Životný príbeh

Jehova ma bohato požehnal, splnil moju túžbu byť misionárkou

Rozpráva Sheila Winfieldová da Conceição

Keď som mala 13 rokov, prišla na návštevu z Afriky jedna misionárka. Rozprávala nám, že tam, kde slúži, ju každý víta a pozorne počúva dobré posolstvo o Božom Kráľovstve. ‚Ako by som len chcela pracovať v takom obvode!‘ pomyslela som si. Tento rozhovor zasial do môjho srdca túžbu stať sa misionárkou.

NAŠA rodina sa však začala učiť o Jehovovi už oveľa skôr. Jedného rána v roku 1939 zaklopali na naše dvere v Hemel Hempstead neďaleko Londýna dvaja pekne oblečení muži. Boli to Jehovovi svedkovia. Narodila som sa iba rok predtým, takže si tú návštevu nepamätám. Mamička im v snahe zbaviť sa ich povedala, že tieto veci by možno zaujímali otca, ale ten sa nevráti skôr ako o deviatej večer. To bolo prekvapenie, keď sa ešte v ten večer vrátili! Keď môj otec Henry Winfield zistil, ako sa stavajú k politickým a národnostným otázkam, pozval ich dnu a prijal ponuku biblického štúdia. Napredoval ku krstu veľmi rýchlo. O niekoľko rokov začala študovať aj moja mama Kathleen. Dala sa pokrstiť v roku 1946.

V roku 1948 som začala pravidelne zvestovať dobré posolstvo o Božom Kráľovstve aj ja. Pomyslela som si, že by bolo dobré mať hodinky, aby som mohla podávať presnú správu o tom, koľko času som strávila v službe. Ak sme sa my deti dobre správali, obyčajne sme dostali každú sobotu ako vreckové šesťpencu (mincu v hodnote šesť pencí). Odkladala som si tieto mince  takmer dva roky, aby som si mohla kúpiť najlacnejšie hodinky. Ale Ray, mladší z mojich dvoch bratov, vždy prosil otecka, aby mu dal dve trojpence (mince v hodnote troch pencí), a nie jednu šesťpencu. Raz tak veľmi naliehal, že chce dve mince, až to otecka nahnevalo. Ray sa rozplakal a povedal, že potrebuje dve trojpence na niečo, čo je tajomstvom medzi ním a Jehovom. Nakoniec povedal: „Jedna trojpenca je do schránky na dary a druhá pre mňa.“ Mamičke od radosti vyhŕkli slzy, otecko rýchlo rozmenil peniaze a ja som si z toho vzala poučenie, aké dôležité je finančne podporovať dielo Kráľovstva.

Približne v tom čase otecko zariadil, aby sme sa mohli presťahovať do oblasti, kde bolo potrebných viac hlásateľov Kráľovstva. V roku 1949 predal svoju farmu, pieskovňu a štrkovisko a začal slúžiť ako priekopník, ako sa medzi Jehovovými svedkami nazývajú tí, ktorí sa vo zvýšenej miere venujú zvestovateľskej službe. Dňa 24. septembra 1950 som bola na znak svojej oddanosti Jehovovi pokrstená. Odvtedy som sa počas letných prázdnin vždy prihlásila do prázdninovej priekopníckej služby (teraz pomocná priekopnícka služba) a slúžila som 100 hodín mesačne. Ale to bol iba začiatok. Zakrátko sa v mojom srdci objavila silná túžba robiť ešte viac na podporu čistého uctievania.

Túžba byť misionárkou

V roku 1951 bol otecko pridelený do mesta Bideford na severe Devonu. Krátko po našom príchode náš zbor navštívila misionárka, ktorá slúžila v Afrike, ako som to spomínala v úvode. Po tejto návšteve moja túžba stať sa misionárkou ovplyvňovala všetky moje rozhodnutia. Aj učitelia v škole vedeli o mojom cieli a zo všetkých síl sa ma od neho snažili odradiť v nádeji, že potom sa zameriam na svetskú kariéru. No v posledný deň v škole, keď som sa im šla do zborovne poďakovať a rozlúčiť sa s nimi, jeden z nich povedal: „Gratulujem! Ste jediná študentka, ktorá naozaj vie, čo chce v živote dosiahnuť. Dúfame, že svoj cieľ dosiahnete.“

Hneď ako to bolo možné, našla som si prácu na čiastočný úväzok a 1. decembra 1955 som sa stala pravidelnou priekopníčkou. Neskôr začali s priekopníckou službou aj mamička a moji bratia. A tak niekoľko rokov všetci v našej rodine slúžili celým časom.

Do Írska

Po roku som dostala pozvanie slúžiť v Írsku. Tak som sa posunula o krôčik bližšie k môjmu cieľu stať sa misionárkou. Vo februári 1957 som spolu s dvoma ďalšími mladými priekopníčkami June Napierovou a Beryl Barkerovou prišla do Corku v južnom Írsku.

Zvestovateľská služba v Írsku bola náročná. Zažívali sme silný odpor zo strany rímskokatolíckej cirkvi. Naučili sme sa, že je dobré vždy poznať únikovú cestu z obytnej budovy či zo  sídliska pre prípad, že budeme musieť náhle odísť. Obyčajne sme si skryli bicykle trochu ďalej, ale aj tak sa často stávalo, že ich niekto našiel a prerezal na nich pneumatiky alebo z nich aspoň vypustil vzduch.

Raz, keď sme s Beryl navštevovali obyvateľov jedného veľkého sídliska, skupina detí začala na nás vykrikovať nadávky a hádzať po nás kamene. Vošli sme teda do jedného obchodu, ktorý bol súčasťou obytného domu. Predávalo sa v ňom mlieko. Vonku sa začal zhromažďovať dav. Keďže Beryl mala rada mlieko, vypila dva alebo tri poháre; a pila ich veľmi pomaly, dúfajúc, že dav sa rozíde. Ale nestalo sa tak. Potom vošiel do obchodu mladý kňaz. Považoval nás za turistky a ponúkol sa, že nám ukáže okolie. Ale najprv nás vzal do inej miestnosti v dome, a kým sme ticho sedeli, dal posledné pomazanie starému mužovi. Potom sme spolu s ním vyšli z domu. Keď ľudia videli, že sa s kňazom rozprávame, rozišli sa.

Do Gileádu

V roku 1958 sa v New Yorku mal konať medzinárodný zjazd Božská vôľa. Otecko naň plánoval ísť a ja som chcela ísť tiež, ale nemala som peniaze. Potom nečakane zomrela moja stará mama a odkázala mi 100 libier. Spiatočná letenka stála 96 libier, a tak som si ju hneď kúpila.

Krátko nato nás navštívil jeden zástupca z odbočky Jehovových svedkov vo Veľkej Británii a vyzval všetkých zvláštnych priekopníkov, ktorí šli na tento zjazd, aby si podali prihlášku do Gileádu, biblickej školy Watchtower, v ktorej sa školia misionári. Nemohla som uveriť vlastným ušiam! No potom dal prihlášku všetkým okrem mňa. Nemala som dosť rokov. Poprosila som ho, aby dal prihlášku aj mne, a vysvetlila som, že som už opustila svoju domovskú krajinu a že v podstate už mám misionárske pridelenie. Keď videl moje odhodlanie, dal mi ju. Tak veľmi som sa modlila, aby som bola prijatá! Odpoveď prišla rýchlo — bola som pozvaná do školy Gileád.

Na moju veľkú radosť som spolu s ďalšími 81 priekopníkmi zo 14 krajín patrila k študentom 33. triedy školy Gileád. Päť mesiacov školenia preletelo veľmi rýchlo. Keď sa blížil záver školenia, brat Nathan H. Knorr mal k nám podnetný štvorhodinový prejav. Povzbudzoval tých, ktorí môžu zostať slobodní, aby to urobili. (1. Korinťanom 7:37, 38) Ale tým z nás, ktorí túžili jedného dňa vstúpiť do manželstva, poradil, aby si vypracovali zoznam osobných požiadaviek na vhodného manželského partnera. A potom, keď sa perspektívny partner objaví, aby sme ho preskúmali vo svetle týchto požiadaviek.

 Môj zoznam požiadaviek na manžela zahŕňal nasledujúce veci: mal by byť misionár ako ja, milovať Jehovu, vedieť o biblickej pravde viac než ja, mal by byť ochotný vzdať sa možnosti mať pred Armagedonom deti, aby sme mohli pokračovať v službe celým časom, mal by plynule hovoriť po anglicky a byť odo mňa starší. Tento zoznam mi bol veľmi užitočný, keďže som mala iba 20 rokov a čoskoro som mala dostať pridelenie do vzdialenej krajiny.

Do Brazílie

V nedeľu 2. augusta 1959 bola graduácia a na nej sme boli informovaní o našich prideleniach. Vehanouch Jazedjanová, Sarah Grecová, Ray a Inger Hatfieldovci, Sonia Springatová, Doreen Hinesová a ja sme boli pridelení do Brazílie. Boli sme nadšení. Predstavovala som si pralesy, hady, kaučukovníky a domorodých Indiánov. Ale keď sme tam prišli, čakalo ma prekvapenie. Namiesto amazonských dažďových pralesov nás čakalo slnečné a moderné Rio de Janeiro, v tom čase hlavné mesto krajiny.

Prvou náročnou úlohou, pred ktorou sme stáli, bolo naučiť sa po portugalsky. Prvý mesiac sme študovali 11 hodín denne. Po tom, čo sme zvestovali v Riu a nejaký čas sme bývali v tamojšej odbočke Jehovových svedkov, bola som poslaná do misionárskeho domova v meste Piracicaba v štáte São Paulo a neskôr do misionárskeho domova v Porto Alegre v štáte Rio Grande do Sul.

Začiatkom roka 1963 som dostala pozvanie pracovať v prekladateľskom oddelení v odbočke. Floriano Ignez da Conceição, ktorý nás učil portugalský jazyk, keď sme prišli do Brazílie, bol dozorcom tohto oddelenia. Pravdu spoznal v roku 1944, keď bolo v Brazílii iba asi 300 svedkov, a bol absolventom 22. triedy školy Gileád. Niekoľko mesiacov po mojom príchode ma brat Conceição v jeden pracovný deň poprosil, aby som po skončení práce naňho chvíľu pred obedom počkala, lebo chce so mnou hovoriť. Najprv som mala obavy. Urobila som nejakú chybu? Keď zaznel gong oznamujúci koniec práce, opýtala som sa ho, čo mi chcel povedať. Odpovedal mi otázkou: „Vydáš sa za mňa?“ Bola som ohromená. Povedala som, že potrebujem čas na rozmyslenie, a bežala som na obed.

Floriano nebol prvý brat, ktorý o mňa prejavil záujem. Ale až do tejto chvíle nikto nespĺňal moje požiadavky na vhodného manželského partnera. Tentoraz to však bolo iné. Floriano spĺňal všetky moje požiadavky! Vzali sme sa 15. mája 1965. Som presvedčená, že môj zoznam mi pomohol vyhnúť sa nesprávnemu rozhodnutiu.

Zápasíme s chorobou

Manželstvo nás obšťastňovalo aj napriek ťažkostiam, ktoré sme museli prekonávať. Jednou z nich boli Florianove zdravotné problémy, ktoré sa objavili krátko pred naším sobášom. Niekoľko rokov predtým Floriano zažil kolaps ľavého pľúcneho laloka a teraz sa začali prejavovať následky, ktoré mu spôsobovali veľa bolesti. Preto sme odišli z Bételu a boli sme ako zvláštni priekopníci pridelení do mesta Teresópolis v hornatej oblasti štátu Rio de Janeiro. Dúfali sme, že tamojšie podnebie pomôže Florianovi zotaviť sa.

Okrem toho sme v decembri 1965 dostali správu, že moja mama vážne ochorela, mala rakovinu. Pravidelne sme si písali, ale nevidela som ju sedem rokov. Mamička nám zaplatila cestu do Anglicka, aby sme ju mohli navštíviť. Bola operovaná, ale lekári jej nedokázali odstrániť nádor. Hoci bola pripútaná na lôžko a veľmi chorá, stále túžila zvestovať. V spálni mala písací stroj, a tak mohla diktovať listy. Stručne tiež vydávala svedectvo svojim návštevníkom. Zomrela 27. novembra 1966. V tom mesiaci podala správu, že strávila zvestovaním desať hodín! Otecko verne pokračoval v priekopníckej službe až do svojej smrti v roku 1979.

 Po mamičkinej smrti sme sa s Florianom vrátili do Brazílie, kde odvtedy slúžime v štáte Rio de Janeiro. Najprv sme boli poverení vykonávať krajskú službu v hlavnom meste tohto štátu, ale táto radosť netrvala dlho, lebo Floriano znovu vážne ochorel. Potom sme sa vrátili do Teresópolisu ako zvláštni priekopníci.

V roku 1974, po rokoch bolestivých terapií, lekári nakoniec Florianovi odstránili ľavú časť pľúc. V tom čase nebol schopný slúžiť ako predsedajúci dozorca ani ako zvláštny priekopník, ale mohol viesť biblické štúdiá počas návštevných hodín v nemocnici. Jedno také štúdium viedol s Bobom, ktorý pochádzal zo Spojených štátov a bol už na dôchodku. Bob prijal pravdu a neskôr sa dal pokrstiť. Floriano sa postupne uzdravil a odvtedy slúži ako pravidelný priekopník.

Jehova žehná moju službu

Už celé roky slúžim ako zvláštna priekopníčka a Jehova žehná moju službu. V Teresópolise som mala nádhernú výsadu pomôcť vyše 60 ľuďom, aby oddali svoj život Jehovovi. Medzi nimi bola aj Jupira, ktorú som naučila aj čítať. Neskôr som študovala s jej ôsmimi dospelými deťmi. Dnes Jupira a viac ako 20 členov jej rodiny aktívne slúžia Jehovovi. Jeden z nich je starším zboru, traja sú služobnými pomocníkmi a dvaja sa ujali priekopníckej služby.

Naučila som sa udržať si pozitívny pohľad na to, kto môže spoznať pravdu. Viedla som biblické štúdium s mladou ženou, ktorá sa volala Alzemira. Raz sa mi počas štúdia začal jej manžel Antônio vyhrážať, že ak okamžite neodídem z ich domu, pustí na mňa dva obrovské psy. Potom som bola asi sedem rokov s Alzemirou v kontakte len veľmi nepravidelne, kým sa mi nepodarilo získať Antôniovo dovolenie znova s ňou študovať. No povedal mi, že jemu o Biblii nesmiem hovoriť. Jedného daždivého dňa som však Antônia pozvala, aby sa k nám v štúdiu pripojil. Vtedy som zistila, že jeho problém bol v tom, že bol negramotný. Začal s ním študovať Floriano, ako aj ďalší a naučili ho čítať. Dnes sú Alzemira i Antônio pokrstení. Antônio je veľkou pomocou pre zbor a mnohým mladým pomáha v službe.

To je len niekoľko skúseností, ktoré sme mali počas viac ako 20 rokov, keď sme slúžili v Teresópolise. Začiatkom roku 1988 sme dostali nové pridelenie — mesto Niterói, kde sme slúžili nasledujúcich päť rokov. Potom sme sa presťahovali do Santo Aleixa a neskôr sme boli poslaní do zboru Japuíba v srdci štátu Rio de Janeiro a mali sme výsadu založiť zbor Ribeira.

Jednoduchý, ale odmeňujúci život

V priebehu rokov sme s Florianom mali výsadu pomôcť viac ako 300 ľuďom dospieť k oddanosti Jehovovi. V súčasnosti niektorí z nich slúžia v odbočke a niektorí sú priekopníkmi, staršími či služobnými pomocníkmi. Som Bohu nesmierne vďačná, že nás prostredníctvom svojho svätého ducha použil, aby sme pomohli toľkým ľuďom! — Marek 10:29, 30.

Je pravda, že Floriano musel zápasiť s vážnymi zdravotnými ťažkosťami. Napriek svojmu zdravotnému stavu je stále pevný, radostný a naďalej plne dôveruje v Jehovu. Často hovorí: „Šťastie dnes nevyplýva z toho, že človek má bezproblémový život. Pramení z toho, že nám Jehova pomáha vyrovnávať sa s našimi problémami.“ — Žalm 34:19.

V roku 2003 mi našli na ľavom oku zhubný nádor. Podstúpila som operáciu a teraz mám umelé oko, ktoré si musím viackrát za deň čistiť. Napriek tomu mi Jehova dáva silu, vďaka ktorej mu môžem ďalej slúžiť ako zvláštna priekopníčka.

Čo sa týka hmotných vecí, vediem jednoduchý život. Ale Jehova ma žehná v mojom pridelení, a preto v duchovnom ohľade som bohatá. Vyjadrenie misionárky o zvestovateľskej službe v Afrike je výstižným opisom aj nášho pridelenia v Brazílii. Áno, Jehova ma bohato požehnal, splnil moju túžbu byť misionárkou!

[Obrázok na strane 9]

S rodinou v roku 1953

[Obrázok na strane 9]

Vo zvestovateľskej službe v Írsku, 1957

[Obrázok na strane 10]

S ďalšími misionárkami v Brazílii, 1959. Zľava doprava: ja, Inger Hatfieldová, Doreen Hinesová a Sonia Springatová

[Obrázok na strane 10]

S manželom