Vyhýbaj sa zvykom, ktoré sa Bohu nepáčia

V HORÚCEJ Afrike je na malom dvore otvorená rakva. Ako zástup smútiacich prechádza popri nej, aby vyjadril svoj žiaľ, jeden starší muž sa zastavuje. V jeho očiach sa zračí smútok. Skláňa sa nad mŕtveho a hovorí: „Prečo si mi nepovedal, že odchádzaš? Prečo si ma tu takto nechal? Budeš mi aj teraz, keď si sa vrátil, ďalej pomáhať?“

V inej časti Afriky sa práve narodilo dieťa. Nikto ho nesmie vidieť. Až po určitom čase ho ukážu ľuďom a pri oficiálnom obrade mu dajú meno.

Niektorým sa môže zdať zvláštne prihovárať sa mŕtvemu či skrývať novonarodené dieťa pred zrakom ľudí. No v určitých kultúrach a komunitách sú názory ľudí na smrť a narodenie, ako aj konanie, ktoré je s tým spojené, ovplyvnené veľmi silnou vierou, že mŕtvi v skutočnosti nie sú mŕtvi, ale ďalej žijú a vedia, čo sa tu na zemi deje.

Táto viera je taká silná, že sa stala samotnou podstatou zvykov a obradov, ktoré ovplyvňujú takmer každú oblasť života. Napríklad milióny ľudí veria, že dôležité obdobia či medzníky v živote — ako je narodenie, puberta, manželstvo, pôrod a smrť — sú súčasťou cesty človeka vedúcej do duchovnej  ríše predkov. Veria, že mŕtvi ďalej aktívne zasahujú do života tých, ktorých tu zanechali, a môžu pokračovať v kolobehu života tak, že sa znovu narodia.

A tak aby ľudia zaistili hladký prechod medzi všetkými obdobiami tohto kolobehu, zachovávajú množstvo zvykov a vykonávajú množstvo obradov. Ich zvyky sú ovplyvnené vierou, že niečo v našom vnútri prežíva smrť. Praví kresťania sa vyhýbajú akýmkoľvek zvykom, ktoré sú spojené s takouto predstavou. Prečo?

Aký je stav mŕtvych?

Biblia jasne opisuje stav mŕtvych. Jednoducho uvádza: „Živí si uvedomujú, že zomrú, ale mŕtvi si neuvedomujú vôbec nič... Zahynula aj ich láska aj ich nenávisť aj ich žiarlivosť... Nie je práce ani plánovania, ani poznania, ani múdrosti v šeole [všeobecnom hrobe ľudstva], na mieste, na ktoré ideš.“ ​(Kazateľ 9:5, 6, 10) Praví Boží ctitelia sa už dlho pridŕžajú tejto základnej biblickej pravdy. Pochopili, že duša nie je nesmrteľná, ale môže zomrieť alebo byť zničená. (Ezechiel 18:4) Vedia tiež, že žiadni duchovia mŕtvych neexistujú. (Žalm 146:4) V staroveku Jehova členom svojho ľudu prísne nariadil, aby zostali úplne oddelení od akýchkoľvek zvykov a obradov, ktoré súvisia s predstavou, že mŕtvi pokračujú vo vedomej existencii a môžu na živých pôsobiť. — 5. Mojžišova 14:1; 18:9–13; Izaiáš 8:19, 20.

Aj kresťania v prvom storočí sa vyhýbali všetkým tradíciám a obradom, ktoré boli spojené s falošnými náukami. (2. Korinťanom 6:15–17) A tak Jehovovi svedkovia sa dnes bez ohľadu na rasu, kmeňovú príslušnosť či prostredie, v akom vyrastali, vyhýbajú tradíciám a zvykom, ktoré sú spojené s falošným učením, že niečo v človeku prežíva smrť.

Čo je pre nás ako kresťanov vodidlom, keď sa rozhodujeme, či nejaký zvyk zachovávať, alebo nie? Predovšetkým musíme starostlivo preskúmať, či nie je spojený s nejakou nebiblickou náukou, ako je viera, že duchovia mŕtvych ovplyvňujú náš život. Ďalej musíme vziať do úvahy aj to, či by zachovávanie nejakého zvyku alebo obradu nebolo dôvodom na potknutie pre tých, ktorí poznajú, čomu Jehovovi svedkovia veria a čo učia. S týmito zásadami v mysli preskúmajme dve oblasti, ktoré spôsobujú znepokojenie — zvyky spojené s narodením a zvyky spojené so smrťou.

Obrady spojené s narodením a výberom mena

Mnohé zvyky spojené s narodením dieťaťa sú vhodné. No na miestach, kde sa narodenie považuje za prechod z duchovnej ríše predkov do sveta ľudí, musia byť praví kresťania opatrní. Napríklad v niektorých častiach Afriky musí novonarodené dieťa zostať určitý čas v dome a nesmie mu byť dané meno. Dĺžka tohto obdobia sa môže na rôznych miestach líšiť. Po skončení tohto obdobia sa koná obrad, pri ktorom dieťa vynesú von, aby ho oficiálne predstavili príbuzným a priateľom. Pri tejto príležitosti všetkým prítomným oznámia meno dieťaťa.

Kniha Ghana—Understanding the People and Their Culture (Ghana — pochopiť ľudí a ich kultúru) vysvetľuje význam tohto zvyku: „Počas prvých siedmich dní života je dieťa podľa názoru ľudí len na ‚návšteve‘ a prechádza z ríše duchov do pozemského života... Dieťa obyčajne musí zostať v dome a ľudia mimo rodiny ho nesmú vidieť.“

Prečo je nutné nejaký čas čakať a až potom pri oficiálnom obrade dať dieťaťu meno? Kniha Ghana in Retrospect (Ghana v retrospektíve) vysvetľuje: „Pred ôsmym dňom sa  dieťa nepovažuje za človeka. Je viac-menej spojené s druhým svetom, z ktorého prišlo.“ Kniha ďalej pokračuje: „Keďže práve meno takpovediac robí z dieťaťa človeka, ak sa rodičia boja, že ich dieťa zomrie, čas výberu mena obyčajne odložia, až kým nemajú istotu, že bude žiť... Preto obrad predstavenia dieťaťa má podľa názoru ľudí nesmierny význam pre dieťa i pre jeho rodičov. Je to obrad, ktorý uvádza dieťa do spoločnosti alebo sveta ľudí.“

Obrad vykonáva obyčajne starší člen rodiny. Priebeh obradu sa na rôznych miestach líši, ale obyčajne k nemu patrí vylievanie liatej obete, modlitby predkladané duchom predkov s vyjadrením vďačnosti za bezpečný príchod dieťaťa a iné rituály.

Vyvrcholením je oznámenie mena dieťaťa. Hoci meno dieťaťa musia vybrať rodičia, príbuzní majú na jeho výber často silný vplyv. Niektoré mená môžu mať v miestnom jazyku symbolický význam, ako napríklad „ten, kto odišiel a vrátil sa“, „matka prišla druhý raz“ alebo „otec znovu prišiel“. Význam iných mien má odradiť predkov od toho, aby si novonarodené dieťa vzali späť do sveta mŕtvych.

Samozrejme, nie je zlé tešiť sa z narodenia dieťaťa. Pomenovanie dieťaťa po niekom inom alebo podľa okolností spojených s jeho narodením sú prijateľné zvyky. A je na osobnom rozhodnutí rodičov, kedy dajú dieťaťu meno. No kresťania, ktorí sa chcú páčiť Bohu, sa dôsledne vyhýbajú akýmkoľvek zvykom a obradom, ktoré by vyvolali dojem, že novonarodené dieťa považujú za ‚návštevu‘ z duchovného sveta predkov vo svete živých.

Vzhľadom na to, že mnohí považujú obrad výberu mena dieťaťa za dôležitý preto, lebo dieťa vtedy prechádza z jedného sveta do druhého, kresťania by mali brať do úvahy svedomie druhých a mali by zvážiť, ako bude ich konanie pôsobiť na neveriacich. Napríklad k akému názoru by mohol niekto prísť, keby kresťanská rodina ukrývala svoje dieťa pred zrakom iných až do obradu udelenia mena? Ako by to na druhých pôsobilo, keby rodičia dali dieťaťu meno, ktoré je v rozpore s ich tvrdením, že sú učiteľmi biblickej pravdy?

Preto keď sa kresťania rozhodujú, ako a kedy pomenujú dieťa, snažia sa ‚všetko robiť na Božiu slávu‘, aby sa pre nikoho nestali dôvodom na potknutie. (1. Korinťanom 10:31–33) ‚Neodsúvajú Božie prikázania, aby si ponechali svoju tradíciu‘, ktorá je jednoznačne spojená s uctievaním mŕtvych. Práve naopak, uctievajú a oslavujú živého Boha, Jehovu. — Marek 7:9, 13.

Prechod zo smrti do života

Tak ako narodenie, aj smrť mnohí považujú za prechod z jedného sveta do druhého — ten, kto zomrie, prechádza z viditeľného sveta do neviditeľnej ríše duchov mŕtvych. Mnohí veria, že keď sa pri niečej smrti nedodržia určité pohrebné zvyky a nevykonajú určité obrady, rozhnevajú sa duchovia predkov, ktorí majú podľa nich moc trestať i odmeňovať živých. Táto viera má silný vplyv na usporiadanie a priebeh pohrebov.

Na pohreboch, ktorých cieľom je upokojiť mŕtveho, sa môžete stretnúť s najrôznejšími prejavmi emócií — od srdcervúceho plaču a kriku pri tele mŕtveho po radostné oslavy po pohrebe. K takýmto pohrebným oslavám často patrí nestriedme hodovanie, opitosť a tancovanie pri hlasnej hudbe. Pohrebom sa pripisuje taká dôležitosť, že aj tie najchudobnejšie rodiny často vynakladajú veľké úsilie, aby získali dosť prostriedkov na „náležitý pohreb“, aj keď sa tým môžu dostať do ťažkostí a dlhov.

 Jehovovi svedkovia počas rokov svedomito odhaľovali nebiblické pohrebné zvyky. * K týmto zvykom patrí napríklad bdenie pri mŕtvom, vylievanie liatych obetí, prihováranie sa a predkladanie prosieb mŕtvemu, obradné pripomínanie si výročia pohrebu a ďalšie zvyky založené na viere, že niečo v človeku prežíva smrť. Tieto zvyky, ktoré zneuctievajú Boha, sú ‚nečisté‘ a sú „prázdnym klamom“ založeným na ‚ľudskej tradícii‘, nie na Božom Slove pravdy. — Izaiáš 52:11; Kolosanom 2:8.

Tlak prispôsobiť sa

Ukazuje sa, že pre niektorých je nesmierne ťažké vyhýbať sa tradičným zvykom, a to zvlášť v krajinách, kde sa uctievanie mŕtvych považuje za mimoriadne dôležité. Keďže Jehovovi svedkovia nezachovávajú takéto zvyky, ľudia sa na nich pozerajú podozrievavo alebo ich obviňujú z toho, že sú protispoločenskí a nemajú úctu k mŕtvym. Niektorí, hoci správne chápu biblickú pravdu, sa pre túto kritiku a silný tlak boja odlišovať. (1. Petra 3:14) Iní majú pocit, že tieto zvyky sú súčasťou ich kultúry a nemôžu ich úplne zanechať. Ešte iní argumentujú tým, že keď odmietnu zachovávať určité zvyky, ľudia budú mať voči Božiemu ľudu predsudky.

Nechceme druhých ľudí zbytočne urážať. Ale Biblia poukazuje na to, že keď zaujmeme pevný postoj na strane pravdy, nebude sa to páčiť svetu, ktorý je odcudzený Bohu. (Ján 15:18, 19; 2. Timotejovi 3:12; 1. Jána 5:19) Vieme, že sa musíme odlišovať od tých, ktorí sú v duchovnej tme, a tak sa ochotne zastávame pravdy. (Malachiáš 3:18; Galaťanom 6:12) Tak ako Ježiš odolal Satanovi, keď ho pokúšal, aby urobil niečo, čo by sa Bohu nepáčilo, aj my odolávame tlaku konať to, čo sa Bohu nepáči. (Matúš 4:3–7) Praví kresťania sa nenechajú ovplyvniť strachom z človeka, ale zaujímajú sa predovšetkým o to, aby sa páčili Jehovovi Bohu a uctievali jeho ako Boha pravdy. Preto ani pod tlakom nerobia kompromisy a neporušujú biblické normy čistého uctievania. — Príslovia 29:25; Skutky 5:29.

Hoci máme k mŕtvemu úctu, uctievame len Jehovu

Je normálne cítiť hlbokú citovú bolesť a zármutok, keď nám zomrie niekto milovaný. (Ján 11:33, 35) Usporiadať úctivý pohreb a uchovávať si spomienky na milovaného človeka sú vhodnými prejavmi našej lásky. No Jehovovi svedkovia sa vyrovnávajú s hlbokým žiaľom nad smrťou milovanej osoby bez toho, aby sa zapojili do akýchkoľvek tradícií, ktoré sa Bohu nepáčia. Pre tých, ktorí vyrastali v prostredí, kde majú ľudia silný strach z mŕtvych, to nie je ľahké. Môže byť náročné prejaviť vyrovnaný postoj, keď sa nás citovo dotkne smrť niekoho blízkeho. Napriek tomu verní kresťania získavajú silu od Jehovu, ‚Boha každej útechy‘, a prijímajú láskyplnú pomoc od spoluveriacich. (2. Korinťanom 1:3, 4) Ich silná viera, že mŕtvi si nič neuvedomujú, ale sú v Božej pamäti a raz budú opäť žiť, im dáva všetky dôvody na to, aby zostali úplne oddelení od nekresťanských pohrebných zvykov, ktoré sú v rozpore so skutočnosťou, že mŕtvi budú vzkriesení.

Nie je úžasné, že Jehova nás povolal „z tmy do svojho podivuhodného svetla“? (1. Petra 2:9) Keď sa tešíme z narodenia dieťaťa či sa vyrovnávame so smrťou niekoho blízkeho, kiež nás naša silná túžba konať to, čo je správne, a naša hlboká láska k Jehovovi Bohu vždy podnecujú ‚ďalej chodiť ako deti svetla‘. Nikdy sa duchovne neznečisťme nekresťanskými zvykmi, ktoré sa Bohu nepáčia. — Efezanom 5:8.

[Poznámka pod čiarou]