Životný príbeh

Opustená sirota nachádza milujúceho otca

ROZPRÁVA DIMITRIS SIDIROPOULOS

„Do toho, vezmi tú zbraň a strieľaj,“ vyštekol dôstojník a prudko mi podal pušku. Pokojne som odmietol. Vojaci sa zdesene pozerali, ako mi ponad plece letia náboje z dôstojníkovej zbrane. Zdalo sa, že ma smrť neminie. Našťastie som prežil. Ale to nebolo prvýkrát, čo som bol v ohrození života.

MOJA rodina patrila k etnickej menšine, ktorá žila pri Kayseri v Kappadokii v Turecku. Niektorí ľudia z tejto oblasti zjavne prijali kresťanstvo v prvom storočí n. l. (Skutky 2:9) Do začiatku 20. storočia sa však okolnosti drasticky zmenili.

Z utečenca sirota

Pár mesiacov po mojom narodení v roku 1922 etnický konflikt prinútil našu rodinu, aby utiekli do Grécka. Moji vystrašení rodičia zanechali všetko okrem niekoľkomesačného bábätka, mňa. Po tom, čo si vytrpeli nevýslovné ťažkosti, prišli v biednom stave do dediny Kiria blízko Drámy v severnom Grécku.

Keď som mal štyri roky a už bol na svete môj mladší brat, otec zomrel. Mal iba 27 rokov, ale utrpenie tých trýznivých časov ho zničilo. Matka trpela strašným nedostatkom a krátko nato i ona zomrela. Teraz nám už s bratom nezostalo vôbec nič. Posielali nás z jedného sirotinca do druhého a vo veku 12 rokov som sa ocitol v sirotinci v Solúne (Thessaloníki), kde som sa učil za mechanika.

 Ako som rástol v chladných a nehostinných sirotincoch, zamýšľal som sa nad tým, prečo niektorí ľudia zažívajú toľko utrpenia a nespravodlivosti. Kládol som si otázku, prečo Boh pripúšťa, aby existovali také smutné podmienky. Na hodinách náboženstva nás vyučovali, že Boh je všemocný, ale nedostali sme žiadne rozumné vysvetlenie, prečo existuje zlo a prečo je také rozšírené. Hovorilo sa, že grécka pravoslávna cirkev je najlepším náboženstvom. Keď som sa spýtal: „Ak je pravoslávie najlepším náboženstvom, prečo nie je každý pravoslávny?“, nedostal som uspokojujúcu odpoveď.

Náš učiteľ však mal hlbokú úctu k Biblii a zdôrazňoval nám, že je to svätá kniha. Riaditeľ sirotinca mal rovnaký postoj, ale z nejakého dôvodu sa nezúčastňoval náboženských obradov. Keď som sa na to pýtal, povedali mi, že kedysi študoval s Jehovovými svedkami — čo bolo náboženstvo, ktoré mi nebolo známe.

Keď sa skončilo moje vzdelávanie v solúnskom sirotinci, mal som 17 rokov. Medzitým sa začala druhá svetová vojna a Grécko bolo pod nacistickou okupáciou. Ľudia zomierali na uliciach od hladu. Aby som prežil, utiekol som na vidiek, kde som pracoval na poli a dostával veľmi malú mzdu.

Biblia poskytuje odpovede

Po mojom návrate do Solúna v apríli 1945 ma navštívila sestra jedného z mojich kamarátov z detstva, s ktorým som žil vo viacerých sirotincoch. Paschalia mi povedala, že jej brat zmizol, a spýtala sa ma, či neviem, kde by mohol byť. Počas rozhovoru spomenula, že je Jehovovou svedkyňou, a povedala, že Boh má o ľudí záujem.

Zatrpknuto som vzniesol mnoho námietok. Prečo som trpel od skorého detstva? Prečo som zostal sirotou? Kde je Boh, keď ho najviac potrebujeme? Odpovedala: „Si si istý, že Boh je zodpovedný za tieto podmienky?“ Pomocou svojej Biblie mi ukázala, že Boh nespôsobuje ľuďom utrpenie. Pomohla mi pochopiť, že Stvoriteľ ľudí miluje a čoskoro veci zlepší. Použila texty ako Izaiáš 35:5–7 a Zjavenie 21:3, 4 a ukázala mi, že už to nebude dlho trvať, kým budú odstránené vojny, konflikty, choroby a smrť a verní ľudia zostanú žiť na zemi naveky.

Nachádzam rodinu, ktorá ma podporuje

Dozvedel som sa, že Paschalin brat bol zabitý v šarvátke, ktorá sa strhla medzi partizánmi. Navštívil som jej rodinu, aby som ich utešil, ale namiesto toho oni poskytli biblickú útechu mne. Prišiel som k nim opäť, aby som si vypočul ďalšie utešujúce myšlienky z Biblie, a onedlho som sa stal súčasťou malej skupinky Jehovových svedkov, ktorá sa tajne stretávala s cieľom študovať a uctievať. Napriek tomu, že svedkovia boli odsudzovaní, bol som rozhodnutý ďalej s nimi pestovať spoločenstvo.

V tej skupinke skromných kresťanov som našiel vrúcnu, láskyplnú rodinnú atmosféru, ktorá mi chýbala. Poskytli mi duchovnú podporu a pomoc, ktorú som zúfalo potreboval. Medzi nimi som našiel nesebeckých a starostlivých priateľov, ktorí boli pripravení a ochotní mi pomôcť a utešiť ma. (2. Korinťanom 7:5–7) Čo bolo ešte dôležitejšie, pomohli mi priblížiť sa k Jehovovi, ktorého som už vnímal ako svojho milujúceho nebeského Otca. Jeho vlastnosti ako láska, súcit a hlboký záujem ma veľmi priťahovali. (Žalm 23:1–6) Konečne som našiel duchovnú rodinu a milujúceho Otca! Zapôsobilo to na moje srdce. Čoskoro ma to podnietilo oddať sa Jehovovi a v septembri 1945 som sa dal pokrstiť.

Navštevovaním kresťanských zhromaždení sa nielenže zväčšilo moje poznanie, ale sa  aj prehĺbila moja viera. Keďže nebol nijaký iný spôsob dopravy, niekoľkí z nás často chodievali pešo takmer päť kilometrov z dediny na miesto stretnutia a cestou sme viedli nezabudnuteľné duchovné rozhovory. Keď som sa koncom roku 1945 dozvedel o možnosti zúčastňovať sa celým časom na evanjelizačnom diele, začal som s priekopníckou službou. Silný vzťah k Jehovovi bol nevyhnutný, pretože moja viera a rýdzosť mala byť onedlho vyskúšaná do krajnosti.

Odpor vyvoláva opačný účinok

Polícia často vpadávala na miesto nášho stretnutia so zbraňami. V krajine bolo stanné právo, lebo v Grécku zúrila občianska vojna. Znepriatelené skupiny sa vzájomne napádali so zúrivou nenávisťou. Cirkev využila situáciu a presvedčila nadriadené vrchnosti, že sme komunisti a že nás majú kruto prenasledovať.

Počas dvoch rokov sme boli mnoho ráz zatknutí a šesťkrát sme boli odsúdení; najdlhšie na štyri mesiace. Väznice však už boli plné politických väzňov, tak nás pustili. Využili sme svoju nečakanú slobodu, aby sme ďalej kázali, ale o chvíľu sme opäť boli zatknutí — trikrát v tom istom týždni. Vedeli sme, že mnohí bratia boli poslaní do vyhnanstva na pusté ostrovy. Bude moja viera dostatočne silná, aby som čelil takej skúške?

Okolnosti sa veľmi sťažili, keď som bol podmienečne prepustený. Vrchnosti ma poslali do Evosmu blízko Solúna, kde bola policajná stanica, aby ma mohli sledovať. Prenajal som si neďaleko izbu, a keďže som potreboval z niečoho žiť, začal som pracovať ako cestujúci remeselník, ktorý leští medené hrnce a panvice. Kým som sa v okolitých dedinách venoval priekopníckej službe, toto remeslo mi umožnilo ľahký prístup do domácností bez toho, aby som vzbudil podozrenie polície. Vďaka tomu niekoľko ľudí počulo o dobrom posolstve a priaznivo zareagovalo. Viac ako desiati z nich sa napokon stali oddanými ctiteľmi Jehovu.

Za desať rokov osem väzníc

Zostal som pod dozorom polície až do konca roku 1949 a potom som sa vrátil do Solúna s vrelou túžbou pokračovať v službe celým časom. Už som si myslel, že je mojim ťažkostiam koniec, keď som v roku 1950 nečakane dostal povolávací rozkaz do armády. Pre svoju kresťanskú neutralitu som bol odhodlaný, že sa ‚nebudem učiť vojne‘. (Izaiáš 2:4) Tak sa začala dlhá cesta plná súženia po niektorých z najstrašnejších väzníc v Grécku.

Celé sa to začalo v meste Dráma. Počas prvých týždňov, čo som tam bol uväznený, noví branci začali tréning v streľbe na terč. Jedného dňa som bol odvedený na strelnicu. Jeden z dôstojníkov mi prudko podal pušku a prikázal mi strieľať. Keď som odmietol, začal strieľať na mňa. Keď ostatní dôstojníci videli, že neurobím kompromis, začali ma surovo udierať päsťami. Zapaľovali si cigarety a hasili ich na mojich dlaniach. Potom ma hodili do samoväzby. To sa opakovalo tri dni. Bolesť z popálenín od cigariet bola neznesiteľná a jazvy mi na dlaniach zostali ešte mnoho rokov.

Skôr ako som bol postavený pred vojenský súd, premiestnili ma do vojenského tábora  v Iráklione na Kréte. V snahe zlomiť moju rýdzosť ma kruto bili. Bál som sa, že sa im poddám, tak som sa vrúcne modlil a prosil som svojho nebeského Otca o silu. Prišli mi na myseľ slová Jeremiáša 1:19: „Istotne budú proti tebe bojovať, ale nezískajú nad tebou prevahu, lebo ‚som s tebou,‘ je Jehovov výrok, ‚aby som ťa oslobodil‘.“ Utišujúci „Boží pokoj“ mi priniesol vnútorný pokoj. Pochopil som, aké múdre je úplne dôverovať v Jehovu. — Filipanom 4:6, 7; Príslovia 3:5.

Na pojednávaní, ktoré nasledovalo, som bol odsúdený na doživotie. Jehovovi svedkovia boli považovaní za najhorších „nepriateľov štátu“. Doživotný trest som si začal odpykávať v kriminálnom väzení Itsedin pri meste Canea, kde ma dali do samoväzby. Itsedin bola stará pevnosť a moja cela bola plná potkanov. Vždy som sa od hlavy po päty zabalil do starej otrhanej deky, aby potkany nemali priamy kontakt s mojím telom, keď po mne lozili. Vážne som ochorel na zápal pľúc. Lekár povedal, že musím sedieť na slnku, a tak som sa mohol rozprávať s mnohými väzňami na dvore. Môj stav sa však zhoršil a po masívnom pľúcnom krvácaní som bol premiestnený do iráklionskej nemocnice.

Moja duchovná rodina spolukresťanov bola opäť pri mne, keď som ju potreboval. (Kolosanom 4:11) Bratia v Iráklione ma pravidelne navštevovali a poskytovali mi útechu a povzbudenie. Povedal som im, že potrebujem literatúru, aby som mohol zvestovať tým, ktorí mali záujem. Priniesli mi kufor s dvojitým dnom, v ktorom som mohol bezpečne ukryť literatúru. Bol som veľmi šťastný, že počas môjho pobytu vo väzniciach sa prinajmenšom šiesti spoluväzni stali pravými kresťanmi!

Medzitým sa skončila občianska vojna a trest mi bol zmiernený na desať rokov väzenia. Zvyšok trestu som si odpykal vo väzniciach v Rethimne, Yedi Kule a Cassandre. Po tom, čo som strávil takmer desať rokov v ôsmich väzniciach, som bol prepustený a vrátil som sa do Solúna, kde ma moji milovaní kresťanskí bratia s láskou prijali do svojho náručia.

Darí sa mi v kresťanskom bratstve

V tom čase mohli svedkovia v Grécku praktizovať svoje náboženstvo v relatívnej slobode. Ihneď som využil možnosť pokračovať  v službe celým časom. Čoskoro som bol znova požehnaný, lebo som spoznal vernú kresťanskú sestru Katinu, ktorá milovala Jehovu a bola veľmi horlivá vo zvestovateľskom diele. Vzali sme sa v októbri 1959. Narodenie dcéry Agape a to, že som mal vlastnú kresťanskú rodinu, mi pomohlo zabudnúť na všetko zlé, čo súviselo s tým, že som bol sirota. Ale predovšetkým bola naša rodina šťastná, že môže slúžiť pod ochranou nášho milujúceho nebeského Otca, Jehovu. — Žalm 5:11.

Pre okolnosti, ktoré som nemohol ovplyvniť, som musel prestať s priekopníckou službou, ale podporoval som svoju manželku v jej službe celým časom. Veľkým míľnikom v mojom kresťanskom živote bol rok 1969, keď sa konal medzinárodný zjazd Jehovových svedkov v Norimbergu v Nemecku. Pri príprave na cestu som podal žiadosť o pas. Keď sa manželka išla na políciu spýtať, prečo už prešli viac ako dva mesiace bez toho, aby som dostal pas, dôstojník vytiahol zo stola hrubý spis a povedal: „Žiadate o pas pre tohto človeka, aby mohol ísť do Nemecka obracať ľudí na vieru? To sa nestane! Je nebezpečný.“

S Jehovovou pomocou a s pomocou niekoľkých bratov som bol zahrnutý do skupinového pasu, a tak som sa mohol zúčastniť toho nádherného zjazdu. Počet prítomných dosiahol vyše 150 000 a mohol som jasne vidieť, ako Jehovov duch riadi a zjednocuje túto medzinárodnú duchovnú rodinu. Neskôr v živote som si ešte viac ocenil hodnotu kresťanského bratstva.

V roku 1977 mi moja milovaná manželka a verná spoločníčka umrela. Snažil som sa čo najlepšie vychovávať dcéru podľa biblických zásad, ale nezostal som na to sám. Znova mi prišla na pomoc moja duchovná rodina. Vždy budem vďačný za podporu, ktorú mi bratia poskytli v tom náročnom období. Niektorí z nich sa dokonca na nejaký čas nasťahovali do nášho domu, aby sa postarali o moju dcéru. Nikdy nezabudnem na ich obetavú lásku. — Ján 13:34, 35.

Agape vyrástla a vydala sa za brata, Eliasa. Majú štyroch synov a všetci sú v pravde. V posledných rokoch som mal niekoľko porážok a moje zdravie sa zhoršilo. Dcéra spolu s rodinou sa o mňa dobre starajú. Napriek slabému zdraviu mám stále mnoho dôvodov radovať sa. Pamätám si čas, keď bolo v celom Solúne iba asi sto bratov, ktorí sa tajne stretávali v domácnostiach. Teraz je v tej oblasti asi päťtisíc horlivých svedkov. (Izaiáš 60:22) Na zjazdoch ku mne prichádzajú mladí bratia a pýtajú sa ma: „Pamätáš si, ako si nosieval časopisy k nám domov?“ Hoci rodičia tie časopisy možno nečítali, deti áno a robili duchovné pokroky!

Keď sledujem rast Jehovovej organizácie, cítim, že to stálo za všetky skúšky, ktoré som prežil. Vždy hovorím vnúčatám a iným mladým, aby pamätali na svojho nebeského Otca vo svojej mladosti a on ich nikdy neopustí. (Kazateľ 12:1) Jehova splnil svoje slovo a stal sa mi „otcom chlapcov bez otca“. (Žalm 68:5) Aj keď som sa veľmi skoro v živote stal opustenou sirotou, napokon som našiel starostlivého Otca!

[Obrázok na strane 22]

Pracoval som ako kuchár v drámskej väznici

[Obrázok na strane 23]

S Katinou v deň našej svadby v roku 1959

[Obrázok na strane 23]

Zjazd v lese blízko Solúna koncom 60. rokov

[Obrázok na strane 24]

S našou dcérou v roku 1967