Niečo cennejšie než egyptské poklady

MOJŽIŠ je jednou z najväčších historických osobností. V štyroch knihách Biblie — od 2. po 5. Mojžišovu — sa takmer výlučne rozpráva o Božom zaobchádzaní s Izraelom, ktorý v tom čase viedol Mojžiš. Tento muž vyviedol ľud z Egypta, sprostredkoval zmluvu Zákona a priviedol Izrael na hranice Zasľúbenej krajiny. Mojžiša vychovávali vo faraónovej domácnosti, ale stal sa splnomocneným vojvodcom Božieho ľudu, ako aj prorokom, sudcom a božsky inšpirovaným pisateľom. Napriek tomu bol aj „ďaleko najmiernejší zo všetkých ľudí“. — 4. Mojžišova 12:3.

Väčšina detailnej biblickej správy o Mojžišovi sa týka posledných 40 rokov jeho života — obdobia od oslobodenia Izraela z otroctva po Mojžišovu smrť vo veku 120 rokov. Od svojich 40 rokov po vek 80 rokov bol pastierom v Madiane. Ale podľa jedného prameňa „možno najzaujímavejšou časťou jeho života, a predsa tou najmenej známou“, je prvých 40 rokov jeho života, od narodenia po útek z Egypta. Čo môžeme zistiť o tomto období? Ako mohli okolnosti, za ktorých bol vychovávaný, ovplyvniť to, akým mužom sa nakoniec stal? Aké vplyvy naňho pôsobili? Aké ťažkosti musel prekonávať? A čo sa z toho všetkého môžeme naučiť my?

Otroctvo v Egypte

V 2. Mojžišovej sa píše, že faraón sa začal báť izraelských osadníkov v Egypte, pretože ich počet prudko rástol. V presvedčení, že koná „šikovne“ ​(Katolícky preklad), snažil sa znížiť ich počet tak, že ich podrobil tyranizovaniu otrockou prácou pod bičom dozorcov — nosením bremien, výrobou hlinenej malty a tým, že museli plniť dennú normu výroby tehál. — 2. Mojžišova 1:8–14; 5:6–18.

Takýto obraz Egypta, v ktorom sa narodil Mojžiš, presne zodpovedá historickým dokladom. Staroveké papyrusy a prinajmenšom jedna maľba v hrobke zachytávajú, ako otroci v druhom tisícročí pred naším letopočtom alebo skôr vyrábali nepálené tehly. Úradníci zodpovední  za dodávku tehál organizovali stovky otrokov zoskupených do čiat po 6 až 18 pod vedením predáka či vedúceho čaty. Tehliarsku hlinu bolo treba vykopať a slamu priviezť na miesto, kde sa vyrábali tehly. Robotníci rôznych národností čerpali vodu a motykami ju zmiešavali s hlinou a slamou. Tehly sa riadok za riadkom vyklápali z obdĺžnikových foriem. Slnkom vysušené tehly potom robotníci odnášali pomocou vahadiel na stavenisko, kam niekedy prichádzali po rampe. Egyptskí dozorcovia vyzbrojení palicami pri dohliadaní na prácu sedeli alebo sa prechádzali.

V jednom účtovnom zázname sa spomína 39 118 tehál, ktoré vyrobilo 602 robotníkov, čo zodpovedá priemerne 65 tehlám na jedného za zmenu. A v dokumente z 13. storočia pred n. l. sa píše: „Muži robia... denne svoju normu tehál.“ To všetko veľmi pripomína namáhavú prácu vyžadovanú od Izraelitov, ktorá sa opisuje v 2. knihe Mojžišovej.

Útlakom sa však nepodarilo znížiť populáciu Hebrejov. Naopak, „čím viac ich [Egypťania] utláčali, tým viac sa množili... takže mali chorobný strach zo synov Izraela“. (2. Mojžišova 1:10, 12) Preto faraón prikázal najprv hebrejským pôrodným babám a neskôr celému svojmu ľudu zabiť každého novonarodeného Izraelitu. Za takýchto hrozných okolností sa Amramovi a Jochebed narodil krásny chlapček Mojžiš. — 2. Mojžišova 1:15–22; 6:20; Skutky 7:20.

Ukrývaný, nájdený a adoptovaný

Mojžišovi rodičia neposlúchli faraónov príkaz vraždiť a chlapčeka ukryli. Urobili to napriek špehom a úradníkom, ktorí robili obchôdzky a prehľadávali domy, aby našli novorodencov? To nevieme povedať s istotou. V každom prípade rodičia po troch mesiacoch nemohli Mojžiša ďalej ukrývať. A tak zúfalá matka urobila kôš z papyrusu, potrela ho smolou, aby bol vodotesný, a vložila doň dieťa. Jochebed v istom zmysle poslúchla literu, hoci nie ducha, faraónovho príkazu hodiť každého novonarodeného Hebreja do Nílu. Potom sa neďaleko postavila Mirjam, Mojžišova staršia sestra, a dávala pozor. — 2. Mojžišova 1:22–2:4.

Či Jochebed chcela, aby Mojžiša našla faraónova dcéra, keď sa príde k rieke kúpať, nevieme, ale práve to sa stalo. Princezná si uvedomovala, že ide o hebrejské dieťa. Čo urobí? Poslúchne otca a nariadi usmrtiť dieťa? Nie, zareagovala tak, ako by prirodzene zareagovala väčšina žien. Konala súcitne.

Zakrátko bola pri nej Mirjam. Opýtala sa: ‚Mám ti zavolať hebrejskú ženu, aby ti dojčila dieťa?‘ Niektorí nachádzajú v tejto pasáži  veľkú iróniu. Mojžišova sestra je dávaná do kontrastu s faraónom, ktorý so svojimi radcami strojil úklady, aby si „šikovne“ poradil s Hebrejmi. Samozrejme, úžitok pre Mojžiša sa potvrdil až po tom, čo princezná súhlasila s plánom jeho sestry. „Choď!“ odpovedala faraónova dcéra a Mirjam okamžite zavolala svoju matku. Nato bola Jochebed na základe nevšednej zmluvy najatá, aby pod kráľovskou ochranou vychovávala vlastné dieťa. — 2. Mojžišova 2:5–9.

Súcit princeznej rozhodne kontrastuje s krutosťou jej otca. V súvislosti s týmto dieťaťom nebola v nevedomosti ani ju nepodviedli. Adoptovať dieťa ju podnietila úprimná ľútosť a z toho, že prijala hebrejskú dojku, vidno, že nemala také predsudky ako jej otec.

Výchova a vzdelávanie

Jochebed „vzala... dieťa a dojčila ho. A dieťa vyrástlo. Potom ho priviedla k faraónovej dcére, takže sa stalo jej synom.“ ​(2. Mojžišova 2:9, 10) V Biblii sa nepíše, ako dlho žil Mojžiš s vlastnými rodičmi. Niektorí si myslia, že to muselo byť aspoň dva alebo tri roky, kým nebol odstavený, ale mohlo to byť dlhšie. V 2. Mojžišovej sa uvádza iba to, že dieťa „vyrástlo“ u svojich rodičov, čo môže znamenať dosiahnutie akéhokoľvek veku. V každom prípade Amram a Jochebed ten čas nepochybne využili na to, aby syna oboznámili s jeho hebrejským pôvodom a aby ho poučili o Jehovovi. Nakoľko boli vo vštepovaní viery a lásky k spravodlivosti do Mojžišovho srdca úspešní, to sa malo ukázať až časom.

Po návrate k faraónovej dcére bol Mojžiš vyučený „v celej egyptskej múdrosti“. (Skutky 7:22) To by naznačovalo, že Mojžiš dostával školenie, ktorého cieľom bolo pripraviť ho na prácu úradníka v štátnej správe. K obrovským vedomostiam Egypta patrila matematika, geometria, architektúra, výstavba a ďalšie prírodné a spoločenské vedy. Kráľovská rodina zrejme chcela, aby dostal školenie aj v egyptskom náboženstve.

Mojžiš azda dostával vzdelanie privilegovaných vrstiev spolu s ďalšími deťmi z faraónovho dvora. Medzi tými, ktorí dostali také elitné vzdelanie, boli „deti cudzích vládcov, ktoré poslali alebo vzali ako rukojemníkov do Egypta na ‚scivilizovanie‘ a potom vrátili, aby vládli ako vazali“ verní faraónovi. (The Reign of Thutmose IV [Vláda Thutmoseho IV.] od Betsy M. Bryanovej) Zdá sa, že učiliská pri kráľovskom paláci pripravovali mladých ľudí na službu dvorných úradníkov. * Z nápisov datovaných do obdobia Strednej a Novej ríše sa dozvedáme, že niekoľko faraónových osobných sluhov a vysokopostavených vládnych úradníkov si aj v dospelosti nechávalo čestný titul „dieťa učiliska“.

Život na dvore Mojžiša vyskúšal. Ponúkal bohatstvo, prepych a moc. Predstavoval aj mravné nebezpečenstvá. Ako Mojžiš zareagoval? Čomu bol lojálny? Bol v srdci ctiteľom Jehovu, bratom utláčaných Hebrejov, alebo dal prednosť všetkému tomu, čo ponúkal pohanský Egypt?

 Závažné rozhodnutie

Vo veku 40 rokov, v čase, keď sa Mojžiš mohol už celkom považovať za Egypťana, ‚vyšiel sa pozrieť na bremená, ktoré nosili jeho bratia‘. Svojím následným konaním ukázal, že nešlo o číru zvedavosť; túžil im pomôcť. Keď uvidel, ako istý Egypťan bije Hebreja, zasiahol a utláčateľa zabil. Týmto skutkom dal najavo, že srdcom je so svojimi bratmi. Mŕtvy muž bol pravdepodobne úradník a bol zabitý pri výkone svojich povinností. Z hľadiska Egypťanov mal Mojžiš opodstatnené dôvody byť lojálny faraónovi. Jednako Mojžiša podnecovala i láska k spravodlivosti. Tá sa prejavila aj na druhý deň, keď robil výčitky Hebrejovi, ktorý neprávom bil svojho druha. Túžil oslobodiť Hebrejov z krutého otroctva, ale keď sa faraón dozvedel o jeho konaní a pokúšal sa ho zabiť, Mojžiš musel utiecť do Madianu. — 2. Mojžišova 2:11–15; Skutky 7:23–29. *

Mojžiš chcel oslobodiť Boží ľud, skôr ako prišiel čas, ktorý zvolil Jehova. No z jeho skutkov bola zjavná viera. V liste Hebrejom 11:24–26 sa píše: „Vierou Mojžiš, keď dospel, odmietol nazývať sa synom faraónovej dcéry a radšej si zvolil zlé zaobchádzanie spolu s Božím ľudom, namiesto toho, aby mal dočasný pôžitok z hriechu.“ Prečo? „Kristovo pohanenie považoval za väčšie bohatstvo ako egyptské poklady, lebo uprene hľadel v ústrety vyplateniu odmeny.“ Toto výnimočné použitie výrazu „Kristus“, čo znamená „pomazaný“, sa hodí na Mojžiša v tom zmysle, že neskôr dostal zvláštnu úlohu priamo od Jehovu.

Len si to predstavte! Mojžiš mal takú výchovu, akú mohol dostať iba egyptský aristokrat. Vďaka svojmu postaveniu mal vyhliadku na skvelú kariéru a na všetky pôžitky, aké si len možno predstaviť, a predsa to všetko odvrhol. Nedokázal zladiť život na dvore faraóna, utláčateľa, s láskou k Jehovovi a k spravodlivosti. Poznanie sľubov, ktoré dal Boh jeho predkom, Abrahámovi, Izákovi a Jakobovi, a rozjímanie o nich ho viedlo k tomu, že uprednostnil Božiu priazeň. Na základe toho mohol Jehova poveriť Mojžiša nanajvýš dôležitou úlohou v uskutočňovaní svojich predsavzatí.

Všetci sa musíme rozhodovať, čo je dôležitejšie. Možno podobne ako Mojžiš stojíte pred ťažkým rozhodnutím. Mali by ste sa za každú cenu vzdať určitých zvykov alebo zdanlivých výhod? Ak musíte urobiť také rozhodnutie, pamätajte, že Mojžiš považoval Jehovovo priateľstvo za cennejšie než všetky egyptské poklady, a neoľutoval.

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček na strane 11]

Zmluvy o dojčení

Deti obyčajne dojčili vlastné matky. Učenec Brevard Childs však v časopise Journal of Biblical Literature uvádza, že „v niektorých prípadoch sa v aristokratických rodinách [na Blízkom východe] dojka najímala. Taký zvyk bol bežný aj v prípade, že matka nemohla dojčiť svoje dieťa alebo nebola známa. Dojka preberala na stanovené obdobie zodpovednosť za výchovu i za dojčenie dieťaťa.“ Zo staroveku sa na Blízkom východe zachovalo niekoľko papyrusových zmlúv o dojčení. Tieto dokumenty dokladajú zvyk rozšírený v Egypte od Sumerskej doby do neskorej Macedónskej doby. Spoločným prvkom týchto dokumentov je vyhlásenie zainteresovaných jednotlivcov, čas trvania zmluvy, pracovné podmienky, presný popis výživy, pokuty za porušenie zmluvy, mzda a spôsob jej výplaty. Bežne „trvalo dojčenie dva až tri roky,“ objasňuje Childs. „Dojka vychovávala dieťa doma, ale občas sa vyžadovalo vrátiť dieťa vlastníkovi na kontrolu.“

[Obrázky na strane 9]

Na starovekej maľbe vidno, že výroba tehál v Egypte sa od Mojžišových čias veľmi nezmenila

[Pramene ilustrácií]

Hore: Pictorial Archive (Near Eastern History) Est.; dole: Erich Lessing/​Art Resource, NY