Poučme sa zo ‚základu pravdy v Zákone‘
„Máš základ poznania a pravdy v Zákone.“ (RIM. 2:20)
1. Prečo je pre nás dôležité pochopiť význam mojžišovského Zákona?
KEBY sme nemali inšpirované spisy apoštola Pavla, ťažko by sme rozumeli, aké dôležité sú mnohé stránky mojžišovského Zákona. Napríklad v liste Hebrejom Pavol objasnil, ako mohol Ježiš v úlohe ‚verného veľkňaza‘ raz a navždy priniesť „obeť na zmierenie“, čím umožnil, aby tí, ktorí v ňu prejavujú vieru, získali „večné oslobodenie“. (Hebr. 2:17; 9:11, 12) Pavol vysvetlil, že svätostánok bol iba „tieň nebeských vecí“ a že Ježiš sa stal Sprostredkovateľom „lepšej zmluvy“, než bola tá, ktorej sprostredkovateľom bol Mojžiš. (Hebr. 7:22; 8:1–5) Takéto vysvetlenia Zákona boli pre kresťanov v Pavlových dňoch neoceniteľné a rovnako neoceniteľné sú aj pre nás. Pomáhajú nám ešte lepšie pochopiť, aké cenné sú opatrenia, ktoré Boh urobil v náš prospech.
2. V čom boli židovskí kresťania oproti Nežidom vo výhode?
2 Keď Pavol písal kresťanom v Ríme, časť listu adresoval členom zboru, ktorí mali židovský pôvod a boli poučovaní z mojžišovského Zákona. Pavol uznal, že sú vo výhode, lebo dobre poznajú Boží Zákon, a preto majú „základ poznania a pravdy“ o Jehovovi a jeho spravodlivých zásadách. Keď židovskí kresťania chápali tento ‚základ pravdy‘, ktorý dal Jehova svojmu ľudu, a zo srdca si ho vážili, mohli tak ako verní Židia pred nimi viesť a vyučovať ľudí, ktorí nepoznali Zákon, a prinášať im duchovné osvietenie. (Prečítajte Rimanom 2:17–20.)
PREDOBRAZ JEŽIŠOVEJ OBETE
3. Aký úžitok máme z rozboru židovských obetí predkladaných v staroveku?
3 Základ pravdy nachádzajúci sa v Zákone, o ktorom hovoril Pavol, je stále dôležitý, ak máme pochopiť Jehovove predsavzatia. Zásady, na ktorých stál mojžišovský Zákon, nestratili na dôležitosti ani na hodnote. Pamätajme na to, keď budeme rozoberať jednu stránku tohto Zákona — ako rôzne obete a obetné dary viedli pokorných Židov ku Kristovi a pomáhali im rozumieť, čo od nich Boh vyžaduje. A keďže Jehova nikdy nemení základné požiadavky na svojich služobníkov, dozvieme sa tiež, že jeho zákony o obetiach a obetných daroch dané Izraelitom nám môžu pomôcť preskúmať kvalitu našej svätej služby. (Mal. 3:6)
4., 5. a) Čo pripomínal mojžišovský Zákon Božiemu ľudu? b) Na čo poukazoval Boží zákon o obetiach?
4 Starovekí Židia ťažko mohli prehliadnuť, že mojžišovský Zákon na mnohých miestach zdôrazňuje ich hriešnosť. Napríklad každý, kto sa dotkol mŕtveho človeka, sa musel očistiť. K tomu bolo potrebné zabiť a spáliť zdravú červenú kravu. Popol z nej sa pridal do vody, a tak vznikla ‚voda na očisťovanie‘. Takou vodou bol človek na tretí a siedmy deň od svojho znečistenia poprskaný, aby bol očistený. (4. Mojž. 19:1–13) Izraelitom bolo tiež pripomínané, že plodením detí sa prenáša nedokonalosť a hriech. Preto žena, ktorá porodila, musela dodržať obdobie nečistoty, po ktorom mala priniesť obeť, aby sa pre ňu dosiahlo zmierenie. (3. Mojž. 12:1–8)
5 Zvieracie obete na zmytie hriechov sa vyžadovali v mnohých ďalších situáciách v každodennom živote Izraelitov. Či už si to Jehovov ctiteľ uvedomoval, alebo nie, tieto obete i tie, ktoré boli obetované neskôr v Jehovovom chráme, boli „tieňom“, čiže predobrazom Ježišovej dokonalej obete. (Hebr. 10:1–10)
PRINÁŠAŤ OBETE SO SPRÁVNYM POSTOJOM
6., 7. a) Akými kritériami sa mali Izraeliti riadiť pri výbere obetných darov a čo to predobrazovalo? b) Aké otázky by sme si mohli položiť?
6 Základné kritérium pre každé zviera, ktoré malo byť obetované Jehovovi, bolo, že zviera malo byť v každom ohľade zdravé — nie slepé, zranené, zmrzačené ani choré. (3. Mojž. 22:20–22) Keď Izraeliti predkladali Jehovovi ovocie alebo zrno, malo to byť „prvé ovocie“, ‚to najlepšie‘ z ich úrody. (4. Mojž. 18:12, 29) Podradné obete boli pre Jehovu neprijateľné. Táto dôležitá požiadavka týkajúca sa zvieracích obetí predobrazovala to, že Ježišova obeť bude nepoškvrnená a bezchybná a že Jehova obetuje to najlepšie, čo má, a čo mu je najdrahšie, aby vykúpil ľudstvo. (1. Petra 1:18, 19)
7 Ak bol človek prinášajúci obeť naozaj vďačný Jehovovi za všetku jeho dobrotu, určite s radosťou vybral to najlepšie, čo mal. V závislosti od svojej situácie sa mohol sám rozhodnúť, čo obetuje. Vedel však, že Boh nebude spokojný s obeťou, ktorá bude mať Malachiáša 1:6–8, 13.) To by nás malo priviesť k zamysleniu nad našou službou Bohu. Každý by si mohol položiť otázky: ‚S akým postojom slúžim Jehovovi? Nemal by som preskúmať kvalitu svojej služby a pohnútky, ktoré ma k nej vedú?‘
nejakú chybu, lebo by to ukazovalo, že obeť považuje iba za formalitu, dokonca za bremeno. (Prečítajte8., 9. Čo sa môžeme naučiť z toho, s akým postojom Izraeliti prinášali obete?
8 Ak Izraelita priniesol obeť Jehovovi dobrovoľne ako prejav vďačnosti alebo ako žiadosť o schválenie v prípade zápalnej obete, potom preňho pravdepodobne nebolo ťažké správne vybrať zviera. Bol šťastný, že môže dať Jehovovi to najlepšie. Dnes kresťania neobetujú doslovné obete stanovené mojžišovským Zákonom, no prinášajú obete v tom zmysle, že využívajú svoj čas, energiu a prostriedky v službe Jehovovi. Apoštol Pavol hovoril, že k obetiam, ktoré sa páčia Bohu, patrí ‚verejne sa hlásiť‘ ku kresťanskej nádeji a „konať dobro a deliť sa o veci s inými“. (Hebr. 13:15, 16) Postoj, s akým sa Jehovov ľud zapája do týchto činností, odhaľuje, nakoľko je vďačný za všetko, čo mu Boh dáva. Teda medzi postojom a pohnútkami tých, ktorí vykonávajú kresťanskú službu dnes, a tých, ktorí predkladali dobrovoľné obete v staroveku, je podobnosť.
9 Čo však možno povedať o situácii, keď mojžišovský Zákon vyžadoval obeť za hriech alebo za vinu od niekoho, kto sa dopustil priestupku? Myslíš si, že keď boli tieto obete povinné, ovplyvnilo to nejako postoj človeka, ktorý ich predkladal, a jeho ochotu priniesť ich? Mohol ich prinášať dokonca s nevôľou? (3. Mojž. 4:27, 28) To sa nestalo, ak mu úprimne záležalo na tom, aby si udržal dobrý vzťah k Jehovovi.
10. Aké „obete“ možno bude musieť kresťan priniesť, aby napravil narušené vzťahy?
10 V podobnej situácii sa môžeš ocitnúť aj ty. Možno si uvedomíš, že si neúmyselne urazil brata nerozvážnou či nepremyslenou rečou. Alebo ti svedomie hovorí, že si urobil niečo nesprávne. Každý, kto berie službu Jehovovi vážne, urobí všetko, čo je v jeho silách, aby chybu napravil. To môže znamenať, že sa úprimne ospravedlní tomu, koho urazil, alebo keď ide o závažné previnenie, vyhľadá duchovnú pomoc láskavých kresťanských dozorcov. (Mat. 5:23, 24; Jak. 5:14, 15) Teda niečo nás to stojí, ak máme odčiniť hriech, ktorého sme sa dopustili voči blížnemu alebo priamo voči Jehovovi. Ale keď prinášame takéto „obete“, naprávame svoj vzťah k Jehovovi i k bratovi a získavame čisté svedomie. A to nás zas uisťuje o tom, že najlepšie je robiť veci Jehovovým spôsobom.
11., 12. a) Čím sa vyznačovali obete spoločenstva? b) V čom sú obete spoločenstva významné pre pravé uctievanie dnes?
11 Určité obete stanovené mojžišovským Zákonom boli obeťami spoločenstva a znamenali pokoj s Jehovom. Človek, ktorý ich predkladal, mal so svojou rodinou jesť mäso z obetovaného zvieraťa, možno v jednej z chrámových jedální. Časť mäsa dostal kňaz, ktorý obeť predkladal, a časť dostali ďalší kňazi slúžiaci v chráme. (3. Mojž. 3:1; 7:31–33) Túto obeť priniesol Jehovov ctiteľ výlučne preto, aby sa mohol tešiť z dobrého vzťahu k Bohu. Bolo to, akoby on, jeho rodina, kňazi a sám Jehova spolu jedli v radostnej a pokojnej atmosfére.
12 Mohol mať človek nejakú väčšiu výsadu než v obraznom zmysle pozvať Jehovu k stolu a zažiť, ako Jehova toto pozvanie prijal? Prirodzene, hostiteľ by takému váženému hosťovi ponúkol to najlepšie, čo má. Obete spoločenstva, ktoré boli súčasťou základu pravdy v Zákone, poukazovali na skutočnosť, že prostredníctvom Ježišovej väčšej obete môžu všetci ľudia, ktorí si to želajú, získať dôverný, pokojný vzťah k svojmu Stvoriteľovi. Dnes sa môžeme tešiť z Jehovovho priateľstva a z jeho spoločnosti, keď dobrovoľne obetujeme svoje prostriedky a energiu, aby sme mu slúžili.
VÝSTRAHA TÝKAJÚCA SA OBETÍ
13., 14. Prečo bola obeť, ktorú mal kráľ Saul v úmysle obetovať, pre Jehovu neprijateľná?
13 Pochopiteľne, ak mal Jehova prijať obete predpísané v mojžišovskom Zákone, museli byť predložené so správnym postojom a so správnym stavom srdca. V Biblii sú však zaznamenané varovné príklady, z ktorých vidno, aké obete Boh neprijíma. Prečo Boh niektoré obete zavrhol? Pozrime sa na dve situácie.
14 Prorok Samuel povedal kráľovi Saulovi, že nastal Jehovov čas vykonať rozsudok nad Amalekitmi. Saul mal vyhladiť tento nepriateľský národ aj s jeho hospodárskymi zvieratami. Po víťazstve však dovolil, aby vojaci zachovali nažive amaleckého kráľa Agaga. Ušetril aj najlepšie kusy spomedzi zvierat s tým, že by sa dali obetovať Jehovovi. (1. Sam. 15:2, 3, 21) Ako na to Jehova zareagoval? Za neposlušnosť Saula zavrhol. (Prečítajte 1. Samuelovu 15:22, 23.) Čo sa z toho učíme? To, že Boh našu obeť prijme len vtedy, keď poslúchame jeho príkazy.
15. Čo Izraeliti v Izaiášových dňoch ukázali tým, že prinášali obete a zároveň konali nesprávne?
15 Podobný príklad nachádzame v knihe Izaiáš. Izraeliti v Izaiášových dňoch prinášali Jehovovi obete len z povinnosti. Ich konanie však bolo zlé, a preto ich obete neplnili svoj účel. „Čo mi prospeje množstvo vašich obetí?“ opýtal sa Jehova. „Už mám dosť úplných zápalných obetí baranov a tuku vykŕmených zvierat; a nenašiel som nijaké potešenie v krvi mladých býkov a baránkov a capov... Prestaňte prinášať ďalšie nehodnotné obilné obete. Kadidlo — to je mi niečím odporným.“ V čom bol problém? Boh im povedal: „Hoci predkladáte mnoho modlitieb, nepočúvam ich; vaše ruky, tie sa naplnili mnohým krviprelievaním. Umyte sa; očistite sa; odstráňte od mojich očí zlo svojho počínania; prestaňte konať zlé.“ (16. Čo rozhoduje o tom, či je obeť Bohu prijateľná?
16 Jehova nenachádzal potešenie v obetiach, ktoré prinášali nekajúcni hriešnici. No modlitby a obetné dary tých, ktorí sa úprimne snažili žiť v súlade s jeho prikázaniami, mu boli prijateľné. Títo jednotlivci sa zo základu pravdy v Zákone dozvedeli, že sú hriešni a potrebujú odpustenie. (Gal. 3:19) Keď si to uvedomili, pôsobilo to na ich srdce tak, že ich to viedlo k pokániu. Podobne aj my musíme uznať, že potrebujeme Kristovu obeť, lebo jedine prostredníctvom nej môžu byť zmyté naše hriechy. Ak chápeme dôležitosť Kristovej obete a ceníme si ju, potom Jehova nájde potešenie vo všetkom, čo pre neho ako oddaní služobníci robíme. (Prečítajte Žalm 51:17, 19.)
PREJAVUJ VIERU V JEŽIŠOVU OBEŤ!
17. – 19. a) Ako môžeme dať Jehovovi najavo vďačnosť za Ježišovu výkupnú obeť? b) Čo sa bude rozoberať v ďalšom článku?
17 Naša výhoda oproti tým, ktorí žili v predkresťanských časoch, je tá, že sa nemusíme uspokojiť len s „tieňom“ Božích predsavzatí. (Hebr. 10:1) Zákony o obetiach podnecovali Židov pestovať si taký postoj, aby mohli nadobudnúť dobrý vzťah k Bohu. Mali k nemu cítiť úprimnú vďačnosť, túžbu dávať mu to najlepšie a mali uznávať, že potrebujú byť vykúpení. Vďaka vysvetleniam v Kresťanských gréckych Písmach môžeme rozumieť, že prostredníctvom výkupného Jehova natrvalo odstráni účinky hriechu a už dnes nám umožňuje, aby sme mali pred ním čisté svedomie. Ježišova výkupná obeť je výnimočný dar! (Gal. 3:13; Hebr. 9:9, 14)
18 Ak máme mať z výkupnej obete úžitok, je, samozrejme, potrebné niečo viac, ako len rozumieť jej významu. „Zákon sa... stal naším vychovávateľom vedúcim ku Kristovi, aby sme boli vyhlásení za spravodlivých na základe viery,“ napísal apoštol Pavol. (Gal. 3:24) A taká viera nemôže existovať bez skutkov. (Jak. 2:26) Preto Pavol povzbudzoval raných kresťanov, ktorí mali vďaka mojžišovskému Zákonu základ poznania, aby preniesli toto poznanie do praxe. Tým, že to urobili, uviedli svoje správanie do súladu s Božími zásadami, ktoré učili druhých. (Prečítajte Rimanom 2:21–23.)
19 Hoci od kresťanov sa dnes nevyžaduje, aby dodržiavali mojžišovský Zákon, aj oni musia predkladať obete, ktoré sú Jehovovi prijateľné. O tom, ako to môžeme robiť, sa bude hovoriť v nasledujúcom článku.
[Študijné otázky]
[Zvýraznený text na strane 17]
Jehova nikdy nemení základné požiadavky na svojich služobníkov
[Obrázok na strane 18]
Ktoré zviera by si obetoval Jehovovi ty?
[Obrázok na strane 19]
Jehova schvaľuje tých, ktorí mu predkladajú prijateľné obete