Životný príbeh

Jehova bohato odmeňuje tých, ktorí zachovávajú jeho cestu

ROZPRÁVA ROMUALD STAWSKI

Keď v septembri 1939 vypukla druhá svetová vojna, severné Poľsko bolo dejiskom ťažkých bojov. Ako zvedavý deväťročný chlapec som sa išiel pozrieť na neďaleké bojové pole. To, čo som videl, bolo hrozné — na zemi ležali mŕtvoly a vzduch bol plný dusivého dymu. Aj keď som myslel hlavne na to, ako sa bezpečne dostať domov, hlavou mi vírili otázky: „Prečo Boh dovoľuje, aby sa diali také strašné veci? Na čej je strane?“

PRED koncom vojny boli mladí muži nútení pracovať pre nemeckú vládu. Každého, kto sa odvážil odmietnuť, obesili na strome alebo na moste a na hruď mu dali označenie „zradca“ alebo „sabotér“. Mesto Gdynia, v ktorom sme bývali, sa ocitlo medzi bojujúcimi vojskami. Keď sme vyšli z mesta po vodu, nad hlavami nám svišťali guľky a bomby. Môj mladší brat Henryk bol smrteľne ranený. Pre hrozné podmienky matka presťahovala mňa i mojich troch súrodencov do bezpečia suterénu. Tam môj dvojročný brat Eugeniusz zomrel na záškrt.

Opäť som si kládol otázku: „Kde je Boh? Prečo dovoľuje všetko to utrpenie?“ Aj keď som bol horlivým katolíkom a pravidelne som navštevoval kostol, odpovede som nenašiel.

Spoznávam biblickú pravdu

Odpovede na moje otázky prišli z nečakaného zdroja. Vojna sa skončila v roku 1945  a začiatkom roku 1947 sa u nás doma v Gdyni zastavila jedna Jehovova svedkyňa. Matka sa s ňou rozprávala a časť rozhovoru som počul. Znelo to logicky, a tak sme prijali pozvanie na kresťanské zhromaždenie. Už o mesiac, i keď som ešte plne nechápal biblickú pravdu, som sa pripojil k skupine miestnych svedkov a zvestoval som ďalším o lepšom svete, v ktorom nebudú žiadne vojny a ukrutnosti. Veľmi ma to tešilo.

V septembri roku 1947 som bol pokrstený na krajskom zjazde v Sopote. V máji ďalšieho roku som začal slúžiť ako pravidelný priekopník, takže som väčšinu svojho času strávil hlásaním biblického posolstva iným. Miestne duchovenstvo nášmu dielu prudko odporovalo a podnecovalo ľudí proti nám. Raz nás napadol rozhnevaný dav — hádzali do nás kamene a surovo nás zbili. Inokedy miestne mníšky a kňazi podnietili skupinu ľudí, aby nás napadli. Útočisko sme našli na policajnej stanici, ale dav obkolesil budovu a vyhrážal sa, že nás zbije. Napokon prišli policajné posily a nás odprevadila silná eskorta.

V tom čase nebol v našom obvode žiaden zbor. Niekedy sme strávili noc v lese pod holým nebom. Boli sme šťastní, že napriek takýmto podmienkam môžeme pokračovať v kazateľskom diele. Dnes sú v tomto obvode silné zbory.

Služba v Bételi a zatknutie

V roku 1949 som bol pozvaný do domova Bétel v Lodži. Bola to veľká výsada pracovať na takom mieste! Žiaľ, nezostal som tam veľmi dlho. V júni 1950, mesiac pred oficiálnym zákazom nášho diela, som bol spolu s ďalšími bratmi v Bételi zatknutý. Dostal som sa do väzenia a tam ma čakal krutý výsluch.

Keďže môj otec pracoval na lodi, ktorá sa pravidelne plavila do New Yorku, vyšetrovatelia sa snažili prinútiť ma, aby som priznal, že otec je americký špión. Podstúpil som nemilosrdný výsluch. Navyše sa ma štyria vyšetrovatelia naraz snažili prinútiť, aby som svedčil proti bratovi Wilhelmovi Scheiderovi, ktorý mal dohľad nad našou činnosťou v Poľsku. Bili ma po pätách hrubými palicami. Ležal som na podlahe a krvácal. Keď som cítil, že už viac nezvládnem, zvolal som: „Jehova, pomôž mi!“ Mojich trýzniteľov to prekvapilo a prestali ma biť. O niekoľko minút zaspali. Uľavilo sa mi a opäť som získal silu. To ma ubezpečilo, že Jehova láskavo vypočúva svojich oddaných služobníkov, keď k nemu volajú. Posilnilo to moju vieru a naučilo ma to úplne dôverovať v Boha.

Záverečná správa o výsluchu obsahovala falošné svedectvo, ktoré som údajne podal ja. Keď som proti tomu namietal, jeden vyšetrovateľ mi povedal: „Vysvetlíš to na súde!“ Priateľský väzeň, ktorý bol so mnou v cele, mi povedal, aby som sa neznepokojoval, pretože záverečnú správu musí overiť vojenský prokurátor, a tak budem mať šancu vyvrátiť falošné svedectvo. A to sa aj stalo.

 Krajská služba a ďalšie uväznenie

V januári 1951 som bol prepustený. O mesiac som začal slúžiť ako cestujúci dozorca. Napriek zákazu sme spolu s ďalšími bratmi posilňovali zbory a pomáhali spolukresťanom, ktorí boli pre činnosť tajnej polície roztrúsení po krajine. Povzbudzovali sme ich, aby pokračovali v službe. V nasledujúcich rokoch títo bratia odvážne podporovali cestujúcich dozorcov a v podzemí vykonávali dielo tlače a distribúcie biblickej literatúry.

V jeden aprílový deň roku 1951, keď som sa vracal zo zhromaždenia, ma na ulici zatkli príslušníci štátnej bezpečnosti, ktorí ma sledovali. Keďže som odmietol odpovedať na ich otázky, vzali ma do väzenia v Bydgoszczi a hneď v tú noc začali s výsluchom. Nariadili mi, aby som sa postavil tvárou k stene. Takto som stál šesť dní a šesť nocí bez jedla a pitia v hustom tabakovom dyme z cigariet vyšetrovateľov. Bili ma palicou. Cigaretami mi spôsobovali popáleniny. Keď som odpadol, obliali ma vodou a pokračovali vo výsluchu. Modlil som sa k Jehovovi o silu vytrvať a on ma podporil.

Pobyt vo väzení v Bydgoszczi mal aj svoje dobré stránky. Mohol som sa deliť o biblickú pravdu s ľuďmi, ku ktorým by inak bolo ťažké dostať sa. Skutočne, bolo tam veľa príležitostí vydať svedectvo. Keďže väzni boli v smutnej, často beznádejnej situácii, pohotovo otvárali svoje uši i srdcia dobrému posolstvu.

Dve závažné zmeny

Krátko po tom, ako som bol v roku 1952 prepustený, som stretol Nelu, horlivú priekopníčku. Slúžila na juhu Poľska. Neskôr pracovala v „pekárni“, na tajnom mieste, kde sa tlačila naša literatúra. Bola to namáhavá práca, ktorá si vyžadovala obozretnosť a obetavosť. V roku 1954 sme sa vzali a pokračovali sme v službe celým časom, až kým sa nám nenarodila dcéra Lidia. Vtedy sme sa rozhodli, že v záujme toho, aby som zostal v krajskej službe, Nela ukončí službu celým časom, vráti sa domov a bude sa starať o našu dcéru.

V ten istý rok sme boli postavení pred ďalšie závažné rozhodnutie. Bol som požiadaný, aby som slúžil ako oblastný dozorca na území, ktoré zaberalo jednu tretinu Poľska. Na modlitbách sme túto záležitosť zvážili. Vedel som, aké je dôležité posilňovať bratov pod zákazom. Mnohí boli zatknutí, a tak bolo veľmi potrebné duchovné povzbudenie. S podporou Nely som toto pridelenie prijal. Jehova mi pomohol, aby som v tomto pridelení slúžil 38 rokov.

Dohľad nad „pekárňami“

V tých dňoch mal oblastný dozorca na starosti „pekárne“ umiestnené na tajných miestach. Polícia nám bola stále v pätách a snažila sa nájsť a zatvoriť tlačiarne. Niekedy sa jej to podarilo, no nikdy sme nemali núdzu o potrebný duchovný pokrm. Bolo zjavné, že Jehova sa o nás stará.

 Aby bol človek pozvaný zapojiť sa do namáhavej a nebezpečnej práce na tlači literatúry, musel byť lojálny, obozretný, obetavý a poslušný. Tieto vlastnosti umožňovali, aby „pekáreň“ fungovala bezpečne. Ťažké bolo tiež nájsť vhodné miesto na tlač v podzemí. Niektoré miesta sa zdali vhodné, ale tamojší bratia neboli dosť opatrní. Na iných miestach to bolo naopak. Bratia boli ochotní priniesť výnimočné obete. Veľmi som si vážil všetkých bratov a sestry, s ktorými som mal výsadu spolupracovať.

Obhajoba dobrého posolstva

Počas tých náročných rokov sme boli ustavične obviňovaní z toho, že sa zapájame do nelegálnej podvratnej činnosti, a boli sme predvolávaní pred súd. To bol problém, pretože sme nemali právnikov, ktorí by nás obhajovali. Niektorí právnici s nami sympatizovali, no väčšina z nich sa bála, že na seba upozornia, a nechceli riskovať, že by sa dostali do nepriazne úradov. Ale Jehova si všímal naše potreby a v pravý čas zariadil, aby boli uspokojené.

S Alojzym Prostakom, cestujúcim dozorcom z Krakova, pri výsluchu tak brutálne zaobchádzali, že musel byť hospitalizovaný vo väzenskej nemocnici. Svojím pevným postojom napriek telesnému a duševnému utrpeniu si vyslúžil úctu a obdiv iných väzňov, ktorí boli v nemocnici. Jedným z nich bol právnik Witold Lis-Olszewski, na ktorého zapôsobila odvaha brata Prostaka. Niekoľkokrát sa s ním rozprával a sľúbil: „Hneď ako ma prepustia a dovolia mi vrátiť sa k mojej práci, rád budem obhajovať Jehovových svedkov.“ A to aj urobil.

Pán Olszewski mal vlastný tím advokátov, ktorých odhodlanosť pomôcť nám bola skutočne obdivuhodná. V čase najsilnejšieho odporu obhajovali bratov asi v 30 procesoch za mesiac — v jednom procese denne! Keďže pán Olszewski potreboval byť o všetkých prípadoch dobre informovaný, bol som vybratý, aby som s ním udržiaval kontakt. V 60. a 70. rokoch som s ním sedem rokov spolupracoval.

Za ten čas som sa veľa naučil o právnych postupoch. Často som sledoval procesy, pozitívne i negatívne komentáre právnikov, spôsoby právnej obhajoby a svedectvo obžalovaných spolukresťanov. Vďaka tomu bolo možné pomôcť našim bratom, zvlášť tým, ktorí boli predvolaní za svedkov, aby vedeli, čo povedať a kedy pred súdom mlčať.

Keď prebiehal proces, pán Olszewski často prespal v rodinách Jehovových svedkov. Nebolo to preto, že by si nemohol dovoliť izbu v hoteli, ale ako raz povedal: „Pred procesom chcem vdýchnuť niečo z vášho ducha.“ Vďaka jeho pomoci sa mnohé súdne konania skončili úspešne. Niekoľkokrát ma obhajoval a nikdy odo mňa neprijal peniaze. V inom prípade odmietol platbu za 30 súdnych prípadov. Prečo? Povedal: „Chcem aspoň malým dielom prispieť k vašej práci.“ A bola to nemalá peňažná suma. Činnosť tímu pána Olszewského nezostala úradmi nepovšimnutá, ale to ho neodradilo od toho, aby nám pomáhal.

Je ťažké opísať, aké dobré svedectvo vydali naši bratia počas tých súdnych konaní. Mnohí prišli na súdy, aby sledovali procesy a posilnili obvinených bratov. V období s vrcholným počtom procesov som za jediný rok napočítal až 30 000 takýchto podporovateľov. To bol naozaj veľký zástup svedkov!

Nové pridelenie

V roku 1989 bol zákaz nášho diela zrušený. O tri roky bola postavená a zasvätená nová odbočka. Bol som pozvaný, aby som spolupracoval s Nemocničnými informačnými službami. S radosťou som toto pridelenie prijal. Ako trojčlenný tím sme  podporovali našich bratov, ktorí stáli zoči-voči otázke krvi, a pomáhali sme im v obhajobe ich postoja založeného na ich kresťanskom svedomí. — Skutky 15:29.

Spolu s manželkou sme boli veľmi vďační za výsadu slúžiť Jehovovi vo verejnej službe. Nela ma stále podporovala a povzbudzovala. Vždy jej budem vďačný, že sa nikdy nesťažovala, že nie som doma, keď som bol zamestnaný teokratickými úlohami či uväznený. V náročných obdobiach sa nielenže psychicky nezrútila, ale aj utešovala druhých.

Napríklad v roku 1974 som bol spolu s ďalšími cestujúcimi dozorcami zatknutý. Niektorí bratia, ktorí o tom vedeli, to chceli oznámiť mojej manželke jemným spôsobom. Keď ju uvideli, opýtali sa: „Sestra Nela, si pripravená na najhoršie?“ Sprvoti stuhla od ľaku, pretože si myslela, že som zomrel. Keď sa dozvedela, čo sa v skutočnosti stalo, s úľavou si vydýchla: „Hlavne, že je nažive! Veď nie je prvýkrát uväznený.“ Bratia mi neskôr povedali, že na nich hlboko zapôsobil jej pozitívny postoj.

Aj keď sme v minulosti zažili niektoré bolestné skúsenosti, Jehova nás vždy bohato odmenil za to, že sme zachovávali jeho cestu. Sme nesmierne vďační, že naša dcéra Lidia a jej manžel Alfred DeRusha sa správajú ako príkladný manželský pár. Vychovali svojich synov Christophera a Jonathana, aby boli oddanými Božími služobníkmi, a to zväčšuje naše šťastie. Môj brat Ryszard a sestra Urszula sú tiež mnoho rokov vernými kresťanmi.

Jehova nás nikdy neopustil a my mu chceme naďalej slúžiť s úplným srdcom. Osobne sme zažili pravdivosť slov zo Žalmu 37:34: „Dúfaj v Jehovu a zachovávaj jeho cestu, a on ťa vyvýši, aby si zaujal do vlastníctva zem.“ Z celého srdca sa tešíme na čas, keď sa splní aj záverečná časť týchto slov.

[Obrázok na strane 17]

Na zjazde v záhrade jedného brata v Krakove, 1964

[Obrázok na strane 18]

S manželkou Nelou a dcérou Lidiou, 1968

[Obrázok na strane 20]

S chlapcom z rodiny svedkov pred jeho bezkrvnou operáciou srdca

[Obrázok na strane 20]

S Dr. Witesom, hlavným chirurgom na detskej bezkrvnej kardiochirurgii v katovickej nemocnici

[Obrázok na strane 20]

S Nelou, 2002