Stratili sme zmysel pre hriech?
Stratili sme zmysel pre hriech?
NIE je to tak dávno, čo návštevníci kostolov pravidelne počúvali, ako ich kazateľ z kazateľnice hrmí proti takzvaným „siedmim smrteľným hriechom“ — proti pýche, lakomstvu, závisti, hnevu, smilstvu, obžerstvu a lenivosti. Veľmi často kazatelia opisovali hrozné následky hriechu a nabádali svojich poslucháčov, aby sa kajali. „V súčasnosti sa väčšina kázní vyhýba nepohodlnej realite hriechu a zameriava sa na témy, ktoré ‚masírujú ego‘,“ píše sa v jednom príspevku.
Tento trend si všimli aj niektorí novinári. Nasleduje niekoľko citátov z tlače:
▪ „Staré kategórie hriechu, pokánia a vykúpenia už vyšli z módy a teraz sú populárne ‚terapeutické‘ kázne o sebaúcte a láske k sebe samému.“ (Star Beacon, Ashtabula, Ohio)
▪ „Neodbytný pocit osobného hriechu takmer vymizol.“ (Newsweek)
▪ „Už sa viac nepýtame: ‚Čo odo mňa Boh očakáva?‘, ale skôr: ‚Čo pre mňa Boh môže urobiť?‘“ (Chicago Sun-Times)
V dnešnej pluralistickej a tolerantnej spoločnosti sa ľudia zdráhajú vyslovovať morálne súdy. Považuje sa to za politicky nekorektné. Najväčším hriechom, ako sa zdá, je posudzovať konanie iného človeka. A tak mnohí uvažujú asi takto: ‚To, čomu veríte, je možno dobré pre vás. Ale nesnažte sa to vnútiť niekomu inému. V súčasnosti má každý vlastnú sústavu hodnôt, ktorými sa v živote riadi. Nikto nemá monopol na morálku. Hodnoty, ktoré uznávajú iní, sú rovnako platné ako tie, ktoré uznávate vy.‘
S takýmto uvažovaním prišli aj zmeny v slovnej zásobe ľudí. Slovo „hriech“ sa dnes už málokedy používa vo vážnom kontexte, skôr v rámci žartu. O ľuďoch sa už nehovorí, že „žijú v hriechu“, ale že jednoducho „žijú spolu“. Už to viac nie sú „cudzoložníci“, ale „majú románik“. Už to nie sú „homosexuáli“, len uprednostňujú „alternatívny životný štýl“.
Niet pochýb o tom, že to, čo sú dnes ľudia ochotní prijať ako niečo „normálne“ alebo odsúdiť ako „hriech“, je iné ako kedysi. Ale prečo sa ich postoj zmenil? Čo sa vlastne zmenilo na hriechu? A záleží vôbec na tom, čo si o tom myslíte?