Životný príbeh

Vyskúšali sme Jehovu

ROZPRÁVA PAUL SCRIBNER

„Dobré ráno, pani Stackhousová. Dnes dopoludnia zbieram objednávky na veľkonočné koláče a som si istý, že by ste si jeden rada objednali aj pre svoju rodinu.“ To bolo začiatkom jari roku 1938 v Atcu v New Jersey v USA, kde som sa na svojej roznáškovej trase pre General Baking Company zhováral s jednou z najlepších zákazníčok. Na moje prekvapenie ma pani Stackhousová odmietla.

„MYSLÍM si, že nebudem mať oň záujem,“ povedala. „My Veľkú noc neoslavujeme.“

Nevedel som, čo si mám o tom myslieť. Neoslavujú Veľkú noc? Samozrejme, prvým pravidlom obchodníkov je, že zákazník má vždy pravdu. Tak čo teraz? „Nuž dobre,“ skúšal som to ďalej, „je to veľmi chutný koláč a viem, že máte radi naše výrobky. Nemyslíte si, že vašu rodinu by jeden potešil, aj keď, hm, neoslavujete Veľkú noc?“

„To si nemyslím,“ odpovedala, „ale chcela som sa s vami o niečom porozprávať, pán Scribner, a teraz je azda na to vhodný čas.“ Tento rozhovor úplne zmenil môj život! Pani Stackhousová, členka skupiny Jehovových svedkov v Berline v New Jersey, mi vysvetlila, kde vznikli oslavy Veľkej noci, a dala mi tri brožúrky. Mali názov Bezpečnosť, Odhalené a Ochrana. Odišiel som domov s brožúrkami, zvedavý, ale trocha v obavách. Niečo z toho, čo mi pani Stackhousová povedala, mi bolo známe z detstva.

Prvý kontakt s Bádateľmi Biblie

Narodil som sa 31. januára 1907 a v roku 1915, keď som mal osem rokov, mi zomrel otec na rakovinu. Preto sme s matkou išli bývať  k jej rodičom do veľkého domu v Maldene v Massachusetts. Na treťom podlaží býval aj môj ujo Benjamin Ransom s manželkou. Ujo Ben bol od konca 19. storočia spojený s Medzinárodnými bádateľmi Biblie, ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia. Mal som uja Bena veľmi rád, ale ostatní členovia rodiny z matkinej strany, ktorí boli metodisti, si o ňom mysleli, že je čudák. Po rokoch, predtým ako sa jeho manželka s ním rozviedla, podarilo sa jej nakrátko ho dostať pre jeho náboženské presvedčenie do ústavu pre duševne chorých! Keďže lekári v nemocnici hneď zistili, že myseľ uja Bena je v poriadku, s ospravedlnením ho prepustili.

Ujo Ben ma brával na zhromaždenia Medzinárodných bádateľov Biblie v Bostone, najmä keď prichádzali hosťujúci rečníci alebo pri zvláštnych udalostiach. Raz bol hosťujúcim rečníkom dobre známy Charles Taze Russell, ktorý v tom čase dohliadal na kazateľské dielo. Inokedy bolo takou zvláštnou udalosťou premietanie „Fotodrámy Stvorenie“. Napriek tomu, že to bolo v roku 1915, do dnešného dňa si jasne pamätám na zobrazenie Abraháma, ako berie so sebou Izáka na vrch, aby ho obetoval. (1. Mojžišova, 22. kapitola) Stále vidím, ako Abrahám s Izákom namáhavo vystupujú na vrch s nákladom dreva s úplnou dôverou v Jehovu. Keďže som vyrastal bez otca, veľmi to na mňa zapôsobilo.

Potom sa ujo Ben s manželkou presťahovali do Mainu, matka sa znova vydala a presťahovali sme sa do New Jersey. Preto som uja Bena dlhý čas často nevídaval. V období dospievania som sa v New Jersey zoznámil s Marion Neffovou, pochádzajúcou z ôsmich detí v presbyteriánskej rodine, ktorú som rád navštevoval. S touto rodinou a mládežníckou skupinou ich cirkvi som trávieval toľko nedeľných večerov, že som sa aj ja sám napokon stal presbyteriánom. No stále vo mne zostalo niečo z toho, čo som sa dozvedel na zhromaždeniach Bádateľov Biblie. S Marion sme sa zosobášili v roku 1928 a v roku 1935 a 1938 sa nám narodili dcéry Doris a Louise. S batoľaťom a nedávno narodeným dieťaťom v rodine sme obaja pociťovali potrebu duchovného vedenia pri výchove našich detí.

V tých brožúrkach nachádzam pravdu

S Marion sme hľadali cirkev, ku ktorej by sme sa pripojili, a vymysleli sme plán. Každú nedeľu sme sa striedali; jeden z nás zostal doma s deťmi, zatiaľ čo ten druhý zašiel do niektorého kostola. V jednu nedeľu prišiel rad na Marion, aby zostala doma, ale ponúkol som sa, že postrážim deti namiesto nej, aby som si mohol prečítať brožúrku Bezpečnosť, prvú z tých troch brožúrok, ktoré mi dala pani Stackhousová. Keď som ju začal čítať, nemohol som ju odložiť! Bol som stále viac presvedčený, že som našiel niečo, čo nemôže ponúknuť žiadna cirkev. Nasledujúci týždeň sa to zopakovalo a ochotne som strážil deti, pričom som čítal druhú brožúrku Odhalené. To, čo som čítal, sa  mi zdalo akési povedomé. Neveril tomu aj ujo Ben? Naša rodina si myslela, že jeho náboženstvo je bláznivé. Čo si pomyslí Marion? Nemusel som si robiť starosti. Keď som sa niekoľko dní po prečítaní brožúrky Odhalené vrátil z práce domov, Marion ma prekvapila slovami: „Čítala som tie brožúrky, ktoré si priniesol domov. Sú naozaj zaujímavé.“ Ako mi len odľahlo!

Na zadnej strane brožúrok boli informácie o nedávno vydanej knihe Nepriatelia, ktorá ostro odhaľovala falošné náboženstvo. Rozhodli sme sa ju objednať. Ale skôr ako sme poslali objednávku, zaklopal na naše dvere jeden svedok a ponúkol nám práve túto knihu. Tá zabrala! Prestali sme chodiť do kostolov a začali sme chodievať na zhromaždenia skupiny Jehovových svedkov v Camdene v New Jersey. Len o niekoľko mesiacov, v nedeľu 31. júla 1938, sme sa asi 50 stretli na trávniku u sestry Stackhousovej — pri dome, kde som sa snažil predať veľkonočné koláče — a vypočuli sme si záznam prednášky sudcu Rutherforda ku krstu. Potom sme sa v dome prezliekli a devätnásti z nás boli pokrstení v blízkej riečke.

 Odhodlaný stať sa priekopníkom

Krátko po mojom krste mi jedna sestra zo skupiny povedala o ľuďoch nazývaných priekopníci, ktorých hlavnou činnosťou je verejná služba. Ihneď ma to zaujalo a čoskoro som spoznal celú rodinu priekopníkov. Jeden starší muž, brat Konig, jeho manželka i jeho dospelá dcéra boli priekopníkmi v susednom zbore. Ako otca mladej rodiny na mňa zapôsobila veľká radosť, ktorú mala rodina Konigovcov zo služby. Často som sa u nich zastavil, zaparkoval svoje pekárenské auto a trávil som s nimi čas v službe z domu do domu. Zakrátko som sa aj ja chcel stať priekopníkom. Ale ako? Mali sme s Marion dve malé deti a moja práca bola dosť náročná. Keď sa v Európe začala druhá svetová vojna a v Spojených štátoch stále viac mladých mužov vstupovalo do armády, tí, ktorí zostali v civilnom zamestnaní, mali v skutočnosti stále viac práce. Bol som nabádaný, aby som robil stále viac rozvozov, a vedel som, že pri takom programe nebudem nikdy priekopníkom.

Keď som sa rozprával s bratom Konigom o svojej túžbe po priekopníckej službe, povedal mi: „Len neustále usilovne slúž Jehovovi a hovor mu v modlitbe o svojom cieli. Pomôže ti ho dosiahnuť.“ Stále som to robil vyše roka. Často som uvažoval o takých veršoch, ako je Matúš 6:8, ktoré nás uisťujú, že Jehova pozná naše potreby, skôr ako ho o to poprosíme. A stále som sa snažil riadiť radou z Matúša 6:33, aby som hľadal najprv Božie Kráľovstvo a jeho spravodlivosť. Povzbudzoval ma aj brat Melvin Winchester, zónový služobník (dnes sa taký služobník nazýva krajský dozorca).

Povedal som o svojich cieľoch aj Marion. Rozprávali sme sa o slovách z Malachiáša 3:10, ktoré nás povzbudzujú vyskúšať Jehovu, či na nás nevyleje požehnanie. Povzbudila ma jej odpoveď: „Ak chceš slúžiť ako priekopník, kvôli mne neváhaj. Kým ty budeš slúžiť ako priekopník, ja sa môžem starať o dievčatá. Aj tak po hmotnej stránke nepotrebujeme veľa.“ Po 12 rokoch manželstva som už vedel, že Marion je šetrná a pedantná gazdiná. Celé roky mi bola úžasnou partnerkou v priekopníckej službe a jedným z tajomstiev nášho úspechu v takmer 60-ročnej službe celým časom bola jej schopnosť uspokojiť sa s málom a urobiť z toho mála veľa.

Do leta roku 1941 sme s Marion po mnohých mesiacoch modlitieb a plánovania našetrili nejaké peniaze a kúpili sme si 5,5-metrový karavan, v ktorom mohla bývať naša rodina. V júli 1941 som odišiel zo zamestnania a stal som sa pravidelným priekopníkom a odvtedy som v službe celým časom. Moje prvé pridelenie bolo desať zastávok na Route 50 medzi New Jersey a Saint Louis v Missouri, kde sa mal na začiatku augusta konať zjazd. Dostal som mená a adresy bratov bývajúcich tým smerom a dopredu som im napísal, kedy ma majú očakávať. Keď sme sa dostali na zjazd, vyhľadal som oddelenie priekopníkov a dostal som ďalšie pridelenie.

„Vyskúšam Jehovu“

Naložili sme náš malý karavan literatúrou a išli sme sa rozlúčiť s bratmi na naše posledné zhromaždenie v Camdene. S dvoma dievčatkami, o ktoré sa bolo treba starať, a bez toho, žeby sme vedeli, kam po zjazde pôjdeme, sa naše plány museli zdať niektorým bratom nerealistické a niektorí z nich povedali: „Čoskoro sa vrátite späť.“ Pamätám si, že som povedal: „Dobre, nehovorím, že sa nevrátim. Jehova povedal, že sa o mňa postará, a ja vyskúšam Jehovu.“

Po šiestich desaťročiach priekopníckej služby v dvadsiatich mestách v štátoch od Massachusetts po Mississippi môžeme povedať, že Jehova urobil viac, ako sľúbil. Požehnania, ktoré vylieva na Marion, na mňa a naše dve dcéry, presiahli očakávania, ktoré sme mali v roku 1941. Patrí k nim to, že naše dve dcéry verne slúžia ako priekopníčky v neďalekých zboroch a (pri poslednom počítaní) sme mali asi sto duchovných synov a dcér rozptýlených po celom východnom pobreží  Spojených štátov. Ja som študoval s 52 ľuďmi, ktorí oddali svoj život Jehovovi Bohu, a Marion študovala so 48.

V auguste 1941 sme sa dostali do Saint Louis a tu som sa stretol s bratom T. J. Sullivanom z Bételu. Mal môj vymenúvací list, ktorý som pre blížiacu sa vojnu a odvody potreboval. Bratovi Sullivanovi som povedal, že manželka trávi v službe toľko času ako ja a že by rada slúžila spolu so mnou ako priekopníčka. Hoci na zjazde ešte nebolo zriadené oddelenie priekopníkov, brat Sullivan ihneď prihlásil Marion za priekopníčku a opýtal sa nás: „Kde budete slúžiť ako priekopníci po zjazde?“ Nevedeli sme. „Nerobte si starosti,“ povedal. „Na zjazde stretnete niekoho z oblasti, kde sú potrební priekopníci, a vec sa vyrieši. Len nám napíšte a dajte vedieť, kde ste, a my vám pošleme list s pridelením.“ A tak sa aj stalo. Ukázalo sa, že brat Jack DeWitt, bývalý zónový služobník, poznal niektorých ľudí v New Markete vo Virgínii, ktorí mali priekopnícky domov, kde bolo potrebných niekoľko ďalších priekopníkov. Preto sme po zjazde smerovali do New Marketu.

V New Markete sme zažili mimoriadne veľkú radosť. Kto iný prišiel z Philadelphie, aby sa k nám pripojil v priekopníckej službe, ak nie Benjamin Ransom?! Áno, ujo Ben. Aká to bola radosť spolupracovať s ním v službe z domu do domu viac ako 25 rokov po tom, čo ešte v Bostone zasial do môjho srdca semená pravdy! Napriek tomu, že ujo Ben čelil celé roky ľahostajnosti, posmechu a dokonca prenasledovaniu zo strany rodiny, nikdy nestratil lásku k Jehovovi a k službe.

Mali sme radosť z osemmesačného pôsobenia v priekopníckom domove v New Markete. Za ten čas sme sa okrem iného naučili, ako vymieňať literatúru za kurčatá a vajíčka. Ujo Ben, Marion a ja spolu s ďalšími troma priekopníkmi sme dostali služobné pridelenie ako zvláštni priekopníci v Hanoveri v Pensylvánii — to bolo prvé zo šiestich pridelení, v ktorých sme v Pensylvánii boli od roku 1942 do roku 1945.

Zvláštni priekopníci cez druhú svetovú vojnu

Počas druhej svetovej vojny boli chvíle, keď sme si pre svoj neutrálny postoj museli poradiť s nepriateľstvom, ale Jehova nás vždy podporoval. Raz sa nám v Provincetowne v Massachusetts pokazil náš starý buick a musel som ísť niekoľko kilometrov pešo cez oblasť, kde žili veľmi nepriateľsky naladení katolíci, na opätovnú návštevu. Prešiel som popri skupinke mladých výtržníkov, ktorí ma spoznali, a začali na mňa kričať. Ponáhľal som sa preč a okolo uší mi svišťali kamene, pričom som dúfal, že tí mladíci ma nebudú naháňať. Podarilo sa mi bez zranenia dostať do domu človeka, ktorý prejavil záujem. No domáci pán, vážený člen Americkej légie, sa mi ospravedlnil: „Nemôžem sa vám dnes večer venovať, lebo som zabudol, že ideme do mesta na film.“ Stislo mi srdce pri pomyslení na bandu vrhačov kameňov, čakajúcich na rohu na môj návrat. Ale rozveselilo ma, keď pán dodal: „Nešli by ste s nami? Cestou sa môžeme porozprávať.“ Tak som mu vydal svedectvo a bezpečne som prešiel cez problematické miesto.

Vyrovnanosť medzi rodinou a službou

Po vojne sme dostali niekoľko pridelení vo Virgínii. Patrilo k nim aj osemročné pôsobenie vo zvláštnej a pravidelnej priekopníckej službe v Charlottesville. Do roku 1956 dievčatá dospeli a vydali sa a s Marion sme boli opäť na cestách, slúžili sme ako priekopníci v Harrisonburgu vo Virgínii a ako zvláštni priekopníci v Lincolntone v Severnej Karolíne.

V roku 1966 som bol pridelený do krajskej služby, cestoval som zo zboru do zboru a povzbudzoval som bratov, podobne ako brat Winchester povzbudzoval mňa ešte v New Jersey v 30. rokoch. Dva roky som slúžil zborom v jednom kraji v Tennessee. Potom sme s Marion boli pozvaní vrátiť sa k našej najväčšej láske, ktorou je zvláštna priekopnícka služba. Od roku 1968 do roku 1977 sme slúžili ako zvláštni priekopníci na ďalekom juhu od Georgie po Mississippi.

 V Eastmane v Georgii som bol vymenovaný za zborového dozorcu (dnes sa tento úrad nazýva predsedajúci dozorca) a nahradil som Powella Kirklanda, milého staršieho brata, ktorý mnoho rokov slúžil ako krajský dozorca, no jeho zdravie upadalo. Bol úžasne vďačný a nápomocný. Jeho pomoc bola potrebná, lebo v zbore boli isté nezhody a súviselo to i s členmi zboru, ktorí sa ujímali vedenia. Sporná otázka sa vyostrila a ja som trávil veľa času na modlitbách k Jehovovi. Prichádzali mi na myseľ verše, ako sú Príslovia 3:5, 6: „Dôveruj Jehovovi celým svojím srdcom a neopieraj sa o svoje vlastné porozumenie. Všímaj si ho na všetkých svojich cestách a on sám urovná tvoje chodníky.“ Usilovnou prácou pri udržiavaní otvorenej komunikácie sa nám zbor podarilo zjednotiť, z čoho mali všetci úžitok.

V roku 1977 sme začali trocha pociťovať svoj vek a dostali sme znova pridelenie do oblasti Charlottesvillu, kde žili obe naše dcéry so svojimi rodinami. Posledných 23 rokov máme radosť zo služby v tejto oblasti, kde sme pomohli založiť zbor v Ruckersville vo Virgínii a videli sme deti a vnúčatá našich prvých študentov Biblie, ktoré dospeli a stali sa z nich zboroví starší, priekopníci a bételiti. S Marion sa nám ešte stále darí držať sa svojho dobrého plánu  zvestovateľskej služby a ja mám výsadu aktívne slúžiť ako starší v Charlottesville v zbore Východ, kde vediem štúdium knihy a mávam verejné prednášky.

V priebehu rokov sme zažívali problémy ako každý. Napríklad napriek nášmu úsiliu Doris koncom obdobia dospievania na čas duchovne ochabla a vydala sa za muža, ktorý nebol svedkom. No nikdy sa celkom nestratila jej láska k Jehovovi a jej syn Bill slúži už 15 rokov v Bételi vo Wallkille v New Yorku. Doris i Louis sú dnes vdovy, ale radostne slúžia v našom blízkom okolí ako pravidelné priekopníčky.

Čo som sa rokmi naučil

Naučil som sa niekoľko jednoduchých zásad na úspešnú službu Jehovovi: Viesť jednoduchý život. Byť príkladom v každom konaní vrátane súkromného života. Vo všetkom uplatňovať usmernenia „verného a rozvážneho otroka“. — Matúš 24:45.

Marion vypracovala krátky, ale účinný zoznam rád na úspešnú priekopnícku službu popri výchove detí: Vytvoriť si reálny plán a dodržiavať ho. Urobiť z priekopníckej služby svoju životnú dráhu. Zdravo sa stravovať. Dopriať si potrebný odpočinok. Nepreháňať to so zábavou. Sprostredkúvať deťom pravdu vrátane všetkých stránok služby tak, aby to boli v ich živote príjemné zážitky. Vždy robiť pre ne službu zaujímavou.

Dnes už máme vyše deväťdesiat rokov. Odvtedy, čo sme si vypočuli prejav k svojmu krstu na trávniku pri dome Stackhousovcov, prešlo 62 rokov a strávili sme 60 rokov v službe celým časom. S Marion môžeme úprimne povedať, že náš život nás plne a hlboko uspokojuje. Som veľmi vďačný za povzbudenie, ktoré som ako mladý otec dostal, klásť duchovné ciele na prvé miesto a pracovať na nich, a som vďačný svojej milej manželke Marion a dcéram za podporu, ktorú mi roky poskytovali. Hoci nemáme hmotné bohatstvo, často na seba vzťahujem slová Kazateľa 2:25: „Kto je a kto pije lepšie ako ja?“

Jehova v našom prípade naozaj nadmieru spĺňa svoj sľub z Malachiáša 3:10. Skutočne ‚na nás vylieva požehnanie, až kým viac nebude nedostatku‘!

[Rámček/obrázok na strane 29]

SPOMIENKY NA VOJNOVÉ ROKY

Takmer 60 rokov po vojne má celá rodina na tie roky živé spomienky.

„V Pensylvánii dokáže byť poriadne chladno,“ spomína Doris. „V jednu noc bolo 35 stupňov pod nulou.“ Louise dodáva: „S Doris sme sedeli jedna druhej na chodidlách na zadnom sedadle nášho starého buicka, aby nám nebolo zima na nohy.“

„Ale nikdy sme sa necítili chudobní ani o niečo ochudobnení,“ hovorí Doris. „Vedeli sme, že sa sťahujeme častejšie ako väčšina ľudí, no vždy sme sa dobre stravovali a mali sme kvalitné oblečenie, ktoré sme dostali takmer nové od niektorých priateľov z Ohia, ktorí mali dievčatá iba o niečo staršie, ako sme boli my.“

„Mamička a otecko nám vždy dávali najavo, že nás majú radi a cenia si nás,“ zmieňuje sa Louise, „a v službe sme s nimi trávili veľa času. To v nás vyvolávalo jedinečný pocit, cítili sme, že medzi nami je veľmi blízky vzťah.“

„Mal som auto Buick Special, rok výroby 1936,“ spomína si Paul, „a tie autá boli známe tým, že sa im lámali nápravy. Myslím si, že motor bol prisilný na zvyšok auta. Akoby sa to stávalo vždy v najchladnejšiu noc v mesiaci; potom som išiel na šrotovisko po inú nápravu. Stal sa zo mňa odborník na výmenu náprav.“

„Nezabudnite na lístky,“ hovorí Marion. „Všetko bolo na prídel — mäso, benzín, pneumatiky na autá, všetko. Zakaždým, keď sme prišli na miesto nového pridelenia, museli sme ísť na miestny úrad a požiadať o lístky. Mohlo trvať celé mesiace, kým sme nejaký dostali, a zdalo sa, že zakaždým, keď sme nakoniec lístok dostali, sme boli pridelení na nové miesto a museli sme začínať odznova. Ale Jehova sa o nás vždy postaral.“

[Obrázok]

S Marion, Doris (vľavo) a Louise v roku 2000

[Obrázok na strane 25]

S matkou v roku 1918, keď som mal 11 rokov

[Obrázok na strane 26]

S Louise, Marion a Doris v roku 1948, keď boli dievčatá pokrstené

[Obrázok na strane 26]

Naša svadobná fotografia z októbra 1928

[Obrázok na strane 26]

S dcérami (celkom vľavo a celkom vpravo) na Yankee štadióne v roku 1955