Rozhodnutia, ktoré vedú k šťastiu

„KEBY som to len bol urobil inak!“ Koľkokrát ste si to už povedali? Všetci chceme robiť rozhodnutia, ktoré nebudeme ľutovať, zvlášť ak tieto rozhodnutia ovplyvnia to, akým smerom sa bude uberať náš život. Ako teda môžeme robiť rozhodnutia, ktoré povedú k šťastiu?

Prvá vec je, že potrebujeme mať normy, ktoré sú naozaj spoľahlivé. Existujú také normy? Mnohí ľudia si myslia, že nie. Podľa jedného prieskumu v Spojených štátoch je 75 percent študentov vysokých škôl presvedčených, že neexistuje nič také ako norma toho, čo je správne a nesprávne, a že chápanie toho, čo je dobré a čo zlé, sa líši v závislosti „od individuálnych hodnôt a rôznorodosti kultúr“.

Ale je naozaj rozumné myslieť si, že morálne normy sú len vecou osobného alebo všeobecne rozšíreného názoru? Nie. Ak by ľudia mohli robiť čokoľvek, čo by si priali, výsledkom by bol chaos. Kto by chcel žiť vo svete, kde by neboli žiadne zákony, súdy ani polícia? Okrem toho, osobný názor nie je vždy spoľahlivým vodidlom. Niekedy sa môžeme rozhodnúť urobiť niečo, o čom sme presvedčení, že je správne, ale neskôr zistíme, že to bol omyl. V skutočnosti celé dejiny ľudstva dosvedčujú pravdivosť tejto biblickej zásady: „Kráčajúcemu mužovi ani nepatrí, aby riadil svoj krok.“ ​(Jeremiáš 10:23) Kde teda môžeme hľadať vedenie, keď sa rozhodujeme v dôležitých otázkach týkajúcich sa života?

Mladý vládca spomenutý v predošlom článku múdro išiel za Ježišom. Ako sme videli, Ježiš v odpovedi na jeho otázku obrátil pozornosť na Boží Zákon. Ježiš uznal, že Jehova  Boh je najvyšším Zdrojom poznania a múdrosti a že on vie, čo je pre jeho tvorov najlepšie. Preto Ježiš povedal: „Čo učím, nie je moje, ale patrí tomu, kto ma poslal.“ ​(Ján 7:16) Áno, Božie Slovo je spoľahlivým zdrojom rád, ktoré nám pomôžu robiť v živote múdre rozhodnutia. Pouvažujme o niekoľkých zásadách z Božieho Slova, ktoré pokiaľ ich uplatníme, prispejú k nášmu šťastiu.

Zlaté pravidlo

Ježiš vo svojej slávnej Kázni na vrchu hovoril o jednej základnej zásade, ktorá nám môže pomôcť robiť múdre rozhodnutia, pokiaľ ide o naše vzťahy s inými. Povedal: „Všetko, čo chcete, aby vám ľudia robili, musíte takisto robiť im.“ ​(Matúš 7:12) Táto zásada správania sa niekedy označuje ako Zlaté pravidlo.

Niektorí ľudia používajú podobné vyjadrenie, ale v akejsi pasívnej verzii: „Nerob iným to, čo nechceš, aby robili oni tebe.“ Aby sme videli rozdiel medzi Zlatým pravidlom a jeho pasívnou verziou, pouvažujme o Ježišovom podobenstve o milosrdnom Samaritánovi. Istého Žida zbili lupiči a nechali ho polomŕtveho pri ceste. Videl ho kňaz i Lévita, ale obaja ho obišli. Keďže neurobili tomuto mužovi nič, čím by jeho biednu situáciu zhoršili, dalo by sa povedať, že konali v súlade s pasívnou verziou Zlatého pravidla. No Samaritán, ktorý išiel okolo, konal inak — zastavil sa pri ňom, aby mu pomohol. Obviazal mu rany a vzal ho do najbližšieho hostinca. Samaritán pre tohto muža urobil to, čo by si prial, aby za daných okolností urobil niekto pre neho. Uplatnil Zlaté pravidlo — a urobil správne rozhodnutie. — Lukáš 10:30–37.

Existuje veľa spôsobov, ako môžeme uplatniť toto pravidlo správania a tešiť sa z dobrých výsledkov, ktoré to prináša. Predstavte si napríklad, že do vášho susedstva sa prisťahuje nejaká nová rodina. Čo keby ste sa ujali iniciatívy, šli ich privítať a zoznámili sa s nimi? Možno by ste im mohli pomôcť spoznať okolie, ako aj zodpovedať ich otázky či pomôcť im s inými potrebnými vecami. Keď sa ujmete iniciatívy a prejavíte láskavý záujem, prispejete k dobrým vzťahom so svojimi novými susedmi. Budete tiež pociťovať uspokojenie z vedomia, že ste urobili to, čo sa páči Bohu. Či nie je také rozhodnutie múdre?

Rozhodnutia založené na láske k druhým

Okrem Zlatého pravidla Ježiš dal aj iné vodidlo, ktoré vám pomôže robiť múdre rozhodnutia. Keď dostal otázku, ktoré prikázanie v mojžišovskom Zákone je najväčšie, odpovedal: „‚Budeš milovať Jehovu, svojho Boha, celým svojím srdcom a celou svojou dušou a celou svojou mysľou.‘ Toto je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé, jemu podobné, je toto: ‚Budeš milovať svojho blížneho ako sám seba.‘ Od týchto dvoch prikázaní závisí celý Zákon a Proroci.“ — Matúš 22:36–40.

Večer pred svojou smrťou dal Ježiš svojim učeníkom „nové prikázanie“, aby milovali jeden druhého. (Ján 13:34) Prečo toto prikázanie opísal ako nové? Vari už predtým nevysvetlil, že milovať blížneho je jedno z dvoch prikázaní, od ktorých závisí celý Zákon? Pod mojžišovským Zákonom dostali Izraeliti príkaz: „Budeš milovať svojho blížneho ako samého seba.“ ​(3. Mojžišova 19:18) No teraz Ježiš svojim učeníkom prikazoval, aby robili viac ako to. V ten istý večer im povedal, že dá za nich svoj život. Potom povedal: „To je moje prikázanie, aby ste sa navzájom milovali, ako som ja miloval vás. Nikto nemá väčšiu lásku, ako keď sa vzdá svojej duše za svojich priateľov.“ ​(Ján 15:12, 13) Áno, toto prikázanie bolo nové v tom zmysle, že vyžadovalo, aby človek kládol záujmy iných pred vlastné.

Je veľa spôsobov, ako môžeme dať najavo nesebeckú lásku a nestarať sa iba o vlastné záujmy. Predstavte si napríklad, že bývate v byte a chcete počúvať hudbu. Najradšej by ste si ju  pustili tak nahlas, aby vás to vzpružilo, ale to by rušilo suseda. Budete ochotní uprieť si niečo zo svojho potešenia, aby sused mohol mať pokoj? Inými slovami, budete ochotný uprednostniť jeho dobro pred svojím vlastným?

Pouvažujme teraz o inej situácii. Jedného chladného zimného dňa, keď snežilo, istého staršieho muža žijúceho v Kanade navštívili dvaja Jehovovi svedkovia. Počas rozhovoru sa muž zmienil o tom, že pre svoje zdravotné ťažkosti so srdcom si nemohol spred domu odhádzať sneh. Zhruba o hodinu tento muž začul zvuk lopaty. Tí dvaja svedkovia sa vrátili, aby mu vyčistili od snehu chodník a schody vedúce k vchodu jeho domu. „Dnes som zažil pravú kresťanskú lásku v praxi,“ napísal v liste do kanadskej odbočky Jehovových svedkov. „Naozaj ma to povzbudilo a zmenilo to môj celkovo skôr pesimistický pohľad na dnešný svet. A ešte viac to posilnilo moju už aj tak veľkú úctu k Vášmu úsiliu, ktoré vynakladáte v celosvetovom meradle.“ Áno, rozhodnutie poskytnúť pomoc, nech by sa zdala akokoľvek bezvýznamná, môže pozitívne ovplyvniť iných. A aké šťastie prinášajú také obetavé rozhodnutia!

Rozhodnutia založené na láske k Bohu

Ďalším faktorom, ktorý musíme brať do úvahy pri rozhodovaní, je to, čo opísal Ježiš ako najväčšie prikázanie — že máme milovať Boha. Ježišove slová boli adresované Židom, ktorí ako národ už boli Jehovovi oddaní. Napriek tomu jednotliví Izraeliti si museli sami zvoliť, či budú svojmu Bohu slúžiť z lásky celou dušou a celým srdcom. — 5. Mojžišova 30:15, 16.

Podobne aj vaše rozhodnutia odhaľujú, aký je váš vzťah k Bohu. Napríklad keď stále viac spoznávate a ceníte si praktickú hodnotu Biblie, stavia vás to pred isté rozhodnutie. Budete ochotný venovať sa systematickému štúdiu Biblie s cieľom stať sa nasledovníkom Ježiša? Ak áno, je isté, že vám to prinesie šťastie, lebo Ježiš povedal: „Šťastní sú tí, ktorí si uvedomujú svoje duchovné potreby.“ — Matúš 5:3.

Nevieme, či mladý vládca svoje rozhodnutie oľutoval. Vieme však, aké pocity mal apoštol Peter po mnohých rokoch nasledovania Ježiša Krista. Na sklonku svojho života, približne v roku 64 n. l., nabádal spoluveriacich: „Usilujte sa, aby vás [Boh] nakoniec našiel nepoškvrnených a bezchybných a v pokoji.“ ​(2. Petra 1:14; 3:14) Je zjavné, že Peter neľutoval rozhodnutie, ktoré urobil viac ako 30 rokov predtým, a povzbudzoval aj ďalších, aby sa držali svojho rozhodnutia.

Konať v súlade s Petrovou radou znamená rozhodnúť sa prijať zodpovednosť, ktorá vyplýva z toho, že človek je Ježišovým učeníkom, a dodržiavať Božie prikázania. (Lukáš 9:23; 1. Jána 5:3) To sa môže zdať náročné; máme však Ježišov uisťujúci sľub: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa lopotíte a ste preťažení,  a ja vás občerstvím. Vezmite na seba moje jarmo a staňte sa mojimi učeníkmi, lebo ja som miernej povahy a pokorného srdca, a nájdete občerstvenie pre svoje duše. Lebo moje jarmo je jemné a môj náklad je ľahký.“ — Matúš 11:28–30.

Zamyslite sa nad skúsenosťou Arthura. Keď mal desať rokov, začal sa učiť hrať na husliach a mal pred sebou vyhliadku stať sa profesionálnym hudobníkom. Ako 14-ročný bol už uznávaným koncertným huslistom. Napriek tomu nebol šťastný. Jeho otec si vždy kládol otázky týkajúce sa zmyslu života a pozýval k nim domov rôznych učiteľov náboženstva; no ich odpovede ho nikdy neuspokojili. V rodine sa rozprávali o tom, či Boh naozaj existuje a prečo pripúšťa zlo. Potom sa Arthurov otec stretol s Jehovovými svedkami. Rozhovor s nimi hlboko zapôsobil na jeho srdce, čo viedlo k tomu, že celá rodina začala študovať Bibliu.

Časom Arthur vďaka Písmam začal rozumieť, prečo Boh pripúšťa utrpenie, a jasne tiež pochopil, aký je zmysel života. Spolu s troma ďalšími členmi svojej rodiny Arthur urobil isté rozhodnutie, ktoré neľutuje. Oddal svoj život Jehovovi. „Som taký šťastný, že ma Jehova požehnal poznaním pravdy a že mi pomohol oslobodiť sa z rivality, ktorá je taká bežná medzi profesionálnymi hudobníkmi. Ľudia urobia pre úspech čokoľvek.“

Arthur aj teraz rád hrá na husliach pre potešenie svojich priateľov, ale jeho život sa netočí okolo hudby. Stredobodom jeho života je služba Bohu. Teraz slúži v jednej z odbočiek Jehovových svedkov. Podobne ako Arthur a milióny ďalších, aj vy môžete na rozdiel od bohatého mladého vládcu urobiť rozhodnutie, ktoré vám prinesie to najväčšie šťastie — rozhodnutie prijať Ježišovo pozvanie stať sa jeho nasledovníkom.

[Obrázok na strane 6]

Vaše rozhodnutie pomôcť môže pozitívne ovplyvniť život iných ľudí

[Obrázok na strane 7]

Budete študovať Bibliu a stanete sa nasledovníkom Ježiša?