Ako vyzeral život kresťanov v prvom storočí

„Do najvzdialenejšej časti zeme“

„Na druhý deň odišiel s Barnabášom do Derbe. Keď oznámili tomu mestu dobré posolstvo a urobili tam nemálo učeníkov, vrátili sa do Lystry, do Ikónia a do Antiochie.“ ​(SKUTKY 14:20, 21)

CESTOVATEĽ si na unavené nohy obúva obnosené sandále a vykročí do chladného rána. Má pred sebou ďalší deň chôdze.

S ranným slnkom za chrbtom kráča prašnou cestou, ktorá vedie poza vinicu a cez olivový háj hore strmým úbočím. Cestou stretáva iných ľudí — roľníkov idúcich k svojim políčkam, obchodníkov poháňajúcich zvieratá naložené množstvom tovaru a tiež pútnikov smerujúcich do Jeruzalema. Cestovateľ a jeho spoločníci sa rozprávajú s každým, koho stretnú. Aký cieľ majú oni? Ich cieľom je spĺňať Ježišovo poverenie a byť mu svedkami „až do najvzdialenejšej časti zeme“. (Skutky 1:8)

Týmto cestovateľom by mohol byť apoštol Pavol alebo Barnabáš, alebo ktorýkoľvek iný vytrvalý misionár z prvého storočia. (Skutky 14:19–26; 15:22) Boli to húževnatí ľudia, pevne odhodlaní dosiahnuť svoj cieľ. Cestovanie bolo náročné. Apoštol Pavol raz opísal ťažkosti, ktoré zažil pri cestovaní na mori: „Trikrát som zažil stroskotanie lode, noc a deň som  strávil v hlbine.“ Ale ani cestovanie po pevnine nebolo jednoduché. Pavol povedal, že sa často ocitol „v nebezpečenstvách na riekach“ a „v nebezpečenstvách pred lupičmi“. (2. Korinťanom 11:25–27)

Aké by to asi bolo, cestovať s týmito misionármi? Ako ďaleko by ste sa asi dostali za jeden deň? Čo by ste si so sebou museli zobrať a kde by ste strávili noc?

Cestovanie po súši V prvom storočí už mali Rimania vybudovanú rozsiahlu sieť ciest, ktoré spájali hlavné strediská ríše. Tieto cesty boli premyslene navrhnuté a veľmi kvalitne postavené. Mnohé z nich boli široké až štyri a pol metra, boli vydláždené kameňom a mali obrubníky a míľniky. Po takejto ceste mohol prejsť apoštol Pavol za deň aj tridsať kilometrov.

V Palestíne však boli cesty väčšinou prašné a nebezpečné, viedli cez polia a rokliny, od ktorých ich neoddeľoval žiaden ochranný plot. Pocestný mohol naraziť na divú zver či na lupičov, alebo na zatarasený úsek.

Čo si musel so sebou zobrať človek, ktorý sa vydal na cestu? Jednou z nevyhnutných vecí bola palica, ktorou sa v prípade potreby mohol ochrániť (1). Ďalej niesol so sebou zrolovanú prikrývku (2), mešec s peniazmi (3), náhradné sandále (4), vak s jedlom (5), náhradné oblečenie (6), skladateľné kožené vedro (7) na načerpanie vody zo studní, na ktoré cestou narazil, nádobu na vodu (8) a kožený vak na osobné veci (9).

Misionári určite stretávali cestujúcich obchodníkov, ktorí prepravovali tovar medzi miestnymi trhmi. Títo obchodníci sa spoliehali na pevné nohy svojich somárov. Na strmých a skalnatých cestách nemali tieto zvieratá konkurenciu. Plne naložený silný somár mohol údajne prejsť denne až 80 kilometrov. Voly, ktoré ťahali káry alebo vozy, boli pomalšie, dokázali prejsť len 8 až 20 kilometrov. Ale utiahli aj ťažší náklad, a preto boli ideálne na kratšie cesty. Cestovateľ mohol stretnúť aj karavánu tiav či somárov — desiatky zvierat naložených tovarom z celého  sveta. Niekedy sa okolo prehnal na koni kuriér s listom alebo s kráľovským dekrétom.

Keď prišla noc, pocestní sa uložili na spánok pod prístreškami narýchlo postavenými na kraji cesty. Niektorí prespali v karavanseraile, čo bol útulok pre karavány obohnaný múrom, s nádvorím v strede, okolo ktorého boli nezariadené miestnosti na prespanie. Na týchto špinavých, neprívetivých miestach však pocestní neboli dostatočne chránení pred poveternostnými vplyvmi ani pred zlodejmi. Ak to bolo čo len trochu možné, misionári sa ubytovali u svojej rodiny alebo u spoluveriacich. (Skutky 17:7; Rimanom 12:13)

Cestovanie po mori Malé člny prevážali tovar a ľudí pozdĺž pobrežných vôd i naprieč Galilejským morom. (Ján 6:1, 2, 16, 17, 22–24) Vody Stredozemného mora brázdili mnohé väčšie lode, ktoré zabezpečovali obchodné spojenie so vzdialenejšími prístavmi. Tieto lode zásobovali Rím potravinami a zabezpečovali prepravu vládnych úradníkov, ako aj komunikáciu medzi prístavmi.

Námorníci sa riadili svojím zrakom — vo dne boli odkázaní na orientačné body na súši a v noci na hviezdne nebo. Preto bolo cestovanie po mori ako-tak bezpečné len v období od mája do polovice septembra, keď bývalo lepšie počasie a pokojnejšie more. Často dochádzalo k stroskotaniu lodí. (Skutky 27:39–44; 2. Korinťanom 11:25)

Ak sa ľudia rozhodli cestovať loďou, určite to nebolo preto, že by to bolo príjemnejšie než cestovať po súši. Na nákladnej lodi, ktorá bola vtedy hlavným prostriedkom námornej dopravy, sa na pohodlie cestujúcich takmer vôbec nemyslelo. Cestujúci bývali a spali na palube, a to za každého počasia. Suchý priestor v podpalubí bol naplnený vzácnym tovarom. Stravu si cestujúci museli priniesť so sebou. Na lodi bolo možné dostať len pitnú vodu. Niekedy bolo počasie mimoriadne premenlivé. Neustávajúce búrky a rozbúrené more spôsobovali morskú chorobu, ktorá často trvala aj niekoľko dní.

Napriek všetkým ťažkostiam, s ktorými bolo spojené cestovanie po súši či po mori, rozširovali misionári, medzi nimi aj Pavol, „dobré posolstvo o kráľovstve“ široko-ďaleko vo vtedy známom svete. (Matúš 24:14) Už 30 rokov po tom, čo Ježiš povedal svojim učeníkom, aby o ňom svedčili, mohol Pavol napísať, že dobré posolstvo sa zvestuje „v celom stvorení, ktoré je pod nebom“. (Kolosanom 1:23)