovovi, pretože prispieva k dobrým vzťahom a jednote v zbore. (Rim. 14:19)

15. Ako sa Jehova pozeral na troch mužov, ktorí prišli za Jóbom, a prečo?

¹⁵ O tom, ako hovoriť a kedy, sa veľa dozvedáme z biblickej knihy Jób. Po tom, ako Jób zažil niekoľko tragédií, za ním prišli štyria muži, aby ho utešili a poradili mu. Najprv dlho mlčali. Keď potom traja z nich – Elifaz, Bildad a Cófar – prehovorili, bolo jasné, že ten čas nevyužili na to, aby si premysleli, ako môžu Jóbovi pomôcť. Skôr uvažovali, ako by dokázali, že Jób urobil niečo zlé. Niektoré ich výroky síce boli pravdivé, no väčšina toho, čo povedali o Jóbovi a o Jehovovi, bola buď neláskavá, alebo to nebola pravda. Jóba nemilosrdne odsúdili. (Jób 32:1–3) Ako na to zareagoval Jehova? Na tých troch mužov sa nahneval, nazval ich nerozumnými a povedal im, aby požiadali Jóba, aby sa za nich modlil. (Jób 42:7–9)

16. Čo sa učíme z biblickej správy o Elifazovi, Bildadovi a Cófarovi?

¹⁶ Z toho, čo sa v Biblii píše o Elifazovi, Bildadovi a Cófarovi, vyplýva niekoľko poučení. Po prvé, nemali by sme súdiť našich bratov a sestry, ale skôr ako niečo povieme, by sme si ich mali vypočuť. (Mat. 7:1–5) Len vtedy pochopíme, čo prežívajú. (1. Petra 3:8) Po druhé,  mali by sme hovoriť láskavo a overiť si fakty. (Ef. 4:25) A po tretie, mali by sme vziať do úvahy, že Jehovovi záleží na tom, ako sa s druhými rozprávame.

17. Čo sa učíme od Elíhua?

¹⁷ Štvrtým mužom, ktorý prišiel za Jóbom, bol Abrahámov príbuzný Elíhu. Kým Jób a ostatní muži hovorili, Elíhu počúval. Je zjavné, že počúval pozorne, pretože potom dokázal Jóba súcitne, ale otvorene usmerniť. Vďaka tomu sa Jób na svoju situáciu pozeral inak. (Jób 33:1, 6, 17) Elíhuovi záležalo v prvom rade na tom, aby vyvýšil Jehovu, a nie seba či niekoho iného. (Jób 32:21, 22; 37:23, 24) Z jeho príkladu sa učíme, že je čas hovoriť a čas mlčať. (Jak. 1:19) Učíme sa aj to, že keď chceme dať niekomu radu, naším cieľom by malo byť vyvýšiť Jehovu, a nie seba.

18. Ako ukážeme, že si ceníme dar reči?

¹⁸ Ako môžeme ukázať, že si vážime dar reči? Tak, že sa budeme riadiť biblickými radami o tom, kedy by sme mali niečo povedať a ako. Múdry kráľ Šalamún pod vedením Božieho ducha napísal: „Ako zlaté jablká v strieborných miskách, také sú slová povedané v pravý čas.“ (Prísl. 25:11) Keď si pozorne druhých vypočujeme a premýšľame, kým niečo povieme, naše slová budú ako zlaté jablká – budú mať veľkú hodnotu a budú krásne. Potom, či už hovoríme málo, alebo veľa, budeme svojimi slovami druhých povzbudzovať a Jehova z nás bude mať radosť. (Prísl. 23:15; Ef. 4:29) To je ten najlepší spôsob, ako Jehovovi dokážeme, že sme mu za dar reči vďační!