Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Právo na meno

Právo na meno

Právo na meno

KAŽDÁ bytosť má právo na meno. Na Tahiti dostane meno aj odvrhnutý novorodenec, ktorého otec a matka sú neznámi. Matričný úrad mu dá rodné meno i priezvisko.

Existuje však jedna bytosť, ktorej je toto základné právo — udelené prakticky všetkým ľuďom — v istom zmysle odopierané. Je prekvapujúce, že je to ‚Otec, ktorému každá rodina v nebi a na zemi vďačí za svoje meno‘! (Efezanom 3:14, 15) Mnohí ľudia odmietajú používať Stvoriteľovo meno tak, ako sa objavuje v Biblii. Radšej ho nahrádzajú titulmi, napríklad „Boh“, „Pán“ či „Najvyšší“. Aké je teda Božie meno? Žalmista na túto otázku odpovedá slovami: „Ty, ktorého meno je Jehova, ty sám si Najvyšší nad celou zemou.“ — Žalm 83:18.

V prvej polovici 19. storočia, keď na Tahiti prišli misionári z Londýnskej misionárskej spoločnosti, Polynézania uctievali viacerých bohov. Každý z nich mal svoje meno. Hlavnými bohmi boli Oro Taaroa. Aby misionári odlíšili Boha Biblie od ostatných bohov, nezdráhali sa používať Božie meno, ktoré sa do tahitčiny prepisuje ako Iehova.

Toto meno sa stalo známym a bežne sa používalo v každodenných rozhovoroch a v korešpondencii. Tahitský kráľ Pomare II., ktorý vládol začiatkom 19. storočia, ho často používal vo svojej osobnej korešpondencii. Dôkazom toho je list, ktorý je zobrazený na tejto strane. Bol napísaný v angličtine a je vystavený v Múzeu Tahiti a jeho ostrovov. Tento list svedčí o tom, že ľudia v tom čase nemali zábrany používať Božie meno. Navyše Božie osobné meno sa objavuje tisícekrát v prvom preklade Biblie do tahitčiny, ktorý bol dokončený v roku 1835.

[Obrázok na strane 32]

Kráľ Pomare II.

[Prameň ilustrácií na strane 32]

Kráľ a list: Collection du Musée de Tahiti et de ses Îles, Punaauia, Tahiti