Veľkňaz, ktorý odsúdil Ježiša

V NOVEMBRI roku 1990 muži, ktorí pracovali na výstavbe parku a cesty asi kilometer južne od jeruzalemského Starého mesta, objavili niečo fascinujúce. Traktorom náhodne prešli po strope starovekej hrobky a ten sa im pod kolesami prepadol. Táto oblasť slúžila od prvého storočia pred n. l. až do prvého storočia n. l. ako obrovské pohrebisko. To, čo archeológovia našli v hrobke, bolo skutočne pozoruhodné.

V hrobke bolo 12 ossuarií, čiže ostatkových skriniek, do ktorých sa ukladali kosti mŕtvol asi rok po tom, čo boli pochované v hrobkách a ich mäsité časti sa rozložili. Na bočnej strane jedného ossuaria s nádhernými rytinami — jedného z najkrajších, aké sa kedy našli — bolo vyryté meno Jehosef bar Kaifa (Jozef, syn Kaifáša).

Dôkazy naznačujú, že by to mohla byť hrobka veľkňaza, ktorý viedol najvýznamnejší súdny proces, aký kedy prebehol — súdny proces s Ježišom Kristom. Židovský historik Josephus Flavius hovorí o tomto veľkňazovi ako o „Jozefovi, ktorý bol nazývaný Kaifáš“. Písma sa o ňom zmieňujú iba ako o Kaifášovi. Prečo by sme sa oňho mali zaujímať? Čo ho viedlo k tomu, že odsúdil Ježiša?

Jeho rodinné prostredie

Kaifáš si vzal za manželku dcéru veľkňaza Annáša. (Ján 18:13) Tento manželský zväzok bol pravdepodobne dohodnutý už roky predtým, keďže obe rodiny si chceli zaistiť výhodné spojenectvo. To pre nich znamenalo podrobne preskúmať rodokmene, aby sa uistili o čistote kňazského pôvodu. Obe rodiny boli zjavne bohaté a patrili k aristokracii. Ich bohatstvo pochádzalo pravdepodobne z rozľahlých pozemkov v oblasti Jeruzalema. Annáš chcel mať nepochybne istotu, že jeho budúci zať bude spoľahlivým politickým spojencom. Zdá sa, že Annáš i Kaifáš patrili k vplyvnej sekte saducejov. — Skutky 5:17.

 Ako člen významnej kňazskej rodiny bol Kaifáš pravdepodobne vzdelaný v Hebrejských Písmach a ich výklade. V chráme zrejme začal slúžiť, keď mal 20 rokov, ale nie je známe, kedy sa stal veľkňazom.

Veľkňazi a hlavní kňazi

Pôvodne bolo veľkňazstvo celoživotným úradom, ktorý sa dedil. No v druhom storočí pred n. l. si veľkňazský úrad prisvojili Hasmoneovci. * Herodes Veľký dosadzoval a zosadzoval veľkňazov, čím dával najavo, že má nad týmto úradom moc. Rímski miestodržitelia konali podobne.

Tento vývoj udalostí viedol k vytvoreniu skupiny, ktorá je v Písmach označená ako „hlavní kňazi“. (Matúš 26:3, 4) Okrem Kaifáša boli v tejto skupine zahrnutí aj bývalí veľkňazi — ako napríklad Annáš —, ktorí boli zosadení, no svoj titul si ponechali. Do tejto skupiny patrili aj najbližší rodinní príslušníci vtedajších i bývalých veľkňazov.

Rimania dovolili, aby správa Judey bola aj naďalej v rukách židovskej aristokracie vrátane hlavných kňazov. Rímu to umožňovalo ovládať túto provinciu a zabezpečiť si z nej príjmy z daní bez toho, aby tam musel poslať veľa vojakov. Rím očakával od židovských náboženských vodcov, že budú udržiavať poriadok a hájiť jeho záujmy. Rímski miestodržitelia nemali príliš v láske židovských vodcov, ktorí rímsku nadvládu priam nenávideli. Ale spolupráca bola v najlepšom záujme oboch strán, aby sa zabezpečila stabilita vlády.

V dňoch Kaifáša bol veľkňaz židovským politickým vodcom. Annáša dosadil do tohto úradu v roku 6 alebo 7 n. l. Cyrénius, rímsky miestodržiteľ Sýrie. Rabínska tradícia naznačuje, že chamtivosť, rodinkárstvo, útlak a násilie boli pre vedúce židovské aristokratické rodiny charakteristické. Podľa jednej spisovateľky je možné, že Annáš ako veľkňaz sa postaral o to, aby jeho zať „rýchlo stúpal po rebríčku chrámovej hierarchie; koniec koncov čím mal Kaifáš vyššie postavenie, tým bol pre Annáša užitočnejší“.

Valerius Gratus, miestodržiteľ Judey, zosadil Annáša z úradu veľkňaza okolo roku 15 n. l. Potom sa vo funkcii veľkňaza v rýchlom slede vystriedali traja ďalší a medzi nimi aj jeden z Annášových synov. Kaifáš sa stal veľkňazom okolo roku 18 n. l. Pontský Pilát, ktorý bol ustanovený za miestodržiteľa Judey v roku 26 n. l., ho ponechal v jeho úrade počas celého svojho desaťročného funkčného obdobia. Kaifášovo funkčné obdobie zahŕňalo aj obdobie Ježišovej služby a začiatky zvestovateľského diela Ježišových učeníkov. Kaifáš mal však ku kresťanskému posolstvu nepriateľský postoj.

Strach z Ježiša, strach z Ríma

Kaifáš považoval Ježiša za nebezpečného buriča. Ježiš spochybnil to, ako náboženskí vodcovia vysvetľovali zákony o sabate, a vyhnal z chrámu obchodníkov a zmenárnikov, pričom vyhlásil, že urobili z chrámu „jaskyňu lupičov“. (Lukáš 19:45, 46) Niektorí historici sú presvedčení, že chrámové trhy vlastnila Annášova domácnosť — a to bol možno ďalší dôvod, pre ktorý sa Kaifáš pokúšal Ježiša umlčať. Keď hlavní kňazi poslali úradníkov, aby Ježiša zatkli, úradníci boli takí ohromení Ježišovými slovami, že sa vrátili bez neho. — Ján 2:13–17; 5:1–16; 7:14–49.

Pouvažujme nad tým, čo sa stalo, keď sa židovskí náboženskí vodcovia dozvedeli, že Ježiš vzkriesil Lazara. Jánovo evanjelium uvádza: „Hlavní kňazi a farizeji potom zhromaždili Sanhedrin a hovorili: ‚Čo máme robiť, keď ten človek robí toľké znamenia? Ak ho necháme tak, všetci uveria v neho, a prídu Rimania a odstránia ako naše miesto, tak aj národ.‘“ ​(Ján 11:47, 48) Podľa členov Sanhedrinu Ježiš ohrozoval náboženské usporiadanie  a verejný poriadok, za ktorý niesli pred Pilátom zodpovednosť. Akékoľvek ľudové hnutie, ktoré by Rimania mohli považovať za podvratnícku činnosť, by mohlo viesť k zásahu Rimanov do židovských záležitostí — a tomu sa chcel Sanhedrin za každú cenu vyhnúť.

Hoci Kaifáš nemohol poprieť, že Ježiš vykonal mocné skutky, neprejavil v neho vieru, ale usiloval sa udržať si svoje prestížne postavenie a moc. Ako mohol uznať, že Lazar bol vzkriesený? Kaifáš ako saducej neveril vo vzkriesenie! — Skutky 23:8.

Kaifášova skazenosť sa prejavila, keď svojim spoluvládcom povedal: „Neuvažujete, že je to na váš úžitok, aby jeden človek zomrel za ľud, a nie aby bol celý národ zničený.“ Správa pokračuje: „To však nepovedal sám od seba, ale pretože bol toho roku veľkňazom, prorokoval, že Ježiš bol predurčený, aby zomrel za národ, a nie iba za národ, ale aby zhromaždil aj rozptýlené Božie deti v jedno. Od toho dňa sa teda radili, že [Ježiša] zabijú.“ — Ján 11:49–53.

Kaifáš si plne neuvedomoval význam svojich slov. Keďže zastával úrad veľkňaza, prorokoval. * Ježišova smrť mala byť prínosom — no nielen pre Židov. Jeho výkupná obeť sa mala stať prostriedkom na oslobodenie ľudstva z područia hriechu a smrti.

Vražedné úklady

Židovskí hlavní kňazi a starší muži sa zhromaždili v Kaifášovom dome, aby sa dohodli, ako Ježiša zatknú a zabijú. Veľkňaz bol pravdepodobne jedným z tých, ktorí sa dohodli s Judášom na odmene za zradu Ježiša. (Matúš 26:3, 4, 14, 15) Jedna vražda však Kaifášovi nestačila. „Hlavní kňazi sa teda radili, že zabijú aj Lazara, lebo kvôli nemu... mnohí Židia... uverili v Ježiša.“ — Ján 12:10, 11.

Kaifášov otrok Malchus bol medzi tými, ktorí boli poslaní, aby zatkli Ježiša. Väzňa najprv odviedli na výsluch k Annášovi a potom ku Kaifášovi, ktorý už zvolal židovských starších mužov, aby viedli protizákonný súdny proces v noci. — Matúš 26:57; Ján 18:10, 13, 19–24.

Kaifášovi neprekazilo plány to, že falošní svedkovia sa nemohli zhodnúť na svojich výpovediach proti Ježišovi. Tento veľkňaz poznal názor svojich spolusprisahancov na toho, kto by sa vyhlasoval za Mesiáša. A tak chcel vedieť, či Ježiš potvrdí, že je Mesiáš. Ježiš odpovedal, že jeho žalobcovia ho uvidia „sedieť po pravici moci a prichádzať na nebeských oblakoch“. Na znak zdanlivej zbožnosti „veľkňaz roztrhol svoj odev a povedal: ‚Rúhal sa! Potrebujeme ešte svedkov?‘“ Sanhedrin rozhodol, že Ježiš si zaslúži smrť. — Matúš 26:64–66.

Každú popravu museli odsúhlasiť Rimania. Kaifáš bol sprostredkovateľ medzi Rimanmi a Židmi a zrejme on predložil tento súdny prípad Pilátovi. Keď sa Pilát usiloval prepustiť Ježiša, Kaifáš bol podľa všetkého medzi hlavnými kňazmi, ktorí kričali: „Pribiť ho na kôl! Pribiť ho na kôl!“ ​(Ján 19:4–6) Kaifáš pravdepodobne naliehal na davy, aby žiadali prepustenie jedného vraha namiesto Ježiša, a bol medzi hlavnými kňazmi, ktorí pokrytecky vyhlasovali: „Nemáme kráľa, ale cézara.“ — Ján 19:15; Marek 15:7–11.

Kaifáš odmietol dôkazy o vzkriesení Ježiša. Odporoval Petrovi a Jánovi a potom Štefanovi. Kaifáš dal tiež Saulovi oprávnenie zatknúť kresťanov, ktorých nájde v Damasku. (Matúš 28:11–13; Skutky 4:1–17; 6:8–7:60; 9:1, 2) No približne v roku 36 n. l. zosadil Kaifáša z úradu Vitellius, rímsky miestodržiteľ Sýrie.

Židovské spisy predstavujú Kaifášovu rodinu v nepriaznivom svetle. Napríklad v babylonskom  Talmude nachádzame nárek: „Beda mi pre dom Hanina [Annáša], beda mi pre ich šuškanie,“ alebo „klebety“. Predpokladá sa, že tieto sťažnosti sa vzťahovali na „tajné stretnutia s cieľom vymyslieť represívne opatrenia“.

Poučenie z Kaifášovho života

Jeden učenec charakterizoval veľkňazov ako mužov, ktorí boli „tvrdí, inteligentní a schopní — a s veľkou pravdepodobnosťou arogantní“. Táto arogancia a pýcha zabránila Kaifášovi prijať Mesiáša. Nemalo by nás teda prekvapovať, keď aj dnes ľudia odmietajú biblické posolstvo. Niektorí sa nezaujímajú o pravdu z Písiem natoľko, že by boli kvôli nej ochotní vzdať sa presvedčenia, na ktorom doteraz lipli. Iní si možno myslia, že stať sa pokornými zvestovateľmi dobrého posolstva je pod ich úroveň. A tých, ktorí sú nečestní alebo chamtiví, kresťanské normy odpudzujú.

Kaifáš ako veľkňaz mohol pomôcť ostatným Židom, aby Mesiáša prijali, ale túžba po moci ho doviedla k tomu, že Ježiša odsúdil. Kaifáš zotrval vo svojom postoji pravdepodobne až dovtedy, kým nebol uložený do hrobky. Záznam o jeho správaní svedčí o tom, že kosti nie sú to jediné, čo po nás zostane, keď zomrieme. Svojimi skutkami si vytvoríme u Boha povesť, buď dobrú, alebo zlú.

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázok na strane 10]

Jozef, syn Kaifáša

[Obrázok na strane 10]

Nedávno objavené ossuarium

[Prameň ilustrácií na strane 10]

Ossuarium, nápis a hrobka v pozadí: s láskavým dovolením Israel Antiquities Authority