List z Dominikánskej republiky

„Nikdy sa mi nedostalo takej lásky“

NIURKA mala tento týždeň v našom zbore svoju prvú úlohu v teokratickej škole. Pripravila sa na ňu tak, že si v Braillovom písme napísala, čo chce povedať, a potom sa to naučila naspamäť. Bola som na pódiu s ňou — hrala som osobu, ktorá chce spoznať biblickú pravdu. Hovorila som do mikrofónu, z ktorého sa zvuk prenášal do jej slúchadiel. Keď sme skončili, dojatí prítomní tlieskali tak hlasno, že ich mohla počuť dokonca aj Niurka. Jej úsmev prezrádzal nesmiernu radosť a uspokojenie. Aj ja som bola šťastná. Misionárska služba prináša naozaj veľkú odmenu!

Spomínam si na prvé stretnutie s Niurkou. Bolo to pred dvomi rokmi. Po polhodine cesty po prašných vidieckych cestách sme dorazili k skromnému vidieckemu domu — stavby z dreva a škvarobetónových tvárnic, ktorá mala hrdzavú plechovú strechu. Vidiecku atmosféru s typickou vôňou a zvukmi dotvárali kozy, zajace a psy. Niurka sedela na verande so sklonenou hlavou — stelesnený obraz osamelosti a skľúčenosti. Mala 34 rokov, ale vyzerala oveľa staršie.

Jemne som ju poklepala po pleci a ona na nás pozrela očami, ktoré pred jedenástimi rokmi stratili schopnosť vidieť. Zakričala som jej do ucha svoje meno a predstavila som jej aj svoju spolupracovníčku. Neskôr sme sa dozvedeli, že Niurka je obeťou Marfanovho syndrómu, genetickej choroby, ktorá jej spôsobila vážne zdravotné ťažkosti. Niurka má aj ťažkú cukrovku, ktorá si vyžaduje pozorné sledovanie hladiny cukru v krvi, lebo jej veľmi kolíše.

Keď som jej dala do rúk Bibliu, hneď spoznala, aká je to kniha, a povedala, že si rada čítala Písma predtým, než stratila zrak. Ale ako som mohla túto osamelú, pokornú, krehkú bytosť učiť osviežujúce pravdy z Božieho Slova? Keďže Niurka poznala abecedu, začala som tým, že som jej do rúk vkladala písmená z plastu. Zakrátko ich dokázala rozoznať. Potom sa začala učiť americkú posunkovú reč. Ku každému písmenu abecedy som jej ukázala zodpovedajúci posunok a ona si ho ohmatala. Postupne sa učila aj ďalšie posunky. Keďže ja sama som sa vtedy ešte iba začínala učiť posunkovú reč, na každé štúdium som sa musela pripravovať celé hodiny. No obe sme mali silnú motiváciu, a tak sme rýchlo napredovali v schopnosti dorozumievať sa posunkovou rečou.

Niurkin pokrok sa nesmierne urýchlil, keď jej jedna charitatívna organizácia darovala načúvací  prístroj. Hoci bol jednoduchý, veľmi jej pomohol. Po tom, čo viac ako desať rokov žila takmer v úplnom tichu a tme, uzavrela sa do svojho vlastného sveta. Ale Jehovov duch prebudil tak jej myseľ, ako aj srdce, keď ich naplnil poznaním, nádejou a láskou. Niurka už zakrátko pomocou palice chodila po okolí a delila sa o biblickú pravdu s inými.

Niurka vedie biblické štúdium so svojou tetou, sesternicou a s bratrancovou manželkou. Dobre sa na tieto štúdiá pripravuje; látku na každé štúdium sa vopred naučí naspamäť. Študujúca prečíta odsek a Niurka prečíta otázku z knihy v Braillovom písme. Sestra, ktorá s Niurkou spolupracuje, jej prerozpráva odpoveď študujúcej buď tak, že jej to povie priamo do ucha, na ktorom má načúvací prístroj, alebo posunkami, ktoré Niurka rozoznáva hmatom.

Celý zbor Niurke pomáha a povzbudzuje ju. Niekoľko kresťanských bratov jej pomáha dostať sa na zhromaždenia a zjazdy. Ďalší ju sprevádzajú v službe. Niurka mi nedávno povedala: „Nikdy sa mi nedostalo takej lásky.“ Dúfa, že na najbližšom oblastnom zjazde bude pokrstená.

Keď zabočujeme k domu, kde býva Niurka, vidíme ju na verande zaliatej slnkom sedieť so zdvihnutou hlavou a úsmevom na tvári. Pýtam sa jej, prečo sa usmieva. Odpovedá: „Práve som premýšľala o budúcnosti, keď zem bude rajom. A predstavovala som si, že už som tam.“

[Obrázok na strane 25]

Niurka s niektorými členmi zboru pred sálou Kráľovstva

[Obrázok na strane 25]

Niurka sa delí s inými o to, čo sa naučila