Nesláviť Pamätnú slávnosť nehodne

BOL večer 14. nisana 33 n. l., keď Ježiš zaviedol Pamätnú slávnosť. * So svojimi 12 apoštolmi práve ukončil oslavu sviatku Pesach, preto si týmto dátumom môžeme byť istí. Po prepustení zradcu Judáša Ježiš „vzal chlieb, požehnal, rozlomil ho, dával im a povedal: ‚Vezmite si, to znamená moje telo.‘ A vzal pohár, poďakoval a dal im ho a všetci sa z neho napili. A povedal im: ‚To znamená moju „krv zmluvy“, ktorá má byť vyliata za mnohých.‘“ — Marek 14:22–24.

Ježiš prikázal svojim učeníkom, aby si pripomínali jeho smrť pre jej dôležitosť. (Lukáš 22:19; 1. Korinťanom 11:23–26) Jeho obeť bola jedinou obeťou, ktorá mohla vykúpiť ľudstvo z kliatby zdedeného hriechu a smrti. (Rimanom 5:12; 6:23) Chlieb a víno, ktoré použil, boli symbolmi jeho dokonalého tela a krvi. Keďže poznáme pôvodný dátum tejto udalosti, môžeme ju každý rok sláviť v zodpovedajúci deň, práve tak ako sa to robilo v prípade židovského Pesachu. Nesmieme to však robiť nehodne. Prečo?

Apoštol Pavol povedal, že tí, ktorí prijímajú zo symbolov v podobe chleba a vína, ‚rozhlasujú Pánovu smrť, dokiaľ nepríde‘. (1. Korinťanom 11:26) Stredobodom tejto slávnosti by teda mala byť Ježišova smrť a jej význam pre ľudstvo. Mala by to byť vážna udalosť, čas na uvažovanie o Božej dobrote a o ocenení, ktoré by sme mali mať pre Jehovu a jeho Syna. (Rimanom 5:8; Títovi 2:14; 1. Jána 4:9, 10) Preto Pavol vystríhal: „Preto ktokoľvek je chlieb alebo pije Pánov pohár nehodne, bude vinný vo veci tela a krvi Pánovej.“ — 1. Korinťanom 11:27.

Nie nehodne — čo to znamená?

Je zrejmé, že Bohu by sa nepáčilo, keby sme túto udalosť znesväcovali tým, že by sme sa zapájali do sporných praktík alebo že by sme preberali pohanské zvyky. (Jakub 1:27; 4:3, 4) To by malo z tejto oslavy vylúčiť populárne dianie veľkonočného obdobia. Keď sa riadime Ježišovým pokynom, aby sme ‚to stále robili na jeho pamiatku‘, budeme chcieť sláviť Pamätnú slávnosť presne tak, ako ju zaviedol on. (Lukáš 22:19; 1. Korinťanom 11:24, 25) To by malo vylúčiť všetku tú parádu, ktorú k tejto oslave pridali cirkvi kresťanstva. New Catholic Encyclopedia priznáva, že „dnešná omša sa značne líši od veľmi jednoduchého obradu, ktorého sa držal Kristus a jeho apoštoli“. A častým, dokonca každodenným slávením omše sa takzvané kresťanstvo odklonilo od toho, čo mal na mysli Ježiš, a urobilo z toho bežnú udalosť.

Keď Pavol písal korintským kresťanom, že nehodne prijímajú symboly, bolo to preto, lebo v tomto zbore vznikol v súvislosti s Pánovou večerou problém. Niektorí nerešpektovali jej posvätnosť. Priniesli si so sebou večeru a jedli ju pred zhromaždením  alebo počas neho. Často jedli a pili nestriedmo. To spôsobilo, že boli ospalí a ich zmysly boli otupené. Keďže neboli myšlienkovo a duchovne bdelí, nedokázali ‚rozlišovať telo‘, a stali sa tak ‚vinní vo veci tela a krvi Pánovej‘. Tí, ktorí nevečerali, boli medzitým hladní a to ich takisto začalo rozptyľovať. Vlastne nikto z nich nebol v stave, aby prijímal zo symbolov s ocenením a aby si plne uvedomoval vážnosť tejto udalosti — že je to slávnosť na pamiatku Pánovej smrti. To viedlo k ich odsúdeniu, lebo v súvislosti s ňou prejavovali neúctu, ba dokonca opovrhnutie. — 1. Korinťanom 11:27–34.

Potrebná rozlišovacia schopnosť

Niektorí prijímali zo symbolov Pamätnej slávnosti, i keď si neskôr uvedomili, že to nemali robiť. Tých, ktorí oprávnene prijímajú zo symbolov, vybral Boh a majú o tom svedectvo Božieho ducha. (Rimanom 8:15–17; 2. Korinťanom 1:21, 22) Nie je to ich osobné rozhodnutie či určenie, čo spôsobuje, že sú toho hodní. Boh ohraničil počet tých, ktorí budú vládnuť s Kristom v nebesiach, na 144 000, relatívne malý počet v porovnaní so všetkými ľuďmi, ktorí majú úžitok z Kristovho výkupného. (Zjavenie 14:1, 3) Výber sa začal v Ježišových dňoch, a to znamená, že dnes je už len málo tých, ktorí prijímajú zo symbolov. A postupne, ako niektorých z nich postihuje smrť, by sa mal tento počet zmenšovať.

Prečo by niekto mohol neprávom prijímať zo symbolov? Môže to byť pre jeho predošlé náboženské názory — že všetci verní idú do neba. Alebo to môže byť pre ctižiadosť či sebeckosť — pocit, že si to človek zaslúži viac než iní — a túžba po významnom postavení. Možno je to výsledok silných emócií,  ktoré vyplývajú z vážnych problémov alebo z nejakej tragédie, čo spôsobuje, že človek stráca záujem o život na zemi. Môže to byť aj pre blízke priateľstvo s niekým, kto má nebeské povolanie. Všetci musíme pamätať na to, že rozhodnutie je výlučne na Bohu, nie na nás. (Rimanom 9:16) Preto ak nejaký človek „po starostlivom skúmaní“ zistí, že by v skutočnosti nemal prijímať symboly, mal by teraz od toho upustiť. — 1. Korinťanom 11:28.

Nádej, ktorú Boh predložil väčšine ľudstva, je nádejou na večný život na rajskej zemi. To je veľké požehnanie, ktoré môžeme očakávať a na ktoré je pre nás ľahké reagovať. (1. Mojžišova 1:28; Žalm 37:9, 11) Tu na zemi sa verní jednotlivci opäť zjednotia so svojimi vzkriesenými milovanými a stretnú sa so spravodlivými ľuďmi starých čias, napríklad s Abrahámom, Sárou, Mojžišom, Rachab, Dávidom a Jánom Krstiteľom — so všetkými, ktorí zomreli skôr, ako Ježiš otvoril cestu k nebeskému životu. — Matúš 11:11; porovnaj 1. Korinťanom 15:20–23.

Tí, ktorí majú pozemskú nádej, oslavujú Pánovu večeru dôstojne svojou prítomnosťou a úctivou pozornosťou, aj keď neprijímajú z chleba a vína. Aj oni majú úžitok z Kristovej obete, ktorá im umožňuje mať priaznivé postavenie pred Bohom. (Zjavenie 7:14, 15) Keď počúvajú prednášaný prejav, je posilnené ich ocenenie pre posvätné veci a rastie ich túžba zostať zjednotení s Božím ľudom všade na svete.

Tento rok sa v utorok 2. apríla po západe slnka bude sláviť Pamätná slávnosť v každom z vyše 78 000 zborov Jehovových svedkov na celej zemi. Budete medzi prítomnými?

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 8]

Jehovovi svedkovia slávia Pamätnú slávnosť raz do roka