Boli cirkevní Otcovia obhajcami biblickej pravdy?

Či už vyznávate, že ste kresťan, alebo nie, je celkom možné, že ovplyvnili váš názor na Boha Biblie, na Ježiša a na kresťanstvo. Jedného z nich volali „Zlatoústy“, ďalšieho „Veľký“. Ako skupina boli opísaní ako „vrcholné stelesnenie Kristovho života“. Kto je to? Starovekí náboženskí myslitelia, spisovatelia, teológovia a filozofi, ktorí do veľkej miery ovplyvnili dnešné „kresťanské“ myslenie — cirkevní Otcovia.

„BIBLIA nie je úplné Božie slovo,“ tvrdí grécky ortodoxný profesor náboženstva Demetrios J. Konstantelos. „Svätého Ducha, ktorý zjavuje slovo Božie, nemožno obmedziť na stránky knihy.“ Čo by mohlo byť ďalším spoľahlivým zdrojom zjavenia od Boha? Konstantelos vo svojej knihe Understanding the Greek Orthodox Church (Porozumenie gréckej ortodoxnej cirkvi) tvrdí: „Svätá Tradícia a Sväté Písma [sa] považujú za dve strany jednej mince.“

Jadrom tejto „svätej Tradície“ sú náuky a spisy cirkevných Otcov. Cirkevní Otcovia boli významní teológovia a „kresťanskí“ filozofi a žili v druhom až piatom storočí nášho letopočtu. Do akej miery ovplyvnili novodobé „kresťanské“ myslenie? Pridržiavali sa vo svojom učení pevne Biblie? Čo by malo byť pre nasledovníka Ježiša Krista spoľahlivým základom kresťanskej pravdy?

Historické pozadie

V polovici druhého storočia n. l. bránili tí, ktorí sa hlásili ku kresťanstvu, svoju vieru proti rímskym prenasledovateľom a proti odpadlíkom. Bola to však éra, keď bolo príliš veľa teologických názorov. Náboženské debaty o Ježišovom „božstve“ a o povahe a činnosti svätého ducha neboli len príčinou intelektuálnych roztržiek. Prudké hádky a nezmieriteľné rozdelenia pre „kresťanské“ náuky sa rozšírili aj do sféry politiky a kultúry, pričom občas boli príčinou nepokojov, vzbúr, občianskych konfliktov, ba dokonca vojen. Historik Paul Johnson píše: „[Odpadlícke] kresťanstvo v zmätku, sporoch a rozdelení vzniklo, a tak aj pokračovalo... V strednom a východnom Stredozemí prekvitalo v prvom a druhom storočí po Kr. nekonečné množstvo náboženských ideí, ktoré sa snažili presadiť...  Od začiatku teda existovalo mnoho druhov kresťanstva, ktoré mali len málo spoločného.“

V tom období začalo pribúdať spisovateľov a mysliteľov, ktorí mali pocit, že je nutné podávať „kresťanské“ náuky vo filozofických pojmoch. V snahe uspokojiť vzdelaných pohanov, ktorí sa krátko predtým obrátili na „kresťanstvo“, sa títo náboženskí spisovatelia veľmi opierali o skoršiu grécku a židovskú literatúru. Počínajúc Justínom Mučeníkom (asi 100–165 n. l.), píšucim po grécky, sa tí, ktorí o sebe tvrdili, že sú kresťania, stále viac prispôsobovali filozofickému dedičstvu gréckej kultúry.

Tento trend priniesol svoje ovocie v podobe spisov Origena (asi 185–254 n. l.), gréckeho spisovateľa z Alexandrie. Origenova rozprava O základoch bola prvým systematickým dielom, ktorého cieľom bolo vysvetliť hlavné doktríny „kresťanskej“ teológie v pojmoch gréckej filozofie. Míľnikom, ktorý dal výkladu „kresťanskej“ dogmy nový podnet, bol Nicejský koncil (325 n. l.), na ktorom bola snaha vysvetliť a potvrdiť Kristovo „božstvo“. Tento koncil bol začiatkom éry, v ktorej sa všeobecné cirkevné koncily usilovali definovať „kresťanskú“ dogmu stále presnejšie.

Spisovatelia a rečníci

Eusébius z Cézarey, ktorý písal v čase Prvého nicejského koncilu, sa spojil s cisárom Konštantínom. V priebehu niečo viac ako 100 rokov po Nicejskom koncile rozvírili teológovia, z ktorých väčšina písala po grécky, zdĺhavú, ostrú debatu o tom, čo malo byť charakteristickou náukou takzvaného kresťanstva, o Trojici. Hlavnými teológmi boli Atanáz, priebojný alexandrijský biskup, a traja cirkevní vodcovia z Kapadócie v Malej Ázii — Bazil Veľký, jeho brat Gregor z Nyssy a ich priateľ Gregor Naziánsky.

Spisovatelia a rečníci tej doby dosiahli vo výrečnosti vysokú úroveň. Gregor Naziánsky a Ján Zlatoústy (Chryzostom) v gréčtine a Ambróz z Milána a Augustín z Hippa v latinčine boli dokonalými rečníkmi, boli majstrami v najváženejšom a najpopulárnejšom umení svojich čias. Najvplyvnejším spisovateľom toho obdobia bol Augustín. Jeho teologické rozpravy hlboko ovplyvnili dnešné „kresťanské“ myslenie. Hieronym, najvýznamnejší vzdelanec toho obdobia, bol autorom veľkej časti latinskej Vulgáty, prekladu Biblie z pôvodných jazykov.

Dôležité otázky však sú: Pridržiavali sa títo cirkevní Otcovia presne Biblie? Držali sa vo svojom vyučovaní pevne inšpirovaných Písiem? Sú ich spisy spoľahlivým vodidlom k presnému poznaniu Boha?

Božie učenie, alebo ľudské?

Grécky ortodoxný metropolita Methodios Pisídsky nedávno napísal knihu The Hellenic Pedestal of Christianity (Helenistický základ kresťanstva), aby ukázal, že grécka kultúra a filozofia sú podkladom moderného „kresťanského“ myslenia. V tejto knihe  bez váhania priznáva: „Takmer všetci významní cirkevní Otcovia považovali grécke prvky za nanajvýš užitočné a vypožičiavali si ich z gréckeho klasického staroveku, aby pomocou nich mohli pochopiť a správne vyjadriť kresťanské pravdy.“

Vezmime si napríklad predstavu, že Otec, Syn a svätý duch tvoria Trojicu. Mnoho cirkevných Otcov po Nicejskom koncile sa stalo oddanými trinitármi. Ich spisy a výklad mali rozhodujúci vplyv na to, aby sa z Trojice stala základná náuka takzvaného kresťanstva. Má však Trojica podklad v Biblii? Nie. Odkiaľ ju potom cirkevní Otcovia vzali? Podľa diela A Dictionary of Religious Knowledge mnohí hovoria, že Trojica „je deformácia vypožičaná z pohanských náboženstiev a zaštepená na kresťanskú vieru“. Kniha The Paganism in Our Christianity (Pohanstvo v našom kresťanstve) to potvrdzuje: „Pôvod [Trojice] je úplne pohanský.“ * — Ján 3:16; 14:28.

Alebo sa zamyslime nad učením o nesmrteľnosti duše, nad presvedčením, že nejaká časť človeka prežíva smrť tela. K zavedeniu tejto predstavy do náboženstva, ktoré nemalo žiadnu náuku o duši prežívajúcej smrť, opäť prispeli cirkevní Otcovia. Biblia jasne ukazuje, že duša môže zomrieť: „Duša, ktorá hreší — tá zomrie.“ ​(Ezechiel 18:4) Čo bolo pre cirkevných Otcov podkladom na vieru v nesmrteľnosť duše? „Kresťanská predstava duchovnej duše, ktorú stvoril Boh a ktorú pri počatí vdýchol do tela, aby sa človek stal živým celkom, je ovocím dlhého vývoja kresťanskej filozofie. Iba s pomocou Origena na Východe a sv. Augustína na  Západe bola duša definovaná ako duchovná substancia a bola sformulovaná filozofická predstava o jej podstate... [Augustínova náuka]... vďačila za mnohé (vrátane niektorých nedostatkov) novoplatonizmu,“ uvádza New Catholic Encyclopedia. A v časopise Presbyterian Life sa píše: „Nesmrteľnosť duše je grécka predstava vytvorená v starovekých tajomných kultoch a vypracovaná filozofom Platónom.“ *

Spoľahlivý základ kresťanskej pravdy

Aj po takomto krátkom preskúmaní histórie cirkevných Otcov a pôvodu ich učenia je vhodné položiť si otázku: Mal by úprimný kresťan zakladať svoje presvedčenie na učení cirkevných Otcov? Nechajme odpovedať Bibliu.

Napríklad Ježiš Kristus vylúčil používanie náboženského titulu „Otec“, keď povedal: „Nenazývajte nikoho na zemi svojím otcom, lebo jeden je váš Otec, Ten nebeský.“ ​(Matúš 23:9) Používanie výrazu „Otec“ na označenie nejakej náboženskej osobnosti je nekresťanské a nebiblické. Písanie Božieho Slova sa skončilo asi v roku 98 n. l. spismi apoštola Jána. Nie je teda potrebné, aby sa praví kresťania obracali na ľudí ako na zdroj inšpirovaného zjavenia. Dávajú si pozor, aby ‚pre ľudskú tradíciu nespravili Božie slovo neplatné‘. Dovoliť, aby ľudská tradícia nahradila Božie Slovo, je z duchovného hľadiska smrteľné. Ježiš varoval: „Ak vedie slepý slepého, obaja spadnú do jamy.“ — Matúš 15:6, 14.

Potrebuje kresťan iné zjavenie okrem Božieho slova obsiahnutého v Biblii? Nie. Kniha Zjavenie varuje pred tým, že by sa k inšpirovanému záznamu čokoľvek pridávalo: „Ak niekto k tomu niečo pridá, Boh mu pridá rán, o ktorých sa píše v tomto zvitku.“ — Zjavenie 22:18.

Kresťanská pravda je vyjadrená v Božom Slove, Biblii. (Ján 17:17; 2. Timotejovi 3:16; 2. Jána 1–4) Na jej správne porozumenie nie je potrebná svetská filozofia. V súvislosti s ľuďmi, ktorí sa usilovali používať ľudskú múdrosť na vysvetľovanie zjavenia od Boha, je vhodné zopakovať otázky apoštola Pavla: „Kde je múdry? Kde znalec Písma? Kde diskutér tohto systému vecí? Neurobil Boh múdrosť sveta pochabou?“ — 1. Korinťanom 1:20.

A navyše, ‚stĺpom a oporou pravdy‘ je pravý kresťanský zbor. (1. Timotejovi 3:15) Jeho dozorcovia chránia čistotu svojho vyučovania v zbore a bránia tomu, aby sa doň nevkradlo akékoľvek náukové znečistenie. (2. Timotejovi 2:15–18, 25) Nedovoľujú, aby sa do zboru dostali ‚falošní proroci, falošní učitelia a zhubné sekty‘. (2. Petra 2:1) Cirkevní Otcovia po smrti apoštolov dovolili, aby sa v kresťanskom zbore zakorenili ‚zvádzajúce inšpirované výroky a náuky démonov‘. — 1. Timotejovi 4:1.

Následky tohto odpadnutia vidíme v dnešnom takzvanom kresťanstve. Jeho náuky a praktiky sú veľmi vzdialené biblickej pravde.

[Poznámky pod čiarou]

 [Rámček/obrázok na strane 18]

KAPADÓCIJSKÍ OTCOVIA

„Ortodoxná cirkev... si zvlášť ctí spisovateľov štvrtého storočia, a najmä tých, ktorých označuje pojmom ,traja veľkí hierarchovia‘, Gregora Naziánskeho, Bazila Veľkého a Jána Zlatoústeho,“ uvádza mních Kallistos. Zakladali títo cirkevní Otcovia svoje učenie na inšpirovaných Písmach? V knihe The Fathers of the Greek Church (Otcovia gréckej cirkvi) sa o Bazilovi Veľkom píše: „Z jeho spisov vidno, že celý život mu boli blízki Platón, Homér a historici a rečníci, ktorí rozhodne mali vplyv na jeho štýl... Bazil zostal ‚Grékom‘.“ To isté platilo o Gregorovi Naziánskom. „Z jeho pohľadu malo byť víťazstvo a nadradenosť Cirkvi najlepšie vidno tak, že úplne prijme tradície klasickej kultúry.“

Profesor Panagiotis K. Christou o týchto troch mužoch píše: „Hoci príležitostne vystríhali pred ‚filozofiou a prázdnym klamom‘ [Kolosanom 2:8] — aby boli v súlade s príkazom Nového zákona —, zároveň horlivo študovali filozofiu a príbuzné disciplíny a ich štúdium dokonca odporúčali aj ďalším.“ Je zrejmé, že títo cirkevní učitelia si mysleli, že Biblia na podporu ich predstáv nestačí. Mohla ich snaha hľadať iné piliere autority ako Bibliu znamenať, že ich učenie bolo Biblii cudzie? Apoštol Pavol hebrejských kresťanov varoval: „Nedajte sa odviesť rôznymi a cudzími náukami.“ — Hebrejom 13:9.

[Prameň ilustrácie]

© Archivo Iconografico, S.A./​CORBIS

[Rámček/obrázok na strane 20]

CYRIL ALEXANDRIJSKÝ — KONTROVERZNÝ CIRKEVNÝ OTEC

Jednou z najkontroverznejších postáv spomedzi cirkevných Otcov je Cyril Alexandrijský (asi 375–444 n. l.). Cirkevný historik Hans von Campenhausen ho opisuje ako človeka, ktorý bol „dogmatický, násilný, prefíkaný, absolútne presvedčený o významnosti svojho povolania a dôstojnosti svojho úradu“, a dodáva, že „nikdy nič nepovažoval za správne, ak mu to nebolo užitočné pri podpore jeho moci a autority... Krutosť a bezcharakternosť jeho spôsobov ho nikdy neskľučovali.“ Kým bol biskupom alexandrijským, využíval úplatky, hanopisy a ohováranie, aby zosadil biskupa carihradského. Pripisuje sa mu zodpovednosť za brutálnu vraždu známej filozofky Hypatie v roku 415. O Cyrilových teologických spisoch Campenhausen hovorí: „Zaviedol zvyk rozhodovať o otázkach viery nie výlučne na základe Biblie, ale pomocou vhodných citátov a zbierok citátov uznávaných autorít.“

[Obrázok na strane 19]

Hieronym

[Prameň ilustrácie]

Garo Nalbandian