Tlač biblickej literatúry počas zákazu

ROZPRÁVA MALCOLM G. VALE

„Vytlač knihu Deti.“ Tento prekvapujúci príkaz som dostal od dozorcu odbočky Jehovových svedkov v Austrálii počas druhej svetovej vojny, krátko po vydaní tejto knihy na zjazde, ktorý sa konal 10. augusta 1941 v St. Louis (Missouri, USA). Prečo bol tento príkaz prekvapujúci?

NAŠE kazateľské dielo bolo v januári 1941 zakázané a pokračovať v tlačení hoci aj v obmedzenej miere bolo náročné. Navyše, kniha Deti bola farebne ilustrovaná a mala 384 strán. Naše tlačiarenské zariadenie potrebovalo zdokonalenie, bol nedostatok papiera a personál nebol vyškolený na výrobu viazaných kníh.

Skôr než opíšem, ako sa nám počas zákazu v tlačiarenskej práci darilo, dovoľte mi, aby som vám porozprával, ako som začal slúžiť v austrálskej kancelárii odbočky ako dozorca tlačiarenskej činnosti.

Rané roky

Môj otec vlastnil tlačiarenský podnik v prosperujúcom meste Ballarat (Viktória), kde som sa v roku 1914 narodil. A tak som sa v otcovej tlačiarni vyučil tlačiarenskému remeslu. Zapájal som sa aj do činnosti anglikánskej cirkvi, spieval som v cirkevnom speváckom zbore a zvonil som na kostolných zvonoch. Mal som dokonca vyhliadku učiť v nedeľnej škole, ale to ma znepokojovalo.

Dôvodom bolo, že som mal vážne pochybnosti o niektorých cirkevných náukách. Patrila k nim náuka o trojici, pekelnom  ohni a nesmrteľnosti ľudskej duše, a uspokojivé odpovede mi nikto nedal. Z času na čas som si lámal hlavu aj nad tým, že náš pastor hovoril s hnevom o malej náboženskej skupine, ktorá sa nazývala Jehovovi svedkovia. Čudoval som sa, prečo by sa malo mesto so 40 000 obyvateľmi zaoberať takou bezvýznamnou skupinou.

Raz v nedeľu po večernej bohoslužbe som stál pred kostolom, keď okolo prechádzala skupina dievčat z neďalekého metodistického kostola. S jednou z nich som sa začal priateliť. Volala sa Lucy a po čase ma pozvala domov, aby som sa zoznámil s jej rodičmi. Predstavte si, aký som bol prekvapený, keď som sa dozvedel, že jej matka, Vera Cloganová, patrí k Jehovovým svedkom. Mali sme veľa živých biblických rozhovorov a to, čo hovorila, malo skutočne zmysel.

Zakrátko som sa s Lucy oženil a od roku 1939 sme žili v Melbourne, hlavnom meste štátu Viktória. Lucy sa stala Jehovovou svedkyňou, ale ja som bol ešte stále nerozhodný. Keď však v septembri toho roku vypukla druhá svetová vojna, začal som vážne rozmýšľať o tom, čo som sa dozvedel z Písiem. Zákaz diela Jehovových svedkov v januári 1941 mi pomohol rozhodnúť sa. Oddal som svoj život Jehovovi Bohu a krátko nato som bol pokrstený.

Dramatické zmeny v našom živote

Vtedy sme mali v Melbourne prenajatý prepychový byt. Zanedlho sme však boli pozvaní, aby sme sa presťahovali do domu, v ktorom bývali niekoľkí ďalší svedkovia. Predali sme všetok nábytok okrem spálne a presťahovali sme sa na miesto, ktoré sa nazývalo domov priekopníkov. Pracoval som ďalej ako tlačiar, a tak som, podobne ako ostatní manželia, mohol prispievať na výdavky spojené s prevádzkou tohto domova. Naše manželky sa preto mohli zúčastňovať na kazateľskej činnosti celým časom a my, muži, sme sa k nim pripájali v evanjelizačnom diele a na kresťanských zhromaždeniach po večeroch a cez víkendy.

Krátko nato sme s manželkou dostali z kancelárie odbočky Spoločnosti Watch Tower list, v ktorom nás pozývali, aby sme prišli do Sydney. Predali sme spálňu a vyrovnali sme zopár dlhov, ktoré sme mali. Aby sme však mali peniaze na lístky na vlak do Sydney, museli sme predať Lucyn snubný prsteň.

Vzhľadom na obmedzenia súvisiace s vojnou, a na nedávno vydaný zákaz, nedali sa zo zámoria privážať Biblie ani biblická literatúra. Z tohto dôvodu sa austrálska kancelária odbočky rozhodla začať tlačiarenskú činnosť v podzemí, aby zabezpečila pravidelný prísun duchovného pokrmu; a ja som bol pozvaný, aby som na túto prácu dozeral. Mal som tú česť pracovať spolu so Škótom Georgeom Gibbom, ktorý slúžil v tlačiarni austrálskej odbočky asi 60 rokov. A práve vtedy som dostal príkaz: „Vytlač knihu Deti.“

Opätovné získanie tlačiarenského zariadenia

Mnohé naše skúsenosti v tých rušných vojnových rokoch boli napínavé a niekedy pri nich vstávali vlasy dupkom. Napríklad,  aby sme mohli začať s tlačiarenskou činnosťou, potrebovali sme tlačiarenské zariadenie. To, ktoré sme predtým používali na tlač menšieho množstva literatúry v predvojnových rokoch, bolo zabavené vládnymi orgánmi a malá tlačiareň Spoločnosti bola zamknutá a strážená. Ako sme mohli získať toto zariadenie a umiestniť ho na miesto vhodné na tlačiarenskú činnosť v podzemí?

Ozbrojené stráže slúžiace na zmeny strážili majetok Spoločnosti 24 hodín denne. Avšak jeden zo zadných múrov hraničil s málo používanou vedľajšou železničnou koľajou. A tak v noci, použitím metód pripomínajúcich Ezechiela 12:5–7, niektorí odvážni pracovníci bételu prešli cez tento múr tak, že vybrali niekoľko tehál. Keď boli vnútri, vybraté tehly vložili späť do múru, aby neboli odhalení. Pri takýchto nočných akciách počas asi dvoch týždňov opatrne rozobrali malý tlačiarenský stroj, linotyp, a niekoľko ďalších strojov. Potom ich po častiach potichu vyložili von priamo pred očami stráží, ktoré mali službu!

Časom sme z iných zdrojov dostali ďalšie zariadenie a zakrátko sa na mnohých miestach po celom Sydney v plnom prúde vykonávala tlačiarenská činnosť v podzemí. Tak sme mohli tlačiť a viazať nielen knihu Deti, ale aj knihy Nový svet, „Pravda, ktorá vás oslobodí“, a Kráľovstvo je blízko, ako aj Ročenku Jehovových svedkov na roky 1942, 1943, 1944 a 1945 v bežnej veľkosti. Okrem toho, Jehovovým svedkom v celej Austrálii počas zákazu vo vojnových rokoch nikdy nechýbalo ani jedno číslo Strážnej veže. To nás veľmi osobným spôsobom ubezpečilo, že Jehovova ruka nikdy nie je krátka. — Izaiáš 59:1.

Neočakávané návštevy

Počas vojnového obdobia a tvrdej cenzúry boli komerčné tlačiarne často neočakávane navštevované vládnymi úradníkmi, ktorí kontrolovali, čo sa tlačilo. Preto bola jedna z našich tajných tlačiarní vybavená výstražným zariadením, gombíkom na podlahe, ktorý mala sestra v recepcii na dosah. Vždy, keď išiel hore po schodoch niekto, koho nepoznala alebo kto bol podozrivý, že by to mohol byť inšpektor, stlačila tento gombík.

Keď stlačila gombík, bolo zaujímavé pozerať sa na ľudí skáčucich cez okná na všetky strany! Pracovníci, ktorí boli registrovaní ako zamestnanci, ostali na mieste, aby rýchlo zakryli všetky vytlačené hárky časopisu Strážna veža alebo inej biblickej literatúry, na ktorej sa pracovalo. Preto pri tlači používali hárky rovnakej veľkosti, akú mali iné publikácie, ktoré boli pripravené pre komerčných zákazníkov.

Počas jednej takej návštevy sedeli dvaja inšpektori na komiksoch, ktoré boli ešte na veľkých hárkoch papiera; pod nimi však boli hárky časopisov Strážna veža, ktoré boli vytlačené počas uplynulej noci. V jednej tlačiarni v inej časti mesta sme cez deň tlačili pre komerčné účely a v noci a cez víkendy sme tlačili publikácie Watchtower.

Uspokojovanie požiadaviek na papier

Získať papier na tlač bolo veľkým problémom. Avšak niektoré veľké tlačiarne, ktoré pre znížené obchodovanie počas vojny nepotrebovali celý prídel papiera, boli ochotné zvyšok predať — pravda, vždy za vyššiu cenu. Pri jednej príležitosti sme však papier dostali z iného zdroja.

Na palube jednej nákladnej lode, ktorá sa plavila do Austrálie, bola veľká zásielka nebieleného papiera, no loď sa na mori poškodila a voda prenikla k veľkému množstvu papiera. Celá zásielka bola ponúknutá na aukcii a na naše prekvapenie sme boli jedinými dražiteľmi. To nám umožnilo kúpiť ho za najnižšiu možnú cenu. Papier sme na slnku vysušili, čím sme väčšinu z neho  zachránili, a potom sme ho rozrezali na hárky vhodné do nášho tlačiarenského stroja.

Ako by sa dal použiť tento nebielený papier? Usúdili sme, a to správne, že čitatelia komiksov sa potešia i z komiksov na farebnom papieri. A tak sme biely papier, ktorý sme mali pripravený na komiksy, použili na vytlačenie Strážnej veže a iného materiálu Spoločnosti.

Dôležitá úloha žien

Počas vojnových rokov sa mnohé kresťanské ženy v Austrálii naučili viazať knihy. V jedno mimoriadne horúce letné odpoludnie niektoré z nich pracovali samy v malej garáži, ktorú sme prenajali v jednej uličke na predmestí Sydney. Z bezpečnostných dôvodov boli zavreté všetky okná a dvere. Z nádob s lepidlom vychádzali horúce páchnuce výpary a horúčava bola takmer neznesiteľná. Povyzliekali sa preto do spodného prádla.

Zrazu niekto zaklopal na dvere. Kresťanské sestry sa opýtali, kto je tam. Odpovedal im vládny úradník z pracovného úradu. Bol z oddelenia, ktoré malo v čase vojny právomoc poslať kohokoľvek do ktoréhokoľvek územia, kde bolo treba pracovať. Sestry nahlas odpovedali, že teraz ho nemôžu pustiť dnu, lebo pre horúčavu pracujú len v spodnom prádle.

Úradník bol chvíľu ticho; potom im povedal, že v tej oblasti má ešte ďalšiu prácu a že sa vráti na druhý deň, aby urobil prehliadku. Tieto kresťanky nám ihneď zatelefonovali a my sme v tú noc poslali nákladné auto, aby zobralo všetko, na čom sa v kníhviazačskej dielni pracovalo, a previezlo to na iné miesto.

Väčšina tých, ktorí boli zapojení do našej tlačiarenskej činnosti v podzemí, nemala žiadne predchádzajúce skúsenosti s prácou v tlačiarenskom odbore, a preto to, čo sa vykonalo, ma presvedčilo nad akúkoľvek pochybnosť, že o potrebnú pomoc a vedenie sa postaral Jehovov duch. Pre mňa a pre moju manželku Lucy, ktorá pracovala v kníhviazačskej dielni, to bola veľká výsada mať na tom všetkom podiel.

 Ako bola naša práca v tých ťažkých dňoch riadená? Zastupujúci dozorca odbočky Jehovových svedkov dostal od vlády reštrikčný príkaz, podľa ktorého musel bývať v meste vzdialenom asi 100 kilometrov od Sydney. Tento príkaz obmedzoval jeho pohyb len do vzdialenosti 8 kilometrov od centra mesta. Prídel benzínu bol obmedzený na 4 litre na auto mesačne. Bratia však vynašli dômyselné zariadenie známe ako generátor plynu. Bol to valcový plechový kontajner s hmotnosťou približne pol tony, namontovaný v zadnej časti auta. Spaľovalo sa v ňom drevené uhlie, čím vznikal oxid uhoľnatý ako palivo. Každý týždeň sme niekoľko nocí cestovali spolu s ďalšími zodpovednými bratmi týmto prostriedkom, aby sme sa mohli stretnúť s dozorcom vo vyschnutom koryte potoka blízko mesta jeho vyhnanstva. Tak sme mohli prediskutovať mnoho záležitostí, prv ako sme opäť priložili do generátora a vrátili sa v skorých ranných hodinách do Sydney.

Napokon bola otázka zákazu Jehovových svedkov predložená Najvyššiemu súdu Austrálie. Sudca vyhlásil zákaz za „svojvoľný, nevyspytateľný a despotický“ a Jehovových svedkov úplne zbavil obvinenia z akejkoľvek protištátnej činnosti. Toto rozhodnutie podporil celý Najvyšší súd, a tak sme mohli vyjsť z podzemia a pokračovať v zákonnej činnosti pre Kráľovstvo.

Ďalšie pridelenia a požehnania

Mnohí, ktorí boli zapojení do našej podzemnej tlačiarenskej činnosti, po vojne vstúpili do priekopníckej služby. Niektorí z nich neskôr išli do Biblickej školy Strážnej veže Gileád v New Yorku. Tento cieľ som mal na mysli aj ja spolu s Lucy, ale potom prišla na svet naša dcérka a ja som sa rozhodol vrátiť sa k tlačiarenskému remeslu. Modlili sme sa, aby nám Jehova pomáhal vždy klásť záujmy Kráľovstva na prvé miesto, a on nám pomáhal. Dostal som ďalšie služobné pridelenie.

Zatelefonoval mi Lloyd Barry, ktorý teraz slúži ako člen vedúceho zboru Jehovových svedkov v Brooklyne (New York). Vtedy bol v Sydney cestujúcim dozorcom. Spýtal sa, či viem, kedy bude budúci zjazd. Keď som odpovedal, že viem, povedal: „Chceli by sme, aby si sa staral o stravovanie.“

Na chvíľu ma to zarazilo, a tak som dosť potichu povedal: „Ale ja som nikdy v živote nerobil nič podobné.“

„Nuž, brat,“ odpovedal šibalsky, „prišiel čas, aby si sa to naučil!“ Naučil som sa to a vyše 40 rokov som mal výsadu dozerať na stravovaciu službu, dokonca aj na veľkých zjazdoch.

Po rokoch sa naša komerčná tlačiarenská firma rozšírila, a to si vyžiadalo niekoľko zámorských služobných ciest. Vždy som ich časovo zosúladil s medzinárodnými zjazdmi, ktoré sa konali v New Yorku a inde v Spojených štátoch. Tak som mal príležitosť tráviť čas s tými, ktorí dozerali na rôzne zjazdové oddelenia, najmä na stravovaciu službu. Takže keď som sa vrátil do Austrálie, mohol som lepšie slúžiť na našich zjazdoch.

S ubiehajúcimi rokmi si s Lucy niekedy kladieme otázku, či by sme mohli dosiahnuť viac, keby sme sa narodili o niečo neskôr. Na druhej strane to, že sme sa narodili v roku 1914 a 1916, považujeme za podivuhodnú výsadu, lebo vidíme, ako sa nám pred očami odvíjajú biblické proroctvá. A ďakujeme Jehovovi za požehnanie, ktoré sme mali pri štúdiách s mnohými ľuďmi, keď sme im pomáhali spoznať pravdu a keď vidíme, že mu teraz slúžia ako pokrstení služobníci. Modlíme sa, aby sme mu mohli ďalej slúžiť až na večnosť a navždy ho uznávať ako veľkého Zvrchovaného Vládcu vesmíru.

[Obrázky na strane 29]

Tlačiareň v strathfieldskom bételi, 1929–1973

George Gibb pri jednom z tlačiarenských strojov, ktoré boli z tlačiarne odnesené cez zadný múr