Čo Ježiš učil o pekle?

„Ak ťa zvádza na hriech tvoje oko,“ povedal Ježiš, „vylúp ho: je pre teba lepšie, keď vojdeš do Božieho kráľovstva s jedným okom, ako keby ťa mali s obidvoma očami vrhnúť do pekla, kde ich červ neumiera a oheň nezhasína.“ — MAREK 9:47, 48, Katolícky preklad.

Pri inej príležitosti Ježiš hovoril o čase súdu, keď zlým povie: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom!“ Povedal tiež, že títo pôjdu „do večného trápenia“. — MATÚŠ 25:41, 46, KP.

NA PRVÝ pohľad by sa mohlo zdať, že uvedené Ježišove slová podporujú náuku o ohnivom pekle. No Ježiš zjavne nemal v úmysle protirečiť Božiemu Slovu, ktoré jasne hovorí: „Mŕtvi už o ničom nevedia.“ — Kazateľ 9:5, KP.

Čo mal teda Ježiš na mysli, keď hovoril, že určití ľudia budú vrhnutí „do pekla“? Je „večný oheň“, pred ktorým varoval, doslovný alebo symbolický? V akom zmysle pôjdu zlí „do večného trápenia“? Preskúmajme teraz postupne tieto otázky.

Čo mal Ježiš na mysli, keď hovoril, že určití ľudia budú vrhnutí „do pekla“? Pôvodné grécke slovo, ktoré je v Markovi 9:47 preložené ako „peklo“, je geenna. Toto slovo je odvodené z hebrejského Gé Hinnom, čo znamená „údolie Hinnom“. Údolie Hinnom bolo hneď za hradbami starovekého Jeruzalema. V dňoch izraelských kráľov boli v tomto údolí obetované deti — čo bol odporný zvyk, ktorý Boh odsúdil. Boh povedal, že tých, ktorí praktizujú takéto falošné uctievanie, potrestá smrťou.  Toto údolie sa už nemalo nazývať Hinnom, ale „Údolie vraždenia“, kde mali „mŕtvoly tohto ľudu“ zostať nepochované. (Jeremiáš 7:30–34, KP) Teda Jehova predpovedal, že údolie Hinnom bude slúžiť ako hromadná skládka mŕtvych tiel, nie ako miesto mučenia živých.

V Ježišových dňoch slúžilo údolie Hinnom pre obyvateľov Jeruzalema ako skládka odpadu. Hádzali tam aj mŕtvoly niektorých násilných zločincov. Aby sa zabezpečila likvidácia odpadu a mŕtvol, stále tam horel oheň.

Keď Ježiš hovoril o červoch, ktoré neumierajú, a o neuhasiteľnom ohni, zjavne narážal na slová z Izaiáša 66:24. Keď Izaiáš opisoval „mŕtvoly mužov, ktorí sa postavili proti [Bohu]“, napísal, že „ich červ neumrie  a oheň nevyhasne“. (Ekumenický preklad) Ježiš a jeho poslucháči vedeli, že tieto Izaiášove slová poukazovali na to, ako sa zaobchádzalo s mŕtvolami tých, ktorí neboli považovaní za hodných pohrebu.

Ježiš teda použil údolie Hinnom, čiže gehennu, ako výstižný symbol smrti bez nádeje na vzkriesenie. Na túto myšlienku poukazoval, keď varoval, že Boh „môže zničiť tak dušu [čiže život], ako aj telo v gehenne“. (Matúš 10:28, The New American Bible) Gehenna je preto symbolom večnej smrti, nie večného mučenia.

Je „večný oheň“, pred ktorým Ježiš varoval, doslovný alebo symbolický? Všimnite si, že „večný oheň“, o ktorom sa zmienil Ježiš, ako je to zapísané v Matúšovi 25:41, bol „pripravený diablovi a jeho anjelom“. Myslíte si, že by duchovní tvorovia mohli horieť v doslovnom ohni? Alebo Ježiš použil slovo „oheň“ v symbolickom zmysle? „Ovce“ a „capy“, o ktorých sa hovorí v tej istej pasáži, určite nie sú doslovné; symbolicky znázorňujú dve skupiny ľudí. (Matúš 25:32, 33) Večný oheň, o ktorom hovoril Ježiš, úplne spáli zlých v symbolickom zmysle.

V akom zmysle pôjdu zlí „do večného trápenia“? Hoci vo väčšine prekladov je v Matúšovi 25:46 použité slovo „trápenie“, základný význam gréckeho slova kolasin je prerezávať stromy, osekávať prebytočné vetvy. Teda zatiaľ čo ľudia podobní ovciam dostanú večný život, nekajúcni ľudia podobní capom sú odsúdení na „večné trápenie“ v tom zmysle, že budú navždy „odrezaní“ od života.

 Čo si o tom myslíte?

Ježiš nikdy neučil, že ľudia majú nesmrteľnú dušu. No často sa zmieňoval o vzkriesení mŕtvych. (Lukáš 14:13, 14; Ján 5:25–29; 11:25) Prečo by Ježiš hovoril, že mŕtvi budú vzkriesení, keby veril, že ich duše nezomreli?

Ježiš neučil, že Boh je taký zlomyseľný, že by navždy mučil zlých. Naopak, povedal: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ ​(Ján 3:16, KP) Prečo by Ježiš naznačoval, že tí, ktorí v neho neveria, zomrú? Keby si v skutočnosti myslel, že budú žiť navždy a trpieť muky v ohnivom pekle, nebol by to priamo povedal?

Náuka, že peklo je miestom mučenia, sa nezakladá na Biblii. Je to pohanské učenie, ktoré sa iba predkladá ako kresťanské. (Pozri rámček  „Stručná história náuky o pekle“ na 6. strane.) Boh nemučí ľudí večne v pekle. Ako môže pravda o pekle ovplyvniť váš pohľad na Boha?

[Rámček na strane 6]

 STRUČNÁ HISTÓRIA NÁUKY O PEKLE

KORENE V POHANSKÝCH PREDSTAVÁCH: Starovekí Egypťania verili v ohnivé peklo. V Knihe Ȧm-Ṭuat, datovanej do roku 1375 pred n. l., sa píše o tých, ktorí „budú vrhnutí strmhlav do jám ohňa a... neuniknú odtiaľ a... nebudú môcť utiecť z plameňov“. Grécky filozof Plutarchos (asi 46 – 120 n. l.) o tých v podsvetí napísal: „Kvílili, podstupujúc hrôzostrašné muky a potupné a neznesiteľné tresty.“

DOSTÁVA SA DO SIEKT JUDAIZMU: Historik Josephus Flavius (37 – asi 100 n. l.) napísal, že eséni, židovská sekta, verili, že „duše sú nesmrteľné a žijú navždy“. A dodal: „Podobný názor majú Gréci... Veria, že zlé duše sa dostanú na temné a desivé miesto nekonečných trestov.“

PRENIKÁ DO „KRESŤANSTVA“: V druhom storočí n. l. bolo v apokryfnej knihe Petrova apokalypsa o zlých napísané, že je pre nich pripravený „neuhasiteľný oheň“. Písalo sa v nej tiež: „Ezrael, anjel hnevu, privádza mužov a ženy, ktorým do polovice horí telo, a vrhá ich na miesto temnoty, do pekla určeného pre ľudí; a duch hnevu ich trýzni.“ V tom istom období Teofil Antiochijský citoval grécku prorokyňu Sibylu, ktorá prorokovala o trestoch pre zlých: „Príde na vás horiaci oheň a po všetky dni budete horieť v plameňoch.“ Tieto slová sú podľa Teofila „pravdivé a užitočné a spravodlivé a prospešné pre všetkých ľudí“.

V STREDOVEKU POUŽITÁ NA OSPRAVEDLNENIE NÁSILNOSTÍ: Anglická kráľovná Mária I. (1553 – 1558), zvaná aj Krvavá, pretože upálila na hranici takmer 300 protestantov, údajne povedala: „Keďže duše kacírov majú po smrti večne horieť v pekle, nič nemôže byť vhodnejšie, než aby som napodobnila božskú pomstu tým, že ich vydám ohňu už na zemi.“

SÚČASNÁ DEFINÍCIA: V posledných rokoch niektoré denominácie upravili svoje učenie o pekle. Napríklad v roku 1995 vieroučná komisia anglikánskej cirkvi uviedla: „Peklo nie je večné mučenie, ale konečná a neodvolateľná voľba konať spôsobom, ktorý odporuje Bohu tak úplne a tak absolútne, že jediným koncom je totálna neexistencia.“

[Rámček/obrázok na strane 7]

ČO JE „OHNIVÉ JAZERO“?

V Zjavení 20:10 sa píše, že Diabol bude hodený do „ohnivého... jazera“, kde bude ‚mučený dňom i nocou na veky vekov‘. (Katolícky preklad) Ak by mal byť Diabol mučený po celú večnosť, Boh by ho musel nechať nažive, ale Biblia hovorí, že Ježiš Diabla ‚zničí‘. (Hebrejom 2:14, KP) Symbolické ohnivé jazero predstavuje ‚druhú smrť‘. (Zjavenie 21:8) Nejde o smrť, ktorá sa v Biblii spomína v súvislosti s Adamovým hriechom, smrť, z ktorej je možné vyslobodenie vďaka vzkrieseniu. (1. Korinťanom 15:21, 22) Keďže Biblia nehovorí o tom, že by „ohnivé jazero“ malo vydať tých, ktorí sú v ňom, druhá smrť musí byť iná — taká, z ktorej niet návratu.

V akom zmysle sú tí, ktorí sú uvrhnutí do „ohnivého jazera“, večne mučení? Slovo preložené ako „mučiť“ môže niekedy znamenať aj „obmedzovať“ niekoho. Pri jednej príležitosti démoni na Ježiša kričali: „Prišiel si sem predčasne nás mučiť [alebo obmedziť uväznením v priepasti]?“ ​(Matúš 8:29; Lukáš 8:30, 31, KP) A tak všetci, čo budú „v jazere“, budú „mučení“ v tom zmysle, že budú po celú večnosť „obmedzení“ alebo uväznení v smrti — to znamená ‚druhú smrť‘.