1., 2. V čom sa od seba odlišovali Achab a Manašše a čo sa dozvieme v tomto článku?

PRESKÚMAJME život dvoch kráľov zo staroveku. Jeden vládol nad desaťkmeňovým izraelským kráľovstvom, druhý nad dvojkmeňovým judským kráľovstvom. Každý žil v inom čase, ale mali veľa spoločného. Obaja sa vzbúrili proti Jehovovi a skazili jeho ľud. Obaja sa dopúšťali modlárstva a boli vrahmi. Napriek tomu sa v niečom odlišovali. Jeden sa dopúšťal zlých skutkov do konca svojho života, ale druhý sa kajal a Jehova mu hrozné veci, ktoré spáchal, odpustil. Kto boli títo králi?

² Jeden bol izraelský kráľ Achab a druhý judský kráľ Manašše. Z toho, v čom sa od seba títo dvaja muži odlišovali, sa veľa učíme o takom dôležitom námete, ako je pokánie. (Sk. 17:30; Rim. 3:23) Čo je pokánie a ako sa prejavuje? Potrebujeme to vedieť, lebo chceme, aby nám Jehova odpustil, keď sa dopustíme hriechu. Dozvieme sa to, keď preskúmame, ako sa správali títo dvaja králi a čo sa z toho môžeme naučiť. Potom si povieme, čo o pokání učil Ježiš.

3. Akým kráľom bol Achab?

³ Achab bol siedmym kráľom desaťkmeňového izraelského kráľovstva. Oženil sa s Jezábel, dcérou sidónskeho kráľa. Sidón bolo bohaté mesto, ktoré ležalo na sever od Izraela. Manželský zväzok, ktorý Achab uzavrel s Jezábel, možno otvoril Izraelitom príležitosť zbohatnúť. Ale zároveň viedol k tomu, že izraelský národ si ešte viac narušil vzťah k Jehovovi. Jezábel uctievala Baala. Bolo to odporné náboženstvo, ku ktorému patrila chrámová prostitúcia a obetovanie detí. Jezábel navádzala Achaba,  aby v Izraeli presadzoval túto skazenú formu uctievania. Dala pozabíjať mnohých Jehovových prorokov. Kým bola pri moci, ani jeden z nich si nemohol byť istý životom. (1. Kráľ. 18:13) Aj Achab „robil to, čo je zlé v Jehovových očiach, a bol ešte horší ako všetci jeho predchodcovia“. (1. Kráľ. 16:30) Jehova neprehliadal hriechy, ktorých sa dopúšťali Achab a Jezábel. Presne vedel, čo robia. Ale prejavoval Izraelitom milosrdenstvo a prostredníctvom proroka Eliáša ich vyzýval, aby sa zmenili, kým nebude neskoro. Ale Achab a Jezábel nechceli počúvať.

4. Aký rozsudok vyniesol Jehova nad Achabom a ako naň Achab zareagoval?

⁴ Nakoniec pohár Jehovovej trpezlivosti pretiekol. Boh poslal Eliáša, aby nad Achabom a Jezábel vyslovil rozsudok. Celý Achabov rod mal byť vyhladený. Eliášove slová Achabom otriasli. A čo bolo prekvapujúce, tento pyšný človek sa pokoril. (1. Kráľ. 21:19–29)

5., 6. Z čoho vidno, že Achab nerobil pravé pokánie?

⁵ Achab sa síce na chvíľu pokoril, ale to, ako sa potom správal, nasvedčuje, že jeho pokánie nebolo pravé. Neurobil nič pre to, aby odstránil uctievanie Baala z krajiny. A vôbec sa nesnažil viesť ľudí k tomu, aby uctievali Jehovu. Aj z iných jeho skutkov vidno, že sa nekajal.

⁶ Neskôr Achab požiadal dobrého judského kráľa Jehošafata, aby s ním šiel bojovať proti Sýrčanom. Jehošafat navrhol, aby sa najprv poradili s niektorým Jehovovým prorokom. Achab s tým spočiatku nesúhlasil. Povedal: „Ešte je tu jeden muž, prostredníctvom ktorého sa môžeme spýtať Jehovu... Ale ja ho nenávidím, lebo mi neprorokuje nič dobré, iba zlé.“ No potom sa predsa len poradili s prorokom Michajahom. Ako sa dalo čakať, Boží muž mal pre Achaba zlé správy. Ale namiesto toho, aby sa Achab kajal a prosil Jehovu o odpustenie, dal zavrieť tohto proroka do väzenia. (1. Kráľ. 22:7–9, 23, 27) Aj keď bolo v jeho moci uväzniť Jehovovho proroka, nebolo v jeho moci, aby zabránil splneniu tohto proroctva. V boji, ktorý nasledoval, bol tento zlý kráľ zabitý. (1. Kráľ. 22:34–38)

7. Ako sa Jehova vyjadril o Achabovi po jeho smrti?

⁷ Po Achabovej smrti Jehova ukázal, ako sa naňho pozeral. Keď sa dobrý kráľ Jehošafat bezpečne vrátil domov, Jehova poslal proroka Jehua, aby ho pokarhal za to, že sa spojil s Achabom. Jehu povedal: „Je správne, aby si pomáhal zlému a miloval tých, ktorí nenávidia Jehovu?“ (2. Kron. 19:1, 2) Zamyslime sa: Keby sa Achab úprimne kajal, opísal by ho prorok ako zlého človeka, ktorý nenávidí Jehovu? Je jasné, že hoci Achab vyjadril určitú ľútosť nad svojím konaním, nikdy nerobil pravé pokánie.

8. Čo sa o pokání učíme z toho, ako sa správal Achab?

⁸ Čo sa môžeme naučiť z toho, ako sa správal Achab? Keď mu Eliáš povedal, že jeho rodinu postihne nešťastie, najprv sa pokoril. To bol dobrý začiatok. Ale z jeho neskoršieho konania bolo zjavné, že sa nekajal zo srdca. Teda pravé pokánie zahŕňa viac než len chvíľkovú ľútosť. Teraz si povieme, čo sa o pravom pokání môžeme naučiť od kráľa Manaššeho.

9. Akým kráľom bol Manašše?

⁹ Asi o dvesto rokov sa stal judským kráľom Manašše. Správal sa ešte horšie než Achab. Čítame o ňom: „Napáchal veľa zla v Jehovových očiach a tak ho urážal.“ (2. Kron. 33:1–9) Postavil oltáre pohanským bohom a dokonca dal vytesať sochu posvätného kola, čo bol pravdepodobne symbol bohyne plodnosti. A umiestnil ju priamo do Jehovovho svätého chrámu! Zaoberal sa mágiou, veštením a čarodejníctvom. Okrem toho „prelial toľko nevinnej krvi, že ňou naplnil Jeruzalem od jedného konca po druhý“. Dal povraždiť mnohých ľudí a dokonca „svojich synov spálil v ohni“ ako obeť falošným bohom. (2. Kráľ. 21:6, 7, 10, 11, 16)

10. Ako Jehova naprával Manaššeho a ako na to tento kráľ reagoval?

¹⁰ Tak ako Achab, aj Manašše tvrdohlavo ignoroval výstrahy, ktoré mu Jehova dával prostredníctvom svojich prorokov. Nakoniec „Jehova priviedol proti [Judsku] veliteľov vojska asýrskeho kráľa, ktorí chytili Manaššeho hákmi, spútali ho medenými okovami a odviedli do Babylona“. Tam, v cudzej krajine a vo väzení, sa Manašše začal nad sebou vážne zamýšľať. „Veľmi sa pokoril pred Bohom svojich predkov.“ A nielen to. „Úpenlivo prosil svojho Boha Jehovu o priazeň.“ „Modlil sa k nemu.“ Tento zlý človek sa menil. Začal vnímať Jehovu ako „svojho Boha“ a vytrvalo sa k nemu modlil. (2. Kron. 33:10–13)

11. Ako z 2. Kroník 33:15, 16 vyplýva, že Manašše sa úprimne kajal?

¹¹ Časom Jehova vypočul Manaššeho modlitby. Z jeho modlitieb videl, že tento človek sa v srdci zmenil. Jehova reagoval na jeho úpenlivé prosby a dovolil mu, aby sa znovu ujal vlády. Manašše svojím správaním jasne dokazoval pravosť svojho pokánia. Urobil to, čo Achab nikdy neurobil. Zmenil svoje správanie. Rázne sa postavil proti falošnému uctievaniu a presadzoval pravé uctievanie. (Prečítajte 2. Kroník 33:15, 16.) To si od neho určite vyžadovalo odvahu a vieru, lebo celé desaťročia mal zlý vplyv na svoju rodinu, svojich vysokých úradníkov a svoj ľud. Ale teraz, na konci svojho života, sa Manašše snažil aspoň sčasti napraviť škodu, ktorú predtým napáchal. Je pravdepodobné, že mal dobrý vplyv na svojho vnuka Joziáša, ktorý bol v tom čase len malý chlapec a ktorý sa neskôr stal veľmi dobrým kráľom. (2. Kráľ. 22:1, 2)

12. Čo sa o pokání učíme z Manaššeho príkladu?

 ¹² Čo sa učíme z Manaššeho príkladu? Nielenže sa pokoril, ale sa aj modlil a úpenlivo prosil Jehovu o odpustenie. A zmenil svoje správanie. Robil, čo mohol, aby napravil škodu, ktorú spôsobil, začal uctievať Jehovu a snažil sa v tom pomáhať aj druhým. To, čo Manašše zažil, dáva nádej aj tým najväčším hriešnikom. Je to silný dôkaz, že Jehova je „dobrý a ochotný odpúšťať“. (Žalm 86:5) Teda ak sa človek úprimne kajá, Jehova mu môže odpustiť.

13. Porozprávaj znázornenie, z ktorého sa učíme niečo dôležité o pokání.

¹³ Manašše urobil viac než len to, že by vyjadril ľútosť nad svojimi hriechmi. Z toho si môžeme vziať dôležité poučenie o tom, čo je pravé pokánie. Znázornime si to: Predstav si, že ideš do cukrárne a chceš si kúpiť zákusok. Ale predavačka ti namiesto zákuska podá vajíčko. Bol by si spokojný? Samozrejme, že nie! Pomohlo by ti, keby ti predavačka vysvetlila, že vajíčko je dôležitou súčasťou zákuska? Určite nie! Podobne Jehova od hriešnika očakáva, že bude robiť pokánie. Ak hriešnik pociťuje ľútosť nad tým, čo urobil, je to dobrý znak. Ľútosť je dôležitou súčasťou pokánia. Ale samotná ľútosť nestačí. Čo je ešte potrebné? Dozvieme sa to z podobenstva, ktoré vyrozprával Ježiš.

14. Čím dal márnotratný syn z Ježišovho podobenstva najavo, že začína robiť pokánie?

¹⁴ Ježiš vyrozprával dojímavý príbeh o márnotratnom synovi, ktorý je zapísaný v Lukášovi 15:11–32. Tento syn sa vzbúril proti svojmu otcovi, odišiel z domu a odcestoval „do ďalekej krajiny“. Tam žil zhýralým spôsobom života. Ale keď sa dostal do ťažkostí, začal sa nad sebou vážne zamýšľať. Uvedomil si, že kým býval u otca, mal sa oveľa lepšie. Ako povedal Ježiš, „spamätal sa“. Rozhodol sa, že sa vráti domov a poprosí otca o odpustenie. Ten moment, keď si uvedomil, ako hlboko klesol, bol dôležitý. Ale stačilo to? Nie. Musel aj niečo urobiť.

15. Akými skutkami dokázal stratený syn z Ježišovho podobenstva, že robí pokánie?

¹⁵ Márnotratný syn dal konkrétnymi skutkami najavo, že úprimne ľutuje to, čo urobil. Vydal sa na dlhú cestu domov. Keď sa konečne stretol s otcom, povedal mu: „Zhrešil som proti nebu a proti tebe. Už si nezaslúžim nazývať sa tvojím synom.“ (Luk. 15:21) Z jeho úprimného vyznania bolo zjavné, že chce napraviť  svoj vzťah k Jehovovi. Uznal tiež, že svojím konaním ublížil aj svojmu otcovi. Bol ochotný urobiť čokoľvek, aby znovu získal priazeň svojho otca. Súhlasil by aj s tým, aby s ním zaobchádzali ako s jedným z otcových najatých robotníkov. (Luk. 15:19) Toto podobenstvo nie je len pekný príbeh. Zboroví starší sa z neho učia zásady, ktoré im pomôžu rozoznať, či sa kresťan, ktorý vážne zhrešil, skutočne kajá.

16. Prečo môže byť pre starších náročné zistiť, či hriešnik robí pravé pokánie?

¹⁶ Starší nemajú ľahkú úlohu, keď zisťujú, či kresťan, ktorý vážne zhrešil, robí pravé pokánie. Prečo? Starší nevidia do srdca, a preto potrebujú viditeľné dôkazy, že ich brat úplne zmenil pohľad na hriech, ktorého sa dopustil. V niektorých prípadoch možno kresťan hreší tak bezočivo a nehanebne, že starší, ktorí sa s ním stretnú, môžu mať pochybnosti, či robí pravé pokánie.

17. a) V akom prípade nemusí prejav ľútosti dokazovať, že previnilec robí pravé pokánie? b) Čo sa podľa 2. Korinťanom 7:11 očakáva od kresťana, ktorý sa úprimne kajá?

¹⁷ Uveďme si jeden príklad. Brat sa veľa rokov dopúšťa cudzoložstva. Nepožiada o pomoc, ale svoje nemravné správanie tají pred manželkou, priateľmi a staršími. Nakoniec to vyjde najavo. Pri rozhovore so staršími sa pod ťarchou dôkazov prizná a dokonca sa zdá, že je mu to veľmi ľúto. Ale dokazuje to, že robí pokánie? Starší, ktorí riešia tento prípad, potrebujú vidieť viac než len ľútosť. Nešlo len o chvíľkovú stratu úsudku, ale o skazený spôsob života, ktorý trval roky. Previnilec sa nepriznal dobrovoľne; bol odhalený. Starší potrebujú vidieť dôkaz, že tento kresťan úplne zmenil svoje myslenie, postoj a správanie. (Prečítajte 2. Korinťanom 7:11.) Kým takýto kresťan urobí potrebné zmeny, môže to trvať veľmi dlhý čas. Je veľmi pravdepodobné, že bude vylúčený z kresťanského zboru, a to až dovtedy, kým nebude jasné, že robí pravé pokánie. (1. Kor. 5:11–13; 6:9, 10)

18. Ako môže vylúčený človek dokázať, že sa úprimne kajá, a k čomu to povedie?

¹⁸ Ako môže vylúčený človek dokázať, že sa úprimne kajá? Tak, že bude chodiť na všetky zhromaždenia a že sa bude riadiť radou, ktorú mu dali starší, aby sa pravidelne modlil a študoval. Mal by vyvinúť maximálne úsilie, aby sa vyhol situáciám, ktoré by mohli viesť k tomu, že  by opäť zhrešil. Ak robí, čo môže, aby obnovil svoj vzťah k Jehovovi, môže si byť istý, že Jehova mu odpustí a že starší ho prijmú späť do zboru. Samozrejme, starší posudzujú každý prípad nesprávneho konania individuálne, s prihliadnutím na dané okolnosti. A dbajú na to, aby s previnilcom nezaobchádzali drsne.

19. Čo zahŕňa pravé pokánie? (Ezechiel 33:14–16)

¹⁹ Dozvedeli sme sa, že pravé pokánie zahŕňa viac než len povedať, že je nám ľúto, že sme sa dopúšťali hriešneho konania. Znamená to tiež, že sme úplne zmenili svoj postoj a stav srdca a dokazujeme to svojimi skutkami. K tomu patrí prestať s nesprávnym konaním a opäť sa riadiť Jehovovými normami. (Prečítajte Ezechiela 33:14–16.) To, na čom by malo previnilcovi najviac záležať, je napraviť svoj vzťah k Jehovovi.

20., 21. Ako môžeme pomôcť niekomu, kto vážne zhrešil?

²⁰ Ježiš povedal, že jeho služba na zemi má aj tento dôležitý účel: „[Prišiel] som vyzývať k pokániu . . . hriešnikov.“ (Luk. 5:32) O to by sme sa mali snažiť aj my. Čo by sme mali urobiť, keď sa dozvieme, že náš dobrý priateľ vážne zhrešil?

²¹ Keby sme prikrývali hriech svojho priateľa, len by sme mu tým škodili. A nemalo by to žiadny význam, lebo Jehova všetko vidí. (Prísl. 5:21, 22; 28:13) Svojmu priateľovi môžeš pomôcť, keď mu pripomenieš, že starší sú tu nato, aby mu pomohli. Ak nechce ísť za staršími, mal by si ich informovať ty. Tak dokážeš, že ti na tvojom priateľovi naozaj záleží. Veď ide o jeho priateľstvo s Jehovom!

22. Čo si rozoberieme v nasledujúcom článku?

²² Niekedy kresťan hreší tak vážne a tak dlho, že starší ho musia vylúčiť. Znamená to, že k nemu boli nemilosrdní? V nasledujúcom článku si rozoberieme, ako Jehova milosrdne napráva hriešnikov a ako ho v tom môžeme napodobňovať.