Životný príbeh

Na Blízkom východe svieti duchovné svetlo

ROZPRÁVA NADŽIB SALEM

V prvom storočí nášho letopočtu svietilo svetlo Božieho Slova z Blízkeho východu a prenikalo až do vzdialených kútov sveta. V 20. storočí začalo toto svetlo v tejto časti sveta znovu svietiť. Dovoľte, aby som vám porozprával o tom, ako sa to stalo.

NARODIL som sa v meste Amioun v severnom Libanone v roku 1913. To bol posledný rok relatívnej stability a pokoja vo svete, lebo v nasledujúcom roku vypukla prvá svetová vojna. Libanon, známy ako perla Blízkeho východu, bol po skončení vojny v roku 1918 ekonomicky veľmi vyčerpaný a politicky nestabilný.

Keď v roku 1920 začali v Libanone opäť fungovať poštové služby, prichádzali listy od Libanončanov žijúcich v zahraničí. Patrili k nim aj moji strýkovia Abdullah a George Ghantousovci. Tí napísali svojmu otcovi Habibovi Ghantousovi, môjmu starému otcovi, o Božom Kráľovstve. (Matúš 24:14) Už len to, že sa starý otec zmienil priateľom z mesta o obsahu listov svojich synov, mu prinieslo posmech. Obyvatelia mesta rozšírili chýr, že Habibovi synovia povzbudzujú otca, aby predal pozemok, kúpil si osla a chodil kázať.

Počiatky šírenia svetla

V nasledujúcom roku, teda v roku 1921, sa Michel Aboud, ktorý žil v Brooklyne v New Yorku v USA, vrátil do Tripolisu v Libanone. Stal sa Bádateľom Biblie, ako sa vtedy nazývali Jehovovi svedkovia. Hoci väčšina priateľov a príbuzných brata Abouda nereagovala  na biblické posolstvo, dvaja veľmi známi ľudia zareagovali: profesor Ibrahim Atijeh a zubný lekár Hanna Šammas. Doktor Šammas dal svoj dom a kliniku k dispozícii na kresťanské zhromaždenia.

Ja som bol ešte malý chlapec, keď bratia Aboud a Šammas navštívili Amioun, kde som žil. Ich návšteva na mňa hlboko zapôsobila, a tak som začal sprevádzať brata Abouda v kazateľskom diele. Štyridsať rokov, až do smrti brata Abouda v roku 1963, sme boli v službe pravidelnými spoločníkmi.

V rokoch 1922 až 1925 sa svetlo biblickej pravdy rozšírilo do mnohých dedín v severnom Libanone. Asi 20 až 30 ľudí sa stretávalo pri rozhovoroch o Biblii v súkromných domoch, ako napríklad v našom v Amioune. Duchovní posielali deti, aby hrkotali plechovkami, kričali a vrieskali, a tak sa snažili prerušiť naše zhromaždenia, preto sme sa niekedy stretávali v borovicovom lese.

V mladosti som si horlivosťou pre službu — a návštevami všetkých kresťanských zhromaždení — vyslúžil meno Timotej. Riaditeľ školy mi nariadil, aby som prestal chodiť, ako to on nazval, na „tie zhromaždenia“. Keď som odmietol, vylúčili ma zo školy.

Vydávanie svedectva v biblických krajinách

Krátko po krste v roku 1933 som začal s priekopníckou službou, ako Jehovovi svedkovia nazývajú službu celým časom. Hoci nás bolo vtedy málo, kázali sme nielen vo väčšine dedín severného Libanonu, ale dostali sme sa aj do Bejrútu a na jeho predmestia a potom až do južného Libanonu. V tých prvých rokoch sme zvyčajne chodili pešo alebo na oslovi, ako to robil Ježiš Kristus a jeho nasledovníci v prvom storočí.

V roku 1936 prišiel do Libanonu na návštevu Jousef Rahhal, libanonský svedok, ktorý žil mnoho rokov v Spojených štátoch. Priniesol so sebou zvukovú aparatúru a niekoľko gramofónov. Zvukovú aparatúru sme namontovali na automobil značky Ford z roku 1931 a cestovali sme po Libanone a Sýrii a prinášali posolstvo o Kráľovstve do odľahlých oblastí. Amplión bolo možné počuť na vzdialenosť vyše 10 kilometrov. Ľudia vychádzali na strechy domov, aby si vypočuli, ako to opisovali, hlasy z neba. Ľudia na poliach prestali pracovať a prišli bližšie, aby počúvali.

Na jednej z mojich posledných ciest s Jousefom Rahhalom v zime roku 1937 sme išli do Aleppa v Sýrii. Pred jeho odchodom do Spojených štátov sme cestovali aj do Palestíny. Tu sme navštívili mestá Haifa a Jeruzalem, ako aj vidiecke osady. Nadviazali sme tu kontakt s Ibrahimom Šehadim, ktorého som už predtým spoznal prostredníctvom listov. Ibrahim urobil taký pokrok v biblickom poznaní, že počas našej návštevy sa s nami zúčastňoval na službe z domu do domu. — Skutky 20:20.

Veľmi som sa chcel stretnúť s profesorom Chalilom Kobrossim, horlivým katolíkom, ktorý študoval Bibliu s Jehovovými svedkami prostredníctvom listov. Ako získal adresu svedkov v Libanone? V jednom obchode v Haife mu predavač zabalil potraviny do papiera, ktorý vytrhol z jednej publikácie Jehovových svedkov. Na tom papieri bola naša adresa. Bola to pre oboch príjemná návšteva a neskôr v roku 1939 prišiel do Tripolisu, aby sa dal pokrstiť.

 V roku 1937 pricestoval do Tripolisu Petros Lagakos s manželkou. Niekoľko nasledujúcich mesiacov sme všetci traja prepracovávali väčšiu časť Libanonu a Sýrie tak, že sme s posolstvom o Kráľovstve prichádzali k ľuďom domov. Do roku 1943, keď brat Lagakos zomrel, svedkovia rozšírili duchovné svetlo do väčšiny miest a dedín Libanonu, Sýrie a Palestíny. Občas sme asi tridsiati vyštartovali autom alebo autobusom už o tretej hodine ráno, aby sme sa dostali do odľahlých oblastí.

V 40. rokoch 20. storočia Ibrahim Atijeh prekladal Strážnu vežu do arabčiny. Potom som ja ručne robieval štyri kópie časopisu a posielal ich svedkom v Palestíne, v Sýrii a v Egypte. V dňoch druhej svetovej vojny bol odpor voči nášmu kazateľskému dielu silný, ale udržiavali sme kontakty so všetkými ľuďmi na Blízkom východe, ktorí milovali biblickú pravdu. Osobne som kreslil mapy miest a okolitých dedín a stanovili sme si za cieľ dostať sa do nich s dobrým posolstvom.

V roku 1944, kým ešte zúrila druhá svetová vojna, som sa oženil s Evelyn, dcérou Michela Abouda, môjho spoločníka v priekopníckej službe. Časom sa nám narodili tri deti, jedna dcéra a dvaja synovia.

Spolupráca s misionármi

Krátko po skončení vojny prišli do Libanonu prví absolventi školy Gileád pre misionárov. Viedlo to k vytvoreniu prvého zboru v Libanone a ja som bol vymenovaný za skupinového služobníka. Potom v roku 1947 navštívili Libanon Nathan H. Knorr a jeho tajomník Milton G. Henschel a poskytli bratom mnoho povzbudenia. Zakrátko pricestovalo viac misionárov a tí boli pre nás veľkou pomocou pri organizovaní služby a pri vedení zborových zhromaždení.

Na jednej z našich ciest do odľahlých oblastí v Sýrii sa nám postavil na odpor miestny biskup. Obvinil nás z rozširovania, ako to on nazval, sionistických publikácií. Iróniou bolo, že pred rokom 1948 nás duchovenstvo  označovalo za „komunistov“. Pri tomto incidente nás zatkli a vypočúvali dve hodiny, pričom sme vydali vynikajúce svedectvo.

Napokon sudca, ktorý nás vypočúval, vyhlásil: „Hoci preklínam oponenta [biskupa], ktorý vás obvinil, musím mu poďakovať za to, že mi umožnil, aby som sa s vami stretol a dozvedel sa o vašich náukách.“ Potom sa nám ospravedlnil za nepríjemnosti.

O desať rokov neskôr som sa cestou autobusom do Bejrútu prihovoril mužovi, poľnohospodárskemu inžinierovi, ktorý sedel vedľa mňa. Niekoľko minút počúval, aké je naše presvedčenie, a potom povedal, že niečo podobné už počul od svojho priateľa v Sýrii. Kto bol tým priateľom? Sudca, ktorý nás vypočúval pred desiatimi rokmi!

V 50. rokoch 20. storočia som navštívil svedkov v Iraku a vydával som s nimi svedectvo z domu do domu. Veľa som cestoval aj do Jordánska a na Západný breh Jordánu. V roku 1951 som bol jedným zo skupiny štyroch svedkov, ktorí išli do Betlehema. Tam sme sa zúčastnili na Pánovej večeri. V ten deň skoro ráno išli všetci prítomní, ktorí sa zhromaždili pri tejto príležitosti, autobusom k rieke Jordán, kde 22 ľudí symbolizovalo svoju oddanosť Jehovovi krstom. Vždy, keď sme sa v tejto oblasti stretávali s odporom, hovorievali sme: „Prišli sme vám povedať, že jeden z vašich rodákov sa stane Kráľom nad celou zemou! Prečo sa rozčuľujete? Mali by ste sa radovať!“

Kázanie uprostred ťažkostí

Ľudia na Blízkom východe sú vo všeobecnosti dobrosrdeční, pokorní a pohostinní. Mnohí so záujmom počúvajú posolstvo o Božom Kráľovstve. Naozaj nemôže byť nič osviežujúcejšie ako vedomie, že sa čoskoro splní biblický sľub: „Sám Boh bude [so svojím ľudom]. A zotrie im každú slzu z očí a smrti už viac nebude a nebude už viac ani smútku, ani  kriku, ani bolesti.“ — Zjavenie 21:3, 4.

Zistil som, že veľa ľudí, ktorí odporujú našej činnosti, v skutočnosti nerozumie nášmu dielu a posolstvu, ktoré im prinášame. Duchovenstvo kresťanstva sa veľmi snaží vykresľovať nás v nesprávnom svetle! Preto sa svedkovia počas občianskej vojny, ktorá sa začala v Libanone v roku 1975 a trvala viac ako 15 rokov, stretávali s mnohými ťažkosťami.

Raz som viedol biblické štúdium s istou rodinou, ktorá predtým chodila horlivo do kostola. Ich výrazný pokrok v osvojovaní si biblickej pravdy dráždil duchovných. Preto miestna náboženská skupina podnietila jednej noci svojich členov, aby prepadli obchod tejto rodiny, kde spálili tovar v hodnote najmenej 10 000 amerických dolárov. V tú istú noc prišli ku mne a odvliekli ma z domu. Mohol som sa však porozprávať s ich vodcom, ktorému som vysvetlil, že keby boli skutočnými kresťanmi, nesprávali by sa tak barbarsky. Nato nariadil zastaviť auto a mne kázal vystúpiť.

Pri inej príležitosti ma uniesli štyria milicionári. Ich vodca mi po mnohých vyhrážkach povedal, že ma zastrelí, no zrazu zmenil názor a prepustil ma. Dvaja z týchto mužov sú dnes vo väzení za vraždu a lúpež a ďalší dvaja boli popravení.

Ďalšie príležitosti na vydávanie svedectva

Často som mal príležitosť letieť z jednej krajiny do druhej. Raz som počas letu z Bejrútu do Spojených štátov sedel vedľa Charlesa Maleka, bývalého libanonského ministra zahraničných vecí. Pozorne počúval a bol vďačný za každý verš, ktorý som mu prečítal z Biblie. Nakoniec povedal, že chodil do školy v Tripolise, kde ho učil Ibrahim Atijeh, muž, ktorého oboznámil s biblickou pravdou môj svokor! Pán Malek povedal, že Ibrahim ho učil vážiť si Bibliu.

Počas iného letu som sedel vedľa palestínskeho reprezentanta v Organizácii Spojených národov. Mal som možnosť porozprávať mu dobré posolstvo o Božom Kráľovstve. Nakoniec ma zoznámil s rodinou svojho brata v New Yorku a často som ich tam navštevoval. Mal som tiež príbuzného, ktorý pracoval v budove Organizácie Spojených národov v New Yorku. Raz som bol uňho v kancelárii na návšteve tri hodiny, pričom som mu mohol vydať svedectvo o Božom Kráľovstve.

Teraz mám 88 rokov a ešte sa môžem aktívne ujímať úloh v zbore. Moja manželka Evelyn stále slúži Jehovovi po mojom boku. Naša dcéra sa vydala za cestujúceho dozorcu z radov Jehovových svedkov, ktorý dnes slúži ako starší v jednom zbore v Bejrúte. Aj ich dcéra je svedkyňa. Náš mladší syn s manželkou sú svedkovia a aj ich dcéra je v pravde. A pokiaľ ide o nášho staršieho syna, vštepovali sme mu do srdca kresťanskú pravdu a dúfame, že po čase ju prijme za svoju.

V roku 1933 som bol vymenovaný za priekopníka — prvého na Blízkom východe. Nemohol som si vybrať lepšiu životnú náplň než slúžiť Jehovovi ako priekopník už celých 68 rokov. Som odhodlaný naďalej kráčať v duchovnom svetle, ktoré mi Jehova poskytuje.

[Obrázok na strane 23]

Nadžib v roku 1935

[Obrázok na strane 24]

Pri aute s ampliónom v Libanonskom pohorí v roku 1940

[Obrázky na strane 25]

Hore v smere hodinových ručičiek zhora zľava: Nadžib, Evelyn, ich dcéra, brat Aboud a Nadžibov starší syn v roku 1952

Dole (predný rad): bratia Šammas, Knorr, Aboud a Henschel v Nadžibovom dome v Tripolise v roku 1952

[Obrázok na strane 26]

Nadžib s manželkou Evelyn