Vestfálsky mier — míľnik v dejinách Európy

„KEĎ sa zhromaždí tak veľa hláv európskych štátov, ako sa tu zhromaždilo dnes, je to určite výnimočná udalosť.“ Tieto slová povedal v októbri 1998 Roman Herzog, bývalý prezident Spolkovej republiky Nemecko. Medzi prítomnými boli štyria králi, štyri kráľovné, dvaja princovia, jeden veľkovojvoda a niekoľko prezidentov. Bola to dôležitá udalosť v 50-ročnej histórii novodobého nemeckého štátu, ktorá sa uskutočnila pod záštitou Rady Európy. O akú udalosť išlo?

V októbri 1998 uplynulo 350 rokov od uzavretia vestfálskeho mieru. Mierové zmluvy sú často ako križovatky, na ktorých sa história mení a naberá nový smer, a v tomto ohľade bol vestfálsky mier naozaj niečím výnimočným. Podpísanie tejto mierovej dohody v roku 1648 ukončilo tridsaťročnú vojnu a umožnilo zrod modernej Európy ako kontinentu zvrchovaných štátov.

Starý poriadok je otrasený

Počas stredoveku boli najmocnejšími inštitúciami v Európe rímskokatolícka cirkev a Svätá rímska ríša. Túto ríšu tvorili stovky panstiev rôznej veľkosti, ktoré sa nachádzali na území dnešných krajín Beneluxu, Českej republiky, východného Francúzska, Nemecka, Rakúska, Švajčiarska a časti Talianska. Keďže najväčšiu časť tvorili nemecké panstvá, táto ríša bola známa ako Svätá rímska ríša nemeckého národa. Každé panstvo bolo do istej miery samosprávne a na jeho čele bolo knieža. Cisár bol rímskokatolík z rakúskeho rodu Habsburgovcov. Vplyvom pápežstva a tejto ríše bola Európa v moci rímskokatolíckej cirkvi.

V priebehu 16. a 17. storočia bol však tento existujúci poriadok otrasený. Zhýralosť rímskokatolíckej cirkvi viedla k šíreniu nespokojnosti v celej Európe. Náboženskí reformátori ako Martin Luther a Ján Kalvín hlásali návrat k biblickým hodnotám. Luther a Kalvín si získali podporu širokých más, čo viedlo k reformácii a vzniku protestantských náboženstiev. Táto reformácia rozdelila ríšu na tri tábory — na katolíkov, luteránov a kalvínov.

Katolíci sa pozerali na protestantov s nedôverou a protestanti svojimi katolíckymi rivalmi pohŕdali. Táto atmosféra viedla začiatkom 17. storočia k vytvoreniu Protestantskej únie a Katolíckej ligy. Niektoré ríšske kniežatá sa pripojili k Únii, iné k Lige. Ovzdušie podozrievania spôsobilo, že Európa — a zvlášť Svätá rímska ríša — sa podobala súdku pušného prachu, ktorému k výbuchu stačila jediná iskra. Keď táto iskra nakoniec prišla, roznietila konflikt, ktorý trval 30 rokov.

Smrtonosná iskra vrhá Európu do plameňov

Protestantskí panovníci sa snažili dosiahnuť, aby katolícki Habsburgovci povolili väčšiu náboženskú slobodu. Ale ústupky prichádzali len pomaly a v rokoch 1617 a 1618 boli v Čechách dokonca násilne zatvorené dva luteránske kostoly. To protestantskí šľachtici považovali  za urážku. Vtrhli na Pražský hrad, chytili troch katolíckych hodnostárov a vyhodili ich z jedného horného okna. Tento čin bol iskrou, ktorá vrhla Európu do plameňov.

Hoci členovia znepriatelených náboženstiev tvrdili, že sú nasledovníkmi Kniežaťa pokoja, Ježiša Krista, teraz boli pripravení proti sebe bojovať. (Izaiáš 9:6) V bitke na Bielej hore utrpela Únia v boji s Ligou zdrvujúcu porážku a rozpadla sa. Protestantskí šľachtici boli popravení v Prahe na Staromestskom námestí. V celých Čechách bol majetok protestantov, ktorí sa odmietli zriecť svojej viery, skonfiškovaný a rozdelený medzi katolíkov. Kniha 1648—Krieg und Frieden in Europa (1648 — Vojna a mier v Európe) opisuje túto konfiškáciu ako „jeden z najväčších majetkových presunov, k akým kedy v strednej Európe došlo“.

To, čo sa začalo ako náboženský konflikt v Čechách, sa vystupňovalo do medzinárodného boja o moc. V priebehu nasledujúcich 30 rokov bolo do tohto boja zatiahnuté aj Dánsko, Francúzsko, Holandsko, Španielsko a Švédsko. Katolícki i protestantskí panovníci, často motivovaní chamtivosťou a túžbou po moci, súperili o politický vplyv a finančný zisk. Tridsaťročná vojna mala niekoľko fáz a každá bola pomenovaná podľa hlavných nepriateľov cisára. Niektoré zdroje uvádzajú tieto štyri fázy: česká a falcká vojna, dánska a dolnosaská vojna, švédska vojna a francúzsko-švédska vojna. Väčšina bojov sa odohrala na území Svätej rímskej ríše.

Zbraňami, ktoré sa vtedy používali, boli pištole, muškety, mažiare a kanóny a ich hlavným dodávateľom bolo Švédsko. Do konfliktu boli zatiahnutí katolíci i protestanti. Vojaci išli do boja buď s pokrikom „Svätá Mária“, alebo „Boh je s nami“. Vojenské oddiely plienili a rabovali nemecké panstvá a s protivníkmi i civilistami zaobchádzali ako so zvieratami. Vojna sa zvrhla na barbarstvo. Aký kontrast v porovnaní s biblickým proroctvom: „Nepozdvihnú meč, národ proti národu, ani sa už viac nebudú učiť vojne“! — Micheáš 4:3.

Celá generácia Nemcov nepoznala nič iné len vojnu a vyčerpané obyvateľstvo už veľmi túžilo po mieri. Je zjavné, že mier mohol byť uzavretý, keby nebolo protichodných politických záujmov jednotlivých panovníkov. Keďže politika sa dostávala stále viac do popredia, vojna strácala náboženský charakter a nadobúdala svetský. Iróniou je, že muž, ktorý sa pričinil o túto zmenu, bol vysokým hodnostárom katolíckej cirkvi.

Žezlo v rukách kardinála Richelieua

Kardinál Richelieu — to bol oficiálny titul Armanda Jeana du Plessis. V rokoch 1624 až 1642 bol tento muž tiež prvým ministrom Francúzska. Richelieu chcel urobiť z Francúzska najvplyvnejšiu mocnosť Európy. Tento cieľ sa snažil dosiahnuť tým, že oslaboval moc  Habsburgovcov, ktorí boli tiež katolíkmi. Ako to robil? Financoval protestantské vojská nemeckých panstiev, ako aj Dánska, Holandska a Švédska, ktoré bojovali proti Habsburgovcom.

V roku 1635 Richelieu prvýkrát poslal do vojny francúzske oddiely. Kniha vivat pax—Es lebe der Friede! (Nech žije mier!) vysvetľuje, že v záverečnej fáze „tridsaťročná vojna prestala byť konfliktom medzi náboženskými stranami... Táto vojna sa stala zápasom o politickú nadvládu v Európe.“ To, čo sa začalo ako náboženský konflikt medzi katolíkmi a protestantmi, sa skončilo tým, že katolíci spolu s protestantmi bojovali proti iným katolíkom. Katolícka liga, oslabená už začiatkom 30. rokov 17. storočia, sa nakoniec v roku 1635 rozpadla.

Mierová konferencia vo Vestfálsku

V Európe sa rozmáhalo plienenie, vraždenie, rabovanie a šírili sa nákazy. Ľudia stále viac túžili po mieri, zvlášť keď bolo jasné, že túto vojnu nikto nemôže vyhrať. Kniha vivat pax—Es lebe der Friede! poznamenáva, že „ku koncu 30. rokov 17. storočia si vládnuce kniežatá nakoniec uvedomili, že vojenská moc im nepomôže dosiahnuť ich cieľ“. Ale ako mohol byť dosiahnutý mier, po ktorom všetci tak túžili?

Cisár Svätej rímskej ríše Ferdinand III., francúzsky kráľ Ľudovít XIII. a kráľovná Kristína Švédska sa rozhodli uskutočniť konferenciu, na ktorej sa mali zísť všetky strany zapojené do vojny a dohodnúť sa na podmienkach mieru. Na tieto mierové rokovania boli vybraté dve mestá — Osnabrück a Münster v nemeckej provincii Vestfálsko. Boli vybraté preto, že boli na polceste medzi hlavnými mestami Švédska a Francúzska. Od roku 1643 sa v týchto dvoch mestách zišlo okolo 150 delegácií, niektoré s početnými skupinami radcov. Katolícki vyslanci sa zhromažďovali v Münsteri a protestantskí delegáti v Osnabrücku.

Najprv bol stanovený protokol týkajúci sa titulov a hodností zúčastnených delegátov, zasadacieho poriadku a programu, podľa ktorého mali rokovania prebiehať. Potom sa začali samotné mierové rokovania, pri ktorých boli návrhy jednej delegácie posielané cez sprostredkovateľov delegácii druhej strany. Trvalo takmer päť rokov, kým boli dohodnuté mierové podmienky, a vojna zatiaľ pokračovala ďalej. Vestfálsky mier nepozostával len z jedného dokumentu. Jedna zmluva bola podpísaná medzi cisárom Ferdinandom III. a Švédskom a iná zas medzi cisárom a Francúzskom.

Keď sa rozšírila správa o uzavretí mieru, všade sa nadšene oslavovalo. To, čo sa začalo jednou smrtonosnou iskrou, sa skončilo oslavným ohňostrojom. V mnohých mestách ohňostroje rozžiarili oblohu. V kostoloch sa rozozvučali zvony, kanóny pálili salvy a ľudia na uliciach spievali. Mohla teraz Európa čakať trvalý mier?

Je možné dosiahnuť trvalý mier?

Vesfálsky mier určil princíp zvrchovanosti. To znamenalo, že každá strana tejto zmluvy sa zaviazala, že bude rešpektovať územné práva všetkých ostatných strán a nebude zasahovať do ich vnútorných záležitostí. Tak sa zrodila moderná Európa ako kontinent zvrchovaných štátov. Niektoré z týchto štátov získali uzavretím tohto mieru viac ako iné.

Francúzsko získalo postavenie jednej z najvplyvnejších mocností a Holandsko i Švajčiarsko sa stali nezávislými. Pokiaľ išlo o nemecké panstvá, z ktorých mnohé boli spustošené vojnou, pre ne bola táto zmluva dosť nevýhodná.  O budúcnosti Nemecka do istej miery rozhodli iné národy. The New Encyclopædia Britannica uvádza: „Zisky a straty nemeckých kniežat záviseli od toho, čo vyhovovalo hlavným mocnostiam: Francúzsku, Švédsku a Rakúsku.“ Namiesto toho, aby sa nemecké panstvá zjednotili do jedného národa, boli práve také roztrieštené ako predtým. Navyše niektoré územia prešli pod správu cudzích panovníkov a to isté sa stalo s určitými úsekmi hlavných nemeckých riek, Rýnu, Labe a Odry.

Katolícke, luteránske i kalvínske náboženstvo mali teraz rovnoprávne postavenie. No nie každému sa to páčilo. Pápež Inocent X. bol zásadne proti tejto mierovej dohode, dokonca ju vyhlásil za neplatnú. Napriek tomu náboženské hranice, ktoré boli vtedy stanovené, zostali ďalšie tri storočia v podstate nezmenené. Hoci to ešte nezaručovalo náboženskú slobodu jednotlivcom, táto sloboda bola teraz o krok bližšie.

Vestfálsky mier ukončil tridsaťročnú vojnu, a tým sa do veľkej miery skončilo aj nepriateľstvo. Bola to posledná veľká náboženská vojna v Európe. Vojny sa síce neskončili, ale už nevznikali z náboženských dôvodov. Ich príčiny boli politické alebo obchodné. To však neznamená, že náboženstvo nemalo podiel na ďalších konfliktoch v Európe. Ako je známe, v prvej aj v druhej svetovej vojne mali nemeckí vojaci na prackách opaskov nápis: „Boh je s nami.“ V týchto krvavých konfliktoch katolíci i protestanti znovu stáli bok po boku v boji proti katolíkom a protestantom na opačnej strane.

Je zjavné, že vestfálsky mier nepriniesol trvalý mier. No poslušné ľudstvo už čoskoro taký mier zažije. Jehova Boh zabezpečí ľudstvu večný mier prostredníctvom mesiášskeho Kráľovstva svojho Syna, Ježiša Krista. Pod touto vládou bude existovať iba jedno pravé náboženstvo, ktoré bude ľudí zjednocovať, nie rozdeľovať. Už nikto nebude bojovať — ani z náboženských, ani zo žiadnych iných dôvodov. Aká úľava to bude, keď táto kráľovská vláda prevezme moc nad celou zemou a hojnosti „pokoja nebude konca“! — Izaiáš 9:6, 7.

[Zvýraznený text na strane 21]

To, čo sa začalo ako náboženský konflikt medzi katolíkmi a protestantmi, sa skončilo tým, že katolíci spolu s protestantmi bojovali proti iným katolíkom

[Zvýraznený text na strane 22]

Vojaci išli do boja buď s pokrikom „Svätá Mária“, alebo „Boh je s nami“

[Obrázok na strane 21]

Kardinál Richelieu

[Obrázok na strane 23]

Kresba zo 16. storočia zobrazujúca zápas medzi Lutherom, Kalvínom a pápežom

[Prameň ilustrácie na strane 20]

Z knihy Spamers Illustrierte Weltgeschichte VI

[Pramene ilustrácií na strane 23]

Zápas náboženských vodcov: Z knihy Wider die Pfaffenherrschaft; mapa: The Complete Encyclopedia of Illustration/​J. G. Heck