Otázky čitateľov

• V akom zmysle by sme mohli zarmucovať Božieho svätého ducha, keďže to nie je osoba?

Apoštol Pavol napísal: „Nezarmucujte Božieho svätého ducha.“ ​(Efezanom 4:30) Niektorí považujú tieto slová za náznak toho, že svätý duch je osobou. No publikácie „verného správcu“ často podávajú biblické a historické dôkazy o tom, že raní kresťania nepovažovali svätého ducha ani za osobu, ani za boha, ktorý je súčasťou takzvanej Trojice a je rovný Najvyššiemu. * (Lukáš 12:42) Pavol preto nehovoril o Božom svätom duchu ako o osobe.

Svätý duch je Božia neviditeľná činná sila. (1. Mojžišova 1:2) Ježiš mal krstiť „svätým duchom“ tak, ako Ján krstil vodou. (Lukáš 3:16) Na Letnice 33 n. l. bolo asi 120 učeníkov ‚naplnených svätým duchom‘, teda očividne nešlo o osobu. (Skutky 1:5, 8; 2:4, 33) Títo pomazaní dostali nebeskú nádej a Boží duch ich viedol životom vo vernosti. (Rimanom 8:14–17; 2. Korinťanom 1:22) Duch v nich vytváral zbožné vlastnosti a pomáhal im, aby sa vyhýbali hriešnym ‚skutkom tela‘, ktoré by mohli viesť k Božiemu neschváleniu. — Galaťanom 5:19–25.

Ak sme Božími služobníkmi s pozemskou nádejou, neboli sme pomazaní svätým duchom. Napriek tomu môžeme mať toľko svätého ducha ako kresťania s nebeskou nádejou. Preto aj my môžeme zarmucovať ducha. Ale ako by sme to mohli robiť?

Keby sme nebrali na vedomie biblické rady zapísané pod vedením svätého ducha, mohli by sme si rozvinúť črty, ktoré by viedli k vedomému hriechu proti duchu, k strate Jehovovej priazne a napokon k zničeniu. (Matúš 12:31, 32) Možno by sme sa hneď nedopustili vážneho hriechu, ale už by sme sa vydali na zlú cestu, ktorá by nás nakoniec odviedla smerom, ktorý je v rozpore s vedením svätého ducha. Za takýchto okolností by sme zarmucovali svätého ducha.

Ako sa teda môžeme vyhnúť tomu, aby sme nezarmucovali Božieho ducha? Musíme mať pod kontrolou svoje myslenie a skutky. Apoštol Pavol v liste Efezanom  4. kapitole hovoril kresťanom, aby sa vyhýbali nepravdivým výrokom, prechovávaniu hnevu, lenivosti a nevhodnej reči. O čom by to svedčilo, ak by nás opäť priťahovali také veci po tom, čo sme si obliekli „novú osobnosť“? Išli by sme proti radám z Božieho Slova, Biblie, ktoré boli inšpirované duchom, a tak by sme zarmucovali svätého ducha.

V 5. kapitole listu Efezanom čítame o Pavlovej rade, aby sme sa vyhýbali záujmu o smilstvo. Apoštol kresťanov nabádal, aby sa vyhýbali aj hanebnému správaniu a oplzlému žartovaniu. Ak nechceme zarmucovať Božieho svätého ducha, mali by sme mať túto radu na pamäti, keď si vyberáme zábavu. Prečo by sme mali prejavovať záujem o takéto veci tým, že by sme o nich hovorili, čítali alebo sa na ne pozerali v televízii či inde?

Samozrejme, ducha by sme mohli zarmútiť aj inými spôsobmi. Jehovov duch podporuje jednotu v zbore, ale predstavme si, že by sme v zbore šírili klebety alebo vytvárali uzavreté skupiny. Nekonali by sme tak proti duchu, ktorý vedie k jednote? Tak by sme vlastne zarmucovali svätého ducha, rovnako ako tí, ktorí spôsobovali rozdelenia v korintskom zbore. (1. Korinťanom 1:10; 3:1–4, 16, 17) Ducha by sme zarmucovali aj vtedy, keby sme zámerne podkopávali autoritu mužov v zbore, ktorí boli ustanovení duchom. — Skutky 20:28; Júda 8.

Preto je múdre zvážiť svoj postoj a konanie vo svetle toho, aké vedenie dáva svätý duch v Biblii a v kresťanskom zbore. ‚Modlime sa tiež so svätým duchom‘, nechajme sa ním formovať a vždy konajme v súlade s tým, čo sa píše v Božom inšpirovanom Slove. (Júda 20) Kiež sme rozhodnutí nikdy nezarmucovať ducha, ale vždy sa ním nechať viesť na česť Jehovovho svätého mena.

• Ježiš Kristus povedal, že pre boháča bude také ťažké vojsť do Kráľovstva, ako pre ťavu prejsť uchom ihly. Mal Ježiš na mysli doslovnú ťavu a ihlu?

Tri biblické texty, ktoré obsahujú toto Ježišovo vyhlásenie, sú veľmi podobné. Podľa Matúšovej správy Ježiš povedal: „Ľahšie je prejsť ťave uchom ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva.“ ​(Matúš 19:24) Podobne sa v Markovi 10:25 a v Lukášovi 18:25 píše: „Ľahšie je prejsť ťave uchom ihly, ako boháčovi vstúpiť do Božieho kráľovstva.“

Podľa niektorých náučných diel ‚ucho ihly‘ bola malá brána v jednej z veľkých jeruzalemských brán. Ak bola veľká brána cez noc zavretá, mohla sa otvoriť malá brána. Predpokladá sa, že ťava cez ňu mohla prejsť. Mal Ježiš na mysli takúto bránu?

Očividne nie. Ježiš zjavne hovoril o ihle na šitie. Keďže sa v tej oblasti našli staroveké kostené aj kovové ihly, museli sa v domácnosti bežne používať.

Niektorí lexikografovia s týmto názorom súhlasia. Grécke slovo pre ‚ihlu‘ (rafis) v Matúšovi 19:24 a Markovi 10:25 pochádza zo slovesa, ktoré znamená „šiť“. A grécky výraz beloné, ktorý  sa nachádza v Lukášovi 18:25, sa vzťahuje na doslovnú chirurgickú ihlu. Dielo Vine’s Expository Dictionary of Old and New Testament Words uvádza: „Zdá sa, že myšlienka vzťahovať ,ucho ihly‘ na malé brány je novodobá; neexistuje o nej žiadna zmienka zo staroveku. Pán chcel týmto vyhlásením vyjadriť to, čo je pre človeka nemožné, a preto nie je potrebné snažiť sa zľahčovať túto náročnosť tým, že by sme v ihle hľadali niečo iné než obyčajný nástroj.“ — 1981, 3. zväzok, strana 106.

Niektorí si myslia, že slovo „ťava“ by sa malo v týchto veršoch prekladať ako „lano“. Grécke slová pre lano (kamilos) a ťavu (kamélos) sú podobné. No v najstarších zachovaných gréckych rukopisoch Matúšovho evanjelia (Sinajskom, Vatikánskom č. 1209 a Alexandrijskom rukopise) sa v 19. kapitole 24. verši objavuje slovo „ťava“, a nie „lano“. Matúš údajne napísal svoje evanjelium pôvodne v hebrejčine a potom ho možno osobne preložil do gréčtiny. Presne vedel, čo Ježiš povedal, a preto použil správne slovo.

Teda Ježiš mal na mysli doslovnú ihlu a skutočnú ťavu. Chcel tým zdôrazniť nemožnosť istej situácie. Ale myslel tým Ježiš, že žiaden boháč nemôže nikdy vstúpiť do Kráľovstva? Nie, pretože Ježišovo vyjadrenie by sa nemalo chápať doslovne. Použil hyperbolu, aby znázornil, že práve tak ako je pre doslovnú ťavu nemožné, aby prešla uchom doslovnej ihly, ani pre boháča, ktorý naďalej lipne na svojom bohatstve a nedáva Jehovu na prvé miesto v živote, nie je možné, aby vošiel do Kráľovstva. — Lukáš 13:24; 1. Timotejovi 6:17–19.

Ježiš povedal tieto slová hneď po tom, ako mladý bohatý vládca odmietol prijať výsadu stať sa jeho nasledovníkom. (Lukáš 18:18–24) Bohatý človek, ktorý má väčšiu lásku k svojmu majetku ako k duchovným veciam, nemôže očakávať, že získa večný život pod vládou Kráľovstva. No niektorí bohatí ľudia sa stali Ježišovými učeníkmi. (Matúš 27:57; Lukáš 19:2, 9) Preto bohatý človek, ktorý si uvedomuje svoje duchovné potreby a hľadá Božiu pomoc, môže získať záchranu od Boha. — Matúš 5:3; 19:16–26.

[Poznámka pod čiarou]