Napriek hendikepu mám radosť zo života

Rozpráva Paulette Gasparová

Hoci som pri narodení vážila dobré tri kilogramy, lekár videl, že niečo so mnou nie je v poriadku — a že je to vážne. Počas pôrodu sa mi polámali niektoré kosti. Príčinou bola vrodená choroba osteogenesis imperfecta, ktorá je spojená so zvýšenou lámavosťou kostí. Rýchlo ma odviezli na operačnú sálu, no lekári mi nedávali veľké šance na prežitie. Očakávali, že do 24 hodín zomriem.

NARODILA som sa 14. júna 1972 v Canberre, hlavnom meste Austrálie. Napriek malým vyhliadkam som svoj prvý deň prežila. Ale potom som dostala zápal pľúc. Keďže lekári si mysleli, že aj tak zomriem, nedali mi žiadne lieky a rozhodli sa počkať, ako si s tým môj organizmus poradí. Môj organizmus si s tým poradil a ja som prežila.

Je ťažké si čo len predstaviť, aké náročné obdobie to muselo byť pre mojich rodičov. Keďže moje šance na prežitie boli mizivé, lekársky tím s dobrým úmyslom radil mojim rodičom, aby sa na mňa citovo veľmi nenaviazali. Počas prvých troch mesiacov, čo som bola v nemocnici, rodičom nebolo dovolené, aby sa ma čo len dotkli. Riziko zranenia bolo príliš vysoké. Keď už bolo zjavné, že prežijem, lekári navrhli, aby ma rodičia dali do domova pre postihnuté deti.

Rodičia sa však rozhodli vziať ma domov. Matka totiž krátko predtým začala študovať Bibliu s Jehovovými svedkami. To, čo sa z nej dozvedala, ešte viac posilnilo jej pocit zodpovednosti, a preto sa rozhodla, že sa o mňa bude starať sama. Ale muselo byť pre ňu ťažké vytvoriť si ku mne puto, keďže všetku jej fyzickú i emocionálnu energiu odčerpávala intenzívna starostlivosť, ktorú som potrebovala. Často som bola hospitalizovaná. Kosti sa mi lámali aj pri takých bežných veciach, ako je kúpanie. Kosť mi dokonca mohla prasknúť už pri kýchnutí.

Upadám do depresie

Ako som rástla, invalidný vozík bol mojím stálym spoločníkom. Učiť sa chodiť absolútne neprichádzalo do úvahy. Napriek všetkým ťažkostiam sa moji rodičia mimoriadne dobre starali o moje telesné potreby.

Okrem toho sa matka zo všetkých síl snažila učiť ma o utešujúcom posolstve z Biblie. Učila ma napríklad, že v budúcnosti Boh urobí zo zeme raj, kde sa budú všetci tešiť z dokonalého duchovného, duševného i telesného zdravia. (Žalm 37:10, 11; Izaiáš 33:24) Úprimne však priznala, že je pre ňu ťažké predstaviť si pre mňa pekný život, kým ten čas príde.

 Najprv som chodila do školy pre postihnuté deti. Učitelia mi nedávali žiadne ciele a ani ja som si žiadne nedávala. V skutočnosti už len vydržať v škole bolo pre mňa veľmi náročné. Mnohé deti tam boli ku mne kruté. Neskôr som začala chodiť do bežnej školy. Zistila som, že snaha naučiť sa, ako vychádzať s inými, mi odčerpáva všetku fyzickú, emocionálnu i duševnú energiu. Napriek tomu som bola rozhodnutá dokončiť 12-ročnú školskú dochádzku, a tak získať vzdelanie.

Zvlášť počas strednej školy som uvažovala o tom, aký prázdny a bezútešný sa zdá život mojich spolužiakov. Premýšľala som aj o tom, čo ma mama učila z Biblie. Rozumovo som chápala, že to, čo mi hovorila, je pravda. Ale biblické učenie sa v tom čase ešte nedotklo môjho srdca. Istý čas som bola rozhodnutá, že sa proste budem len zabávať a smiať a nebudem myslieť na zajtrajšok.

Keď som mala 18 rokov, odsťahovala som sa od rodičov do domu, v ktorom som bývala s ďalšími postihnutými. Táto zmena bola vzrušujúca, ale mala som z nej aj obavy. Viac voľnosti, nezávislosť, noví priatelia a rušný spoločenský život — to všetko bolo veľmi príťažlivé. Mnohí moji priatelia vstupovali do manželstva. Aj ja som túžila po láske a manželskom partnerovi. No bolestne som si uvedomovala, že vzhľadom na moje postihnutie je veľmi nepravdepodobné, že by som si niekoho našla.

Nikdy som však za svoj neutešený stav neobviňovala Boha. Naučila som sa o ňom dosť na to, aby som vedela, že on nikdy nerobí nič nespravodlivé. (Jób 34:10) Snažila som sa brať svoj život taký, aký je. Napriek tomu som upadla do hlbokej depresie.

Dlhá cesta k zotaveniu

Našťastie mama zistila, v akom som stave, a skontaktovala sa s jedným zborovým starším, ktorý býval neďaleko mňa. Ten mi zavolal a pozval ma na kresťanské zhromaždenie v tamojšej sále Kráľovstva Jehovových svedkov. Okrem toho jedna sestra z toho zboru začala so mnou pravidelne každý týždeň študovať Bibliu.

Keď mi boli pripomínané biblické pravdy, ktoré ma pred rokmi učila mama, začala som sa na život pozerať pozitívnejšie. Tešila som sa zo spoločnosti spolukresťanov. Ale život ma naučil chrániť si city; bála som sa totiž, aby som nebola zranená. Myslím si, že preto bolo pre mňa ťažké cítiť hlbokú lásku k Bohu. No vedela som, že je správne, aby som mu oddala svoj život. A tak som sa v decembri 1991 na znak svojej oddanosti dala pokrstiť.

Z domu, v ktorom som bývala so svojimi postihnutými priateľmi, som sa odsťahovala do bytu, v ktorom som bývala sama. Táto zmena priniesla úžitok i problémy. Napríklad cítila som sa veľmi osamelá. A desilo ma, že by ma mohol niekto prepadnúť. Zakrátko som znova upadla do hlbokej depresie. Hoci som vždy mala na tvári šťastný úsmev a tvárila som sa odvážne, nebolo to so mnou dobré. Zúfalo som potrebovala niekoho, kto by mi bol dobrým a verným priateľom.

Cítim, že Jehova Boh mi dal presne takú priateľku, akú som potrebovala. Starší v miestnom zbore láskavo zariadili, aby jedna vydatá sestra, Suzie, so mnou pokračovala v štúdiu Biblie. Suzie sa mi nestala len učiteľkou; stala sa mojou blízkou priateľkou, ktorá je drahá môjmu srdcu.

Suzie ma učila, ako sa deliť s inými o to, čo sa dozvedám — tak v službe z domu do domu, ako aj neformálne. Začala som plnšie chápať Božie vlastnosti. No hoci som bola pokrstená, ešte som necítila hlbokú lásku k Bohu. Raz som dokonca uvažovala o tom, že mu prestanem slúžiť. Zdôverila som sa s tým Suzie a ona mi pomohla túto krízu prekonať.

 Suzie mi tiež pomohla uvedomiť si, že moje nešťastie do veľkej miery vyplýva z toho, že sa priatelím s niektorými, ktorí nemajú silnú lásku k Jehovovi. Preto som si začala hľadať priateľov medzi duchovne zrelými ľuďmi, hlavne vekom staršími. A keďže s matkou som mala napätý vzťah, snažila som sa ho zlepšiť. Usilovala som sa zlepšiť aj vzťah s mojím bratom. Bola som prekvapená, aký pocit šťastia som zažila; dovtedy som nič také nepocítila. Moji duchovní bratia a sestry, moja rodina — a predovšetkým Jehova — sa mi stali zdrojom radosti a povzbudenia. (Žalm 28:7)

Nová životná dráha

Na jednom zjazde som si vypočula prejav, ktorý vyzdvihoval, akú radosť zažívajú mnohí kresťanskí služobníci celým časom, ktorí sa vo zvýšenej miere venujú zvestovateľskej službe. Pomyslela som si: ‚To by som mohla skúsiť aj ja!‘ Samozrejme, uvedomovala som si, že vzhľadom na môj fyzický stav to bude náročné. Ale po tom, čo som túto vec zvážila na modlitbách, rozhodla som sa vypísať prihlášku a v apríli 1998 som začala celým časom vyučovať ľudí z Biblie.

Ako sa napriek svojmu hendikepu zapájam do zvestovateľskej činnosti? Som povahou veľmi nezávislá a je mi proti srsti, keď mám byť pre iných bremenom, napríklad pokiaľ ide o dopravu. A tak mi Suzie a jej manžel Michael navrhli riešenie: Kúp si motorku! Ale ako ju budem riadiť? Ako vidíte na sprievodnej fotografii, motorka, ktorú používam, bola špeciálne upravená pre moje potreby. A dokonca keď na ňu nastupujem, ani nemusím zdvihnúť svoje krehké 19-kilogramové telo z invalidného vozíka!

Vďaka tomu, že teraz už nie som natoľko závislá od pomoci iných, môžem navštevovať ľudí a študovať s nimi Bibliu v takom čase, aký vyhovuje obom stranám. Musím povedať, že milujem jazdu na motorke a to, keď na tvári cítim vietor — je to jedna z malých radostí môjho života.

Rada neformálne nadväzujem rozhovory s ľuďmi na ulici, ktorí sú ku mne vo všeobecnosti zdvorilí a úctiví. Teším sa, keď môžem iným pomáhať spoznávať Bibliu. Veľmi rada spomínam na jednu skúsenosť zo služby z domu do domu, keď som spolupracovala s jedným vysokým zvestovateľom. Keď pozdravil domácu paniu, tá sa na mňa chvíľu v údive pozerala a potom sa ho opýtala: „Vie rozprávať?“ Obaja sme vybuchli do smiechu. Keď som skončila s vydávaním svedectva, pani určite nemala pochybnosti, že viem rozprávať!

Teraz sa teším zo života a naučila som sa milovať Jehovu Boha. Som taká vďačná svojej matke, že ma učila biblické pravdy! S dôverou očakávam blízku budúcnosť, keď Boh urobí „všetky veci nové“ — a to sa týka aj môjho drobného tela. (Zjavenie 21:4, 5)

[Zvýraznený text na strane 30]

„Snažila som sa brať svoj život taký, aký je. Napriek tomu som upadla do hlbokej depresie“