Životný príbeh

Vytrvalosť vedie k radosti

ROZPRÁVA MÁRIO ROCHA DE SOUZA

„Je malá pravdepodobnosť, že pán Rocha prežije operáciu.“ Napriek tejto pochmúrnej lekárovej predpovedi dnes, takmer po 20 rokoch, ešte stále žijem a slúžim ako priekopník, teda vo zvýšenej miere zvestujem. Čo mi pomáhalo v týchto rokoch vytrvávať?

DETSTVO som prežil na farme pri dedine Santo Estêvão v štáte Bahia na severovýchode Brazílie. Keď som mal sedem rokov, začal som otcovi pomáhať pri práci na farme. Každý deň ma po škole poveroval nejakou úlohou. Časom ma nechával dozerať na farmu vždy, keď šiel za obchodmi do Salvadora, hlavného mesta štátu Bahia.

Vôbec sme nemali elektrickú energiu, tečúcu vodu ani vymoženosti dnešnej doby, no boli sme šťastní. Rád som si púšťal šarkany alebo som sa hrával s drevenými autíčkami, ktoré sme si s kamarátmi vyrobili. Hrával som aj na klarinete v procesiách. Spieval som v zbore v miestnom kostole a práve tam som zbadal knihu História Sagrada (Sväté dejiny), ktorá roznietila môj záujem o Bibliu.

V roku 1932, keď som mal 20 rokov, postihlo severovýchod Brazílie kruté, dlhotrvajúce sucho. Hynul nám dobytok a plodiny vysychali, a tak som sa presťahoval do Salvadora, kde som si našiel prácu ako vodič električky. Neskôr som si prenajal dom a presťahoval som k sebe celú rodinu. V roku 1944 otec zomrel, a preto starostlivosť o matku, osem sestier a troch bratov zostala na mne.

 Z vodiča električky zvestovateľ

Jednou z prvých vecí, ktoré som urobil po príchode do Salvadora, bolo to, že som si kúpil Bibliu. Niekoľko rokov som chodil do baptistickej cirkvi. Potom som sa spriatelil s Durvalom, ktorý bol tiež vodičom električky. Často sme dlho diskutovali o Biblii. Jedného dňa mi dal brožúru Kde sú mŕtvi? * Hoci som veril, že človek má nesmrteľnú dušu, bol som až taký zvedavý, že som si vyhľadal biblické texty uvedené v brožúre. Na moje prekvapenie Biblia potvrdzovala, že duša, ktorá hreší, zomrie. — Ezechiel 18:4.

Durval si všimol môj záujem, a preto požiadal Antônia Andradeho, ktorý sa naplno venoval službe Bohu, aby ma navštívil. Po tretej návšteve ma Antônio pozval, aby som s ním išiel hovoriť o biblickom učení iným. Prvé dva rozhovory viedol on a potom mi povedal: „Teraz si na rade ty.“ Zmeravel som, ale na moju radosť jedna rodina pozorne počúvala a prijala dve knihy, ktoré som im ponúkol. Dodnes pociťujem podobnú radosť, keď stretnem niekoho, kto sa zaujíma o biblickú pravdu.

Devätnásteho apríla 1943, na výročie Kristovej smrti, som bol pokrstený v Atlantickom oceáne pri meste Salvador. Keďže skúsených kresťanských mužov bolo málo, bol som vymenovaný pomáhať skupine svedkov, ktorí sa stretávali v dome brata Andradeho na jednej z úzkych ulíc spájajúcich dve časti mesta Salvador s rôznou nadmorskou výškou.

Začínam zažívať odpor

Naša kresťanská činnosť nebola za druhej svetovej vojny populárna. Niektorí úradníci nás podozrievali, že sme špióni Spojených štátov, lebo väčšina našej literatúry pochádzala stadiaľ. Preto boli bežné zatknutia a výsluchy. Keď sa nejaký svedok nevracal zo zvestovateľskej služby, dospeli sme k záveru, že bol zatknutý, a tak sme zvyčajne šli na policajnú stanicu a snažili sme sa dosiahnuť, aby ho prepustili.

V auguste 1943 docestoval do Salvadora nemecký svedok Adolf Messmer, aby nám pomohol zorganizovať náš prvý zjazd. Keď sme od úradov dostali povolenie na zjazd, oznam o verejnej prednáške „Sloboda v novom svete“ sme dali do miestnych novín a vo výkladoch a na bokoch električiek boli vyvesené plagáty s týmto oznamom. No na druhý deň zjazdu nám istý policajt oznámil, že povolenie bolo zrušené. Salvadorský arcibiskup presvedčil policajného náčelníka, aby náš zjazd ukončil. Napokon sme v apríli nasledujúceho roku dostali povolenie zorganizovať oznamovanú verejnú prednášku.

Mám pred sebou cieľ

V roku 1946 som dostal pozvánku na teokratický zjazd Radostné národy v meste São  Paulo. Kapitán jednej nákladnej lode v Salvadore dovolil našej skupine plaviť sa jeho loďou, ak by sme spali na palube. Napriek tomu, že nás zastihla búrka, počas ktorej sme všetci trpeli morskou chorobou, po štyroch dňoch na mori sme bezpečne zakotvili v Riu de Janeiro. Svedkovia z Ria nás na niekoľko dní prichýlili, aby sme si mohli odpočinúť a potom pokračovať v ceste vlakom. Keď náš vlak dorazil do São Paula, privítala nás malá skupina ľudí s transparentmi s nápisom „Vítame Jehovových svedkov“.

Krátko po návrate do Salvadora som sa rozprával s Harrym Blackom, misionárom zo Spojených štátov, o mojej túžbe stať sa priekopníkom, ako sa u Jehovových svedkov nazývajú tí, ktorí sa vo zvýšenej miere venujú zvestovateľskej službe. Harry mi pripomenul, že mám rodinné zodpovednosti, a poradil mi, aby som bol trpezlivý. Do júna 1952 boli všetci moji bratia a sestry finančne nezávislí a ja som dostal pridelenie slúžiť ako priekopník v malom zbore v meste Ilhéus vzdialenom 210 kilometrov južne od Salvadora.

Je o mňa dobre postarané

Nasledujúci rok som bol pridelený do Jequié, veľkého mesta vo vnútrozemí, kde neboli žiadni svedkovia. Prvou osobou, ktorú som navštívil, bol miestny kňaz. Povedal mi, že mesto patrí jemu, a zakázal mi tam zvestovať. Varoval farníkov pred príchodom „falošného proroka“ a po meste rozmiestnil špiónov, aby ma sledovali. Napriek tomu som v ten deň rozšíril vyše 90 kusov biblickej literatúry a zaviedol som štyri biblické štúdiá. O dva roky bola v Jequié sála Kráľovstva a 36 svedkov! Dnes je tam osem zborov a asi 700 svedkov.

Počas prvých mesiacov v Jequié som býval v malej prenajatej izbe na predmestí. Potom som sa zoznámil s Miguelom Vaz de Oliveirom, majiteľom hotela Sudoeste, jedného z najlepších hotelov v Jequié. Miguel prijal ponuku biblického štúdia a nástojil, aby som sa nasťahoval do izby v jeho hoteli. Neskôr sa aj s manželkou stali svedkami.

Ďalšia pekná spomienka na dni v Jequié sa mi spája s Luizom Cotrimom, stredoškolským učiteľom, s ktorým som študoval Bibliu. Luiz sa ponúkol, že mi pomôže zlepšiť sa v portugalčine a matematike. Keďže som mal ukončenú iba základnú školu, ochotne som jeho ponuku prijal. Hodiny, ktoré som dostával každý týždeň po biblickom štúdiu s Luizom, mi pomohli pripraviť sa na ďalšie výsady, ktoré som zakrátko dostal od Jehovovej organizácie.

Nové, náročné pridelenie

V roku 1956 som dostal list. Bolo v ňom pozvanie do našej odbočky, ktorá bola vtedy v Riu de Janeiro, aby som bol vyškolený za krajského dozorcu, ako sa nazývajú bratia, ktorí sú poverení navštevovať zbory Jehovových svedkov. Školenie, na ktorom som sa zúčastnil s ďalšími ôsmimi bratmi, trvalo iba niečo vyše mesiaca. Keď sa blížilo k záveru, bol som pridelený do štátu São Paulo. To vo mne vyvolávalo obavy. Kládol som si otázky: ‚Čo budem ja, černoch, robiť medzi všetkými tými Talianmi? Prijmú ma?‘ *

 V prvom zbore, ktorý som navštívil v oblasti Santo Amaro, ma povzbudilo, že sála Kráľovstva bola plná svedkov a záujemcov. V ten víkend išlo do služby všetkých 97 členov zboru. To ma presvedčilo, že moje obavy boli neopodstatnené. ‚Naozaj sú to moji bratia,‘ pomyslel som si. Práve srdečnosť týchto milých bratov a sestier mi dodala odvahu, aby som vytrvával v krajskej službe.

Osly, kone a mravčiare

Jednou z najťažších vecí, ktoré museli v tých dňoch cestujúci dozorcovia zvládať, boli dlhé cesty do zborov a malých skupín svedkov na vidieku. Verejná doprava bola na týchto miestach nespoľahlivá alebo vôbec neexistovala a cesty boli väčšinou len úzke a prašné.

Niektoré kraje riešili túto situáciu tak, že pre krajského dozorcu kúpili osla alebo koňa. Veľakrát som v pondelok osedlal koňa alebo osla, naložil naň batožinu a šiel na ňom až 12 hodín, kým som sa dostal do ďalšieho zboru. V meste Santa Fé do Sul mali svedkovia osla Dourada (Goldie), ktorý poznal cestu k študijným skupinám na vidieku. Dourado prichádzal k farmám, vždy zastavil pri bráne a trpezlivo čakal, kým ju otvorím. Po vykonaní návštevy sme s Douradom išli do ďalšej skupiny.

Aj nedostatok spoľahlivých komunikačných prostriedkov sťažoval krajskú službu. Napríklad aby som sa dostal k malej skupine svedkov, ktorí sa stretávali na farme v štáte Mato Grosso, musel som sa člnom preplaviť na druhú stranu rieky Araguaia a prejsť asi 25 kilometrov cez les na koni alebo na oslovi. Raz som tejto skupine napísal, že ich prídem navštíviť, no list sa zjavne stratil, lebo keď som sa dostal na druhú stranu rieky, nik ma nečakal. Bolo neskoro poobede, a tak som požiadal majiteľa malého baru, aby mi postrážil batožinu, a iba s aktovkou som sa vydal na cestu pešo.

Onedlho nadišla noc. Ako som sa potkýnal v tme, začul som zafučať mravčiara. Ľudia hovorili, že mravčiar sa dokáže postaviť na zadné nohy a mocnými prednými nohami zabiť človeka. A tak kedykoľvek niečo v kríkoch zašušťalo, opatrne som kráčal vpred a držal som pred sebou aktovku na ochranu. Po hodinách chôdze som sa dostal k malému potoku. V tme som si však nevšimol ostnatý drôt na druhom brehu. Podarilo sa mi jedným skokom potok preskočiť, ibaže som skončil na plote a dodriapal som sa!

Napokon som dorazil na farmu, kde ma vítali štekajúce psy. Vtedy sa bežne stávalo, že zlodeji v noci kradli ovce, a tak keď sa dvere otvorili, rýchlo som sa predstavil. V roztrhaných, zakrvavených šatách som určite vyzeral  poľutovaniahodne, ale bratia boli šťastní, že ma vidia.

Napriek ťažkostiam to boli radostné dni. Páčili sa mi dlhé cesty na koni i pešo, keď som na opustených cestách z času na čas mohol oddychovať v tieni stromov, počúvať spev vtákov a sledovať líšky, ktoré občas prebehli cez cestu. Ďalším zdrojom radosti bolo vedomie, že moje návštevy ľuďom naozaj pomáhajú. Mnohí mi napísali, aby mi poďakovali. Iní mi ďakovali osobne, keď sme sa stretli na zjazde. Veľmi ma tešilo, keď som videl, ako ľudia prekonávajú osobné problémy a robia duchovný pokrok.

Konečne pomocníčka

V tých rokoch krajskej služby som bol často sám a to ma naučilo spoliehať sa na Jehovu ako na ‚môj skalný útes a moju pevnosť‘. (Žalm 18:2) Okrem toho som si uvedomoval, že vďaka slobodnému stavu som mohol venovať nerozdelenú pozornosť záujmom Kráľovstva.

Ale v roku 1978 som sa zoznámil s priekopníčkou Júliou Takahašiovou. Pracovala ako zdravotná sestra v jednej veľkej nemocnici v São Paule, ale vzdala sa tejto práce, aby mohla slúžiť tam, kde bolo potrebných viac zvestovateľov Kráľovstva. Kresťanskí starší, ktorí ju poznali, pekne hovorili o jej duchovných vlastnostiach a schopnostiach v priekopníckej službe. Iste si viete predstaviť, že moje rozhodnutie oženiť sa po toľkých rokoch slobodného stavu niektorých prekvapilo. Jeden dobrý priateľ tomu nemohol uveriť a sľúbil mi, že ak sa naozaj ožením, dá mi 270-kilogramového býka. Upiekli sme ho na našej svadobnej hostine 1. júla 1978.

Vytrvávam napriek chabému zdraviu

Júlia sa ku mne v krajskej službe pripojila a osem rokov sme navštevovali zbory na juhu a juhovýchode Brazílie. Vtedy sa u mňa objavili ťažkosti so srdcom. Dvakrát sa mi vo zvestovateľskej službe stalo, že som odpadol pri rozhovore s ľuďmi pri dverách. Vzhľadom na moje obmedzenia sme prijali pridelenie ako zvláštni priekopníci v meste Birigüi v štáte São Paulo.

Vtedy sa svedkovia v Birigüi ponúkli, že ma vezmú autom k lekárovi v meste Goiânia vzdialenom asi 500 kilometrov. Keď sa môj stav stabilizoval, podstúpil som operáciu, pri ktorej mi bol implantovaný kardiostimulátor. Bolo to asi pred 20 rokmi. Napriek tomu, že som podstúpil ďalšie dve operácie srdca, stále som činný v diele robenia učeníkov. Júlia je pre mňa stále oporou a povzbudením podobne ako veľa iných kresťanských manželiek pre svojich manželov.

Hoci ma zdravotné ťažkosti v mojej činnosti obmedzujú a z času na čas skľučujú, stále môžem byť priekopníkom. Pripomínam si, že Jehova nám nikdy nesľúbil, že v tomto starom systéme budeme mať ustlaté na ružiach. Veď apoštol Pavol a ďalší verní kresťania dávnej doby museli vytrvávať. Malo by to byť v našom prípade inak? — Skutky 14:22.

Nedávno som opäť nahliadol do prvej Biblie, ktorú som dostal v 30. rokoch 20. storočia. Na predsádke bolo mojou rukou napísané číslo 350 — bol to počet zvestovateľov Kráľovstva v Brazílii, keď som v roku 1943 začal chodiť na kresťanské zhromaždenia. Zdá sa neuveriteľné, že dnes je v Brazílii vyše 600 000 svedkov. Cítim sa poctený obrovskou výsadou, že som mohol mať malý podiel na tomto vzraste. Jehova ma za vytrvalosť mimoriadne požehnal! Tak ako žalmista, i ja môžem povedať: „Jehova urobil veľkú vec tým, čo s nami urobil. Zaradovali sme sa.“ — Žalm 126:3.

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázok na strane 9]

Svedkovia oznamujú verejnú prednášku prvého zjazdu v meste Salvador v roku 1943

[Obrázok na strane 10]

Svedkovia prichádzajú do São Paula na zjazd Radostné národy v roku 1946

[Obrázky na stranách 10, 11]

V krajskej službe koncom 50. rokov 20. storočia

[Obrázok na strane 12]

S manželkou Júliou