Chcela som byť ako Jeftova dcéra

Rozpráva Joanna Soansová

Už ako dospievajúce dievča som veľmi túžila byť ako Jeftova dcéra. Dovoľte mi vysvetliť, prečo a ako som sa nakoniec do veľkej miery stala takou, ako bola ona.

V ROKU 1956 som sa prvýkrát zúčastnila na zjazde Jehovových svedkov v Bombaji (teraz Mumbaj) v Indii a táto udalosť zmenila môj život. Hlboko na mňa zapôsobil prejav o Jeftovej dcére, ktorý som tam počula.

Možno ste v Biblii o Jeftovej dcére čítali, že zjavne ešte ako dospievajúca súhlasila s tým, že sa nikdy nevydá. Vďaka tomu mohol jej otec splniť sľub, ktorý dal. A tak po zvyšok svojho života slúžila ako slobodná v Jehovovom dome, čiže svätostánku. (Sudcovia 11:28–40)

Ako veľmi som chcela byť ako ona! Stála som však pred veľkým problémom — zostať nevydatá bolo v rozpore s vtedajšou kultúrou v Indii.

Moje rodinné zázemie

Bola som piatym zo šiestich detí Benjamina a Marceliny Soansovcov, ktorí žili v Udipi, meste na západnom pobreží Indie. Naším materinským jazykom je jazyk tulu, ktorým hovorí asi dva milióny ľudí. No tak ako väčšina ľudí v Udipi, aj my sme sa v škole učili v jazyku kannada.

Pre ľudí, ktorí žijú v tejto oblasti, bolo vždy veľmi dôležité uzavrieť manželstvo a mať deti. Keď som vyrastala, nepamätám si, že by som sa niekedy v jazyku tulu stretla s výrazom pre „slobodný stav“, „osamelosť“ alebo „clivotu za domovom“. Akoby také niečo ani neexistovalo. Napríklad naša rodina bývala spolu s mojimi starými rodičmi, ujami, tetami a dvanástimi bratrancami a sesternicami!

Pre našu kultúru bol charakteristický matrilineárny systém, teda deti boli považované za súčasť matkinej rodiny. Rodová línia sa určovala po matke a dcéry získavali väčší podiel z dedičstva. V niektorých komunitách, kde sa hovorí jazykom tulu, dcéra aj po uzavretí manželstva zostávala s manželom bývať u svojej matky.

Odkedy sa naša rodina pripojila k jednej z kresťanských cirkví, niektoré veci sa zmenili. Každý večer sme sa ako rodina zišli a môj starý otec sa modlil a nahlas čítal z Biblie v jazyku tulu. Kedykoľvek otvoril svoju značne opotrebovanú Bibliu, aby nám z nej prečítal, bolo to, akoby otvoril truhlicu plnú drahokamov. Bolo to úžasné! Zaujal ma Žalm 23:1, kde sa píše: „Jehova je môj Pastier. V ničom nebudem mať nedostatok.“ Uvažovala som: ‚Kto je ten Jehova a prečo je nazvaný pastierom?‘

Spadli mi z očí „šupiny“

Ekonomické ťažkosti po druhej svetovej vojne nás prinútili presťahovať sa do Bombaja, vzdialeného vyše 900 kilometrov. V roku 1945 tam dvaja Jehovovi svedkovia navštívili môjho otca a dali mu jednu biblickú brožúrku. Otec jej posolstvo prijal tak dychtivo, ako keď vyprahnutá pôda nasaje dážď, a začal sa oň deliť s ďalšími ľuďmi hovoriacimi kannadsky.  Začiatkom päťdesiatych rokov 20. storočia sa malá študijná skupinka rozrástla na prvý kannadský zbor v Bombaji.

Otec s mamou nás viedli k tomu, aby sme boli horlivými študentmi Biblie a dobrými učiteľmi. Každý deň si nachádzali čas, aby sa s nami modlili a študovali s nami. (5. Mojžišova 6:6, 7; 2. Timotejovi 3:14–16) Keď som raz čítala Bibliu, akoby mi z očí spadli šupiny. Pochopila som, že Jehova je prirovnaný k pastierovi preto, lebo vedie, sýti a ochraňuje svojich služobníkov. (Žalm 23:1–6; 83:18)

Jehova ma viedol za ruku

Krátko po pamätnom zjazde v Bombaji v roku 1956 som bola pokrstená. O šesť mesiacov som nasledovala príklad svojho staršieho brata Prabhakara a začala som väčšinu svojho času tráviť zvestovateľskou službou. Veľmi som túžila rozprávať iným o biblickej pravde, ale vždy, keď som sa pokúsila hovoriť o tom, čomu verím, vyschlo mi v ústach. Zajakávala som sa a triasol sa mi hlas. ‚Ak mi Jehova nepomôže, nebudem schopná robiť túto prácu!‘ nariekala som v duchu.

Pomoc od Jehovu prišla v podobe misionárov Homera a Ruth McKayovcov z Kanady, ktorí v roku 1947 absolvovali v New Yorku v USA školu pre misionárov z radov Jehovových svedkov. Viedli ma akoby za ruku, keď som nešikovne robila prvé kroky vo zvestovateľskej službe. Ruth so mnou pravidelne precvičovala úvody do služby z domu do domu. Presne vedela, ako ma upokojiť. Často chytila moje trasúce sa ruky a povedala: „Neboj sa, moja. Vyskúšajme to v ďalšom dome.“ Jej utešujúci tón mi dodal odvahu.

Jedného dňa som sa dozvedela, že Elizabeth Chakranarayanová, ktorá bola staršia a skúsenejšia vo vyučovaní Biblie, má byť mojou partnerkou vo zvestovateľskej službe. Moja prvá reakcia bola: ‚Ja mám bývať s touto sestrou? Ako to zvládnem? Je odo mňa oveľa staršia!‘ Ale ukázalo sa, že bola presne takou partnerkou, akú som potrebovala.

„Nikdy nie sme sami“

Najskôr sme boli poslané slúžiť do historického mesta Aurangabad, takmer 400 kilometrov východne od Bombaja. Zakrátko sme zistili, že sme jediné svedkyne v tomto meste, v ktorom žilo takmer milión ľudí. Okrem toho som sa musela naučiť maráthčinu, ktorou hovorila väčšina obyvateľov mesta.

Z času na čas sa ma zmocnil pocit osamelosti a plakala som ako nejaké osirotené dieťa. Ale Elizabethin materinský tón hlasu ma vždy povzbudil. Hovorievala: „Niekedy sa môžeme cítiť osamelí, ale v skutočnosti nikdy nie sme sami. Hoci si ďaleko od svojich priateľov a rodiny, Jehova je vždy s tebou. Urob ho svojím priateľom a osamelosť sa čoskoro vytratí.“ Dodnes si cením jej rady.

Keď sme nemali peniaze na dopravu, chodievali sme pešo až 20 kilometrov denne, bez ohľadu na to, či bolo prašno, či mokro, či horúco, alebo chladno. V lete bolo často až 40 °C. Počas monzúnového obdobia boli časti nášho zvestovateľského obvodu celé mesiace samé blato. Názory ľudí založené na miestnej kultúre však boli pre nás často väčším problémom ako počasie.

Ženy sa na verejnosti nerozprávali s mužmi, iba ak boli príbuzní, a zriedkakedy mužov vyučovali. Preto sme boli často terčom posmechu  a nadávok. Počas prvých šiestich mesiacov sme sa stretávali na pravidelných biblických zhromaždeniach len my dve. Po čase sa k nám niektorí pripojili. Zakrátko sa vytvorila malá skupinka a niektorí sa k nám dokonca pridali vo zvestovateľskej službe.

„Stále rozvíjaj svoje schopnosti“

Asi o dva a pol roka sme boli presunuté do Bombaja. Elizabeth pokračovala vo zvestovateľskej službe a ja som bola požiadaná, aby som pomáhala svojmu otcovi, ktorý bol v tom čase jediným prekladateľom našej biblickej literatúry do kannadčiny. Keďže mal veľa úloh v zbore, privítal moju pomoc.

V roku 1966 sa moji rodičia rozhodli, že sa vrátia do Udipi, kde sme kedysi bývali. Keď otec odchádzal z Bombaja, povedal mi: „Stále rozvíjaj svoje schopnosti, dcérenka. Prekladaj jednoducho a jasne. Nebuď príliš sebavedomá a zostaň pokorná. Spoliehaj sa na Jehovu.“ To bola posledná rada, ktorú mi dal, lebo krátko nato, ako sa vrátil do Udipi, zomrel. Pri mojej prekladateľskej práci sa až dodnes snažím konať podľa jeho rady.

„Nechceš sa usadiť?“

Podľa tradície rodičia v Indii dohadujú manželstvo pre svoje deti, kým sú ešte pomerne mladé, a vedú ich k tomu, aby mali rodinu. Často som dostávala otázku: „Nechceš sa usadiť? Kto sa bude o teba starať, keď zostarneš? Nebudeš sa cítiť osamelá?“

Takéto poznámky ma z času na čas citovo ubíjali. Na verejnosti som svoje pocity skrývala, ale hneď ako som bola sama, vyliala som si srdce pred Jehovom. Utešovalo ma, že On môj slobodný stav nevníma ako nedostatok. Aby som si posilnila odhodlanie slúžiť mu bez rozptyľovania, uvažovala som o Jeftovej dcére a o Ježišovi — obaja zostali slobodní a plne zameraní na konanie Božej vôle. (Ján 4:34)

Dar od Jehovu

S Elizabeth sme boli blízke priateľky takmer 50 rokov. Zomrela v roku 2005, keď mala 98 rokov. Pretože sa jej v neskorších rokoch zhoršil zrak, nemohla už čítať Bibliu, a tak väčšinu dňa trávila dlhými dôvernými modlitbami k Bohu. Niekedy som si myslela, že s niekým v izbe rozoberá nejaký biblický text, ale ona sa rozprávala s Jehovom. Bol pre ňu skutočnou Osobou a žila tak, akoby bola v jeho prítomnosti. Uvedomila som si, že práve takýto blízky vzťah k Bohu je kľúčom k tomu, aby som vytrvala v jeho službe tak ako Jeftova dcéra. Som veľmi vďačná Jehovovi za túto zrelú staršiu sestru, ktorá ma školila a povzbudzovala počas mladosti a pomáhala mi zvládať všetky moje ťažkosti. (Kazateľ 4:9, 10)

Koľko požehnaní som zažila v službe Jehovovi, tak ako Jeftova dcéra! To, že som zostala slobodná a že uplatňujem biblické rady, mi umožňuje mať naplnený a odmeňujúci život a zostať „stále v Pánových službách bez rozptyľovania“. (1. Korinťanom 7:35)

[Obrázok na strane 28]

Môj otec pri prednese verejnej prednášky v Bombaji v 50. rokoch 20. storočia

[Obrázok na strane 28]

S Elizabeth krátko predtým, ako zomrela

[Obrázok na strane 29]

Ohlasovanie biblickej prednášky v Bombaji v roku 1960

[Obrázok na strane 29]

So spolupracovníkmi z prekladateľského oddelenia