NARODILI sme sa do roľníckej rodiny s desiatimi deťmi a žili sme v Severnej Pohjanmae vo Fínsku. Naše detstvo poznačila druhá svetová vojna. Hrôzy vojny na nás ťažko doliehali, hoci front bol od nás vzdialený stovky kilometrov. Keď boli bombardované neďaleké mestá Oulu a Kalajoki, videli sme na nočnej oblohe červenú žiaru. Rodičia nám prikázali utekať do úkrytu, hneď ako uvidíme prelietať vojenské lietadlá. Preto nás veľmi potešilo, keď nám najstarší brat Tauno rozprával o pozemskom raji, v ktorom nebude nespravodlivosť.

Tauno spoznal biblickú pravdu z literatúry Bádateľov Biblie ako 14-ročný. Keď vypukla druhá svetová vojna, odmietol narukovať, pretože mu to nedovolilo biblicky školené svedomie, a bol za to uväznený. Vo väzení zažíval brutálne zaobchádzanie. No to len posilnilo jeho odhodlanie slúžiť Jehovovi a po prepustení na slobodu bol v službe ešte horlivejší. Jeho znamenitý príklad nás povzbudil, aby sme začali chodiť na zhromaždenia svedkov, ktoré sa konali v susednej dedine. Začali sme navštevovať aj zjazdy, hoci našetriť si dosť peňazí na cestu vôbec nebolo ľahké. Šili sme šaty pre susedov, pestovali sme cibuľu a zbierali čučoriedky a brusnice. Na hospodárstve sme mali veľa práce a zvyčajne sme nemohli ísť na zjazd všetci, a tak sme sa striedali.

Pravdy o Jehovovi a jeho predsavzatiach, ktoré sme spoznávali, prehlbovali našu lásku k nemu, a preto sme sa rozhodli oddať mu svoj život. V roku 1947 sme obidve symbolizovali oddanosť krstom vo vode (Annikki vo veku 15 a Aili vo veku 17 rokov). V tom istom roku sa dala pokrstiť aj naša sestra Saimi. Študovali sme tiež s našou sestrou Linneou, ktorá bola v tom čase už vydatá. Aj ona a jej rodina sa stali Jehovovými svedkami. Po krste bolo naším cieľom z času na čas slúžiť v prázdninovej (pomocnej) priekopníckej službe.

V roku 1955 sme sa presťahovali do severnejšie položeného mesta Kemi. Aj keď sme pracovali na plný úväzok, stále sme túžili po priekopníckej službe. Mali sme však obavy, či to finančne zvládneme. Domnievali sme sa, že si musíme najprv niečo našetriť. Práve vtedy prebehol rozhovor, ktorý sme opísali v úvode. Pomohol nám pochopiť, že keď chceme slúžiť celým časom, nemáme sa spoliehať len na vlastné prostriedky alebo na podporu rodiny. Najdôležitejšie je spoliehať sa na nášho nebeského Otca.

V tom čase sme mali úspory, z ktorých sme mohli žiť dva mesiace. V máji 1957 sme sa na dva mesiace nesmelo prihlásili do priekopníckej  služby v obci Pello v Laponsku za polárnym kruhom. Po dvoch mesiacoch sme svoje úspory ešte stále mali, a tak sme sa prihlásili na ďalšie dva mesiace. Ani v priebehu týchto dvoch mesiacov sme naše úspory nemuseli použiť. To nás presvedčilo, že Jehova sa o nás postará. Aj po 50 rokoch priekopníckej služby tie úspory stále máme! Keď sa pozeráme späť, cítime, akoby Jehova stískal našu pravicu a hovoril: „Neboj sa. Ja sám ti pomôžem.“ (Iz. 41:13)

V roku 1958 nám krajský dozorca odporučil, aby sme sa presťahovali do laponského mesta Sodankylä a slúžili tam ako zvláštne priekopníčky. V tom čase tam žila len jedna sestra. Pravdu spoznala zaujímavým spôsobom. Jej syn bol na školskom výlete vo fínskom hlavnom meste Helsinki. Pri prehliadke mesta išiel v skupine posledný. Istá staršia sestra mu podala Strážnu vežu a povedala, aby ju dal mame. Mama si časopis prečítala a ihneď pochopila, že našla pravdu.

Prenajali sme si izbu na poschodí jednej píly. Tam sme mávali aj zhromaždenia. Zo začiatku bývala na zhromaždeniach okrem nás dvoch len spomínaná sestra s dcérou. Spolu sme si čítali študijnú látku. Neskôr prišiel pracovať na pílu jeden muž, ktorý už predtým so svedkami študoval Bibliu. Spolu s rodinou sa pripojil k našej skupine. Časom bol i s manželkou pokrstený a začal viesť zhromaždenia. Aj ďalší muži pracujúci na píle začali chodiť na zhromaždenia a prijali biblickú pravdu. Za niekoľko rokov sa naša skupina rozrástla a vznikol z nej zbor.

V službe sme museli prekonávať veľké vzdialenosti a to bolo náročné. V lete sme za ľuďmi v obvode chodili pešo alebo na bicykli a niekedy sme veslovali na člne. Bicykle nám boli mimoriadne užitočné aj inokedy. Chodili sme nimi na zjazdy i za rodičmi, ktorí od nás bývali stovky kilometrov. V zime sme sa ráno zaviezli autobusom do niektorej dediny v okolí a potom sme chodili z domu do domu. Keď sme dedinu prepracovali, išli sme pešo do ďalšej. Sneh bol niekedy hlboký a cesty neodhrnuté. Často sme kráčali v stope, ktorú zanechali sane ťahané koňmi. Ale občas stopy po saniach zasnežilo  a na jar býval sneh taký mäkký a mokrý, že sme sa ním len ťažko brodili.

Silné mrazy a množstvo snehu nás naučili teplo sa obliekať. Nosili sme vlnené pančuchy a dva alebo tri páry ponožiek. Aj keď sme mali čižmy s vysokými sárami, často boli plné snehu. Na schodoch do domu sme si čižmy vyzuli a vytriasli z nich sneh. Okraje zimníkov sme mali mokré od snehu, a keď prituhlo, zmrzli a boli ako plech. Istá gazdiná povedala: „Musíte mať silnú vieru, keď ste sa dobrovoľne vybrali do tohto počasia.“ K jej domu sme išli pešo viac ako 11 kilometrov.

Pre veľké vzdialenosti sme často prespávali v domácnostiach miestnych obyvateľov. Keď sa schyľovalo k večeru, začali sme si hľadať nocľah. Domy boli skromné, ale ľudia boli priateľskí a pohostinní. Poskytli nám nielen nocľah, ale aj niečo na jedenie. Často sme spávali na kožušine zo soba, losa alebo dokonca z medveďa. No niekedy sme si užili aj trochu luxusu. Raz nás napríklad domáca pani vyviedla po schodoch svojho veľkého domu do hosťovskej izby, kde nás čakala krásna posteľ s čistučko bielymi čipkovanými prikrývkami. Mnohokrát sme sa s našimi hostiteľmi rozprávali o Biblii dlho do noci. Tak to bolo, keď sme nocovali u istých manželov. Oni ležali na jednom konci izby, my na druhom a rozprávali sme sa o Biblii takmer do rána. Muž i žena kládli jednu otázku za druhou.

Laponsko je pustá, ale nádherná krajina a jej krása sa mení podľa ročného obdobia. No tým najkrajším boli pre nás ľudia, ktorí si vážili Jehovu. Medzi týchto úprimných ľudí, ktorým sme vydávali svedectvo, patrili aj drevorubači, ktorí bývali v drevorubačských táboroch. Niekedy sme my, dve drobné sestry, vstúpili do zrubu, v ktorom boli desiatky mužov. Títo statní muži privítali možnosť vypočuť si biblické posolstvo a radi prijali našu literatúru.

Mali sme mnoho veľmi zaujímavých skúseností. Raz nám ušiel autobus, lebo hodiny na stanici ukazovali o päť minút viac. Rozhodli sme sa, že nastúpime na iný a pôjdeme do druhej dediny. V tej časti obvodu sme predtým nikdy neslúžili. V prvom dome sme stretli mladú ženu, ktorá povedala: „Tak ste tu, dievčatá, už na vás čakám.“ Mladá žena požiadala svoju sestru, s ktorou sme študovali Bibliu, aby nám odovzdala odkaz, že ju máme práve v ten deň navštíviť. Jej odkaz sa k nám však nedostal. S ňou i s jej príbuznými z vedľajšieho domu sme zaviedli biblické štúdium. Zanedlho sme štúdiá zlúčili a študovali sme s dvanástimi ľuďmi naraz.  Odvtedy sa mnohí z tejto rodiny stali Jehovovými svedkami.

V roku 1965 sme boli pridelené do zboru v Kuusame tesne pod polárnym kruhom a tam slúžime doteraz. V tom čase bolo v zbore iba niekoľko zvestovateľov. Spočiatku bol náš nový obvod trochu náročný. Ľudia boli veľmi nábožní a mali voči nám predsudky. No mnohí mali úctu k Biblii a na základe toho sme našli spoločnú reč. Snažili sme sa s nimi pomaličky zoznamovať a asi po dvoch rokoch už nebolo také ťažké zaviesť biblické štúdium.

Už nemáme toľko síl, aby sme boli v službe celé dni ako kedysi, ale aj tak slúžime takmer každý deň. V roku 1987 si Aili, ktorá mala vtedy 56 rokov, na podnet nášho synovca urobila vodičský preukaz. Vďaka tomu sa nám dobré posolstvo zvestuje v našom veľkom obvode o čosi ľahšie. Pomohlo nám aj to, že sme sa presťahovali do bytu, ktorý je súčasťou našej novopostavenej sály Kráľovstva.

Vzrast, ktorého sme boli svedkami, nám prináša veľkú radosť. Na začiatku našej služby celým časom žila na obrovskom území severného Fínska len hŕstka zvestovateľov. Teraz je tam celý kraj zložený z niekoľkých zborov. Často sa stáva, že na zjazde sa nám niekto predstaví a opýta sa, či si naňho spomíname. Niektorí si nás pamätajú ešte z detstva, keď sme u nich viedli biblické štúdium. Semená, ktoré sme zasiali pred rokmi, či dokonca desaťročiami, nakoniec priniesli úrodu! (1. Kor. 3:6)

V roku 2008 uplynulo 50 rokov odvtedy, čo sme začali slúžiť ako zvláštne priekopníčky. Ďakujeme Jehovovi, že sme sa mohli vzájomne povzbudzovať, aby sme vytrvali v tejto vzácnej službe. Viedli sme jednoduchý život, ale nikdy nám nič nechýbalo. (Žalm 23:1) Naše počiatočné obavy boli úplne zbytočné! Za celé tie roky nás Jehova posilňoval v súlade so sľubom v Izaiášovi 41:10: „Ja ťa upevním. Ja ti skutočne pomôžem. Áno, ja ťa budem pevne držať svojou pravicou spravodlivosti.“