Snívala som o živote na kolesách

Rozpráva Zoja Dimitrová

Keď som mala 15 rokov, bola som šťastná, že sa mi splnil sen — cestovala som a vystupovala v cirkuse. Ale 4. septembra 1970 do môjho života zasiahla tragická nehoda. V jednom momente som ladne letela vzduchom, ale už o chvíľu som prudko padala k zemi.

NARODILA som sa 16. decembra 1952 a so svojimi rodičmi a sestrou som bývala v Sofii v Bulharsku. V tom čase bolo Bulharsko komunistickou krajinou, kde bolo náboženstvo tolerované, ale ľudia boli od neho veľmi odrádzaní. Väčšina ľudí neverila v Boha a mnohí z tých, ktorí verili, to držali v tajnosti. Hoci naša rodina formálne patrila k pravoslávnej cirkvi, k náboženstvu som nebola vedená a nikdy som sa nad Bohom nezamýšľala.

Odmalička ma bavili rôzne športy, hlavne gymnastika. Keď som mala trinásť, do našej školy prišiel jeden muž a hľadal dievča, ktoré by malo predpoklady stať sa cirkusovou artistkou. Môj učiteľ gymnastiky mu odporučil mňa. Bola som vzrušená, že som sa mohla voziť v manažérovom luxusnom americkom aute na pohovory a skúšky, ktoré viedla skupina trénerov. Keď ma vybrali, bola som nadšená. Tak sa začalo obdobie prísnej životosprávy spojenej s tvrdým tréningom a nacvičovaním, ktoré trvalo viac ako dva roky. Keď som mala pätnásť, výcvik sa skončil a začal sa môj vysnívaný „život na kolesách“ — život naplnený cestovaním a vystupovaním v cirkuse. Najskôr sme cestovali po celom Bulharsku a potom aj do rôznych krajín bývalého Sovietskeho zväzu a dokonca aj do Alžírska, Maďarska a bývalej Juhoslávie.

Tri nádherné roky som žila svoj sen. Ale počas vystúpenia v macedónskom meste Titov Veles sa mi stala nehoda opísaná v úvode. Predvádzala som akrobatické číslo vysoko nad obecenstvom. Môj partner, zavesený dole hlavou, ma mal švihom vyhodiť do vzduchu a potom, ako som sa vo vzduchu otočila a padala som dolu, ma mal zachytiť. Nezachytila som však jeho ruky, moje bezpečnostné lano sa pretrhlo a ja som sa zrútila na zem zo šesťmetrovej výšky. Rýchlo ma previezli do nemocnice, kde zistili, že mám zlomenú ruku, niekoľko rebier a chrbticu. Niekoľko dní som bola v šoku a vôbec som si nepamätala, čo sa stalo. Keď som sa ako-tak spamätala, zistila som, že som od pása dole ochrnutá. Ale bola som mladá, a tak som bola optimistka. Myslela som si, že nejaká liečba alebo operácia mi pomôže a budem znova chodiť a možno budem aj opäť vystupovať v cirkuse.

Nasledujúceho dva a pol roka som sa liečila v rôznych liečebných ústavoch a stále som dúfala, že sa uzdravím. Nakoniec som sa však  musela zmieriť s tým, že môj sen sa skončil. Je irónia, že som si musela zvyknúť na úplne odlišný „život na kolesách“, než o akom som snívala — na život na invalidnom vozíku.

Začínam nový život

Keďže predtým som žila veľmi aktívne, myslela som si, že sa novej situácii nedokážem prispôsobiť. Stratila som akúkoľvek nádej a upadla som do depresie. V roku 1977 prišiel k mojim dverám mladý muž menom Stojan. Keď som sa dozvedela, že je to brat mojej bývalej kolegyne, hneď som ho pozvala dovnútra. Počas rozhovoru sa ma spýtal, či mám nejakú nádej na uzdravenie. Sklamaná životom som mu odpovedala, že nemám nijakú nádej. Keď mi povedal, že pomôcť by mi mohol iba Boh, zatrpknuto som zareagovala: „Ak Boh existuje, prečo som potom v takomto stave?“

Stojan pracoval ako cirkusový artista v Spojených štátoch a nedávno sa stal Jehovovým svedkom. Využil túto príležitosť a veľmi láskavo mi vysvetlil úžasné biblické sľuby do budúcnosti. Bola som unesená, keď som sa dozvedela, že zem sa čoskoro stane rajom. Sľub, že „smrti už viac nebude a nebude už viac ani smútku, ani kriku, ani bolesti“, zapôsobil na moje srdce. (Zjavenie 21:4) Tak veľmi som túžila byť opäť zdravá! Okamžite som súhlasila s pravidelným biblickým štúdiom. Tým sa pre mňa začal nový život. Konečne som našla základ pre skutočnú nádej!

Každý týždeň som sa veľmi tešila na biblické štúdium. Najskôr som študovala so Stojanom a neskôr s Totkou, veľmi láskavou svedkyňou. S jej pomocou moje poznanie biblickej pravdy veľmi rýchlo rástlo a rozhodla som sa oddať svoj život Jehovovi Bohu. V tom čase nebol v Sofii nikto spôsobilý na to, aby ma pokrstil, a tak som musela čakať, kým prišiel brat z Macedónska. Dňa 11. septembra 1978, asi rok odvtedy, čo som začala študovať Bibliu, som bola pokrstená v mojom byte vo vani. To, že som sa stala Jehovovou svedkyňou, mi prinieslo obrovskú radosť a môj život dostal skutočný zmysel.

Biblická pravda, ktorú som sa dozvedela, vo mne horela ako oheň. O svojej novozískanej nádeji som dychtivo rozprávala každému, kto prišiel k mojim dverám. Žiaľ, zdalo sa, že ma nikto neberie vážne. Pravdepodobne si mysleli, že moja nehoda mala za následok, že nie som úplne normálna.

Vážna chyba

V tom čase boli Jehovovi svedkovia v Bulharsku zakázaní a v celej krajine ich bolo len niekoľko. Nekonali sa žiadne zhromaždenia, na ktoré by som mohla chodiť, a spoločenstvo so spoluveriacimi bolo veľmi obmedzené. Navyše som si neuvedomovala, aký  nebezpečný môže byť blízky kontakt s ľuďmi, ktorí nežijú podľa biblických noriem. To všetko viedlo k tomu, že som urobila vážnu chybu.

Neprestajne ma trápilo svedomie a zažívala som mučivú bolesť z toho, že som sa vzdialila od Jehovu Boha. Zdrvená a zahanbená som vyliala svoje srdce Jehovovi v modlitbe a prosila som ho o odpustenie. Neskôr som sa s pomocou milujúcich kresťanských starších duchovne uzdravila a znovu som získala radosť zo služby Jehovovi. Tak veľmi si cením výsadu slúžiť Jehovovi s čistým svedomím a s jeho čistou organizáciou!

Šťastná aj napriek obmedzeniam

Nehoda pred 40 rokmi zničila môj životný sen cestovať a vystupovať v cirkuse a pripútala ma na invalidný vozík. No aj tak sa nepozerám späť so smútkom a ľútosťou, akoby bol môj život neúspešný. Biblická pravda mi pomohla uvedomiť si, že môj sen o tom, že v cirkuse nájdem šťastie a naplnenie v živote, bol založený na veciach, ktoré majú pominuteľnú hodnotu. Videla som, ako moji bývalí spolupracovníci, ktorí pokračovali v kariére v cirkuse, zažili vo svojom živote trpké sklamanie. Ja som naproti tomu našla ten najväčší poklad — osobný vzťah s mojím Stvoriteľom, Jehovom Bohom. To mi prinieslo oveľa väčšiu radosť, než akú by mi mohol priniesť život v cirkuse.

Navyše zažila som radosť z toho, že som videla, ako mnohí ďalší spoznávajú biblickú pravdu a oddávajú svoj život nášmu milujúcemu Bohu, Jehovovi. Keď som v roku 1977 začala študovať Bibliu, v celom Bulharsku bola len hŕstka Jehovových svedkov. Dokonca aj v roku 1991, keď boli Jehovovi svedkovia prvýkrát po páde komunistického režimu zaregistrovaní, ich bolo v celej krajine len niečo vyše sto. Akou radosťou je pre mňa pozorovať neustály vzrast v počte zvestovateľov Kráľovstva, ktorý dnes dosahuje vrchol 1 800 zvestovateľov!

V Bulharsku je ešte stále veľa práce. Mnohí chcú spoznať Božie Slovo. Vidno to z mimoriadnej účasti na Slávnosti na pamiatku Kristovej  smrti, ktorej sa v roku 2010 zúčastnilo 3 914 ľudí. S úžasom pozorujem tento dôkaz toho, že Jehova požehnal skromné začiatky v Bulharsku. Pred mojimi vlastnými očami sa „z malého“ stal „mocný národ“, tak ako je to predpovedané v Izaiášovi 60:22.

Ďalším zdrojom radosti a skutočným vrcholným zážitkom v mojom živote bolo vydanie Prekladu nového sveta Svätých písiem v bulharčine. Bolo to v auguste roku 2009 na oblastnom zjazde s námetom „Zostaňte bdelí!“, ktorý sa konal v Sofii. Vydaním tohto prekladu Biblie v mojom jazyku sa mi splnil sen! Tento preklad bude nepochybne užitočným nástrojom, aby ešte mnohí ľudia v Bulharsku spoznali biblickú pravdu.

Hoci ma môj zdravotný stav veľmi obmedzuje vo zvestovaní dobrého posolstva o Božom Kráľovstve, predsa nachádzam obrovskú radosť, keď môžem rozprávať o biblickej pravde mojim susedom i každému, kto príde k mojim dverám. Raz som z balkóna zavolala na susedu, ktorá prechádzala okolo, a pozvala som ju k sebe. Keď ku mne prišla a povedala som jej niekoľko povzbudzujúcich myšlienok z Biblie, ihneď prijala moju ponuku biblického štúdia. Keď bola neskôr pokrstená ako moja duchovná sestra, jasala som od radosti. Mala som výsadu pomôcť štyrom ľuďom, aby oddali svoj život Jehovovi.

Asi najväčšiu radosť a povzbudenie čerpám z pravidelnej účasti na kresťanských zhromaždeniach spolu s viac ako sto bratmi a sestrami, ktorí sú mi ako rodina. Dostať sa na zborové zhromaždenia je pre mňa veľmi náročné, lebo žijem v krajine, kde nie sú poskytované špeciálne prepravné služby pre starých a telesne postihnutých ľudí. Preto som veľmi vďačná za láskavú starostlivosť jedného mladého brata. Pred každým zhromaždením ma prenesie z môjho bytu do svojho auta, z auta do sály Kráľovstva a po zhromaždení zase späť. Veľmi ďakujem Jehovovi za výsadu byť časťou takejto milujúcej duchovnej rodiny!

Keď sa obzriem späť, vidím, že sa môj život vyvíjal úplne inak, než som v mladosti snívala. Služba Jehovovi mi však prináša najväčšie šťastie, aké je dnes možné dosiahnuť, a tiež úžasnú nádej do budúcnosti. Nesmierne si cením Boží sľub, že na rajskej zemi „sa bude chromý šplhať ako jeleň“. (Izaiáš 35:6) S plnou dôverou čakám na deň, keď vyskočím z invalidného vozíka a budem sa tešiť z dokonalého zdravia a sily!

[Zvýraznený text na strane 30]

„Najväčšiu radosť a povzbudenie čerpám z pravidelnej účasti na kresťanských zhromaždeniach“

[Zvýraznený text na strane 31]

„Skutočným vrcholným zážitkom v mojom živote bolo vydanie Prekladu nového sveta Svätých písiem v bulharčine“

[Obrázok na strane 29]

Ako 15-ročná som začala vystupovať v cirkuse