AK MÁTE dospievajúce dieťa, zrejme veľmi dobre viete, o čom hovoria rodičia, ktorých sme citovali. Predtým sa komunikácia s vaším dieťaťom možno dala prirovnať k premávke na diaľnici — plynula hladko a obojsmerne. Teraz sa zdá, akoby na ceste boli zátarasy. „Keď bol môj syn menší, priam ma bombardoval otázkami,“ hovorí Angela, matka z Talianska. „Teraz sa ja musím snažiť rozprúdiť rozhovor. Inak môže prejsť aj niekoľko dní bez nejakého hlbšieho rozhovoru.“

Možno podobne ako Angela zisťujete, že vaše dieťa, ktoré bolo kedysi také výrečné, sa zmenilo na nevrlého, málovravného adolescenta. Napriek všetkým snahám o rozhovor možno dostávate len úsečné odpovede. „Aký si mal deň?“ opýtate sa svojho syna. „Fajn,“ odpovie stroho. „Čo bolo dnes v škole?“ spýtate sa svojej dcéry. „Nič,“ povie, pokrčiac plecami. Snažíte sa rozprúdiť rozhovor otázkou: „To je všetko, čo mi k tomu povieš?“, ale vaša ratolesť mlčí ako ryba.

Pravdaže, niektorí mladí nemajú problém vyjadriť sa. Ale to, čo hovoria, vôbec nie je to, čo chcú ich rodičia počuť. „‚Daj mi pokoj,‘ bola často odpoveď mojej dcéry, keď som ju o niečo žiadala,“ spomína si Edna z Nigérie. Niečo podobné vidí u svojho syna Ramón z Mexika. „Takmer každý deň sa hádame,“ hovorí. „Zakaždým, keď ho požiadam, aby niečo urobil, začne sa vyhovárať, prečo to nemôže urobiť.“

Snaha komunikovať s dospievajúcim, ktorý nereaguje, môže byť pre rodičov skúškou trpezlivosti. Biblia ukazuje, že „kde niet dôverného rozhovoru, tam sú zmarené plány“. (Príslovia 15:22) „Keď neviem, čo si môj syn myslí, tak ma to rozčuľuje, že mám chuť kričať,“ priznáva Anna, osamelá matka z Ruska. Prečo práve v období, keď je komunikácia taká dôležitá, sa zdá, akoby mladí — a ich rodičia — strácali schopnosť komunikovať?

Komunikácia je viac ako len rozhovor. Ježiš povedal, že „z hojnosti srdca hovoria... ústa“. (Lukáš 6:45) Teda prostredníctvom dobrej komunikácie sa dozvedáme o druhých a odhaľujeme určité veci o sebe. No odhaliť svoje vnútro môže byť pre dospievajúcich ťažké, lebo v období dospievania sa aj to najspoločenskejšie dieťa môže zrazu stať plachým.  Odborníci hovoria, že dospievajúci majú zvyčajne pocit, akoby boli neustále na javisku pred imaginárnym obecenstvom, vystavení prudkému svetlu nemilosrdných reflektorov. No dospievajúci, ktorí sa cítia neistí, nechcú byť vystavení svetlu reflektorov, a preto radšej takpovediac spustia oponu a utiahnu sa do svojho sveta, do ktorého nie je pre rodičov ľahké sa dostať.

Ďalším faktorom, ktorý môže byť prekážkou v komunikácii, je túžba dospievajúcich po nezávislosti. Nemožno sa tomu vyhnúť — vaše dieťa dospieva a súčasťou tohto procesu je aj to, že sa stáva samostatnejším. To, samozrejme, neznamená, že je už pripravené odísť z domu. V mnohých ohľadoch vás potrebuje viac než kedykoľvek predtým. Proces osamostatňovania sa však začína už niekoľko rokov pred dosiahnutím dospelosti. A k procesu dospievania patrí, že mnohí dospievajúci si radšej veci najprv premyslia sami a až potom sa s nimi zdôveria iným.

Dospievajúci možno nerobia také tajnosti pred svojimi vrstovníkmi. To si všimla aj Jessica, matka z Mexika: „Keď bola moja dcéra menšia, vždy prišla so svojimi problémami za mnou. Teraz ide za svojimi priateľkami.“ Ak je to tak aj v prípade vášho dieťaťa, nemali by ste dospieť k záveru, že vás ako rodiča zavrhlo. Prieskumy ukazujú, že aj keď dospievajúci možno hovoria niečo iné, v skutočnosti si rady rodičov cenia viac než rady svojich priateľov. No čo môžete urobiť pre to, aby dvere vašej komunikácie zostali otvorené?

Predstavte si, že idete po dlhej, priamej ceste. Mnoho kilometrov nemusíte veľmi meniť spôsob svojej jazdy. Potom sa náhle objaví ostrá zákruta. Ak nechcete zísť z cesty, nemáte inú možnosť, len prispôsobiť jazdu. Niečo podobné sa deje, keď vaše dieťa dospieva. Niekoľko rokov ste možno nemuseli veľmi meniť svoj rodičovský prístup. No teraz sa v živote vášho dieťaťa objavila ostrá zákruta, a ak ju chcete úspešne zvládnuť, musíte tomu ‚prispôsobiť jazdu‘. Zamyslite sa nad nasledujúcimi otázkami.

‚Som ochotný venovať čas svojmu synovi alebo dcére vtedy, keď sa chce rozprávať?‘ Biblia hovorí: „Ako zlaté jablká v strieborných ozdobách, také je slovo povedané v pravý čas.“ ​(Príslovia 25:11) Ako ukazuje tento text, správny čas je často kľúčová vec. Dalo by sa to znázorniť takto: Roľník nemôže ani urýchliť, ani oddialiť čas žatvy. Jednoducho musí žať vtedy, keď ten čas príde. Možno aj vaše dospievajúce dieťa má niekedy väčšiu chuť rozprávať. Využite tú príležitosť. „Moja dcéra veľakrát prišla za mnou do spálne neskoro večer, niekedy aj na hodinu,“ hovorí Frances, osamelá matka z Austrálie. „Nerada ponocujem, a tak to pre mňa nebolo ľahké, ale v tých neskorých hodinách sme sa rozprávali o všetkom možnom.“

‚Chápem, čo sa skrýva za slovami?‘ V Jóbovi 12:11 sa píše: „Či ucho neskúma slová, tak ako podnebie ochutnáva jedlo?“ Teraz musíte viac ako kedykoľvek predtým ‚skúmať‘, čo váš syn alebo dcéra hovorí. Dospievajúci často používajú silné výrazy, ktorými veci zovšeobecňujú. Váš syn či dcéra možno povie: „Vždy sa ku mne správaš ako k dieťaťu!“ alebo „Nikdy ma nepočúvaš!“ Nezameriavajte sa na to, že slová „vždy“ a „nikdy“ sú prehnané; vaše dieťa to pravdepodobne nemyslí doslovne. Napríklad vyjadrenie „vždy sa ku mne správaš ako k dieťaťu“ môže znamenať „mám pocit, že mi nedôveruješ“, a „nikdy ma nepočúvaš“ môže  znamenať „chcem ti povedať, ako sa v skutočnosti cítim“. Snažte sa pochopiť, čo sa skrýva za slovami vášho dieťaťa.

‚Nebránim nevedomky komunikácii tým, že nútim svoje dieťa do rozhovoru?‘ Biblia hovorí: „Semeno ovocia spravodlivosti sa rozsieva v pokojných podmienkach pre tých, ktorí pôsobia pokoj.“ ​(Jakub 3:18) Svojimi slovami i správaním sa snažte vytvárať ‚pokojné podmienky‘, aby vaše dieťa malo chuť rozprávať. Pamätajte, že keď rozoberáte nejakú vec, chcete byť obhajcom svojho dieťaťa, preto k nemu nepristupujte ako prokurátor, ktorý chce svojimi otázkami znemožniť svedka pred súdom. „Múdry rodič nemá také poznámky ako: ‚Kedy už konečne dospeješ?‘ alebo ‚Koľkokrát som ti to už povedal?‘,“ hovorí Ahn, otec z Kórey. „Urobil som v tomto ohľade veľa chýb, ale potom som si uvedomil, že mojich chlapcov dráždilo nielen to, ako som sa s nimi rozprával, ale aj to, čo som im hovoril.“

Komunikácia s dospievajúcim dieťaťom nie je niečo, čo by sa nedalo zvládnuť. Prispôsobte svoj spôsob komunikácie potrebám svojho dieťaťa. Porozprávajte sa s inými rodičmi, ktorí majú v tomto ohľade dobré skúsenosti. (Príslovia 11:14) Pri komunikácii so svojím synom či dcérou buďte „rýchly v počúvaní, pomalý v reči, pomalý v hneve“. (Jakub 1:19) A predovšetkým sa nikdy nevzdávajte v úsilí vychovávať svoje deti „v kázni a v Jehovovom myšlienkovom usmerňovaní“. — Efezanom 6:4.