Otázky čitateľov

Je z hľadiska Písma prijateľné, aby kresťan na súde položil ruku na Bibliu a prisahal, že bude hovoriť celú pravdu?

V tejto veci sa musí každý rozhodnúť sám. (Galaťanom 6:5) No z hľadiska Biblie niet námietok proti tomu, aby niekto na súde prisahal, že bude hovoriť pravdu.

Skladanie prísahy je už dlho rozšíreným zvykom. Napríklad v staroveku Gréci pri skladaní prísahy zdvihli ruku k nebu alebo sa dotkli oltára. Ak skladal prísahu Riman, držal v ruke kameň a prisahal: „Ak budem vedome podvádzať, nech ma [boh] Jupiter pri zachraňovaní mesta a pevnosti odhodí od všetkého dobrého, ako ja odhadzujem tento kameň.“ — Cyclopedia of Biblical, Theological, and Ecclesiastical Literature od Johna McClintocka a Jamesa Stronga, VII. zväzok, strana 260.

Také konanie bolo prejavom ľudského sklonu uznávať existenciu nejakej božskej moci, ktorá ich môže vidieť a ktorej sa budú zodpovedať. Praví ctitelia Jehovu si už od dávnych čias uvedomovali, že Jehova vie, čo hovoria a robia. (Príslovia 5:21; 15:3) Skladali prísahy akoby v prítomnosti Boha alebo pred ním ako svedkom. Urobil to napríklad Boáz, Dávid, Šalamún a Cedekijah. (Rút 3:13; 2. Samuelova 3:35; 1. Kráľov 2:23, 24; Jeremiáš 38:16) Ctitelia pravého Boha tiež dovoľovali iným, aby ich zaviazali prísahou. Tak to bolo v prípade Abraháma a Ježiša Krista. — 1. Mojžišova 21:22–24; Matúš 26:63, 64.

Človek, ktorý skladal prísahu pred Jehovom, niekedy urobil nejaké sprievodné gesto. Abram (Abrahám) povedal sodomskému kráľovi: „Ja dvíham ruku v prísahe k Najvyššiemu Bohu Jehovovi, Pôvodcovi neba a zeme.“ ​(1. Mojžišova 14:22) Keď anjel hovoril s prorokom Danielom, „zodvihol svoju pravicu a svoju ľavicu k nebesiam a prisahal na Toho, ktorý žije na neurčitý čas“. (Daniel 12:7) Aj o Bohu je napísané, že v symbolickom zmysle dvíha svoju ruku v prísahe. — 5. Mojžišova 32:40; Izaiáš 62:8.

Z hľadiska Biblie niet námietok proti skladaniu prísahy. No kresťan nemusí prisahať, aby potvrdil každé svoje vyjadrenie. Ježiš povedal: „Nech vaše slovo áno znamená áno, vaše nie, nie.“ ​(Matúš 5:33–37) Podobne sa vyjadril aj učeník Jakub. Slovom „neprisahajte“ upozornil, že prísahy sa nemajú skladať ľahkovážne. (Jakub 5:12) Ježiš ani Jakub však nepovedali, že je nesprávne, aby človek na súde prisahal, že bude hovoriť pravdu.

Čo teda v prípade, keď kresťana na súde požiadajú, aby odprisahal pravdivosť svojho svedectva? Azda bude mať pocit, že takú prísahu môže zložiť. V opačnom prípade mu azda dovolia predložiť miestoprísažné vyhlásenie, že neklame. — Galaťanom 1:20.

Keď k súdnej procedúre patrí zdvihnúť pri skladaní prísahy ruku alebo položiť pri prísahe ruku na Bibliu, kresťan sa možno rozhodne vyhovieť. Môže pamätať na biblické príklady, pri ktorých prísahu sprevádzalo nejaké gesto. Pre kresťana nie je najdôležitejšie to, či urobí pri prísahe nejaké gesto, ale vedomie, že prisahá pred Bohom, že bude hovoriť pravdu. Taká prísaha je vážna vec. Ak si kresťan myslí, že za daných okolností môže odpovedať na nejakú otázku a že by na ňu mal odpovedať, potom musí pamätať na to, že je zaviazaný prísahou hovoriť pravdu — a tú chce kresťan, samozrejme, hovoriť vždy.