„Jasné svetlo“ z najstaršej ruskej knižnice osvetľuje Bibliu

DVAJA učenci pátrajú po starovekých biblických rukopisoch. Každý sám prechádza púšťami a prehľadáva jaskyne, kláštory i staroveké skalné obydlia. Po rokoch ich cesty zavedú do najstaršej verejnej knižnice v Rusku, kam sa s nimi dostávajú aj niektoré z najvzrušujúcejších objavov biblických rukopisov. Kto boli títo muži? Ako sa poklady, ktoré objavili, dostali do Ruska?

Staroveké rukopisy potvrdzujú pravosť Božieho Slova

Za prvým z týchto mužov sa musíme vybrať na začiatok 19. storočia, keď sa v Európe šírila intelektuálna revolúcia. Bolo to obdobie vedecko-technického pokroku a kultúrneho rozvoja, v ktorom sa propagoval skeptický pohľad na tradičné náboženské názory a vyššia kritika sa snažila podkopať autoritu Biblie. Učenci dokonca vyjadrovali pochybnosti aj o hodnovernosti samotného znenia Biblie.

Niektorí úprimní zástancovia Biblie dospeli k názoru, že pravosť Božieho Slova by určite potvrdili nejaké nové dôkazy, napríklad dovtedy neobjavené staroveké biblické rukopisy. Ak by sa našli staršie rukopisy ako tie, ktoré už boli k dispozícii, dalo by sa dokázať, že biblický text je čistý aj napriek dlhoročným a opakovaným snahám zničiť ho alebo zmeniť jeho obsah. Také rukopisy by tiež mohli pomôcť odhaliť tých niekoľko miest v texte, kam sa pri preklade vlúdili chyby.

Najostrejšie debaty o hodnovernosti Biblie zúrili v Nemecku. A práve tam žil mladý profesor, ktorý sa rozhodol zanechať pohodlný život v akademickom prostredí a vydať sa na cestu, na ktorej napokon urobil jeden z najvýznamnejších objavov súvisiacich s Bibliou. Mladý profesor bol biblista a volal sa Konstantin von Tischendorf. Zamietal vyššiu kritiku a po čase dosiahol pozoruhodný úspech v obhajobe hodnovernosti biblického textu. Hneď na prvej ceste do pustatiny Sinaj, v roku 1844, bol prekvapivo úspešný. V jednom kláštore sa náhodou pozrel do odpadkového koša a objavil staroveký odpis Septuaginty,  gréckeho prekladu Hebrejských Písiem. Bol to najstarší odpis, aký sa kedy našiel!

Nadšenému Tischendorfovi sa z neho podarilo získať 43 hárkov. I keď bol presvedčený, že tam musia byť aj ďalšie, pri druhej návšteve v roku 1853 získal už iba jeden zlomok. Kde bol zvyšok? Tischendorf sa rozhodol opäť vycestovať z rodnej krajiny a pokračovať v hľadaní starovekých rukopisov. Na ďalšie cesty však už nemal peniaze, a tak začal hľadať bohatého mecenáša. Preto požiadal o audienciu u ruského cára.

Cár prejavuje záujem

Tischendorf bol určite veľmi zvedavý, ako jeho, protestantského učenca, prijmú v Rusku, obrovskej pravoslávnej krajine. Tam však našťastie prebiehali priaznivé zmeny a reformy. Kládol sa dôraz na vzdelanie, čoho výsledkom bolo založenie prvej verejnej knižnice v Rusku. Imperátorská verejná knižnica — tak sa táto knižnica volala — vznikla v roku 1795 v Sankt Peterburgu na podnet cárovnej Kataríny II. (známej tiež ako Katarína Veľká). Miliónom ľudí sa tak umožnil prístup k obrovskému množstvu tlačených informácií.

Hoci túto knižnicu označovali za jednu z najlepších v Európe, mala jeden nedostatok. Päťdesiat rokov po založení vlastnila iba šesť hebrejských rukopisov, a tak nemohla uspokojovať rastúci záujem Rusov o štúdium biblických jazykov a prekladov Biblie. Katarína II. už predtým poslala ruských učencov na európske univerzity študovať hebrejčinu. Po ich návrate vznikli vo významných seminároch ruskej pravoslávnej cirkvi kurzy hebrejčiny a prvýkrát v dejinách začali ruskí učenci pracovať na presnom ruskom preklade Biblie, ktorý vychádzal zo starovekého hebrejského textu. Učenci však nemali dostatok financií a v práci im bránili konzervatívni predstavitelia cirkvi. Ľudia, ktorí sa usilovali nadobudnúť poznanie z Biblie, si na skutočné osvietenie museli počkať.

Cár Alexander II. ihneď pochopil význam Tischendorfovej misie a finančne ju podporil. Tischendorf sa napriek „žiarlivému a fanatickému odporu“ niektorých vrátil z cesty k Sinaju so zvyškom odpisu Septuaginty. * Tento odpis dostal neskôr názov Sinajský kódex (Codex Sinaiticus) a dodnes je jedným z najstarších zachovaných rukopisov Biblie. Po návrate do Sankt Peterburgu sa Tischendorf ponáhľal k cárovi do jeho sídla, do Zimného paláca. Navrhol mu, aby podporil „jeden z najväčších projektov v oblasti kritických a biblických štúdií“ — vydanie objaveného rukopisu, ktorý bol neskôr uložený v Imperátorskej knižnici. Cár ochotne privolil a nadšený Tischendorf neskôr napísal: „Vďaka Prozreteľnosti má naša generácia... Sinajskú Bibliu, ktorá je pre nás jasným svetlom a v celej šírke nám odhaľuje skutočné znenie Božieho písaného Slova a pomáha nám obhajovať pravdu tým, že odhaľuje jeho autentickú podobu.“

 Biblické poklady z Krymu

Niekoľko rokov pred Tischendorfovým návratom do Ruska dostala Imperátorská knižnica ponuku, ktorá bola taká výnimočná, že zaujala samotného cára a prilákala do Ruska učencov z celej Európy. Tí nechceli veriť vlastným očiam. Mali pred sebou obrovskú zbierku rukopisov a ďalších materiálov. Obsahovala ohromujúcich 2412 exemplárov vrátane 975 rukopisov a zvitkov. Štyridsaťpäť biblických rukopisov pochádzalo spred desiateho storočia. Hoci to znie neuveriteľne, všetky tieto rukopisy zozbieral skoro sám Avraham Firkovič, karaitský učenec, ktorý mal v tom čase už vyše 70 rokov. Práve on bol tým druhým učencom, ktorý hľadal biblické poklady, ako sme o tom hovorili v úvode. Ale kto boli karaiti? *

Cár veľmi chcel poznať odpoveď na túto otázku. Totiž tým, že Rusko rozšírilo svoje hranice a zabralo aj územia, ktoré predtým patrili iným štátom, pribudli do ríše nové etnické skupiny. Malebnú krajinu na Kryme na brehu Čierneho mora obývali ľudia, ktorí pripomínali Židov, ale mali turecké zvyky a ich jazyk bol príbuzný tatárčine. Volali sa Karaimovia, mali karaitské náboženstvo a svoj pôvod odvodzovali od Židov odvedených do Babylona po zničení Jeruzalema v roku 607 pred n. l. Ale na rozdiel od Židov, ktorí sa držali rabínskeho judaizmu, odmietali Talmud a zdôrazňovali čítanie Písiem. Krymskí karaiti túžili predložiť cárovi dôkazy o tom, že nie sú to isté, čo Židia, ktorí sa držia rabínskeho judaizmu, a chceli získať osobitný štatút. Dúfali, že keď predložia svoje staroveké rukopisy, dokážu, že sú potomkami Židov, ktorí po skončení babylonského zajatia prišli na Krym.

Firkovič začal svoje hľadanie starovekých záznamov a rukopisov v skalných obydliach Chufut Kale na Kryme. V týchto domčekoch postavených z kameňa nalámaného z útesov žili a praktizovali svoje náboženstvo už celé generácie karaitov. Karaiti nikdy neničili opotrebované odpisy Písiem s Božím menom, Jehova, lebo by to bola podľa nich svätokrádež. Rukopisy starostlivo ukladali do malých skladov, takzvaných geníz, ktorých označenie v hebrejčine znamená „miesto úkrytu“. Z hlbokej úcty k Božiemu menu sa pergamenmi hýbalo iba zriedka.

Stáročné nánosy prachu Firkoviča neodradili a genizy dôkladne prehľadal. V jednej našiel slávny rukopis z roku 916 n. l. Tento rukopis dostal názov Leningradský kódex neskorších prorokov a je jedným z najstarších zachovaných odpisov Hebrejských Písiem.

Firkovičovi sa podarilo zhromaždiť veľa rukopisov a v roku 1859 sa rozhodol ponúknuť túto obrovskú zbierku Imperátorskej knižnici. V roku 1862 Alexander II. prispel knižnici na kúpu zbierky. Stála na tie časy závratných  125 000 rubľov. Pritom celý ročný rozpočet knižnice bol vtedy maximálne 10 000 rubľov! Medzi kúpenými rukopismi bol aj známy Leningradský kódex (B 19^A). Datuje sa do roku 1008 a je najstarším úplným exemplárom Hebrejských Písiem. Istý učenec sa vyjadril, že ide „pravdepodobne o najvýznamnejší rukopis Biblie, lebo je základom textu väčšiny moderných kritických vydaní Hebrejskej Biblie“. (Pozri sprievodný rámček.) V tom istom roku, v roku 1862, vyšiel Tischendorfov Sinajský kódex a získal si uznanie učencov na celom svete.

Duchovné svetlo v súčasnosti

Spomínaná knižnica, ktorá sa dnes volá Ruská národná knižnica, vlastní jednu z najväčších zbierok starovekých rukopisov. * V názve knižnice sa zrkadlili dejiny Ruska: za dvesto rokov ju premenovali sedemkrát. Známy je názov Štátna verejná knižnica M. J. Saltykova-Ščedrina. V nepokojnom 20. storočí prežila dve svetové vojny i blokádu Leningradu. Hoci samotná knižnica neobišla celkom bez ujmy, jej rukopisy zostali neporušené. Aký úžitok z nich máme?

Staroveké rukopisy sú spoľahlivým podkladom mnohých dnešných prekladov Biblie. Vďaka nim majú ľudia, ktorí úprimne hľadajú pravdu, prístup k jednému jasnému prekladu Svätého Písma — k Prekladu nového sveta Svätých písiem, ktorý v jednom zväzku vydali Jehovovi svedkovia v roku 1961. Ku kvalite tohto prekladu významnou mierou prispeli Sinajský i Leningradský kódex. Napríklad Biblia Hebraica Stuttgartensia a Kittelova Biblia Hebraica, ktoré použil výbor Prekladu nového sveta, sú založené na Leningradskom kódexe a 6828-krát uvádzajú tetragramaton, čiže Božie meno.

Pomerne málo čitateľov Biblie si uvedomuje, za čo vďačí tichej knižnici v Sankt Peterburgu a jej rukopisom, z ktorých niektoré nesú starší názov mesta, Leningrad. Ale najviac môžeme ďakovať Autorovi Biblie, Jehovovi, ktorý dáva duchovné svetlo. Preto žalmista Jehovu prosil: „Vyšli svoje svetlo a svoju pravdu. Kiež ma tie vedú.“ — Žalm 43:3.

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček na strane 13]

BOŽIE MENO ZNÁME A POUŽÍVANÉ

Jehova sa vo svojej múdrosti postaral o to, aby sa jeho Slovo, Biblia, zachovalo až dodnes. Prispeli k tomu aj odpisovači, ktorí počas stáročí Bibliu usilovne prepisovali. Najdôkladnejšími z nich boli masoreti, profesionálni hebrejskí odpisovači, ktorí pôsobili v šiestom až desiatom storočí nášho letopočtu. Staroveká hebrejčina sa však písala bez samohlások, a tak keď ju časom nahradila aramejčina, hrozilo, že sa zabudne správna výslovnosť. Preto masoreti vytvorili systém samohláskových značiek, ktoré dopĺňali do biblického textu, aby zachytili výslovnosť hebrejských slov.

Významným faktom je, že masoretské samohláskové znamienka v Leningradskom kódexe umožňujú výslovnosť tetragramatonu — štyroch hebrejských spoluhlások Božieho mena — ako Jehvah, Jehvih a Jehovah. Forma „Jehova“ je v súčasnosti najznámejšou formou výslovnosti Božieho mena. Pre pisateľov Biblie i pre ďalších ľudí žijúcich v staroveku bolo Božie meno živým, známym pojmom. Dnes poznajú a používajú Božie meno milióny ľudí, ktorí uznávajú, že ‚Jehova sám je Najvyšší nad celou zemou‘. — Žalm 83:18.

[Obrázok na strane 10]

Oddelenie rukopisov v Národnej knižnici

[Obrázok na strane 11]

Cárovná Katarína II.

[Obrázky na strane 11]

Konstantin von Tischendorf (v strede) a ruský cár Alexander II.

[Obrázok na strane 12]

Avraham Firkovič

[Prameň ilustrácií na strane 10]

Obe fotografie: Ruská národná knižnica, Sankt Peterburg

[Pramene ilustrácií na strane 11]

Katarína II.: Ruská národná knižnica, Sankt Peterburg; Alexander II.: Z knihy Spamers Illustrierte Weltgeschichte, Lipsko 1898