Životný príbeh

Robíme to, o čom vieme, že je správne

ROZPRÁVA HADYN SANDERSON

Ježiš raz svojim apoštolom povedal: „Keď to viete, ste šťastní, ak to robíte.“ ​(Ján 13:17) Áno, väčšinou vieme, čo je správne, ale občas nie je pre nás ľahké konať podľa toho! Ale po 80 rokoch života, z ktorých som 40 strávil v misionárskej službe, som presvedčený o pravdivosti Ježišových slov. Človek je naozaj šťastný, keď koná to, čo hovorí Boh. Dovoľte, aby som vám o tom porozprával viac.

V ROKU 1925, keď som mal tri roky, sa rodičia zúčastnili na biblickej prednáške v našom meste Newcastle v Austrálii. Prednáška mala názov „Milióny dnes žijúcich nikdy nezomrú“ a matka po nej dospela k presvedčeniu, že našla pravdu. Začala teda pravidelne navštevovať kresťanské zhromaždenia. Otcov záujem o pravdu sa však čoskoro vytratil. K matkinej novej viere začal mať výhrady a matke sa vyhrážal, že ak sa svojej viery nevzdá, odíde. Matka milovala otca a chcela rodinu udržať spolu. Ale vedela, že poslušnosť Bohu je prvoradá, a bola odhodlaná robiť to, čo je správne z Božieho hľadiska. (Matúš 10:34–39) Otec odišiel a odvtedy som ho vídal iba občas.

Keď nad tým teraz spätne uvažujem, žasnem, akú lojálnosť Bohu prejavila moja matka. Vďaka jej rozhodnutiu sme s mojou staršou sestrou Beulah prežili život plný duchovných požehnaní. Navyše sme sa z jej rozhodnutia naučili niečo dôležité — keď vieme, čo je správne, musíme sa usilovať konať podľa toho.

 Skúšky viery

Našej rodine veľmi pomohli Bádatelia Biblie, ako sa vtedy nazývali Jehovovi svedkovia. V tom čase sa k nám nasťahovala stará matka a aj ona prijala biblickú pravdu. S matkou sa stali nerozlučnými spoločníčkami v kazateľskej službe, v ktorej si získavali úctu ľudí dôstojným zjavom a priateľským prístupom.

V tom čase si ma vzali pod patronát starší kresťanskí bratia a naučili ma mnoho dôležitého. Zakrátko som sa naučil pomocou svedeckej karty predniesť ľuďom v ich domácnosti jednoduchú ponuku. Okrem toho som na prenosnom gramofóne prehrával biblické prednášky a zúčastňoval som sa na plagátových sprievodoch po hlavnej ulici mesta. Bolo to ťažké, lebo som mal strach z ľudí. No vedel som, čo je správne, a bol som rozhodnutý konať podľa toho.

Po skončení školy som začal pracovať pre jednu banku. K náplni práce patrilo navštevovať mnoho jej pobočiek po celom Novom Južnom Walese. Nebolo tam veľa svedkov, ale to, čo ma predtým bratia naučili, mi pomohlo udržať si živú vieru. Matka mi písala povzbudzujúce listy, ktoré ma duchovne posilňovali.

Jej listy mi pomáhali, práve keď som to najviac potreboval. Začala sa druhá svetová vojna a povolali ma do armády. Riaditeľ banky pravidelne a veľmi rád chodil do kostola a bol aj veliteľom miestnej vojenskej posádky. Keď som mu objasnil, že ako kresťan som neutrálny, dal mi ultimátum: alebo sa vzdám svojho náboženstva, alebo odídem z banky. Situácia sa vyhrotila, keď som sa hlásil v armádnom odvodovom stredisku. Bol tam aj riaditeľ. Uprene sledoval, ako sa blížim k stolu, pri ktorom zapisovali brancov. Keď som odmietol podpísať odvodové dokumenty, úradníci sa začali správať nepriateľsky. Bolo to napäté, ale bol som odhodlaný urobiť to, čo je správne. S Jehovovou pomocou som zachoval pokoj a držal sa svojho rozhodnutia. Keď som sa neskôr dozvedel, že ma hľadajú nájomní bitkári, rýchlo som si zbalil veci a prvým vlakom som odcestoval z mesta!

Po návrate do Newcastlu som sa so siedmimi ďalšími bratmi, ktorí odmietli vojenskú službu, dostal pred súd. Sudca nás odsúdil na tri mesiace väzenia a nútených prác. Aj keď pobyt vo väzení nebol ničím príjemným, konanie toho, čo je správne, mi prinieslo požehnania. Po prepustení mi spoluväzeň, svedok Hilton Wilkinson, navrhol, aby som išiel pracovať do jeho fotoateliéru. Tam som spoznal svoju budúcu manželku Melody, ktorá mala v ateliéri na starosti zákazky. Krátko po prepustení som sa dal na znak oddanosti Jehovovi pokrstiť.

Usilujeme sa slúžiť celým časom

Po svadbe sme si s Melody otvorili v Newcastli vlastný fotoateliér. Zakrátko sme mali toľko práce, že začalo trpieť naše zdravie i duchovnosť. Niekedy v tom čase sa s nami o našich duchovných cieľoch porozprával Ted Jaracz, ktorý vtedy slúžil v odbočke Jehovových svedkov v Austrálii a teraz je členom vedúceho zboru. Po tomto rozhovore sme sa rozhodli predať fotoateliér a zjednodušiť si život. V roku 1954 sme si kúpili malý karavan, presťahovali sme sa do mesta Ballarat v štáte Viktória a začali sme slúžiť ako priekopníci, teda  zvestovali sme dobré posolstvo vo zvýšenej miere.

Našej službe s malým zborom v Ballarate Jehova požehnával. Za 18 mesiacov stúpol počet prítomných na zhromaždeniach zo 17 na 70. Potom sme dostali pozvanie do krajskej služby v Južnej Austrálii. Nasledujúce tri roky bolo našou príjemnou povinnosťou navštevovať zbory v meste Adelaide a vo vinárskej a citrusárskej oblasti pozdĺž rieky Murray. Náš život sa úplne zmenil! V službe s milujúcimi bratmi a sestrami sme boli šťastní. Bola to naozaj úžasná odmena za konanie toho, o čom sme vedeli, že je správne!

Misionárska služba

V roku 1958 sme odbočku informovali o našom úmysle zúčastniť sa v tom roku na medzinárodnom zjazde „Božská vôľa“ v New Yorku. Odpoveďou boli prihlášky do Gileádu, misionárskej školy v Spojených štátoch. Mysleli sme si, že na Gileád sme pristarí, lebo sme už prekročili stanovenú vekovú hranicu. Prihlášky sme však poslali a dostali sme pozvanie do 32. triedy. V polovici školenia sme sa dozvedeli, že budeme slúžiť v Indii! Spočiatku sme mali obavy, ale chceli sme robiť to, čo je správne, a radi sme to prijali.

V jedno skoré ráno roku 1959 sme sa loďou dostali do Bombaja. V prístavisku ležali na zemi stovky spiacich robotníkov. Vo vzduchu bolo veľa neznámych pachov. Po východe slnka sme získali predstavu o tom, čo nás čaká. Takú horúčavu sme dovtedy nikdy nezažili! Privítali nás Lynton a Jenny Dowerovci, ktorí s nami priekopníčili v Ballarate. Zaviedli nás do odbočky, ktorá bola v dome blízko centra — bol to vlastne jeden preplnený byt na poschodí. V dome bývalo šesť dobrovoľných pracovníkov odbočky. Brat Edwin Skinner, ktorý slúžil v Indii ako misionár od roku 1926, nám poradil, aby sme si pred cestou na pridelené miesto kúpili plátené cestovné tašky. Pri ceste indickými vlakmi sme také vídavali často a neskôr nám na cestách veľmi dobre poslúžili.

Po dvoch dňoch cesty vlakom sme sa dostali na pridelené miesto: mesto Tiručirápalli v južnom štáte Madras (teraz Tamilnádu). Pripojili sme sa k trom indickým zvláštnym priekopníkom, ktorí zvestovali 250 000 obyvateľom. Žilo sa tam vo veľmi skromných podmienkach. Raz nám zostali necelé štyri doláre. Ale keď sa minuli, Jehova nás neopustil. Jeden človek, ktorý študoval Bibliu, nám požičal peniaze na prenájom domu vhodného na zhromaždenia. Keď sme inokedy nemali dosť jedla, sused nám láskavo priniesol trochu ich jedla s karí korením. Bolo veľmi chutné, ale tak štípalo, že sa mi začalo čkať!

Náš zvestovateľský obvod

Niektorí ľudia v Tiručirápalli síce hovorili po anglicky, ale väčšina hovorila po tamilsky. Preto sme sa veľmi snažili naučiť v tamilčine jednoduchú ponuku do zvestovateľskej služby. Tým sme si získali úctu mnohých obyvateľov.

Zo služby z domu do domu sme sa veľmi tešili. Obyvatelia Indie sú pohostinní a väčšinou nás pozvali na občerstvenie. Keďže teploty často dosahovali aj 40 stupňov Celzia, ich pohostinnosť sme mimoriadne oceňovali. Skôr ako sme začali hovoriť o posolstve, slušnosť kázala porozprávať sa o osobných veciach. Domáci sa nás často pýtali: „Odkiaľ ste? Máte deti? Prečo nemáte deti?“ Potom nám obyčajne navrhli, že nám poradia dobrého lekára! Tieto rozhovory nám umožnili predstaviť sa a vysvetliť, aké dôležité je učiť ľudí z Biblie.

Väčšina ľudí, ktorým sme vydávali svedectvo, bola hinduistického náboženstva, ktorého náuky sú úplne odlišné od náuk kresťanstva. Nerozoberali sme s ľuďmi zložité otázky  hinduistickej filozofie, jednoducho sme kázali dobré posolstvo o Božom Kráľovstve. A mali sme dobré výsledky. O šesť mesiacov sa na zhromaždeniach v našom misionárskom domove zúčastňovalo skoro 20 ľudí. Jedným z nich bol stavebný inžinier Nallathambi. Aj so synom Vidžajálajanom neskôr pomohli asi 50 ľuďom stať sa Jehovovými služobníkmi. Vidžajálajan slúžil nejaký čas v indickej odbočke.

Stále na cestách

Neboli sme v Indii ani pol roka, keď som dostal pozvanie slúžiť ako prvý stály oblastný dozorca v krajine. Znamenalo to cestovať po celej Indii, organizovať zjazdy a spolupracovať s deviatimi jazykovými skupinami. Bola to náročná služba. Do troch lodných kufrov a našich spoľahlivých plátených cestovných tašiek sme si pobalili veci na pol roka a nasadli sme do vlaku, ktorý nás odviezol z mesta Madras. Naša oblasť mala obvod 6500 kilometrov, a tak sme boli stále na cestách. Napríklad keď sa raz v nedeľu skončil zjazd v Bangalúre na juhu krajiny, vydali sme sa na sever do Dárdžilingu na úpätí Himalájí. Tam bol na druhý týždeň iný zjazd, na ktorom som mal slúžiť. Cestovať do Dárdžilingu znamenalo prejsť vlakom asi 2700 kilometrov a cestou päťkrát prestupovať.

Na prvých cestách sme premietali film Spoločnosť nového sveta v činnosti. Film oboznamoval ľudí s cieľom a činnosťou Jehovovej pozemskej organizácie. Na premietaní sa často zúčastnili stovky ľudí. Pri jednej príležitosti sme premietali ľuďom zídeným pri ceste. Počas premietania sa začali zbierať búrkové mraky a rútili sa k nám. Keďže už raz jedna skupina robila výtržnosti po prerušení premietania, rozhodol som sa pokračovať, ale film som urýchlil. Našťastie film sa skončil bez výtržností s prvými kvapkami dažďa.

V ďalších rokoch sme s Melody precestovali väčšinu Indie. Vzhľadom na to, že v každej oblasti majú svojskú kuchyňu, odev, jazyk a je tam iný ráz krajiny, pripadalo nám to, akoby sme cestovali z jednej krajiny do druhej. Aké úžasne rozmanité je to, čo Jehova vytvoril! To isté platí aj o indických divých zvieratách. Keď sme raz táborili v nepálskej džungli, videli sme obrovského tigra. Bol to nádherný exemplár. Pri pohľade naň sme ešte viac zatúžili žiť v raji, kde bude konečne mier medzi ľuďmi a zvieratami.

Zlepšenia v organizácii zborov

V tých rokoch bolo potrebné, aby sa bratia v Indii naučili postupovať vo väčšom súlade s pokynmi Jehovovej organizácie.  V niektorých zboroch sedeli muži na zhromaždení na jednej strane a ženy na druhej. Zhromaždenia sa začínali načas len zriedka. Na jednom mieste na ne zvolával zvestovateľov silný zvuk zvona. Inde zvestovatelia prichádzali po jednom, po dvoch, keď slnko dosiahlo určitý bod na oblohe. Zjazdy a návštevy cestujúcich dozorcov neboli pravidelné. Bratia boli ochotní robiť to, čo je správne, ale potrebovali školenie.

V roku 1959 zriadila Jehovova organizácia školu služby Kráľovstva. Toto školenie pomohlo krajským dozorcom, zvláštnym priekopníkom, misionárom a zborovým starším na celom svete lepšie si plniť úlohy vyplývajúce z Písma. Keď v decembri 1961 začalo školenie prebiehať aj v Indii, bol som na ňom inštruktorom. Postupne mali zo školenia úžitok zbory v celej krajine a vďaka tomu robili rýchle pokroky. Keď sa bratia dozvedeli, čo je správne, Boží duch ich podnietil robiť to.

Bratov povzbudzovali a zjednocovali aj veľké zjazdy. Z nich bol výnimočný medzinárodný zjazd „Večné dobré posolstvo“, ktorý sa konal v Naí Dillí v roku 1963. Svedkovia z celej Indie naň cestovali tisíce kilometrov a mnohí minuli na cestu celé úspory. Na zjazde bolo aj 583 delegátov z 27 krajín, a tak sa miestni svedkovia mohli prvý raz stretnúť a porozprávať s veľkým množstvom bratov z cudziny.

V roku 1961 sme s Melody dostali pozvanie stať sa členmi rodiny Bétel v Bombaji. Neskôr som slúžil vo výbore odbočky. Prišli aj ďalšie výsady. Dlhé roky som slúžil ako zónový dozorca v rôznych krajinách Ázie a Blízkeho východu. V mnohých krajinách, ktoré som navštívil, bolo kazateľské dielo zakázané a miestni zvestovatelia museli byť „obozretní ako hady, a pritom nevinní ako holubice“. — Matúš 10:16.

Rozširovanie a zmeny

Keď sme v roku 1959 prišli do Indie, bolo tu činných 1514 zvestovateľov. Dodnes vzrástol ich počet na vyše 24 000. Vzrast si vyžiadal, aby sme sa dvakrát sťahovali do nových budov Bételu v Bombaji či v jeho okolí. Potom, v marci 2002, sa rodina Bétel znova sťahovala. Tentoraz do nového komplexu pri Bangalúre v južnej časti Indie. V tomto modernom zariadení býva v súčasnosti 240 členov rodiny Bétel a niektorí z nich tam prekladajú biblickú literatúru do 20 jazykov.

Na sťahovanie do Bangalúru sme sa s Melody veľmi tešili, ale v roku 1999 nás chatrné zdravie prinútilo vrátiť sa do Austrálie. Teraz sme členmi rodiny Bétel v Sydney. I keď sme z Indie odišli, stále máme veľmi radi našich drahých priateľov a duchovné deti z tejto krajiny. A ako nás len tešia listy od nich!

Keď s Melody uvažujeme o tých vyše 50 rokoch služby celým časom, cítime sa bohato požehnaní. Kedysi sme sa snažili zachovať podobu ľudí na fotografickom papieri, ale oveľa lepšie je pracovať na tom, aby zostali živí v Božej pamäti. Vďaka rozhodnutiu dávať Bohu v živote prvé miesto sme nazbierali cenné skúsenosti. Áno, keď robíme to, čo hovorí Boh, skutočne to vedie k šťastiu!

[Mapy na strane 15]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

INDIA

Naí Dillí

Dárdžiling

Bombaj

Bangalúr

Madras

Tiručirápalli

[Obrázky na strane 13]

Hadyn a Melody v roku 1942

[Obrázok na strane 16]

Rodina Bétel v Indii v roku 1975