Právo na meno
Právo na meno
KAŽDÁ bytosť má právo na meno. Na Tahiti dostane meno aj odvrhnutý novorodenec, ktorého otec a matka sú neznámi. Matričný úrad mu dá rodné meno i priezvisko.
Existuje však jedna bytosť, ktorej je toto základné právo — udelené prakticky všetkým ľuďom — v istom zmysle odopierané. Je prekvapujúce, že je to ‚Otec, ktorému každá rodina v nebi a na zemi vďačí za svoje meno‘! (Efezanom 3:14, 15) Mnohí ľudia odmietajú používať Stvoriteľovo meno tak, ako sa objavuje v Biblii. Radšej ho nahrádzajú titulmi, napríklad „Boh“, „Pán“ či „Najvyšší“. Aké je teda Božie meno? Žalmista na túto otázku odpovedá slovami: „Ty, ktorého meno je Jehova, ty sám si Najvyšší nad celou zemou.“ — Žalm 83:18.
V prvej polovici 19. storočia, keď na Tahiti prišli misionári z Londýnskej misionárskej spoločnosti, Polynézania uctievali viacerých bohov. Každý z nich mal svoje meno. Hlavnými bohmi boli Oro a Taaroa. Aby misionári odlíšili Boha Biblie od ostatných bohov, nezdráhali sa používať Božie meno, ktoré sa do tahitčiny prepisuje ako Iehova.
Toto meno sa stalo známym a bežne sa používalo v každodenných rozhovoroch a v korešpondencii. Tahitský kráľ Pomare II., ktorý vládol začiatkom 19. storočia, ho často používal vo svojej osobnej korešpondencii. Dôkazom toho je list, ktorý je zobrazený na tejto strane. Bol napísaný v angličtine a je vystavený v Múzeu Tahiti a jeho ostrovov. Tento list svedčí o tom, že ľudia v tom čase nemali zábrany používať Božie meno. Navyše Božie osobné meno sa objavuje tisícekrát v prvom preklade Biblie do tahitčiny, ktorý bol dokončený v roku 1835.
[Obrázok na strane 32]
Kráľ Pomare II.
[Prameň ilustrácií na strane 32]
Kráľ a list: Collection du Musée de Tahiti et de ses Îles, Punaauia, Tahiti