Ako sa kresťanstvo stalo časťou tohto sveta

RÍMSKA ríša, v ktorej vzniklo rané kresťanstvo, po čase padla. Mnohí historici hovoria, že tento pád bol tiež časom konečného víťazstva kresťanstva nad pohanstvom. Anglikánsky biskup E. W. Barnes vyjadril odlišný názor: „Keď klasická civilizácia upadla, kresťanstvo prestalo byť ušľachtilou vierou Ježiša Krista: stalo sa náboženstvom vhodným ako sociálne spojivo sveta, ktorý bol v rozklade.“ — The Rise of Christianity.

História zaznamenáva, že pred týmto pádom, počas druhého, tretieho a štvrtého storočia n. l., boli tí, čo vyhlasovali, že nasledujú Ježiša, v mnohých ohľadoch oddelení od rímskeho sveta. Odhaľuje však aj vývin odpadlíctva v náukách, v správaní a v organizácii, práve tak, ako to predpovedal Ježiš a jeho apoštoli. (Matúš 13:36–43; Skutky 20:29, 30; 2. Tesaloničanom 2:3–12; 2. Timotejovi 2:16–18; 2. Petra 2:1–3, 10–22) Napokon začalo dochádzať ku kompromisom s grécko-rímskym svetom a niektorí, čo vyhlasovali, že sú kresťanmi, prijali pohanstvo okolitého sveta (napríklad sviatky a uctievanie bohyne matky a trojjediného boha), jeho filozofiu (napríklad vieru v nesmrteľnú dušu) a jeho administratívne usporiadanie (vidieť to zo vzniku triedy duchovenstva). Táto skazená forma kresťanstva pritiahla masy pohanov a stala sa silou, ktorú sa rímski cisári pokúšali najprv udusiť, no neskôr ju prijali a usilovali sa využiť ju na vlastné ciele.

 Porazená svetom

Cirkevný historik Augustus Neander poukázal na nebezpečenstvá v tomto novom vzťahu medzi „kresťanstvom“ a svetom. Ak by kresťania obetovali svoju oddelenosť od sveta, napísal, že „výsledkom by bolo zmiešanie cirkvi so svetom... čím by cirkev stratila svoju čistotu, a hoci by sa zdalo, že víťazí, sama by bola porazená“. — General History of the Christian Religion and Church (Všeobecné dejiny kresťanského náboženstva a cirkvi), 2. zväzok, strana 161.

A práve to sa stalo. Na začiatku štvrtého storočia sa rímsky cisár Konštantín pokúsil využiť „kresťanské“ náboženstvo svojich dní na stmelenie svojej rozpadajúcej sa ríše. Aby dosiahol tento cieľ, poskytol tým, čo sa vyhlasovali za kresťanov, náboženskú slobodu, a niektoré výsady pohanského kňazstva preniesol na triedu duchovenstva „kresťanstva“. The New Encyclopædia Britannica hovorí: „Konštantín vyviedol cirkev z jej odlúčenosti od sveta, aby prijala spoločenskú zodpovednosť, a pomohol získať pohanskú spoločnosť pre cirkev.“

Štátne náboženstvo

Po Konštantínovi sa cisár Julianus (361–363 n. l.) pokúsil postaviť proti kresťanstvu a obnoviť pohanstvo. Neuspel však a asi o dvadsať rokov neskôr cisár Teodosius I. zakázal pohanstvo a za štátne náboženstvo Rímskej ríše ustanovil trinitárske „kresťanstvo“. Francúzsky historik Henri Marrou výstižne napísal: „Do konca vlády Teodosia sa kresťanstvo, či presnejšie povedané ortodoxný katolicizmus, stalo oficiálnym náboženstvom celého rímskeho sveta.“ Ortodoxný katolicizmus nahradil pravé kresťanstvo a stal sa „časťou sveta“. Toto štátne náboženstvo sa veľmi odlišovalo od náboženstva raných Ježišových nasledovníkov, ktorým Ježiš povedal: „Nie ste časťou sveta.“ — Ján 15:19.

Francúzsky historik a filozof Louis Rougier napísal: „Pri svojom šírení prešlo kresťanstvo nezvyčajnými zmenami až natoľko, že sa zmenilo na nepoznanie... Prvotná cirkev chudobných, ktorej spôsobom života bola dobročinnosť, sa stala triumfujúcou cirkvou, ktorá sa dohodla s jestvujúcimi svetskými vrchnosťami, keď ich nebola schopná ovládať.“

Na začiatku piateho storočia n. l. napísal rímskokatolícky „svätý“, Augustín, významné dielo De civitate Dei. Opísal v ňom dve mestá — „Božie mesto a svetské mesto“. Zdôrazňovalo toto dielo oddelenosť katolíkov od sveta? V skutočnosti nie. Profesor Latourette hovorí: „Augustín úprimne priznal, [že] tieto dve mestá, pozemské a nebeské, sa prelínajú.“ Augustín učil, že „kráľovstvo Boha sa už začalo v tomto svete ustanovením [katolíckej] cirkvi“. (The New Encyclopædia Britannica, Macropædia, 4. zväzok, strana 506) Teda nech bol Augustínov pôvodný zámer akýkoľvek, účinok jeho teórií bol taký, že katolícka cirkev sa čoraz hlbšie zaplietala do politických záležitostí tohto sveta.

Rozdelená ríša

V roku 395 n. l., keď Teodosius I. zomrel, Rímska ríša bola oficiálne rozdelená na dve ríše. Bola to Východná čiže Byzantská ríša, ktorej hlavným mestom bol Konštantínopol (niekdajšia Byzancia, teraz Istanbul), a Západná ríša s hlavným mestom (po roku 402 n. l.) Ravena (Taliansko). Následkom toho bolo kresťanstvo rozdelené politicky aj nábožensky. Čo sa týka vzťahu medzi cirkvou a štátom, cirkev vo Východnej ríši postupovala podľa teórie Eusébia z Cézarey (súčasníka Konštantína Veľkého). Ignorujúc kresťanskú  zásadu oddelenosti od sveta, Eusébius dôvodil, že ak sa cisár a ríša stanú kresťanskými, cirkev a štát sa stanú jednotnou kresťanskou spoločnosťou, kde cisár vykonáva úlohu Božieho zástupcu na zemi. Takýto vzťah medzi cirkvou a štátom po stáročia zachovávali východné pravoslávne cirkvi vo všeobecnosti. Pravoslávny biskup Timothy Ware poukázal v knihe The Orthodox Church (Pravoslávna cirkev) na výsledok: „Nacionalizmus bol v posledných desiatich storočiach kliatbou pravoslávia.“

V roku 476 n. l. bol v Západnej ríši prenikajúcimi germánskymi kmeňmi zosadený posledný rímsky cisár. To znamenalo koniec Západnej rímskej ríše. The New Encyclopædia Britannica hovorí o politickom vákuu, ktoré nasledovalo: „Bola vytvorená nová sila: rímska cirkev, cirkev rímskeho biskupa. Táto cirkev považovala sama seba za nástupcu zaniknutej Rímskej ríše.“ Encyklopédia ďalej hovorí: „Rímski pápeži... rozšírili svetský nárok na vládu cirkvi za hranice cirkevného štátu a rozvinuli takzvanú teóriu dvoch mečov; tvrdili, že Kristus dal pápežovi nielen duchovnú moc nad cirkvou, ale aj svetskú moc nad kráľovstvami sveta.“

Národné protestantské cirkvi

Pravoslávne i rímskokatolícke náboženstvo sa počas celého stredoveku ďalej veľmi zapájalo do politiky, svetských intríg a vojen. Znamenala protestantská reformácia v šestnástom storočí návrat k pravému kresťanstvu oddelenému od sveta?

 Nie. V diele The New Encyclopædia Britannica čítame: „Protestantskí reformátori luteránskej, kalvínskej a anglikánskej tradície... sa ďalej pevne pridŕžali názorov Augustína, ktorého teológia bola pre nich mimoriadne príťažlivá... Každá z týchto troch hlavných protestantských tradícií Európy šestnásteho storočia... nachádzala podporu u svetských vrchností v Sasku [stredné Nemecko], vo Švajčiarsku a v Anglicku a zostávala v tom istom vzťahu k štátu, v akom bola stredoveká cirkev.“

Miesto toho, aby reformácia priniesla návrat k pravému kresťanstvu, spôsobila, že vzniklo veľké množstvo národných či územných cirkví, ktoré sa uchádzali o priazeň politických štátov a aktívne ich podporovali vo vojnách. Katolícka i protestantská cirkev v skutočnosti podnecovali náboženské vojny. Arnold Toynbee v knihe An Historian’s Approach to Religion (Historikov prístup k náboženstvu) o takých vojnách napísal: „Ukazovali katolíkov i protestantov vo Francúzsku, Holandsku, Nemecku a v Írsku a súperiace sekty protestantov v Anglicku a Škótsku pri brutálnych pokusoch potlačiť sa navzájom silou zbraní.“ Súčasné konflikty, ktoré rozdeľujú Írsko a bývalú Juhosláviu, ukazujú, že rímskokatolícka, pravoslávna i protestantská cirkev sa stále hlboko zaplietajú do záležitostí tohto sveta.

Znamená to všetko, že na zemi už niet pravého kresťanstva oddeleného od sveta? Nasledujúci článok odpovie na túto otázku.

[Rámček na stranách 10, 11]

AKO SA „KRESŤANSTVO“ STALO ŠTÁTNYM NÁBOŽENSTVOM

KRESŤANSTVO nikdy nemalo byť časťou tohto sveta. (Matúš 24:3, 9; Ján 17:16) Historické knihy nám však hovoria, že v štvrtom storočí n. l. sa „kresťanstvo“ stalo oficiálnym štátnym náboženstvom Rímskej ríše. Ako k tomu došlo?

Od čias Nera (54–68 n. l.) až do tretieho storočia n. l. všetci rímski cisári prenasledovali kresťanov buď aktívne, alebo dovoľovali, aby boli kresťania prenasledovaní. Gallienus (253–268 n. l.) bol prvým rímskym cisárom, ktorý vydal deklaráciu o tolerovaní kresťanov. I vtedy bolo kresťanstvo v celej ríši zavrhovaným náboženstvom. Po Gallienovi prenasledovanie pokračovalo a za vlády Diokleciána (284–305 n. l.) a jeho bezprostredných nástupcov dokonca zosilnelo.

Zvrat nastal na začiatku štvrtého storočia v spojitosti s takzvaným obrátením cisára Konštantína I. na kresťanstvo. Francúzske dielo Théo — Nouvelle encyclopédie catholique o tomto „obrátení“ hovorí: „Konštantín tvrdil, že je kresťanským cisárom. V skutočnosti bol pokrstený až na smrteľnej posteli.“ V roku 313 n. l. však Konštantín a jeho spolucisár Licinius vydali edikt, ktorý zaručoval náboženskú slobodu kresťanom i pohanom. New Catholic Encyclopedia hovorí: „Konštantínovo rozšírenie slobody uctievania na kresťanov, čo znamenalo, že kresťanstvo bolo popri pohanstve úradne uznané za religio licita [zákonné náboženstvo], bolo revolučným činom.“

The New Encyclopædia Britannica však hovorí: „[Konštantín] neurobil z kresťanstva náboženstvo tejto ríše.“ Francúzsky historik Jean-Rémy Palanque, člen Francúzskej akadémie, píše: „Rímsky štát... však oficiálne ostal pohanský. A keď sa Konštantín stal stúpencom náboženstva Krista, túto situáciu nezmenil.“ Profesor Ernest Barker povedal v diele The Legacy of Rome (Dedičstvo Ríma): „[Konštantínovo víťazstvo] neviedlo k bezprostrednému ustanoveniu kresťanstva za štátne náboženstvo. Konštantín bol ochotný uznať kresťanstvo ako jeden z verejných spôsobov uctievania v tejto ríši. Ďalších sedemdesiat rokov sa v Ríme oficiálne vykonávali staré pohanské obrady.“

Takže z tohto hľadiska „kresťanstvo“ bolo legálnym náboženstvom Rímskej ríše. Kedy sa v plnom zmysle slova stalo oficiálnym štátnym náboženstvom? V diele New Catholic Encyclopedia čítame: „V [Konštantínovej] politike pokračovali jeho nástupcovia s výnimkou Juliana [361–363 n. l.], ktorého prenasledovanie kresťanstva náhle ukončila jeho smrť. Napokon v poslednej štvrtine štvrtého storočia urobil Teodosius Veľký [379–395 n. l.] z kresťanstva oficiálne náboženstvo ríše a potlačil verejné pohanské uctievanie.“

Biblista a historik F. J. Foakes Jackson to potvrdil a odhalil práve to, čím toto nové štátne náboženstvo bolo. Napísal: „Za Konštantína boli kresťanstvo a Rímska ríša spriaznené. Za Teodosia boli zjednotené... Odvtedy malo byť označenie katolík vyhradené pre tých, ktorí s rovnakou úctou uctievali Otca, Syna i Svätého Ducha. Celá náboženská politika tohto cisára smerovala k tomuto cieľu a jej výsledkom bolo, že katolícka viera sa stala jediným zákonným náboženstvom Rimanov.“

Jean-Rémy Palanque napísal: „Zatiaľ čo Teodosius bojoval s pohanstvom, dostal sa do priazne ortodoxnej [katolíckej] cirkvi; jeho edikt z roku 380 n. l. prikazoval všetkým jeho poddaným, aby vyznávali vieru pápeža Damasusa a [trinitárskeho] alexandrijského biskupa, a odporcov zbavoval slobody uctievania. Veľký Konstantinopolský koncil (rok 381) opäť odsúdil všetky kacírske názory a cisár sa postaral o to, aby ich žiaden biskup nepodporoval. Nicejské [trinitárske] kresťanstvo sa skutočne stalo štátnym náboženstvom... Cirkev bola tesne spätá so štátom a tešila sa z jeho plnej podpory.“

Nebolo to teda pravé kresťanstvo z čias apoštolov, ktoré sa stalo štátnym náboženstvom Rímskej ríše. Bol to trinitársky katolicizmus štvrtého storočia, násilne vynucovaný cisárom Teodosiom I. a praktizovaný rímskokatolíckou cirkvou, ktorá bola vtedy, takisto ako je i dnes, časťou tohto sveta.

[Prameň ilustrácie]

Cisár Teodosius I. Real Academia de la Historia, Madrid (Foto Oronoz)

[Prameň ilustrácie na strane 8]

Scala/​Art Resource, N. Y.